ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU – ČASŤ III

sweden-muslim-660x350

Jedovatá občianska spoločnosť – Aké je dnešné Švédsko?

Aké je dnešné Švédsko, čo znamená občianska spoločnosť, čo znamená občianska spoločnosť plus multikulturalizmus, čo pre spoločnosť znamená, keď nič neznamená rodina a dokonca ani pohlavie.

Rozhovor s Joannou Teglund, Polkou ktorá od roku 1981 býva vo Švédsku a od 12 rokov pracuje na švédskom imigračnom úrade.

Zhováral sa Grzegorz Lindenberg.

ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU – ČASŤ I

ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU – ČASŤ II

 Ako sú prijímaní imigranti, bývajú v táboroch, platí im štát, dostávajú podporu?

V priebehu trvania azylovej procedúry majú možnosť bývania v táboroch, za čo platí štát, alebo majú možnosť bývať u rodiny, za čo im štát neplatí. V oboch prípadoch však dostávajú vreckové, vo výške 61-71 korón denne, čiže menej ako v Poľsku. Vyzerá to tak, že obrovský počet imigrantov nejde bývať k rodine, ale čakajú na to, až im štát zaistí nejaký lokál.

Dnes už nie je žiadne miesto kam by mohli migrantov dať, lebo Švédsko je plné. Spia v hoteloch, školách, teraz vznikajú tábory so stanmi pripravenými na zimu. Nikto neprichádza s nápadom, ako to vyriešiť do budúcna. Nové byty nie sú stavané v takom počte aby zabezpečili potreby imigrantov, ceny bytov rastú.

Po tom, ako obdržia azyl, štát im dopláca na bývanie?

Po obdŕžaní azylu sú imigranti zaradení do dvojročného špeciálneho programu s rovnakými podmienkami ako Švédi, dostavajú teda sociálnu podporu. Sociálna podpora vyzerá tak, že sa im hradí ubytovanie, energie a dostavajú nejakú čiastku na živobytie, inú pre dospelých, inú pre deti. Majú tiež možnosť starať sa o sociálne dávky v závislosti od obce. Keď príde žena s tromi deťmi dostane na ruku 22 tisíc korón. Keby išla do práce a začala pracovať ako učiteľka, policajtka alebo zdravotná sestra, po zaplatení odvodov a daní, dostane na ruku menej a štát by jej to vyrovnal. Pre Švédov, ktorí majú silný étos práce – pre nich je práca ich život – pre nich je jasné, že  v takej situácii idú do práce. Pre ženu, ktorá pochádza z inej kultúry, kde sa žena stará o domácnosť  a deti, je chodenie do práce bezvýznamné, keďže vie, že niekto sa o ňu postará. Ale okrem toho, že v tom nevidí význam je tu ešte jedna vec, práca nie je.

Hovorila si, že imigranti mali byť receptom na demografický pokles, spôsobom na platenie dôchodkov v budúcnosti.  A vyšlo to?

Sociálno-demokratická strana veľa rokov tlmočila Švédom, že musíme prijímať imigrantov z dôvodu demografického deficitu, aby na nás pracovali. To tvrdenie je odrazom nekompetencie alebo nepoctivosti. Lebo nie počet prijatých imigrantov bude záchranou pre starnúci štát, ale úroveň ich zamestnanosti, príjmov a úroveň spotreby.

Ekonóm Jan Ekberg v roku 2009 vyrátal pre ministerstvo financií, že koeficient profesnej aktivity imigrantov musí byť väčší ako 72 percent, aby sa imigrácia vyplatila. Doteraz žiadna skupina imigrantov neprekročila ten koeficient, a dnes je na úrovni 58 percent a dlhodobo sa na tej úrovni drží. Nie sú žiadne náznaky toho, že priepasť medzi výškou príjmov a odvedených odvodov medzi cudzincami a Švédmi by sa mala zmenšiť. Vyzerá skôr, že rastie.

Fakt, že je nízky demografický nárast, ešte nie je argumentom aby sa otvorili hranice, čo sa teraz stalo. Stačí sa pozrieť na Japonsko, ktoré ma najstaršiu spoločnosť na svete, a v minulom roku udelila azyl 11 osobám – nejako to starnutie zvládajú.

Vôbec nie je práca?

Pred nedávnom bol zverejnený raport, v ktorom sa hovorí, že na švédskom trhu práce je obrovsky rozpor medzi chýbajúcimi počtom hľadaných kvalifikovaných pracovníkov a veľkým počtom nezamestnaných, ktorí majú nízke kvalifikácie. Veľa podnikov  neúspešné hľadá vykvalifikovaných zamestnancov. Pri porovnaní 31 štátov bolo zistene, že len spojene štáty sú na tom horšie. Už v minulom roku situácia bola alarmujúca, a v tom roku sa ešte zhoršila. Nie je to žiadne prekvapenie, lebo náznaky, že to bude pokračovať objavovali sa už dlhší čas. Edukačný systém nie je schopný zaistiť dostatočný počet vzdelaných zamestnancov a imigranti prichádzajúci do Švédska sú slabo vzdelaní.

