Aký je vlastne dôvod existencie NATO?

EDA

Požiadavka Francúzska o aktiváciu článku 42.7 Lisabonskej zmluvy, podľa ktorej sú štáty Únie povinné pomôcť napadnutému štátu, dáva možnosť diskutovať o zmysle NATO.

V skutočnosti je Lisabonská zmluva silnejšia ako Charta NATO, podľa ktorej si každý štát zvolí spôsob pomoci v prípade napadnutia.

Článok je dlhý, preto záver článku zopakujem hneď na začiatku

Z uvedeného je jasné, že naša propaganda je od základu falošná . Na kolektívnu obranu máme všade propagované NATO, ktoré ale neslúži neslúži účelu deklarovanom pri jeho založení (aj keď je tiež nutné pripomenúť, že NATO vždy slúžilo a slúži rovnakému účelu, ktorý tak zjednodušene popísal prvý Generálny sekretár NATO Lord Ismay: “the purpose of the alliance was to keep the Russians out, the Americans in, and the Germans down,” = účelom Aliance bolo zabezpečiť, aby Rusi ostali vonku, Amerika vo vnútri a Nemci pod kontrolou). Pritom Lisabonská zmluva zakladá bezpodmienečnú podmienku ozbrojenej pomoci v prípade napadnutia – upozorňujem však , že s odvolávkou na NATO. V prípade  vypustenia tejto časti, tu máme formálne čistý sled udalostí, ktoré by viedli ku kolektívnej obrane zjednotenými silami Európskej Únie.

NATO pri existencii ustanovení Lisabonskej zmluvy a ich realizácii nie je vôbec potrebné, jeho jediným účelom je organizačne ospravedlniť prítomnosť amerických vojsk v Európe a umožniť využívať región Európy a blízkeho okolia ako operačnú základňu pre realizáciu americkej politiky a obranu jej záujmov. So záujmami Európy to nemá nič spoločné.

Lisabonská zmluva hovorí:

ODDIEL 2
USTANOVENIA O SPOLOČNEJ BEZPEČNOSTNEJ A OBRANNEJ POLITIKE
Článok 42

  1. Spoločná bezpečnostná a obranná politika je neoddeliteľnou súčasťou spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zabezpečuje Únii operačnú schopnosť využívajúc civilné a vojenské prostriedky. Únia ich môže využiť pri misiách mimo Únie na udržanie mieru, predchádzanie konfliktom a posilňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov. Pri plnení týchto úloh sa využívajú spôsobilosti poskytované členskými štátmi.
  2. Spoločná bezpečnostná a obranná politika zahŕňa postupné vymedzenie spoločnej obrannej politiky Únie. Tá povedie k spoločnej obrane, keď o tom jednomyseľne rozhodne Európska rada. V takom prípade Európska rada odporučí členským štátom prijať toto rozhodnutie v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami.
    Politika únie v zmysle tohto oddielu nemá vplyv na osobitý charakter bezpečnostnej
    a obrannej politiky niektorých členských štátov a rešpektuje záväzky niektorých členských
    štátov, ktoré vidia uskutočnenie svojej spoločnej obrany v Organizácii Severoatlantickej
    zmluvy (NATO) podľa Severoatlantickej zmluvy, a je v súlade so spoločnou bezpečnostnou
    a obrannou politikou utvorenou v tomto rámci.
  3. Členské štáty dávajú Únii k dispozícii civilné a vojenské spôsobilosti na uskutočňovanie spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, aby prispeli k cieľom vymedzeným Radou. Členské štáty, ktoré spoločne zriadia mnohonárodné sily, môžu dať aj tieto sily k dispozícii pre spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku. Členské štáty sa zaväzujú, že budú postupne zlepšovať svoje vojenské spôsobilosti. Agentúra pre oblasť rozvoja obranných spôsobilostí, výskumu, nadobúdania a vyzbrojovania (ďalej len “Európska obranná agentúra“) určuje operačné požiadavky, presadzuje opatrenia na splnenie týchto požiadaviek, prispieva k identifikácii a prípadne k vykonávaniu akýchkoľvek opatrení potrebných na posilnenie priemyselnej a technologickej základne odvetvia obrany, podieľa sa na vymedzení európskej politiky v oblasti spôsobilostí a vyzbrojovania a pomáha Rade pri hodnotení zlepšovania vojenských spôsobilostí.
  4. Na návrh vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku alebo na základe iniciatívy členského štátu prijíma Rada jednomyseľne rozhodnutia, ktoré sa vzťahujú na spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku vrátane rozhodnutí o začatí misie uvedenej v tomto článku. Vysoký predstaviteľ môže, v prípade potreby spolu s Komisiou, navrhnúť použitie vnútroštátnych prostriedkov, ako aj nástrojov Únie.
  5. Rada môže poveriť v rámci Únie skupinu členských štátov vykonaním určitej úlohy s cieľom zachovať hodnoty Únie a slúžiť jej záujmom. Na vykonanie takejto misie sa vzťahuje článok 44.
  6. Tie členské štáty, ktorých vojenské spôsobilosti spĺňajú prísnejšie kritériá a ktoré v tejto oblasti prevzali navzájom väčšie záväzky s cieľom plniť najnáročnejšie misie, zavedú v rámci Únie stálu štruktúrovanú spoluprácu. Na takúto spoluprácu sa vzťahuje článok 46. Nie sú ňou dotknuté ustanovenia článku 43.
  7. V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov. Tým nie je dotknutá osobitná povaha bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov.
    Záväzky a spolupráca v tejto oblasti sú v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z členstva
    v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, ktorá zostáva pre členské štáty, ktoré sú
    jej členmi, základom ich kolektívnej obrany a fórom na jej uskutočňovanie.

