Ako sociálny štát skorumpoval Švédsko

Starí ľudia vo Švédsku hovorili, že byť Švédom znamená mať vlastné zdroje na živobytie, byť schopný postarať sa sám o seba a nikdy nebyť bremenom na cudzích bedrách. Nezávislosť a tvrdá práca boli obecne prijímanou predstavou o slušnom živote a spoločným vnímaním morálky. To bolo ešte pred necelými sto rokmi .

Moja už zosnulá babička hovorievala, že sa so svetom stalo niečo zlé. Bola hrdá na to, že nikdy nežiadala o cudziu pomoc, že sa vždy mohla spoľahnúť na seba a svojho manžela a že sa spolu dokázali celý život starať o rodinu. Som rád, že keď v úctyhodnom veku 85 rokov zomrela, bola táto jej dôstojnosť stále nedotknutá. Bremenom nebola nikdy.

Moja babička sa narodila v roku 1920 a patrila do poslednej generácie, ktorej bola táto osobná hrdosť vlastná, s pevnou a hlboko zakorenenú morálkou, ktorá bola paňou svojho osudu nech sa dialo čokoľvek. Jej vrstovníci zažili dve svetové vojny ( hoci sa ich Švédsko priamo nezúčastnilo) a boli vychovávaní chudobnými švédskymi farmármi a priemyselnými robotníkmi. Tí boli svedkami a hnacou silou švédskeho „zázraku„.

Ich morálka im zaisťovala prežitie za všetkých podmienok. Ak mzda na prežitie nestačila, pracovali jednoducho viac a dlhšie. Sami boli architektmi a budovateľmi vlastných životov, aj keď to často znamenalo tvrdú prácu a prekonávanie zdanlivo beznádejných situácií.

Ochotne ponúkli pomoc potrebným hoci sami mali len málo, ale ťažko by nejakú aj ponúkanú pomoc prijali. Boli hrdí na to, že sa dokázali postarať sami o seba, pestovali si nezávislosť na druhých a boli radi, že nikdy nemuseli žiadať o pomoc. Súdili, že ak to nezvládnu sami, nemajú na pomoc od iných nárok.

Napriek tomu z nejakého dôvodu uverili sľubom politikov, že je potrebné pomôcť „slabým“, čo bola kategória ľudí, ktorá vtedy neexistovala. Kto by bol ochotný priznať, že sa o seba nedokáže postarať? Tí dobrí a ťažko pracujúci ľudia sa asi domnievali, že taký malý, vpravde samaritánsky príspevok na ozajstných chudákov, musí byť dobrá vec.

Teoreticky je to pochopiteľné a vlastne aj závideniahodné. Po boku rodičov sa už vtedy dobrovoľne zapojili do miestnych privátnych sietí, ktoré zariaďovali finančnú podporu pre chorých a nezamestnaných. V ťažkých časoch recesie a rýchlych spoločenských zmien to zaiste bola ďalšia záťaž, ale dobrovoľná a vo vlastnom záujme. Rozsiahlejšia verzia takejto vzájomnej pomoci musela znieť ako dobrý nápad, aj keď by bola financovaná nedobrovoľne, pomocou daní.

Bohužiaľ sa tak zrodil sociálny štát, štát blahobytu, ktorý mal dramaticky zmeniť životy ľudí a podstatne ovplyvniť ich morálku. Mohol to nakoniec byť aj úspešný projekt, ak by si všetci zachovali svoju pôvodnú hrdosť, snažili sa zabezpečiť vlastnú existenciu a vyhľadávali by pomoc, len keby ju naozaj potrebovali. Mohlo by to snáď fungovať vo svete bez ďalších zmien, čo tento projekt skutočne predpokladá. Svet sa ale trvalo mení a štát blahobytu potrebuje ľudí, ktorí sú silnejší a morálne lepší ako v spoločnostiach, kde tento koncept zavedený nie je.