Švédsko snaží sa tu situáciu zvládnuť cez aktívnu politiku na trhu prace, ale dáva ona nepatrne výsledky. Dvojročny program integračný vnímaný je ako prehra, lebo len 6 % imigrantov ma pracú dva a pol roka po skončení tohto programu. Napriek tomu, že zamestnávatelia, ktorí zamestnávajú imigrantov z mimoeurópskych štátov majú možnosť získať  navráť nákladov vo vyšker 80 % penzii imigranta. Sú podozrenia, že veľa firiem to zneužíva tak, že základ ich podnikania stoji na zamestnávaní zamestnancov subsydiovanych štátom. Žiaľ nie je možne to skontrolovať, lebo údaje sú objate klauzulou tajne.  Známe je len to, že Úrady Prace cez posledných 5 rokov vyplatili súkromným podnikateľom 73 miliardy korón na čiastočne refundovanie nákladov na príjmy imigrantov a nezamestnaných majúcich najväčšie problémy so získaním prace. A počet 94 % imigrantov, ktorý nemajú pracú je taký istý ako dva roky pred tým.

Ešte nie tak dávno riaditeľ Úradu prace tvrdil, že Švédsko bude potrebovať každý rok 64 tis. Imigrantov vo veku 16-64 rokov, aby udržať súčasnú úroveň rastu a bohatstva, čo znamenalo prijímanie 100 tis imigrantov každý rok. Na začiatku novembra bol zverejnene vyhlásenie, že z dôvodu vysokého nárastu počtu imigrantov Úrad Prace v roku 2019 bude potrebovať 10 miliárd korón viac aby môcť imigrantom pomôcť vojsť na trh prace.

Ale tu nejde len o trh prace, ktorý v súlade s globálnymi trendmi bude stále viac špecializovaný a zautomatyzovany, a ľudia slabo vzdelaní búdu mat stále väčšie a väčšie problémy aby nájsť pracú. Už teraz je to problém lebo len 2,5 % trhu prace vo Švédsku je prístupné pre nekvalifikovaných zamestnancov. Tu ide o budúcnosť tých ľudí a budúcnosť štátu.

Politici sú veľmi krátkozraký, len k ďalším voľbám. Do nedávna, kým sa to nezrútilo,  pre obce, kde bola nezamestnanosť bolo výhodné prijímanie imigrantov, lebo to generovalo nove pracovne miesta, ktoré financoval štát. Aj za prázdne byty, ktoré dostali imigranti platil štát. Len, že štát platí len cez prvé dva roky, tak ako teraz EU na imigrantov, ktorých prijalo Poľsko. A po dvoch rokoch kto bude platiť? Imigranti ostalo v obciach z ktorých u6 aj Fíni utiekli – a Fín je vo Švédsku synonymom tvrdasa – lebo tam prakticky možná len vegetovať, nie je žiadna šanca na prácu. Tak, že keď ľudia, ktorí majú tam svoje korenie, ktorí spravili všetko aby tam ostať, keď aj oni rozhodnú sa odisť odtiaľ, lebo nie je tam žiadna perspektíva, to akú perspektívu búdu tam mať imigranti, ktorí tam dôjdu? Budú žít z podpory.

A keď niekto prichádza zo Sýrie a hovorí, že je inžinierom alebo lekárom, môže začať pracovať vo svojom odbore?

Najskôr sa musí naučiť jazyk a trvá to najmenej dva roky. Pokiaľ ide o inžinierov, majú to ťažké nájsť si prácu vo svojom odbore, nakoľko švédske a sýrske technológie delí obrovská priepasť. Lekári okrem zvládnutia jazyka musia skončiť špeciálne prípravne kurzy, aby mohli pracovať vo švédskom zdravotníctve a musia spraviť niekoľko skúšok, aby získali špeciálny švédsky lekársky preukaz. V období, keď lekár absolvuje tie kurzy, štát živí jeho rodinu. Predseda švédskej vlády naďalej tvrdí, že musíme príjimať imigrantov, obzvlášť lekárov a zdravotné sestry, ale keď sa pozrieme na štatistiku z mája tohto roku, medzi takmer 50 tis. imigrantov bolo 41 lekárov. A nie je to nič prekvapivé, nakoľko lekár zo Sýrie nemá problém nájsť si prácu v iných arabských štátoch, kde sa nemusí učiť jazyk a zarába viac ako vo Švédsku. Všimla som si, že argument o potrebných lekároch sa objavuje aj v poľských médiách. Počet lekárov spoza EU, ktorí v 2013 dostali švédsky lekársky preukaz bol 203 z 2246 lekárov cudzincov, v 2014 roku 166. Treba ale podotknúť, že medzi nimi sú lekári z takých štátov ako USA či Čína.

Pokiaľ ide o utečencov zo Sýrie, polovica má základné vzdelanie alebo nižšie, pre porovnanie len 10% Švédov má vzdelanie základné alebo nižšie.

Pred niekoľkými rokmi, keď som pracovala pre švédsku cirkev, navštívila som malú obec, kde bol vytvorený tábor pre imigrantov. Stretla som tam rodinu, ktorá ma pozvala, lebo sa chcela dozvedieť ako ľuďom lepšie pomáhať . Oni otvorili svoj dom cudzincom. Bolo to veľmi vzrušujúce. Keď som tam pricestovala, vyzdvihli ma na stanici a povedali: “My naozaj otvárame pre nich svoje srdcia, ale budeme hlasovať za stranu, ktorá je proti prijímaniu imigrantov do Švédska, na Švédskych Demokratov, lebo pre našu malú spoločnosť to je tragédia. My musíme čakať niekoľko mesiacov na návštevu lekára, a bibliotéku už nemôžeme využívať lebo sú tam cudzinci”.