Poznámka – Charta OSN, článok 51

Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Opatrenia urobené členmi organizácie pri vykonávaní tohto práva sebaobrany sa oznámia ihneď Bezpečnostnej rade a nijako sa nedotýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti Bezpečnostnej rady podnikať v každom okamihu také akcie, aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Porovnajte to s chartou NATO

Preambula zmluvy:

Strany tejto zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty OSN a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Ich snahou je podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a zachovanie mieru a bezpečnosti. Preto sa dohodli na tejto Severoatlantickej zmluve.

ČLÁNOK 1 – Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte OSN, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, v ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť a zdržať sa v medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi OSN.

ČLÁNOK 2 – Zmluvné strany budú prispievať k ďalšiemu rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov posilňovaním svojich slobodných inštitúcií, usilovaním sa o lepšie porozumenie zásadám, na ktorých sú tieto inštitúcie založené, a vytváraním podmienok pre stabilitu a blahobyt. Budú sa usilovať o vylúčenie z konfliktu zo svojej medzinárodnej hospodárskej politiky a budú podporovať hospodársku spoluprácu medzi všetkými zmluvnými stranami jednotlivo alebo spoločne.

(Poznámka: Text je citovaný z natoaktual.cz aj s chybou v preklade – “usilovat o vyloučení z konfliktu ze své mezinárodní hospodářské politiky” – pripájame odkaz na screenshot stránky –  nedáva zmysel, čo je ďalším dôkazom toho, že Washingtonskú zmluvu nikto kompetentný nečíta, a keď, tak jej nerozumie, a ku všetkému je mu to jedno. Originálny text článku 2 znie:  “The Parties will contribute toward the further development of peaceful and friendly international relations by strengthening their free institutions, by bringing about a better understanding of the principles upon which these institutions are founded, and by promoting conditions of stability and well-being. They will seek to eliminate conflict in their international economic policies and will encourage economic collaboration between any or all of them.“)

ČLÁNOK 3 – Aby bolo čo najúčinnejšie dosiahnuté cieľov tejto zmluvy, budú zmluvné strany jednotlivo a spoločne stálou a účinnou svojpomocou a vzájomnou výpomocou udržiavať a rozvíjať svoju individuálnu a kolektívnu schopnosť odolávať ozbrojenému útoku.

ČLÁNOK 4 – Zmluvné strany budú spoločne konzultovať vždy, keď podľa názoru ktorejkoľvek z nich bude ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť akejkoľvek zmluvnej strany.