To ale vtedy nikto nevedel a koniec koncov, to nie je príliš známe ani dnes. Namiesto toho všetci brali svoju osobnú hrdosť na prácu a rodinu ako prirodzený stav vecí a z ich pohľadu musel tento nový projekt vyzerať zaujímavo. Povedalo sa im, že majú iba prenechať politiku (a trošičku moci) politikom. Musím tu s ľútosťou oznámiť, že to pre švédske obyvateľstvo platí dodnes, Švédi všeobecne návrhy na poskytnutie viac moci politikom vítajú a dokonca požadujú vyššie dane.

Solídny základ morálky je dávno ten tam. Na jeho totálne zničenie stačili niečo cez dve generácie – vďaka sociálnym dávkam a koncepcii sociálnych práv.

Deti sociálneho štátu

Deti generácie mojich starých rodičov a moji rodičia medzi nimi, si rýchlo osvojili a prijali novú morálku založenú na „právach“ poskytovaných systémom sociálneho poistenia. Kým staršia generácia by nikdy závislosť na druhých neakceptovala (a to vrátane sociálnych výhod poskytovaných štátom), nič nenamietali proti posielanie mladšej generácie za vzdelaním do štátnych škôl. Som si istý, že im nikdy neprišlo na myseľ, že na vzdelanie svojich detí majú nejaké právo. Skôr prijali a dokonca uvítali to, že ich deti budú mať šancu, ktorú oni sami nemali a to prostredníctvom vzdelania „zadarmo“.

A tak generácia mojich rodičov nastúpila do štátnych škôl, kde sa učili matematiku a jazyky a tiež o tom, ako sú sociálne istoty a štátna morálka skvelé. Poučili sa o fungovaní sociálneho štátu a osvojili si úplne nové (chybné) poňatie práv : všetci občania majú právo – len vďaka tomu, že sú občanmi – na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, podporu v nezamestnanosti a sociálne poistenie.

Jedinec, boli učení, má právo na podporu uspokojenia svojich osobných potrieb. Každý má právo na všetky zdroje, ktoré potrebuje na dosiahnutie vlastného a spoločenského šťastia. A každý by mal mať právo na umiestnenie svojich detí v štátnych materských škôlkach, takže každá rodina môže mať dva platy (ale málo času na výchovu detí). Mať „slušný život„, aspoň z finančného hľadiska, muselo pre staršiu generáciu vyzerať ako ohromná šanca.

Táto nová morálka sa medzi ľuďmi rozšírila a aspoň v ich mysli sa stala „prirodzeným“ poriadkom vecí. Generácie, narodená v priebehu dvoch alebo troch dekád po druhej svetovej vojne, sa líšila od generácie svojich rodičov morálne aj filozoficky. Zvykla si na ohromný povojnový hospodársky rozmach (vďaka tomu, že sa Švédsko nezúčastnilo vojny) a na stále sa rozširujúcu sociálnu podporu rýchlo rastúceho štátu. (Kvôli udržaniu rastu sociálneho štátu a uspokojenie požiadaviek ľudu na ďalšie dávky, musela švédska vláda v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch niekoľkokrát siahnuť k devalvácii meny.)

Účinok na generáciu, ktorá v tom čase dospela a vstupovala na trh práce bol v zásade dvojaký : zvýšený tlak verejnosti na progresívnejšiu politiku a zlyhanie celej spoločnosti vo výchove samostatných a morálne silných potomkov, ktorí by dokázali byť pánmi nad svojimi životmi.

V tejto dobe už zmeny v morálke a filozofii celej spoločnosti začali byť zjavné. Kým začiatkom 20. storočia sociálna demokracia, hegemón švédskej politiky v tomto storočí ( a aj neskôr), požadovala zníženie daní, aby sa uľavilo robotníkom od zbytočného zaťaženia, teraz sa bleskovo premenila na stranu vysokých daní a rozsiahlej sociálnej pomoci, ktorá sa dožadovala „oslobodzujúcich“ spoločenských reforiem. Masy voličov, teraz už deti sociálneho štátu závislé na jeho logike, podporovali ďalšie zvyšovanie daní, ktoré presiahlo 50% a ďalej pokračovalo. A k tomu sa dožadovali štátnej pomoci krytej daňovými poplatníkmi, čo tlak na dane ďalej zosilňovalo.

