Absurdné výročie

Keď na jar pri oslavách oslobodenia Československa Červenou armádou jeden hrdinský primátor statočne zabojoval za svoj post v Europarlamente, pardon, za boj proti porušovaniu medzinárodného práva tým, že nepozval zástupcu Ruska na oslavy, zdalo sa, že nás už väčšie „vzrušenie“ s touto a podobnými témami nepostretne. Slovenský národ je však kreatívny a žiadne hranice nie sú pre neho konečné.

70.výročie SNP boli príležitosťou na možno poslednú veľkú oslavu so žijúcimi hrdinami týchto chvíľ. Boli to ľudia, ktorí skutočne predurčili osud slovenského národa ako samostatného subjektu európskych dejín. Dva mesiace nezávislej činnosti Slovenskej Národnej Rady poukázali nielen na to, že bábkový klérofašistický režim nereprezentuje vôľu všetkých Slovákov, ale postavili národný pilier, okolo ktorého sa mohli združiť príslušnici rôznych konfesií, či ideologických názorov.

Túto časť histórie nemali komunisti v láske. Milovali prepisovanie dejín a tak sa naši školáci formálne učili o priam povstaní komunardov. Každého, kto mal niečo do činenia so SNR, zatvorili alebo vyhnali. Pravdu, podávanú z otca, na syna a jeho syna však neumlčali. Ľudia podporovali povstanie nielen materiálne, ale aj osobnou účasťou, bojovali a umierali s myšlienkou na samostatný a slobodný slovenský národ. Pre túto ideu, ktorá je tak cudzia všetkým milovníkom sociálno-inžinierskych teórií a ideológom, umierali aj ľudia z povstaleckých usadlostí ako bol Telgárt či Skýcovo.

V čase, keď sa posilňuje úloha Bruselu na úkor národných štátov, šíria sa od reality odtrhnuté multikulturalistické idey, spomienka na povstanie sa možno práve preto mnohokrát marginalizuje a pohnútky ľudí v ňom sa vykresľujú v zápornom svetle. Dlhé roky presviedčania o jedinečnom a nezastupiteľnom význame komunistov v povstaní spolu s nenávisťou ľudí k tejto ideológii, ovplyvnilo aj postoj k možno najvýznamnejšej udalosti slovenských dejín. Rovnako sa zmenil aj názor na úlohu Sovietov ako osloboditeľov zvlášť v súvislosťou s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.

Dôsledkom takéhoto rozdvojenia je potom aj postoj k Rusku, ktoré mnohí ľudia nepovažujú len za právneho nasledovníka zaniknutého Sovietskeho zväzu, ale za kontinuálne pokračovanie Ríše zla, ako nazval ZSSR Ronald Reagan. Rusko podľa toho uvažovania, nemá žiadne morálne právo zúčastniť sa osláv SNP. Napriek tomu, že sa celá operácia pripravovala v súčinnosti so Sovietmi, že Sovietsky zväz dodával materiálnu pomoc a v povstaní, či pri jeho podpore umierali vojaci zo Sovietskeho zväzu.

Nemyslím, že je to správny postoj. SNP bola historická udalosť, ktorej aktéri by mali byť prítomní. Už len kvôli piete voči obetiam a vzdaniu holdu ich pamiatke. Popieraním významu a úlohy Sovietov sa stávame presne takými istými, ako boli svojho času komunisti, len z opačnej strany.

Korunu celej fraške nasadila kancelária prezidenta, ktorá zaslala pozvanie do Kyjeva. Je pravda, že Ukrajinci sa zúčastnili na povstaní, ale pri obrátenej polarite vnímania už zrejme prezidentovi Kiskovi ušlo, že na opačnej strane ako súčasť vojsk SS – konkrétne divízia SS Galícia. Chápal by som to v prípade veľkorysého gesta zmierenia. Potom by bolo nutné pozvať aj nemeckého prezidenta a možno využiť tieto stretnutie na bilaterálne rokovanie. Ibaže potom je nezmyslom protestovať voči návšteve ruskej delegácie. Rovnaký absurdný postoj ako slovenský intelektuálny mainstream zaujal aj poľský prezident, ktorý sa kvôli prítomnosti Rusov odmietol zúčastniť na slávnosti v Banskej Bystrici.

Pri týchto všetkých politických prestrelkách sa stále zabúda na to, kvôli čomu vlastne slávime. Nie kvôli Sovietom, Rusom, Čechom, Američanom, či Poliakom. Je to sviatok slovenskej štátnosti, sviatok Slovákov, ktorý nám umožňuje pozerať na svet hrdo, bez zbytočného poklonkovania. Slováci dokázali, že sú ochotní zájsť pri obrane slobody až do krajnosti, dokázali, že slovenské doliny a pohoria nie sú len pevnosťami xenofóbie, ako sa nám dnes snaží kadekto nahovoriť, ale aj oporou slobody a nezávislosti. Takéto Slovensko mám rád.

Návšteva takého, či onakého štátnika nie je z tohto pohľadu dôležitá. Dôstojný a veľkorysý národ, jeho hrdinskí predstavitelia, umožnia každému pripomenúť si vlastnú zásluhu, či pamiatku padlých na tejto slovenskej, opakujem ešte raz, slovenskej udalosti.

A preto slávme slávne Slovenské Národné Povstanie, sviatok Slovákov. Máme byť na čo hrdí.

Pridaj komentár