Benedikt XVI a teológia oslobodenia (náboženský marxizmus)

ruky

Joseph Ratzinger patrí ako jeden z mála mysliteľov medzi to najlepšie čo sa pod slovom intelektuál rozumie. Ešte ako začínajúci profesor na univerzite v Tubingene 1967 mal sériu prednášok ktoré vydal aj knižne pod názvom Úvod do kresťanstva Kniha sa stala bestselerom a opakovane je vydávaná až dodnes. Mám doma český preklad z roku 1990, opakovane sa k nemu vraciam a stále v ňom objavujem nové myšlienky. Nadhľad ktorý má Ratzinger, jeho schopnosť pozrieť sa na  problém z rôznych strán a zamýšľať sa nad súvislosťami a príčinami ma vždy nanovo fascinuje. Slovenský preklad(presnejšie a výstižnejšie preložený ako môj pôvodný český samizdat) vyšiel v roku 2007 a obsahuje aj inovovaný úvod, z ktorého vyberám úvahu o teológii oslobodenia.

 

Marxizmus má ako prostriedok násilie – triedny boj. Násilie je ospravedlňované výsledkom, skvelou budúcnosťou  prospech všetkých.

Rok 1989 priniesol prekvapivý pád socialistických režimov v Európe, ktoré zanechali za sebou smutné dedičstvo zničenej zeme a zničených duší. Ak niekto čakal, že teraz znova udrela hodina kresťanského posolstva, bol sklamaný. Hoci počet veriacich kresťanov na celom svete neklesá, kresťanstvu sa v tomto historickom okamihu nepodarilo presadiť sa ako epochálna alternatíva.

 

Marxistické spásne učenie, prirodzene, v rozlične upravených variáciách, sa predstavovalo ako jediné eticky motivované a zároveň vedeckému svetonázoru primerané nasmerovanie do budúcnosti.

Preto ani po šoku z roku 1989 nebolo celkom odmietnuté. Stačí si iba uvedomiť, ako málo sa hovorilo o hrôzach komunistických gulagov, aký zabudnutý zostal Solženicinov hlas. O tomto všetkom sa nehovorí. Bráni tomu akýsi druh hanby; dokonca aj vražedný Pol Potov režim sa spomenie iba príležitostne a mimochodom. Zostalo však sklamanie a hlboká bezradnosť. Veľkým morálnym prísľubom sa už nedôveruje a marxizmus bol predsa jedným z nich. Išlo o spravodlivosť pre všetkých, o mier, o odstránenie nespravodlivých spôsobov vládnutia a tak ďalej. Myslelo sa, že so zreteľom na takéto ušľachtilé ciele treba predbežne opomenúť etické základy a že ako prostriedok na dosiahnutie týchto dobier možno použiť aj teror. Keď sa však čo len na okamih poukázalo na ľudské rumoviska, ktoré takto vznikli, stiahol sa človek radšej späť k pragmatickosti, alebo sa celkom otvorene hlásil k pohŕdaniu tým, čo je etické. Tragický príklad môžeme pozorovať v Kolumbii, kde sa najprv pod kepienkom marxizmu začal boj za oslobodenie drobných roľníkov utláčaných veľkými kapitalistami. Dnes sa tam namiesto toho vytvorila republika rebelov vybočujúca z predstáv o štátnej moci, ktorá celkom otvorene žije z obchodu s drogami a už pre to ani nehľadá nijaké morálne ospravedlnenie, ba, čo viac, uspokojuje tým dopyt bohatých krajín a zároveň je chlebodarcom ľudí, ktorí by vo svetovom hospodárskom poriadku inak nemali čo hľadať.

Má kresťanstvo inú odpoveď? Áno, spočíva  v dôstojnosti ľudskej  osoby. Podotýkam že liberalizmus sa môže stať extrémom opačným smerom: absolutizovanie ľudskej slobody, rovnako ako marxizmus absolutizuje kolektív – robotnícku triedu a národný socializmus absolutizuje národ. Kresťanstvo predstavuje vyvážený pohľad, keďže uznáva všetky uvedené hodnoty, ale za absolútny vzťažný bod považuje ten mimo nás priestor a čas: Boha. Nepotrebuje sa preto kŕčovito držať tej či onej pozemskej hodnoty, ale dokáže ich brať vyvážene voči ostatným hodnotám.