Akonáhle tieto deti dospeli a začali sa zúčastňovať politiky, zmenili ju celkom masívne. Vyvrcholilo to zrejme komunistickými študentskými revolúciami roku 1968, kedy táto radikálna generácia pre seba požadovala viac prostredníctvom štátneho prerozdeľovania, odmietala niesť akúkoľvek osobnú zodpovednosť a už vôbec nie nejakú starosť o vlastnú obživu. Hovorili : „Potrebujem“ a z toho priamo odvodzovali nárok na uspokojenie svojich potrieb, či už išlo o jedlo, bývanie alebo nové auto.

Kým moji rodičia nejakým tajomným spôsobom zdedili veľa zo „starej“ morálky, väčšina ich rovesníkov a najmä mladších ľudí vyznáva úplne odlišnú paradigmu než generácie predtým. Sú pravými deťmi sociálneho štátu a sú si veľmi dobre vedomé toho, že majú „právo“ na rozličné sociálne podpory. Nezaujímajú sa o to, odkiaľ tie podpory pochádzajú, ale pozerajú sa skepticky na politikov, ktorí by ich o tieto vymoženosti mohli pripraviť. „Zmena“ sa rýchlo stala neslušným slovom, pretože nutne znamená zmenu systému, na ktorom parazitujú.

V tejto generácii je skorší poznatok o tom, že produkcia predchádza spotrebe, nahradený vierou v nezvratné a prirodzené „ľudské právo“ na štátnu pomoc. Vďaka silným odborom dostávali švédski pracujúci každoročne pridané bez ohľadu na svoju skutočnú produktivitu a časom sa toto pravidelné zvýšenie platu stalo normou. Tí, kto pridané nedostali, boli „obeťami“ zlých zamestnávateľov a museli dostať vo svojom spravodlivom zápase s nimi právnu podporu. Každý má predsa „právo “ na zvýšenie platu, tak ako tohtoročný plat musí byť vyšší ako ten minuloročný; to dá rozum.

Zmene vo vnímaní sveta predchádzala, ako sme si ukázali, zmena v rebríčku hodnôt. Na zmeny v spoločnosti reagovala aj filozofia vznikom nových podivných a deštruktívnych teórií. Deti tejto generácie sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov boli vychovávané „slobodne“ (vďaka ideálom z roku 1968), čo v podstate znamenalo, že neboli zaťažované „pravidlami“ či snáď „zodpovednosťou„. Pre túto generáciu neexistujú v spoločnosti vôbec žiadne príčiny a následky, za svoje činy nie je nikto zodpovedný, ani za to, že si zaobstará deti. Takí sú dnešní mladí Švédi.

Vnuci sociálneho štátu

Ja sám patrím do tejto druhej generácie ľudí vychovaných sociálnym štátom. Významným rozdielom oproti generácii predchádzajúcej bolo to, že nás skoro vôbec nevychovávali naši vlastní rodičia. Najskôr sme boli v štátnych škôlkach, potom v štátnych základných, stredných a vysokých školách a potom sme sa stali zamestnancami štátneho sektoru a ďalej nás vychovávali silné odbory a ich vzdelávacie organizácie. Štát je všadeprítomný a pre mnohých je jedinou možnosťou prežitia a štátna pomoc jedinou cestou k nezávislosti.

Rozdiely voči starším generáciám sú zjavné. Moji starí rodičia žili vo svete, ktorý bol morálne a filozoficky úplne iný a moji rodičia ešte stále v sebe nosia zvyšky ich „starodávneho“ zmyslu pre spravodlivosť a vnímanie dobra a zla. Kým generácia mojich rodičov je len „trochu poznamenaná“ (čo je už samo o sebe dosť zlé), moja generácia je stratená úplne. Vychovaní bez stopy zdravých hodnôt svojich prarodičov, ale zato obklopení hodnotami propagovanými opatrovateľským štátom, nemajú jeho vnuci ani poňatia o ekonomických závislostiach.

