25 výročie 17. novembra – pád ilúzií.

november

17. novembra 1989 Pavol Paška kachličkoval kúpeľňu a ja som bol na chate v horách. Pavol Paška si tým vyslúžil prezývku kachličkár, mne to prešlo beztrestne, chatárom ma nikto nevolal. V roku 1989 demonštrácií a policajných zásahov proti demonštrantom pribúdalo, a že práve tá 17. novembra bude tou prelomovou, to bežný občan nemal odkiaľ vedieť. Na druhý týždeň už bolo jasné aj mne, že došlo k zmene. Bol som ľuďmi na námestí, štrngali kľúče, až taká chudoba za nebola, keďže sme mali zväzky kľúčov, ktorými sa dalo štrngať.

V Prahe vtedy kričali na políciu máme holé ruce. Dnes môžeme nejeden kričať po celej republike, že máme holú prdel. Zásah polície proti študentom v Prahe 17. 11. 1989 bol drsný, podobne ako tento v roku 2009 v Šarišských Michaľanoch. Systémy sa menia, problémy vo vzťahu medzi štátom a občanom majú dlhšiu životnosť.

Mnohé veci sa zlepšili, možno si to neuvedomujeme. Poradovník na bežné auto, fronta na mäso, či iný nedostatkový tovar je tiež pojem neznámy. Môžeme cestovať, čítať, sledovať čo chceme, môžeme toho moc, pokiaľ pravda na to máme euráče.

25 rokov po novembri si už musím priznať, že 17 november mal svoje kladné i tienisté následky ale vo všeobecnosti ho vnímam ako neúspech. Ľudí stojacich vo viere v lepšiu budúcnosť podrazil vtedy rodiaci sa etablishment, dnešná vrchnosť, v poslednej dobe častejšie nazývaná opozíciou než koalíciou.

Pred rokom 1989 sme väčšina žili naozaj skromne. Čakali sem, že nová doba prinesie príležitosti, že dobre vykonaná práca bude odmenená, že kto bude dobre pracovať, bude sa dobre mať. A dočkali sme sa nepotrestaných fakturantov, tunelárov a hodnotenie dobrej práce je naozaj zriedkavé. Ak ma vtedy prepadol asociálny spoluobčan, stávalo sa aj to, policajt neváhal a neraz riešil už na mieste bez zbytočnej byrokracie. Neboli mimovládky, ktorých by sa bál.

Sloboda slova nebola to je pravda, strana či marxleninizmus, keď išlo o to, tam sa mohlo s úctivým predklonom len súhlasiť. Ale aj dnes vám polícia naloží za nesúhlas, veď Šarišské Michaľany, či v tej lepšej časti bývalej federácie napríklad České Budejovice.

Nemáme “vojnu”  aj keď baby hovoria, že by sa nejednému zišla.

Vtedy sme nechceli socialistickú byrokraciu, ale hneď by som ju bral späť. Môj kontakt so štátom sa vtedy prakticky obmedzil na jednu uzučkú výplatnú pásku,  možno sa tuším aj vtedy platilo za rádio, povinné poistenie auta určite a nejaké dane za nehnuteľnosť.  Ale nebolo to tak ako dnes, že tie papiere čo všetko platím a vyúčtovávam mi zaberú jeden hrubý zakladač ročne. Nepoznali sme to, čo je to doplácať na lieky a návšteva zubára tiež nebola významnou položkou osobného mesačného hospodárenia.

Láska ide cez žalúdok, o láske občana k systému to platí dvojnásob. Občan dnes je oveľa viac atakovaný chudobou, ako bol pred rokom 1989. Ak si chce mladá rodina získať vlastné bývanie, znamená to buď mať zazobaných rodičov, alebo byť tým 1% z mladých s dobrým príjmom, alebo si uviazať na krk hypotéku, ktorá mladej rodine  na desaťročia spoľahlivo zabezpečí životnú úroveň nižšiu ako bola v roku 1989.

Samozrejme ani vtedy sa byty nedávali na počkanie, boli poradovníky, ale keď niekomu naozaj byt chýbal, mohol sa prihlásiť do zamestnania do niektorého z podnikov, čo prideliť “stabilizačný” byt nemal problém.  Len nerobil to čo vyštudoval, nerobil to čo ho bavilo, ale trebárs ukladal bedničky v zbrojovke. No neber to, miesto výhodnej hypotéky.

Veľký problém je neistota. Ak by ste akokoľvek dobre hospodárili, nevytvoríte si z priemerného platu toľko rezerv, aby ste prežili dlhšie obdobie bez práce. Ak sa v 89 rátalo s tým, že čas bez práce nastať môže ako si sme rátali s tým, že zarábať sa bude toľko, že nebude problém si vytvoriť rezervný fond a tiež sme nepredpokladali, že sociálny systém bude nastavený tak, aby najviac pomáhal tým, čo sa do práce naozaj nehrnú.

Môžete si žiť na úrovni roku 1989, môžete si žiť lepšie ale vždy nad vami visí to, že môžete nie vlastnou vinou spadnúť až kdesi ku dnu, stačí keď niekto iný položí podnik, v ktorom pracujete. Z mesiaca na mesiac.

Ceny nehnuteľností a celková neistota, to je to, čo hlavnou mierou zničilo 17. november. Situácia vo svete tiež nemalou mierou prispieva k problémom, európska ekonomika sa dostala do stavu, keď môžete dosiahnuť úspech len vtedy, keď iného oň pripravíte. Ak váš produkt, služba uspeje a iný skončí na dlažbe. Už nie je dosť hospodárskeho priestoru pre všetkých, teda určite ho nie je dosť v súčasnom spoločenskom usporiadaní.

Dnes sme svedkami masového odmietnutia ponovembrových elít. V Českej republike je to ešte výraznejšie –  Zemanova hospoda kontra Havlova kavárna. Tak ako sa prežil reálny socializmus, tak historicky neodvratne speje ku koncu čas ponovembrových elít. Je to len otázka času, nový etablishment sa už nevie dočkať času svojho. Tak to proste chodí. Túžby ľudí stojacich v roku 1989 na námestiach neboli naplnené. Túžby celej jednej generácie vzal čert. Boh je kaput a my sme tu…a proč?

 

Pridaj komentár