Sú obce napr. Hultsfred, kde na návštevu u lekára treba čakať dva roky, lebo obec ktorá má tisíc obyvateľov, prijala 400 cudzincov, ktorí majú svoje zuby v dezolátnom stave a to práve Švédi musia čakať v dlhom rade. Často sa stáva, že Imigračná Agentúra za chrbtom obce podpisuje zmluvu so súkromnými podnikateľmi a zrazu do obce, ktorá má 500 obyvateľov zo dňa na deň sa sťahuje 100 imigrantov. Tak to bolo aj v Ställdalen, strana Švédskych Demokratov  v posledných voľbách získala 35,41% hlasov.

Naposledy bolo počuť o meste Norberg v strednom Švédsku, ktoré sa stalo symbolom súčasnej krízy. Predsedkyňa miestnej rady sa rozplakala, zo zúfalosti a bezmocnosti. Norberg podpísalo zmluvu s Imigračnou Agentúrou o prijatí šiestich tzv. maloletých imigrantov. A bola donútená prijať ich 55. Tým deťom treba zaistiť starostlivosť, porozprávať sa s nimi, zapísať do školy, k zubárovi, k lekárovi, nájsť právneho zástupcu, stretnúť sa s nimi, nájsť náhradnú rodinu a vybaviť všetky právne formality. Okrem toho v tom mestečku, ktoré ma 5,6 tis. obyvateľov bolo umiestnených 930 utečencov.  Začalo sa kradnúť v miestnych obchodoch, ktoré boli donútené zamestnať strážcov. Miestne ženy začali byt obťažované mužmi z utečeneckého tábora. V škole deti hovoria ôsmimi jazykmi a medzi 566 žiakmi je 130 žiakov utečencov. Taká je dnešná realita vo veľa švédskych mestách, ale Norberg sa stal známy preto, že odmietol prijať nových maloletých utečencov a prekročil zákon, ktorý ho k tomu núti.

Čo to znamená, že nemôžu používať bibliotéku?

Ešte donedávna to bolo tabu, ale naposledy odvážna novinárka Paulina Neuding o poľsko-židovských koreňoch napísala v “Svenska Dagbladet” o situácii vo švédskych bibliotékach.

Len v samotnom Štokholme v priebehu posledného dva a pol roka bolo zaregistrovaných takmer 500 prípadov, násilia, krádeži a narušenia verejného poriadku v bibliotékach. Švédska bibliotéka bola vždy oázou pre deti, ktoré si napríklad nemohli spraviť domáce úlohy doma. Bola to oáza pre starších ľudí, ktorí osamotení sedeli doma. Bolo to miesto stretnutí. Tie bibliotéky fungovali, boli to srdcia obcí. Teraz sú okupované miestnymi gangmi, niekedy sú demolované a preto veľa biblioték muselo zamestnať strážcov kvôli dodržovaniu poriadku. Do tých biblioték sa starší človek bojí vstúpiť a rodičia tam už nepúšťajú malé deti. Začalo sa o tom hovoriť, ale nikto nevie, ako to vyriešiť.

Tá istá novinárka napísala vo “Svenska Dagbladet” o situácii na verejných plavárňach vo štvrtiach kde býva veľa cudzincov. Na tých plavárňach vládnu gangy, ktoré útočia na všetkých okolo nich. Rodiny s deťmi, ktoré tam kedysi chodievali na najbližšiu plaváreň, majú momentálne na zreteli svoju bezpečnosť a preto cestujú autom do kľudnejších štvrtí.

Články vyvolali verejnú debatu v médiách. A ako to vo Švédsku býva zvykom, diskusia neriešila hlavný problém, teda ako vyriešiť problém narastajúcej agresivity a narúšania verejného poriadku na verejných priestranstvách. Diskusia sa transformovala v politickú debatu medzi liberálno-konzervatívnou pravicou, ktorá našla spôsob, ako kritizovať štátne subvencie pre bibliotéky a plavárne a tzv. ľavicou, ktorá bola pobúrená propozíciou utišovania hlučnej mládeže, a nazývajúc to pokusom o nátlak a zavedenie “noriem utišovania”.

A ako v práci vyzerá kontakt s imigrantmi?

Najskôr treba tú prácu mať. Médiá a politici už veľa rokov vysvetľujú, že vysoká úroveň nezamestnanosti u cudzincov je zapríčinená rasizmom Švédov, čo je absolútny nezmysel a ukazuje chýbajúci kontakt s realitou. A nečudujem sa tomu, lebo väčšina švédskych politikov sú profesionáli, ktorí okrem politiky nemali nikdy inú prácu. A preto nerozumejú, že v biznise je ostrá konkurencia a firma si nemôže dovoliť zamestnať niekoho, len z dôvodu farby pleti, relígii či národnosti. Firma, ktorá tak rozmýšľa rýchlo zbankrotuje. (…)

Keď už cudzinec získa prácu, to odkiaľ pochádza nemá žiaden význam, lebo sa ráta len výkonnosť. Vo Švédsku sa pracuje veľmi intenzívne, ale vo svojom voľnom čase sa Švédi väčšinou nestretávajú s cudzincami a cudzinci so Švédmi.

So žiadnymi? S kresťanskými  imigrantmi zo Sýrie a Iraku tiež?

Švédi nie celkom vnímajú rozdiel medzi kresťanskými imigrantmi a prisťahovalcami iných vier. Možno preto že Švédsko je svetský štát a Švédi neveľmi rozumejú tomu, čo je to náboženstvo. Možno tiež preto majú malo spoločné s imigrantmi. Veľa etnických skupín sa presídlilo do Švédska s celými rodinami, dedinami, klanmi ktoré sa separujú. A nie len oni. Nie že by Švédi nemali záujem o kontakty s cudzincami. Nezáujem je obojstranný.