Spravodlivosť je „vnukmi“ vnímaná tak, že jedinec má večné právo, aby ho spoločnosť zásobovala všetkým, čo sa mu zdá potrebné (či príjemné). V nedávnej televíznej diskusii sa deti a vnuci štátu blahobytu zišli na diskusiu o nezamestnanosti a problémoch vstupu novej generácie na pracovný trh. Požiadavkou „vnukov“ bolo doslova to, že „starí“ (tj narodení v štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch) by mali odísť (tj prestať pracovať), lebo „kradnú“ miesta mladým!

Ilustrácia z filmu Bare Bea (Panenstvo na obtiaž)

Ilustrácia z filmu Bare Bea (Panenstvo na obtiaž)

„Sociálna logika“ ospravedlňujúca podobné nehoráznosti, je zhruba taká. Premisou je, že každý má právo na slušný život. Slušný život znamená nemusieť sa starať o jeho materiálnu stránku, čiže sociálna podpora a finančná „nezávislosť“ je nutnosťou. Finančná nezávislosť ďalej znamená dobré postavenie, veľký plat a nie moc náročné zamestnanie, takže mať dobré miesto je jedným z ľudských práv. Tí, kto práve tieto miesta majú, ich vlastne zaberajú a porušujú moje právo na ne. Každý človek s dobrým zamestnaním je tak narušiteľ práva a teda zločinec.

A všetci vieme, čo sa patrí robiť so zločincami, treba ich zatvoriť. To je trest, ktorý požaduje zatiaľ veľmi malá, ale rapídne pribúdajúca časť švédskej mládeže pre majiteľov podnikov, ktorí ich nechcú zamestnať, či pre starších ľudí, ktorí zaberajú miesta, po ktorých títo mladí túžia. Je „nutné“ zaviesť pokrokovejšie zákonodarstvo.

Ale také myšlienky nie sú vlastné iba mladistvým ignorantom. Národný odborový zväz 14. mája prišiel s požiadavkou, aby štát vykonal „redistribúciu“ pracovných miest tým, že ponúkne generácii šesťdesiatnikov štátne dôchodky, ak dobrovoľne opustia zamestnanie a zamestnávatelia prijmú na ich miesta mladých. Podľa prepočtov odborov by taká akrobacia „vytvorila“ 55 000 miest.

To ukazuje, že pre mladých je jediným realizovateľným spôsobom získania miesta „zbaviť“ práce starších ľudí; miest je málo a nezamestnanosť stúpa, hoci dopyt po tovare a službách rastie vďaka silnej štátnej regulácii trhu. Sociálny štát spôsobuje problémy a konflikty na mnohých úrovniach a núti ľudí súťažiť o podiel na stále sa zmenšujúcom koláči. Riešenie: viac regulácie a teda ešte menej prosperity. To sa prihodí, keď potreby a túžby nahradia vo verejnej aj osobnej morálke schopnosti a skúsenosť.

Potreba spoločenskej zodpovednosti

Táto degenerovaná morálka a nedostatočné porozumenie skutočnému a prirodzenému poriadku vecí je tiež zrejmá v oblastiach, ktoré si vyžadujú osobnú zodpovednosť a rešpekt voči spoluobčanom. Starí ľudia sú dnes balast, nie ľudské bytosti a príbuzní. Mladšia generácia má pocit, že má „právo“ nestarať sa o rodičov a starých rodičov a požaduje, aby ich štát tejto „príťaže“ zbavil.

V dôsledku toho dnes starí Švédi väčšinou čakajú v depresii osamotene doma na smrť, alebo sú umiestnení v domoch dôchodcov s nepretržitým dozorom, aby sa mladej generácii pracujúcich uľavilo. Niektorí sa s príbuznými a vnukmi vidia hodinu či dve počas Vianoc, keď rodiny vyvinú snahu a navštívia svoje „problémy“.

