85 vrahov z Jedwabneho (Venované obetiam zavraždeným v Odesse 2. maja 2014)

zniszczony_pomnik_w_jedwabnym_640x0_rozmiar-niestandardowy

zniszczony_pomnik_w_jedwabnym_640x0_rozmiar-niestandardowy

( Foto: pamätník v Jedwabne zničený vandalizmom neofašistov)

 

Mali by sme urýchliť likvidáciu Poliakov, vyťať ich s koreňmi, čisto poľské dediny spáliť, v dedinách zmiešaných – zlikvidovať len poľských obyvateľov” Roman Suchevyč, poctený v ukrajinskej verchovnej rade minútou ticha.

10. Júla 1941 v malom mestečku Jedwabne na severovýchode Poľska nahnali obyvatelia mesta svojich susedov do veľkej stodoly zavreli ich tam a upálili.

Celá akcia nebola spontánna, ale naplánovaná. Už deň pred tým bola v okolitých dedinách rozšírená informácia o pripravovanom zúčtovaní so Židmi. Ráno 10. Júla do mestečka pricestovala skupina nemeckej Sicherheitspolizei alebo Sichercheitsdients.

Starosta mesta Karolak rozoslal poslíčkov do poľských domov s informáciou, že muži majú  prísť k starostovi. Tam boli pohostení vodkou a jedlom a dostali príkaz, aby vyhnali židovských obyvateľov mesta z ich domovov a zhromaždili ich na námestí. Čo ochotne spravili. Po úvodnom ponižovaní, trýznení, vraždení a rabovaní dali  Židom do rúk červenú boľševickú zástavu. Potom ich nahnali do stodolya tú podpálili.

V stodole našlo smrť nie menej ako 340 dospelých a detí.

Túto hromadnú vraždu priamo spáchalo 85 obyvateľov mesta Jedvabne, ale celkovo svoj podiel na tomto čine nesie vyše stovka obyvateľov Jedwabneho a okolitých dedín.

Po vojne vec bola vyšetrovaná, niektorí boli aj potrestaní, ale nakoniec všetko upadlo do zabudnutia. Vec opäť ožila v  roku 2000 roku po vydaní knihy “Susedia”, ktorú napísal Jan Tomasz Gross. V slovenských kinách bol premietaný film “Dozvuky”, ktorý voľne popisuje udalosti z Jedwabneho.

Diskusia na tému knihy bola veľmi horúca a ostrá. Od odsudzovania vrahov, až po obhajobu, zhodenie celej viny za tuto udalosť na Nemcov a odôvodnenie týchto činov údajnou kolaboráciu židov s boľševikmi po ich vstupe na územie Poľska v roku 1939.

Každopádne v Jedwabnom bol postavený pomník a každý rok sa tam koná štátna pietna spomienka na obete z 10 Júla 1941.

Na spomienke sú prítomní zástupcovia poľskej vlády a rôzne delegácie, ale chýbajú tam obyvatelia mestečka Jedwabne….

Pred 14 rokmi poľský prezident Aleksander Kwaśniewski požiadal o odpustenie za tento hrozný čin a to isté spravil v minulom roku prezident Branislav Komorowski. Ti ktorí bývajú v Jedwabnom doteraz mlčia.

Prečo?

V jednom zo svojich prejavov Ukrajinský prezident Juščenko povedal, že členov UPA bolo pol milióna. Dostupné internetové zdroje uvádzajú ako maximálny počet príslušníkov UPA 35 000 členov. Najpravdepodobnejší počet obetí UPA len na poľskej strane je 120 000, ale UPA nevraždila len Poliakov, vraždila všetko to čo bolo etnicky “neukrajinské” (846/847 Ukrajincov, 1210 Židov, 342 Čechov,135 Rosjan a 70 ostatných národnosti), ale tiež etnicky ukrajinský element, ktorý nebol dostatočne priaznivo naklonený, alebo – čo horšie – snažil sa postaviť proti tomu bezhlavému vraždeniu. Všetko v súlade s odporúčaním terajšieho národného hrdinu Ukrajiny Stephana Banderu.

Kulminácia UPOvského besnenia nastala 1 júla 1943 kedy oddely UPA spolu s miestnym obyvateľstvom prepadli 99 poľských dedín a zničili, vypálili ich spolu s  ich obyvateľmi. Po Poliakoch nemala ostať ani stopa, ani ovocné stromy, ktoré by nasvedčovali tomu, že tu niekto kedysi žil.

V Jedwabnom vraždilo 85 Poliakov. Tých 85 ľudí malo svoje rodiny a tých približne 85 rodín má do dnešného dňa ešte väčší počet potomkov, ktorí prechovávajú spomienku na to, že ich dedo, strýko či brat niekoho zabil, alebo sa na vraždení podieľal. Takáto toxická spomienka na udalosti z 10. Júla 1941 nedovoľuje im a ani ostatným občanom mestečka, aby sa zúčastnili na pietnej spomienke.

Prechovávajú a pestujú si vzájomné pocity neviny, inak by museli priznať, že ich dedo, strýko či brat bol bezohľadný vrah, ktorý zabil len tak, pre potešenie a radosť. Osobne poznám jednu dámu, ktorá sa psychicky zrútila, keď vyšlo najavo, že jej otec a jej strýkovia boli jednými z hlavných účastníkov vrážd z 10. Júla 1941 v Jedwabnom. Prijate tejto pravdy má prakticky cenu zrieknutia sa svojej rodiny.

Neviem koľko takých Jedwabnych pripravili Poliakom a ostatným národnostiam Ukrajinci. Neviem koľko bolo vrahov, ktorí zabili tými najkrutejšími spôsobmi 120 000 Poliakov. Neviem koľko je rodín, ktoré si pamätajú, že ich dedo, strýko, alebo brat bol členom UPA. Koľko je rodín, ktoré si pamätajú, že ich dedo, strýko, alebo brat v jednu noc či deň, zobral sekeru a išiel odsekávať ruky deťom či umlátiť ich cepom na podlahe v ich dome, len preto, že boli Poliakmi.

85 vrahov z Jedwabneho vylúčilo z čestného života cele mestečko Jedwabne. Potomkovia 35 000 členov UPA a okolitých miestnych obyvateľov vylučujú z čestného života celú Ukrajinu.

2. mája 2014 Ukrajinci otvorili v Odesse starononovú kapitolu svojich dejín. Kapitolu, ktorú Ukrajinci a ich obete prežívali počas druhej svetovej vojny.

Ukrajina je príkladom štátu, v ktorom hriech bez pokánia rodí novy hriech, a doteraz popierané dejiny, sú prežívané na novo.

 

Venované obetiam zavraždeným v Odesse 2. maja 2014.

Podobne hrôzostrašné príbehy stali sa aj v iných mestečkách, ako Wizna a Radziłów.

 

Mariusz Malinowski

 

 

 

 

 

 

 

 

One comment

Pridaj komentár