Koncom osemdesiatych rokov som pracovala v malej obci pri koordinovaní pomoci pre cudzincov, ktorí dostali azyl. Prijímali sme hlavne utečencov z Iránu, ktorí vtedy utekali po vypuknutí islamskej revolúcie po padnutí Šacha. Švédska farnosť  ich chcela pozvať na kávu aby im uľahčila integráciu. Odovzdala som im tú pozvánku. Oni sa smiali a hovorili: “Na čo my budeme tam chodiť, Švédi sú takí nudní. My sa lepšie cítime vo svojej vlastnej spoločnosti”.

Švédi majú veľmi špecifický spôsob správania sa. Ja som sa veľmi veľa rokov učila ako s nimi nadviazať kontakt, lebo to nie je len otázka jazyka. Jazyk je veľmi jednouchý a je možné sa ho naučiť veľmi ľahko, ale spôsob komunikácie s nimi je veľmi ťažký. Cely čas sa musím prispôsobovať ich spôsobu života a ich spôsobu myslenia. Myslím, že to je základ množstva problémov, ktoré sa teraz vo Švédsku objavujú.

Keď som sa rozprávala so svojimi známymi a chcela som sa im povedať akým problémom je prijímanie, veľkého počtu imigrantov, odpovedali mi: “My už to nechceme počúvať, lebo ty kazíš náladu, my chceme mat dobru náladu, nechceme sa rozprávať o žiadnych nepríjemných veciach”. Pred istým časom nejaký novinár vytvoril pojem “tunel názorov”. To je taký “tunel politicky korektných názorov” – keď z toho tunela odbočujeme, vystavujeme sa nebezpečenstvu. Nebezpečenstvu vylúčenia zo spoločnosti a toho, že budeme označení za disidentov.

Švédi sú tak vychovaní, že nie len, že sa boja povedať čo si myslia. Oni sa dokonca boja aj nekorektne myslieť. Veľa rokov mi trvalo kým som pochopila, že tam nielenže nie je Sloboda hovorenia, ale rovnako nie je Sloboda myslenia. V  Poľsku to tak nikdy nebolo. Vyrastala som v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v Poľsku. Tie roky to Švédi považujú za hrozné roky komunizmu, ale u nás vždy existovala sloboda myslenia. Len si bolo treba dávať pozor na to, s kým sa hovorí. Vo Švédsku manžel nehovorí manželke ani to, za ktorú stranu hlasoval.

Sú vo Švédsku nejaké náboženské, alebo národnostné skupiny, ktoré sa vo Švédsku zintegrovali a ktoré politici môžu dávať za vzor?

Politici často ako vzor poukazujú na desiatky tisícov imigrantov, ktorí došli do Švédska v XVII. storočí: Valónov, holandských architektov a staviteľov lodí a tiež fínskych poľnohospodárov.

Počas druhej svetovej vojny do Švédska, ktoré vtedy malo 6,7 milióna obyvateľov, pricestovalo približné 160 tisíc utečencov, hlavne s Fínska, Nórska, Dánska a pobaltských štátov. Väčšina z nich sa po vojne vrátila do svojich štátov. Švédsko bolo naďalej veľmi homogénnym štátom.

Po vojne chýbala pracovná sila. Švédsko neutrpelo nejaké straty vo vojne a priemysel potreboval pracovnú silu. Vtedy prišlo veľa tisícov robotníkov, hlavne z Fínska, Juhoslávie, Talianska, Turecka, Grécka a Rakúska. Fíni dochádzali v nedeľu a v Pondelok išli do prace. Ak bolo treba veľa pracovníkov vo fabrike v Väster?s tak riaditeľ išiel do Talianska a prišiel s celým autobusom kvalifikovaných robotníkov, ktorí na ďalší deň začínali pracovať. A vynikajúco to fungovalo, Až do začiatku osemdesiatych rokov, kedy bol štát dostatku v zenite. Až do toho okamihu sa dá povedať, že cudzinci prispeli k budovaniu švédskeho štátu všeobecného dostatku.

V 1975 roku vláda rozhodla, že Švédsko má byt multikultúrne. A že bude prijímať hlavne utečencov a nie ekonomických imigrantov. A to je veľmi dôležitý okamih v dejinách Švédska. Ideológia sa stala dôležitejšia ako dobro štátu.

Kým bola práca pre slabo kvalifikovaných robotníkov, tak imigrácia obohacovala Švédsko ekonomicky a kultúrne. V 70. rokoch prišlo do Švédska veľa utečencov z Čile, v 80. rokoch Iránci, Iračania a Libanonci. Nebolo ich veľa v porovnaní s imigráciou z posledných rokov, boli vzdelaní, sekulárni a rýchlo nachádzali svoje miesto v spoločnosti. To isté sa dá povedať aj o imigrácii z balkánskych štátov po výbuchu vojny v Juhoslávii.

A čo  sa potom stalo?

Imigrácia začala byt problémom pred 10 rokmi, kedy žiadateľov o azyl začalo byt 20-30 tis. ročne a tí čo nedostali azyl tu aj tak ostávali nelegálne. Vlada sa potichu snažila niečo s tým spraviť. Wikileaks odhalili, že švédski politici v 2007 roku podpísali tajnú dohodu s Irakom o deportáciu  utečencov, ktorí v rokoch 2003-2007 utekali do Švédska po vypuknutí vojny v Iraku, ale nedostali povolenie na pobyt.