Ale starší občania nie sú na periférii štátu blahobytu, ktorý sa stará o svoju pracujúcu populáciu, sami. To isté platí aj pre generáciu najmladších, ktorá prichádza priamo do štátnej starostlivosti namiesto toho, aby ich vychovávali rodičia.

Moja matka bývala učiteľkou a často musela čeliť požiadavkám rodičov svojich žiakov, aby „niečo“ urobila s ich stresujúcou rodinnou situáciou. Požadujú, aby „spoločnosť“ prevzala zodpovednosť za výchovu ich detí, pretože oni už s tým strávili „príliš veľa rokov“. (Čo zvyčajne znamenalo odložiť ich o 7. ráno do škôlky a o 6. večer ich zase vyzdvihnúť.)

Hlasno oznamujú svoje „právo“ byť od tohto bremena oslobodení. Problémy s neposlušnými a neovládateľnými deťmi má riešiť personál škôl a škôlok. Deti môže byť vidieť, ale rozhodne nie počuť a už vôbec nesmú narušovať práva svojich rodičov na kariéru, dlhé zahraničné dovolenky a návštevy spoločenských podujatí.

Aby dospelá generácia mohla pracovať a vytvárať zdaniteľné statky (súčasná miera zdanenia je pre nízkopríjmové skupiny približne 65 % zárobku), švédsky sociálny štát neustále spúšťa progresívne programy, ktoré ju chránia pred nehodami a problémami. Sociálna sloboda je existencia bez problémov, zodpovednosti a plná výhod, tak ako ju štát blahobytu stvoril.

To, čo možno teraz vo Švédsku pozorovať, je dokonale logickým dôsledkom existencie sociálneho štátu: poskytovaním dávok a výhod a teda zbavením indivídua zodpovednosti za vlastný život, vznikol jedinec úplne nový – nedospelý, nezodpovedný a závislý. Sociálny štát tak dal vzniknúť populácii jedincov, ktorí sú psychologicky a morálne trvalo deťmi rovnako ako keď rodičia nikdy nevystavia deti problémom, zodpovednosti a potrebe nachádzať vlastné riešenia, budú ich rozmaznaní potomkovia večne trpieť nedostatkom a stále niečo vyžadovať.

To, že analógia s rozmaznaným deťmi je veľmi pravdivá, potvrdzuje každodenná prax pracovníkov verejného sektora, ktorí riešia požiadavky občanov. Zistil som, že pre mladých rodičov nie je nijako neobvyklé nadávať učiteľovi, pretože domáce úlohy sú „zbytočným“ nátlakom na deti. Deti majú právo na vedomosti, ale zjavne nemôžu byť vystavené vzdelávaniu, pretože to znamená štúdium a prácu. Úlohou učiteľov je zjavne dodávať deťom znalosti, ktoré môžu konzumovať bez akéhokoľvek premýšľania (či snáď dokonca učenia). Musieť niečo samostatne robiť je „nátlak“. Vôbec „musieť“ niečo je úplne nespravodlivé, aj keby sa to týkalo prírodných zákonov, pretože to narušuje právo jedinca na život bez problémov. Teraz už sa príroda sama vrátane svojich zákonov stáva „bremenom“.

Ekonómia závislosti

Možno sa touto mentalitou dá vysvetliť rastúca popularita rôznych teórií popierajúcich realitu, ako skepticizmus alebo postmodernizmus, kde sa nič nedá považovať za dané. Logika, ako tieto teórie tvrdia, je iba spoločenskou konštrukciou bez akejkoľvek väzby na skutočnosť či svet ako taký ( pokiaľ ten vôbec existuje ). Takéto teórie majú ohromnú vlastnosť, nedajú sa dokázať ani vyvrátiť. Nech už prehlásite čokoľvek, nenesiete za to žiadnu zodpovednosť – nikto vaše tvrdenie nemôže overiť, kritizovať, ba dokonca ani použiť. Je to len vaše a existuje len pre vás – a tiež je to pravda len pre Vás.