ČLÁNOK 5 – Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takémuto ozbrojenému útoku, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznanú článkom 51 Charty OSN, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súčinnosti s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a zachovať bezpečnosť severoatlantického priestoru. Každý takýto útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

V tomto článku sa síce hovorí o ozbrojenom útoku a spôsobe, ako má byť zvažovaný, ale jednoznačne ponecháva na jednotlivých členských krajinách, akú akciu (a dodávam – či vôbec) podnikne či podniknú. Tu je potrebné upozorniť na skutočnosť, že táto časť vety väčšinou nie je interpretovaná, nieto aby bola príslušne zdôraznená. Niekedy je dokonca pri hodnotení závažnosti tohto článku ignorovaná!

Tu je potrebné pripomenúť, že v kampani pred naším vstupom do NATO táto rozhodujúca časť pre interpretáciu a záväznosť zmluvy bola buď vynechávaná, alebo dokonca dezinterpretovaná v zmysle, že tu je založená dokonca povinnosť nutnej obrany. (Poznámka prekl. – viď napr. článok SME z roku 1999, kde sa účelovo uvádza a komentuje článok 5 ako bezpodmienečný záväzok na ozbrojenú pomoc  “Z hľadiska nových členov je dôležitý najmä 5. článok, ktorý hovorí o kolektívnej ochrane….Článok 5 : Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým…”) Len pre ilustráciu uvádzam, že aj v súvislosti s prejazdom konvoja amerických vojsk v auguste 2015 propagandisti uvádzali, že zmluva je založená na základe zásady mušketierov – jeden za všetkých, všetci za jedného. A tým je zaistená aj naša bezpečnosť.

Posúďme podľa relevantných amerických autorít, ako je práve táto “povinnosť” posudzovaná. Ministerka zahraničných vecí pani Albrightová síce v Prahe vyhlásila, a to v rozpore s článkom 5, “že ak dôjde k ohrozeniu bezpečnosti ČR, budeme my (USA) zaviazaní k spoločnej obrane“. Tak to české médiá s radosťou opakovali, až si Albrightová od Havla vyslúžila odporúčanie, že by mohla byť českou budúcou prezidentkou. Ale ona len blufovala. Každopádne sa k Čechom správala s nedostatočným rešpektom.

Vo Washingtone, ktorý nebol rozširovaniu NATO naklonený, sa však musela správať ako zodpovedná americká ministerka zahraničia. Pred zahraničným výborom Senátu vystúpila 7. októbra 1997 v diskusii o “rozšírení, nákladoch a Rusku”. Citujem z dokumentu: “Rozšírenie …. nás nezaväzuje (does not bind us) reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.” Dodala však, že uzatvorením Zakladajúceho aktu s Ruskom sa vytvorilo priaznivé bezpečnostné prostredie v Európe a mechanizmus pre budovanie dôvery medzi NATO a Ruskom. Tieto slová Senát rád počul.

Vystúpenie Albrightovej však Senátu nestačilo. Obrátil sa priamo na prezidenta o stanovisko k rovnakej veci. K článku 5 sa im dostalo vysvetlenie, že útok na jedného z členov neznamená, že sa USA musia zúčastniť sporu. Uvedený bol dokonca príklad konfliktu medzi dvoma členskými krajinami NATO (Turecko – Grécko).

K problematike článku 5 pripravilo rozbor aj Kongresové výskumné stredisko, ktoré sumarizuje, že “Článok 5 Severoatlantickej zmluvy nezaisťuje (does not guarantee) použitie sily na pomoc žiadnemu spojencami, ktorý by bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 prehlasuje, že členovia NATO musia zvážiť (consider) možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná (is not unconditional).

Inými slovami povedané, stanovisko amerického Kongresového výskumného strediska uvádza, že pred vstupom do konfliktu musí byť jasne definovaný výlučne (!) Americký národný záujem (…for the United States to fulfill a collective defense commitment, U.S. national interests must clearly be affected.). Ak neveríme svojim očiam, nech je nám stanovisko k článku 5 amerických autorít dobrým vodítkom.