Vtedy imigrácia začala byt problémom lebo začala rásť skupina imigrantov nelegálne zdržiavajúcich sa vo Švédsku a súčasne začalo byt zreteľné, že pre legálnych imigrantov z mimoeurópskych štátov nie je vo Švédsku práca… Keď porovnáme príjmy imigrantov a ľudí narodených vo Švédsku, nezávisle na tom či pracujú, vo vekovom rozsahu 20-64 rokov výrazne vidno, že napriek obrovským nákladom na integráciu, mimoeurópski imigranti zarábajú polovicu toho, čo ľudia narodení vo Švédsku.

Za posledných päť rokov tieto problémy začali ako lavína narastať a nespokojnosť spoločnosti bola už viditeľná, kedy vo voľbách v roku 2010 strana Švédskych Demokratov postulujúca reštriktívnu imigračnú politiku po prvý kráť prekročila 4% prah zvoliteľnosti a získala 5.7 % hlasov. V minuloročných voľbách získala 12,9% hlasov, a podľa posledných prieskumov má teraz takmer dva kráť toľko.

Obávajúc sa prílišného vplyvu tejto strany sa vtedajší predseda vlády Frederik Reinfeld v roku 2011, po voľbách, kedy sa strana Švédskych Demokratov po prvý dostala do parlamentu, rozhodol ukázať, že Švédsko nie je protiimigračné a spojil sa so Stranou Zelených, pokiaľ ide o rozhodnutia tykajúce sa imigračnej politiky. Vtedy bol zmenený princípy spájania rodín imigrantom – aby si mohli doniesť rodinu nemuseli už dokazovať to, že majú trvalý pracovný pomer. Po voľbách v 2014 roku sa Švédska Strana Zelených po prvý krát vo svojich dejinách stala sa súčasťou vlády, tvoriac menšinovú vládu Stefana Lofvensa, sociálneho demokrata a prikázala vláde realizovať svoju víziu “sveta bez hraníc”.

V roku 2011 vybuchla vojna v Sýrii prišlo do Švédska veľa Sýrskych imigrantov. Švédsko ako jediný štát v Európe sa v septembri 2013 rozhodlo, že všetci Sýrčania získajú trvalý pobyt. Už vtedy novinári začali upozorňovať pred dôsledkami tohto rozhodnutia. Už vtedy bolo jasné, že kým väčšina európskych štátov vedie rozvážnu imigračnú politiku, rozhodnutie Švédska o otvorení hraníc pre Sýrčanov ovplyvni nárast imigrantov. Zvlášť, že 90% imigrantov nemá doklady a ťažko zistiť kto je Sýrčan.

Okrem toho v 2014 roku Strana Zelených pretlačila zmeny zákona o cudzincoch tykajúcu sa osamotených maloletých cudzincov, výsledkom čoho boli zmenené kritéria udeľovania azylu. Následkom toho bol dramatický nárast počtu maloletých utečencov, z niekoľkých stovák v priebehu roka do 30-40 tisíc v roku 2015 hlavne z Afganistanu.

Okrem toho atraktivitu Švédska ako koncového štátu pre imigrantom zvyšuje aj zákon o spájaní rodín. Podľa tohto zákona imigrant má nárok na spojenie sa s rodinou pod podmienkou, že zaisti jej udržiavanie, ale zákonné výnimky zapríčiňujú, že 99,3% pricestovaných členov rodín udržiava štát. Ten fakt zapríčinil príchod viacdetných rodín, zvlášť zo Somálska.

Švédsko hovorí, že má najlepší integračný program na svete a fakticky, má ho najdrahší a najviac robí, ale má najhoršie výsledky.

Existujú nejaké iniciatívy, spolky, ktoré sa to snažia zmeniť? Aby sa mohli imigranti lepšie zintegrovať, napríklad pozdvihnúť úroveň škôl?

Bolo také obdobie, nejaké dva alebo tri roky dozadu, kedy som sledovala pôsobenie tzv. tretieho sektora tzv. mimovládnych organizácií, lebo som cítila silnú potrebu zaangažovania sa. A nadobudla som dojem, že ten sektor to jeden veľký a ťažký dinosaurus, ktorý zdochýna z prežratia. Lebo to už je taká Švédska tradícia, že vždy keď sa spozoruje nejaký problém, to robí sa výskum tzv. utredning a prichádza zaver, že treba ešte viac peňazí venovať na integráciu. A vtedy sa tie peniaze dávajú mimovládnym organizáciám.

Tento sektor je zhruba možné rozdeliť do troch časti. Najviac peňazí sa venuje spolkom a projektom tzv. ľavice.  Hovorím takzvanej ľavice, lebo pokiaľ sa pamätám, tak ľavica mala budovať socializmus a bojovať so sociálnou nespravodlivosťou, ale tá tzv. ľavica nemá na to čas lebo je vyťažená vychovávaním spoločnosti v súlade s duchom rovnoprávnosti. V praxi to znamená boj s “nátlakom na bieleho heterosexuálneho muža v strednom veku”, boj o práva sexuálnych menšín, boj s rasizmom, čo zas znamená nadávanie ľuďom do konzervatívno – liberálnych názorov.