Neužitočnosť takej teórie sa zdá byť zrejmá. Tiež je zjavné, že zástancovia podobných teórií považujú určité veci, ako napríklad existenciu, za dané –  ich život nie sú neustále pochybnosti a ich život sa nezakladá na „vedomí“, že nič nemožno poznať a nič nie je také, ako vyzerá. Ale to je asi práve krása toho všetkého.

Svojim spôsobom to je príliš doslovný výklad premisy rakúskej školy, že „hodnoty sú subjektívne“. V týchto „moderných“ teóriách je subjektivita základom reality, nie spôsobom, akým je realita hodnotená a vnímaná. Tento spôsob „chápania“ je priamym dôsledkom relativistickej morálky a logiky detí a vnukov sociálneho štátu. K tomu, aby niekto mohol spotrebovávať, nemusí niekto iný produkovať a uspokojovanie mojich požiadaviek a nárokov na „pekný“ život rozhodne nepredstavuje bremeno pre nikoho iného. Koniec koncov, právo na spokojný život je základným ľudským právom, jediným pevným bodom v premennom a subjektívnom vesmíre.

Pre nestranného pozorovateľa (za ktorého sa považujem) celá táto šialenosť dáva zmysel, že keď naučíte ľudí, že sa nemusia starať o dôsledky svojho konania, dostanete dobrovoľne závislé subjekty. Štát blahobytu nás mal ochrániť pred sebeckými monštrami a pritom ich sám vytvoril poskytovaním privilégií a podpory všetkým na „ničí“ účet.

Sociálni inžinieri štátu blahobytu zjavne nikdy neuvažovali o tom, že by sa morálka a spôsob vnímania sveta mohli zmeniť. Chceli jednoducho systém, ktorý všetkých ochráni, kde schopní sa budú vedieť sami zabezpečiť, ale aj tí menej zdatní budú môcť žiť slušný život. Kto by si pomyslel, že pokrokové reformy zavedené začiatkom 20. storočia na podporu práv robotníkov a všeobecnej prosperity, spôsobia také filozofické a morálne zlyhanie?

Zrejme nič nevyšlo podľa očakávania, reakcie spoločnosti sa jednoducho nedali predvídať.

Táto nová morálka je zjavným protikladom morálky generácia mojich starých rodičov. Hlása, že nezávislosť možno dosiahnuť jedine odovzdaním zodpovednosti do rúk ostatných a že slobodu možno získať len ich zotročením (aj seba samého). Výsledkom takto deformovanej morálky je katastrofa ekonomická, spoločenská, psychologická aj filozofická.

Pre mnoho tisíc Švédov je to súčasne aj osobná tragédia. Ľudia sa už zrejme bez vedomia zodpovednosti za vlastné činy a voľby nevedia tešiť zo života, bez možnosti samostatne nakladať s vlastným životom niet hrdosti a nezávislosti. Sociálny štát vytvoril ľudí závislých, absolútne neschopných objavovať životné hodnoty; namiesto toho prichádzajú na to, že nie sú schopní bežných ľudských pocitov ako hrdosť, česť a empatia. Tieto schopnosti, spolu s možnosťou nájsť v živote nejaký zmysel, im sociálny štát odobral.

Tým sa možno vysvetľuje, prečo tak veľká časť mladej populácie teraz konzumuje antidepresíva, bez ktorých nie sú schopní v spoločnosti normálne fungovať. A možno to aj vysvetľuje, prečo dramaticky stúpa počet samovrážd veľmi mladých ľudí, ktorí nikdy naozaj nepoznali svojich rodičov (celkový počet samovrážd sa nemení). A ľudia stále nevidia problém, ani jeho riešenie. Ako rozmaznané deti žiadajú „pomoc“ od štátu.

Tomu by moja babička nerozumela. Nech odpočíva v pokoji.

Per BylundO autorovi

Per Bylund

Per L. Bylund, PhD je profesorom na Hankamer School of Business, ktorá je súčasťou Baylor University
Navštívte jeho stránku. Pošlite mu mail.

 

Zdroj:

http://mises.org/daily/2190

7 komentárov

Napísať odpoveď pre Anachronos Zrušiť odpoveď