To len naši vládni predstavitelia sa v záujme zakrývanie pravdy hrajú na mušketierov. Zarážajúce a odsúdeniahodné sú aj stanoviská generality, ktorá jednoznačne, no nazvime to pravým menom – klamala, bez toho, aby tým riskovala stratu previerky podľa kritérií NBÚ.

Rovnakým spôsobom zmluvu dezinterpretuje aj akademická komunita, bez toho, aby ohrozila svoju akreditáciu a odbornú spôsobilosť.

V Česku napr. známy vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ Tomáša Klvaňa napísal v Prítomnosti (jeseň 2006, Hašení suchou vodou) : “Buďme vďační, že bezpečnosť Českej republiky garantuje NATO, čiže najmä Spojené štáty.” V tak krátkej vete dve nepravdy.

Pozrime sa ale aj na hlbšej štúdii v prísne odbornom časopise Medzinárodné vzťahy 2/2006, ktorý vydáva Ústav medzinárodných vzťahov pri Ministerstve zahraničných vecí (riaditeľ Petr Drulák, dnes 1. námestník ministra). Autor Jan Karlas nás núti, aby sme uverili nasledujúcej téze:

Z hľadiska užšieho formálneho prístupu daného Severoatlantickou zmluvou je možné za ciele NATO považovať kolektívnu obranu a prevenciu konfliktov. Článok 5 tejto zmluvy, ktorý je často označovaný za jej jadro, uvádza, že ozbrojený útok voči jednému alebo viacerým členským štátom bude považovaný za útok voči všetkým členským štátom. Štáty NATO sa zaväzujú, že si v takom prípade poskytnú vzájomnú pomoc, vrátane použitia ozbrojenej sily. V rámci užšieho formálneho prístupu je možné pripustiť aj to, že cieľom NATO je prevencia konfliktov, Článok 2 Severoatlantickej zmluvy totiž uvádza, že signatári zmluvy budú prispievať k rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov. Týmto záväzkom došlo k určitému vytýčeniu prevencie konfliktov ako cieľa NATO.

ČLÁNOK 6 (po doplnení článkom 2 Protokolu k Severoatlantickej zmluve o pristúpení Grécka a Turecka) – Na účely článku 5 sa za ozbrojený útok na jednu alebo viac zmluvných strán pokladá ozbrojený útok jednak na území ktorejkoľvek zmluvnej strany v Európe alebo Severnej Amerike, na Alžírskej departmenty Francúzsko (16. januára 1963 ale vzala Rada na vedomie, že pokiaľ ide o bývalé alžírske departmenty Francúzska, stali sa príslušné ustanovenia tejto zmluvy od 3. júla 1962 nepoužiteľnými), na územie Turecka alebo na ostrovy pod jurisdikciou ktorejkoľvek zmluvnej strany v severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka; alebo na ozbrojené sily, lode alebo lietadlá ktorejkoľvek zmluvnej strany, ktoré sa nachádzajú na týchto územiach alebo nad nimi, alebo na ktoromkoľvek inom území v Európe, kde bola umiestnené okupačné vojská ktorejkoľvek zmluvnej strany v deň vstupu tejto zmluvy do platnosti, alebo v Stredozemnom mori, alebo v severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka.

Táto zmluva sa nedotýka a nebude žiadnym spôsobom vykladaná, ako by sa dotýkala práv a povinností zmluvných strán, ktoré sú členmi OSN, vyplývajúce z Charty, ani základnej zodpovednosti Bezpečnostnej rady za zachovanie svetového mieru a bezpečnosti.

ČLÁNOK 8 – Každá zo zmluvných strán vyhlasuje, že žiadne jej súčasne platné medzinárodné záväzky voči ktorejkoľvek inej zmluvnej strane alebo ktorémukoľvek tretiemu štátu nie sú v rozpore s ustanoveniami tejto zmluvy, a zaväzuje sa, že neprijme žiaden medzinárodný záväzok, ktorý by bol s touto zmluvou v rozpore.