Na vysokých školách študenti nebojujú s nízkou úrovňou vzdelávania, ale na príklad o to aby sa univerzita postarala sa o otvorenie tretej toalety, okrem mužskej a dámskej, starajúc sa tým o tých, ktorí nechcú byt nútení do určenia svojej pohlavnej identity. No a najdôležitejšia požiadavka, práve sa splnila, to je solidarita so zvyškom sveta, čo znamená otvorenie hraníc. To je práve tá časť NGO sektora tá liaheň budúcich názorotvorných elít.

Druha časť toho sektora to sú všetky spolky a športové kluby, ktoré sa asi najviac pridávajú do integrácie. Šport spája, ale po zápase deti lepšie situovaných rodičov sú domov odvážané autom a tie biednejšie čakajú na autobus.

Tretia časť, ku ktorej cítim veľa sympatie, to sú spolky a kluby imigrantov vo štvrtiach vylúčenia.  Nie vždy, ale často sú to kluby, kde sa muži stretávajú, aby hrali karty o peniaze. Z času na čas ich polícia prichytí, zavrie klub, po čom tí istí ľudia otvárajú ten istý spolok s iným názvom, s takým istým pekným programom šírenia demokracie, rovnoprávnosti a istotne aj feminizmu a ďalej hrajú karty. Napriek prvému dojmu práve tieto spolky hrajú veľmi dôležitú úlohu v živote určitej spoločnosti, lebo sú miestom stretnutí ľudí, ktorí prišli o všetko okrem medziľudských vzťahov.

Pokiaľ ide o zvýšenie úrovne vzdelania bojujú o to predovšetkým učitelia, lebo pokiaľ ide o rodičov, tak oni sú vychovaní v tom duchu, že štát sa postará o to aby deti vzdelal a keď to ide slabo tak to asi tak už musí byť.

Existuje vo Švédsku problém s radikálnym islamom ? hrozby atentátov, nejaké zadržiavania teroristov? Alebo odchádzajú bojovať do Sýrie?

SÄPO, Švédska bezpečnostná služba tvrdí, že má presnú kontrolu nad tým kto odišiel. Naposledy uviedli číslo 280 osôb, ktoré odcestovali za posledné tri roky a 115 sa vrátilo. Ale ľudia s ktorými sa ja rozpravám hovoria: “Toľko odišlo len z mojej mešity”. Neverím tým číslam.

Pred nedávnom bol v “Gazecie Wyborczej” článok, v ktorom bezpečnostný expert Krzysztof Liedel tvrdil, že Poľsko má možnosť integrácie 200-300 utečencov každý rok. To je podľa mňa hodnoverné číslo. Taký človek vie čo hovorí. Ale keď Švédska bezpečnostná služba tvrdí, že má kontrolu nad tým, kto odcestoval a kto sa vrátil z vojny v Sýrii a z Iraku spomedzi možno pol milióna švédskych moslimov, tak sa obavám, že oni nevedia o čom hovoria. Obzvlášť po tom ako do Švédska prichádza 100 tisíc imigrantov každý rok a 90 tisíc z nich nemá potvrdenú identitu. Vo Švédsku nie je známy ani počet moslimov, lebo neexistujú štatistiky vierovyznaní a ani zoznam občanov. Objavujú sa čísla od 300 do 600 tisíc moslimov, v závislosti na tom kto sa pýta a prečo.

Mehmet Kaplan, minister výstavby súčasnej vlády, moslim tureckého pôvodu, sa vyjadruje o osobách, ktoré odchádzajú do Sýrie ako o bojovníkoch a porovnával ich do švédskymi dobrovoľníkmi bojujúcimi vo fínsko-sovietskej vojne v zime na prelome rokov 1939-1940.

Oficiálne médiá v poslednej dobe začali zverejňovať názory ľudí, ktorí bijú na poplach v súvislosti s hromadnou a postupom rokov stále narastajúcou moslimskou radikalizáciou, obzvlášť v takzvaných ?štvrtiach vylúčenia?.

Ale nepočujeme o tom že by niekto bol zatknutý. Možná preto, lebo švédski politici zastavajú názor, že vracajúcim sa z vojny, teda tak ako ich tu volajú ?bojovníkom?, treba poskytnúť starostlivosť a rehabilitáciu. A to znamená, že im treba dať mimo poradia byt, terapiu a pomoc pri hľadaní zamestnania.

Švédsko už dlho vedie politiku podriadenia sa islamu. Už v roku 2004, po zavraždení holandského režiséra Theo van Gogha radikálnym islamistom, náš vtedajší minister integrácie Jens Orback vysvetľoval vo švédskej televízii, že pokiaľ my teraz budeme na nich milí, tak oni potom, keď získajú väčšinu, budú milí na nás.

Povedala si, že si prišla o nadej, že sa vo Švédsku niečo zmení. Prečo?

Nevidím politickú nadej na zmenu, lebo politici a médiá sú úplne mimo realitu. Oni žijú vo svojom svete. Ale musím priznať, že v posledných niekoľkých mesiacoch sa to začalo troška meniť. Noviny začali odvážnejšie opisovať situáciu. A to dáva nadej na zmenu, lebo aby sa niečo mohlo zmeniť, treba najskôr opísať to, o čom skôr nebolo možné hovoriť. Pre mňa je tiež nádejou druhá generácia imigrantov zo 70 a 80 rokov, ktorí sem došli so snom, že idú do demokratického štátu, kde je školstvo na vysokej úrovni a oni chceli, aby ich deti dostali dobré vzdelane. Medzi tými najodvážnejšími novinármi, ktorí dokážu kriticky rozmýšľať, majú mnohí korene v iných štátoch. Oni to prostredie poznajú a menej sa boja obvinení z rasizmu.

A ty Si viac kritická a pesimistická ako Švédi.

Môj pesimizmus pochádza do istej miery z únavy zo Švédska. Ja viem, že pre niekoho kto nikdy nezažil imigráciu to znie čudne.  A tiež viem, že znie to čudne pre mojich známych, ktorí sem došli a je im tu dobre. Majú rodinu, prácu, byt, pozerajú Poľskú televíziu,  chodievajú na zahraničné dovolenky a im to postačuje. Mne nie.

Vo Švédsku ostala som náhodou, zastihol ma tu vojensky stav (v Poľsku dňa 13.12.1981 komunistický režim zaviedol vojenský stav).  (…) Nechcela som byť ako moji krajania, ktorých väčšina sedela na podpore a pracovala na čierno a starala sa o to, ako čo najviac utrhnúť z toho dostatku. Teraz s odstupom času rozumiem ich prístupu. A myslím si že boli múdrejší, lebo pochopili, že jediné čo Švédsko môže ponúknuť cudzincovi, sú hmotné statky.

Ja som išla do práce. Najskôr ako pestúnka k dieťaťu, neskôr upratovačka, pomoc v kuchyni a na koniec začala som pracovať vo fabrike na výrobu čokolády na nočnú zmenu a cez deň som sa učila jazyk. Neskôr som skončila vysokú školu, našla som si prácu, založila som si rodinu a narodil sa mi syn. Celé tie všetky roky som sa stretávala hlavne so Švédmi, čítala som po Švédsky, a do Poľska som chodievala raz do roka na návštevu k rodičom. A celé tie roky som bojovala s z času na čas sa objavujúcou depresiou.

Pred niekoľkými rokmi som išla na predstavenie Dramaten, do Dramatického Divadla v Štokholme. Bol to monológ herečky fínskeho pôvodu, ktorá rozprávala o osude svojej babičky, Fínky, ktorá po vojne išla za prácou do Švédska, ?Čierne oči mojej babky?. Po predstavení mala byť diskusia. Časť návštevníkov odišla a po čase som si všimla, že v sále ostali len Fíni. Na javisko si sadlo pár osôb, všetci fínskeho pôvodu. A začali sa predstavovať. Volám sa tak a tak, som umelkyňa, režisér, spisovateľ, profesor, bývam vo Švédsku od 18 rokov, od 28 rokov, od 32 rokov, mala som, mal som babičku a necítim sa vo Švédsku ako doma. Tu pre vysvetlenie musím podotknúť, že moje pokolenie a mladšie generácie Švédov nemali babičku. Nemali ju v tom zmysle ako tomu rozumejú Poliaci, Fíni a celý zvyšok sveta okrem Švédov.  Lebo desiatky rokov indoktrinácie zapríčinili to, že Švédi nemajú rodinu.

Po chvíli sa do diskusie zapojili ostatní diváci a všetci hovorili to isté. Mala som babičku, vo Švédsku sa necítim ako doma. Časť tých ľudí býva vo Švédsku od detstva. Bola som otrasená. Po odchode z divadla som si uvedomila, že ja som sa necítila vo Švédsku ako doma ani sekundu. Napriek môjmu pohodlnému životu: rodina, práca, sedem týždňov dovolenky, pekný byt v dobrej štvrti, plat, ktorý mi na všetko postačuje. A začala som sa vypytovať všetkých mojich známych cudzincov či cítia, že Švédsko je ich domovom. Nie necítili. A tí, ktorí hovorili že áno, zneli neúprimne tak ako keby dávali korektnú odpoveď. Až na koniec jeden z mojich kolegov, Afričan sa rozosmial: “A ty nevidíš, že v tomto štáte sa ani Švédi nectia ako doma” Tento štát nie je ničím domovom. Doma sa človek cíti slobodne, je tam rád, cíti sa tam dobre. Ale oni sa cítia dobre len vtedy keď pôjdu na dva týždne do Thajska”.

Teraz keď do Švédska prichádza 10 tisíc imigrantov týždenne, pre ktorých nie je ani práca, ani byty a každý zdravo rozmýšľajúci človek rozumie tomu, že keď sa tie dvere nezavrú, tak sa to skončí  katastrofou, často uvažujem o Švédsku ako o dome pre cely svet, ale vlastne tak akosi pre nikoho. V tomto dome nikoho sa nikto necíti byť zodpovedný. V tom dome nie je hospodár. Švédi vychovávaní v duchu kolektívnej zodpovednosti prestavajú byt zodpovední v okamihu, keď si zodpovednosť vyžaduje prijatie nejakého nepríjemného rozhodnutia.

(…)

Občas je  v Poľsku počuť argument ktorý politici používajú, keď vysvetľujú prečo by sme mali prijať imigrantov. Že keď to nespravíme, tak sa Európa urazí a už tam nebudeme môcť jazdiť pracovať… Takže  – vo Švédsku je poľský odborník zárukou kvality a odbornosti. Ako to povedal môj Švédsky známy: “Keď zoberiem Poliaka aby mi spravil rekonštrukciu kúpeľne, tak mi to spraví do týždňa a poriadne. Švéd sa s tým bude babrať tri týždne. A iné národnosti to vôbec nespravia, lebo sa im alebo nechce lebo viac dostanú na podpore, alebo nič nevedia.” Podobné názory som počula veľa kráť. Nepoznám štatistiku ale vidím, že lietadla do Štokholmu(z Varšavy) sú vždy plné a sú to hlavne muži, ktorí cestujú do prace.