ČLÁNOK 9 – Zmluvné strany týmto zakladajú Radu, v ktorej bude každá z nich zastúpená, aby prejednávala záležitosti týkajúce sa plnenia tejto zmluvy. Rada bude organizovaná tak, aby sa mohla kedykoľvek pohotovo stretnúť. Rada zriadi taktiež pomocné orgány, ktoré môžu byť potrebné, najmä ihneď založí výbor pre obranu, ktorý bude odporúčať opatrenia potrebné na uplatňovanie článkov 3 a 5.

ČLÁNOK 10 – Zmluvné strany môžu na základe jednomyseľného súhlasu vyzvať ktorýkoľvek iný európsky štát, ktorý je schopný napomáhať rozvoju zásad tejto zmluvy a prispieť k bezpečnosti severoatlantickej oblasti, aby pristúpil k tejto zmluve. Každý takýto zmluvný štát sa môže stať zmluvnou stranou tým, že uloží u vlády Spojených štátov amerických svoju listinu o pristúpení. Vláda Spojených štátov amerických informuje každú zo zmluvných strán o uložení každej takejto listiny o pristúpení.

ČLÁNOK 11 – Táto zmluva bude ratifikovaná a jej ustanovenia budú zmluvnými stranami plnené v súlade s ich ústavnými postupmi. Ratifikačné listiny budú uložené čo najskôr vládou Spojených štátov amerických, ktorá informuje všetkých ostatných signatárov o každom uložení. Zmluva nadobudne platnosť medzi štátmi, ktoré ho ratifikovali, akonáhle budú uložené ratifikačné listiny väčšiny signatárov, pozostávajúce z ratifikačných listín Belgicka, Francúzska, Kanady, Luxemburska, Holandska, Spojeného kráľovstva a Spojených štátov, a pre ďalšie štáty zmluva nadobudne účinnosť dňom uloženia ich ratifikačných listín. (Zmluva nadobudla platnosť 24. augusta 1949 po uložení ratifikačných listín všetkých signatárskych štátov).

ČLÁNOK 12 – Potom, ako zmluva bude v platnosti desať rokov, alebo kedykoľvek neskôr, sa zmluvné strany, ak o to niektorá z nich požiada, poradia o revízii zmluvy, pričom vezmú do úvahy faktory ovplyvňujúce mier a bezpečnosť severoatlantickej oblasti vrátane vývoja svetových i regionálnych usporiadaní podľa Charty OSN pre zachovanie medzinárodného práva a bezpečnosti.

ČLÁNOK 13 – Po dvadsiatich rokoch platnosti zmluvy môže ktorákoľvek zmluvná strana odstúpiť od zmluvy rok po tom, čo podá oznámenie o odstúpení vláde Spojených štátov amerických, ktorá informuje vlády ostatných zmluvných strán o každom oznámení o odstúpení.

ČLÁNOK 14 – Táto zmluva, ktorej anglické aj francúzske znenie majú rovnakú platnosť originálu, sa uloží v archíve Spojených štátov amerických. Riadne overené kópie budú touto vládou odovzdané vládam ostatných signatárov.


Treba zdôrazniť, že NATO ako organizácia nedisponuje žiadnymi vojakmi ani vojenskou technikou, iba jednotlivé krajiny podľa svojej vôle môžu poskytnúť svoje vojenské prostriedky na plnenie zásad Zmluvy. Nemožno preto uviesť, že NATO je agresorom (napríklad pri vojnových operáciách proti bývalej Juhoslávii). Washingtonská zmluva to priamo vylučuje. Agresorom môžu byť len jednotlivé členské krajiny NATO.

Záver

Z uvedeného je jasné, že naša propaganda je od základu falošná . Na kolektívnu obranu máme všade propagované NATO, ktoré ale neslúži neslúži účelu deklarovanom pri jeho založení (aj keď je tiež nutné pripomenúť, že NATO vždy slúžilo a slúži rovnakému účelu, ktorý tak zjednodušene popísal prvý Generálny sekretár NATO Lord Ismay: …the purpose of the alliance was “to keep the Russians out, the Americans in, and the Germans down,” = účelom Aliance bolo zabezpečiť, aby Rusi ostali vonku, Amerika vo vnútri a Nemci pod kontrolou). Pritom Lisabonská zmluva zakladá bezpodmienečnú podmienku ozbrojenej pomoci v prípade napadnutia – upozorňujem však, že s odvolávkou na NATO. V prípade  vypustenia tejto časti, tu máme formálne čistý sled udalostí, ktoré by viedli ku kolektívnej obrane zjednotenými silami Európskej Únie.