(…)

Aký máš plán keby situácia vo Švédsku viedla k horšiemu?

Uvedomujem si, že situácia môže sa veľmi rázne zhoršiť. Ľudia ktorí sú si toho vedomí si robia zásoby jedla. Sú to hlavne cudzinci, lebo väčšina Švédov je v šoku a reaguje popieraním. Ja sa pripravujem hlavne mentálne, aj keď mam malé zásoby jedla pre prípad nepokojov. Dúfam, že mne a mojim deťom sa včas podarí odísť zo Švédska a nájsť útočište v Poľsku. (…)

Pred nedávnom som rozmýšľala nad zriadením cestovnej kancelárie pre Švédov, ktorí by chceli pricestovať do Poľska. Myslím si, že ich bude stále viac a viac. (…)

Štát, spoločnosť, rodinu, vlastný život nemôžte budovať na klamstve. Nehovorím tu o klamstve politickom, ale o popieraní samozrejmých faktov. Ty vidíš čierne a oni ti hovoria že to je biele. Tak ty opakuješ biele, lebo si tak bol vychovaný, že ti ani na um nepríde možnosť povedať čierne. Je to ešte horšie, lebo ty ako ten Pavlovov pes, si tak vystresovaný, že už dávno nerozmýšľaš samostatne a už ani nevidíš, že to je čierne, lebo ťa odučili  aj od pozerania sa. Lenže ten Pavlovov pes dostával za odmenu kosť, za to že sa korektne správal. A švédsky systém predbehol Pavlova. Švédi musia najskôr na svoju kosť ťažko pracovať, zaplatiť jednu s najvyšších daní na svete, a potom ho štát za jeho vlastné peniaze vychová ako podriadeného a pokorného občana.

To sú princípy na ktorých funguje Švédska spoločnosť. A to je spoločnosť odkázaná na vyhladenie. Oni ako lunatici, sa sami k tomu vyhladeniu približujú. A niekedy si myslím že to je aj dobre, lebo život v klamstve a strachu je trápením.

preklad Mariusz Malinowski

Szwecji, jaką znali Polacy, już nie będzie

(Visited 62 times, 1 visits today)
Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedintumblrmailFacebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedintumblrmail

14 comments

  • Pingback: Degenerace národa-čeká to i na nás? | cozivotdal

  • Pingback: ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU – ČASŤ II – MEDZIČAS

  • Pingback: Švédski hádzanári skritizovali vystúpenie poľských roztlieskavačiek. – MEDZIČAS

  • No neprekvapuje ma ze ‘odbornicka’ z Polska takto ohodnotila Svedsko. Pochadzajuc z xenofobnej krajiny nepopularnych gasterbeiterov ona isto vie kam Svedsko smeruje :))). Ked je Svedsko takym hroznym miestom preco uz davno neodisla zveladovat svoj milovany Polskie? Lebo sa jej v tej krajine zije ovela lepsie ako v zaostalom Polsku. Jasne, cudzinec okrem Poliaka nic poriadne neurobi a ked Poliaci odidu Svedsko sa potopi ako Titanic. No moze snivat dalej. Skor by sa mala obavat toho co sa deje u nej doma a ked sa jej nepaci tak sa zbalit a ist naspat. A vratit pekne peniazky co si vdaka tej hroznej krajine zarobila.

    • Profile photo of Mariusz Malinowski

      Ak by si moj nazor precital to k comu sa vyjadrujes tak by si si vsimol ze ta zena nebola vo svedsku za pracou, a zastihol ju tam vojensky stav, tym padom nemohla sa vratit, tak ze je nepochopitelne ze tu splietas neco o ksenofobbi a gasterbeiteroch.

    • Otazka dna: ako si objavil tuto stranku? Tu nieje nic pre teba, chod radsej prec, lebo sa tu este pohorsis, tlak ti stupne a budes mat stres. Tu nenajdes dobre spravy, len smutnu realitu.

  • Profile photo of Mariusz Malinowski

    Ospravedlnujem som pokazil som to ja, zverejnil som cast ktora este nepresla korekturou. opravim to hned ako budem moct.

  • Zbohom zdravý rozum. Švédi tam už nikdy nebudú mať poriadok. Ak tam raz nejaký bude, to už nebudu Švédi, kto ho tam zavedie.
    Čoraz viac som rád, že žijem “len” na Slovensku, v našom krásnom malom bananistane bez imigrantov.

  • Súhlasím, že po jazykovej stránke je to strašný text. Ak si chceme hájiť záujmy svojho národa a domoviny, k tomu patrí aj úcta k svojmu jazyku a toto už hraničí s neúctou k svojmu jazyku!!!

    Nehovoriac o tom, že už je to na hranici čitateľnosti a možnosti správneho pochopenia.

  • Profile photo of Mariusz Malinowski

    co uz matarialu je vela korektori si tiez amateri, to musite prehltnut.
    nikto nam neplati.
    robime to po veceroch alebo aj v noci.

    • To je chyba, mali by ste si dať na web aspoň reklamy, zarobilo by to aspoň na pokrytie nejakých nákladov… na začiatok napríklad google adsense…

  • Zaujimany clanok, ale chcel by korekturu. niektore casti su ako z google translatoru.

    • To je symbol toho, že ich nikto “nedotuje”. Ja to chválim, je to niečo ako open-source. Práca robená za peniaze alebo zo zištným úmyslom nikdy nie je taká dobrá ako práca zadarmo.

Pridaj komentár