NATO pri existencii ustanovení Lisabonskej zmluvy a ich realizácii nie je vôbec potrebné, jeho jediným účelom je organizačne ospravedlniť prítomnosť amerických vojsk v Európe a umožniť využívať región Európy a blízkeho okolia ako operačnú základňu pre realizáciu americkej politiky a obranu jej záujmov. So záujmami Európy to nemá nič spoločné.

Zdroje:

 

 

 

 

 

3 komentáre

  • Pingback: Noviny SME bez lží ? Vedeckú fantastiku nepredávajú v stánkoch | MEDZIČAS

  • V Palko teraz na blogu vyslovil nadherny komentar ohladom Syrie, smutne je na tom jedine to ze ten komentar je pravdivy
    ———————————
    „Asad musí ísť preč a Islamský štát tiež“. To je heslo Ameriky pre Sýriu a pronovembrová pravica ho kopíruje.
    Likvidovať v nejakom štáte vládu i jej opozíciu súčasne, to sa azda v dejinách ani nevyskytlo.

    Výsledky sú pre Sýriu devastačné v podobe migračnej krízy. Je možné, že Asad bude musieť ísť a že ho napokon odvrhnú aj Rusi, ale pokiaľ je tam silný ISIS, tak oslabovanie Asada je nerozum.

    https://www.postoj.sk/8538/zvlastna-smrt-novembra
    ale aj dalsie vyroky su vystizne:
    ————————————
    Nechce počuť, že väčšina migrantov nie sú skutoční utečenci, veď ani nepochádzajú z krajín, kde je vojna. Nechce počuť, že väčšinou ide o mladých mužov, ktorí, ak aj pochádzajú z krajiny, kde je vojna, mali by radšej bojovať so zbraňou v ruke. Nechce počuť, že migranti sú povinní registrovať sa a ak žiadajú o azyl, majú rešpektovať, že nemajú automatické právo všetci ísť rovno do Nemecka.

    Pre pravicu je neprijateľné spomenúť, že hádam by mohli byť pri prijímaní trochu zvýhodnení blízkovýchodní kresťania, ktorí sú prenasledovaní najviac. Pravica necíti žiadnu trápnosť z toho, že títo kresťania sú kynožení práve v dôsledku invázie do Iraku, ktorú pravica podporovala.

    Pravica volá, že teror v Paríži nesúvisí s utečeneckou krízou. Čo tým chce povedať? Určite však utečenecká kríza súvisí s budúcim terorom. Presne tak ako dnešný parížsky teror súvisí s minulou migráciou moslimov do Európy, konkrétne tak, že atentátnici z Paríža a okrem nich tisíce európskych moslimov, ktorí vycestovali v uplynulých mesiacoch, aby v Sýrii a Iraku bojovali za Islamský štát, boli potomkami moslimských migrantov, ktorí prišli do Európy v minulosti.

    Migranti, ktorí prichádzajú dnes do Európy, sú našimi spojencami, píše Ľuboš Palata. Nuž, väčšina asi áno, ten jeden, ktorý prišiel zo Sýrie pred pár týždňami a potom zabíjal v Paríži, určite nie.

    Ale to nás má uchlácholiť, že tri štvrtiny by nás ani nezabíjali, ani nesympatizujú s teroristami, ale ten zvyšok s nimi sympatizuje?
    Prieskumy bežne ukazujú, že niekoľko percent až niekoľko desiatok percent európskych moslimov s teroristami sympatizuje.

    Aj to je fakt, ktorý pravica popiera.

  • Pingback: Anonymous Slovensko UK &raquo Aký je vlastne dôvod existencie NATO?

Pridaj komentár