Nemusí sa kresťanstvo v takejto situácii bezradnosti so všetkou vážnosťou pokúšať o znovunájdenie svojho hlasu, aby ?uviedlo? nové tisícročie do svojho posolstva, aby urobilo svoje posolstvo zrozumiteľným ako spoločné nasmerovanie do budúcnosti? Kde sa vlastne ocitol hlas kresťanskej viery v týchto časoch?

 

V roku 1967, keď vznikla táto kniha, bolo v plnom prúde kvasenie ranej pokoncilovej epochy. Druhý vatikánsky koncil chcel predsa práve toto: znova prinavrátiť kresťanstvu silu stvárňovať dejiny. V 19. storočí sa sformoval názor, že náboženstvo patrí do subjektívnej a súkromnej oblasti a tam má byť jeho miesto. A práve preto, že sa pripisuje subjektívnosti, nemôže mať nijakú určujúcu silu vzhľadom na veľký chod dejín a na rozhodnutia, ktoré sa v nich majú urobiť. V náväznosti na Koncil sa však malo znova ukázať, že viera kresťanov zahŕňa celý život, že stojí uprostred dejín a času a že má význam presahujúci oblasť subjektívnych predstáv. Kresťanstvo sa pokúsilo  v každom prípade z hľadiska Katolíckej cirkvi  vystúpiť z geta, do ktorého bolo vtlačené od 19. storočia, a tak sa vcelku znova pustiť do sveta. O vnútrocirkevných sporoch a nezhodách vyplývajúcich z výkladu a aplikácie Koncilu netreba na tomto mieste hovoriť. Na pozíciu kresťanstva v tom čase pôsobila predovšetkým idea nového vzťahu Cirkvi a sveta. Ak v tridsiatich rokoch zdôraznil Romano Guardini  a bolo to veľmi potrebné  pojem rozlišovanie kresťanského, dnes už sa za dôležité nepokladá takéto rozlišovanie, lež naopak, prekonávanie rozdielov, ústretovosť voči svetu a otvorenosť voči nemu.

Teológia oslobodenia predstavuje syntézu kresťanstva a marxizmu. Ľudom, ktorí zažili realitu socializmu na vlastnej koži pripadá predstava Krista so samopalom a v tričku Che Guevaru ako horor a totálny oxymoron(protiklad už v definícii).  Podotýkam, že rovnako desivá môže byť syntéza kresťanstva a národného socializmu(o tom by vedeli rozprávať napríklad v Jasenovaci).

Netreba zabúdať že obe ideológie boli odpoveďou na konkrétne (neriešené) problémy. Boj proti myšlienke nemá znamenať likvidáciu jej nositeľov ale preukázanie jej neopodstatnenosti.

 

Už na parížskych barikádach v roku 1968 sa ukázalo, ako rýchlo môžu takéto myšlienky vystúpiť z rozhovorov cirkevných akadémií a stať sa celkom praktickými: slávila sa revolučná eucharistia, a tým sa praktizovalo nové splynutie Cirkvi a sveta pod zástavou revolúcie, ktorá mala konečne priniesť prelom k lepším časom. Vodcovská účasť katolíckych a evanjelických študentských spoločenstiev na revolučných zmenách na európskych a mimoeurópskych univerzitách potvrdila to isté smerovanie.

Iskra tejto premeny ideí na prax, tohto nového splynutia kresťanského impulzu a svetskej politickej činnosti sa rozhorela v Latinskej Amerike.

 

Teológia oslobodenia sa viac než jedno desaťročie javila ako určujúci nový smer, vďaka ktorému sa viera mala stať opäť silou stvárňujúcou svet, pretože sa znova spájala s poznatkami a smerovaním súčasného sveta. Bolo nesporné, že v Latinskej Amerike v hrozivej miere jestvovalo utláčanie, nespravodlivé vlády, sústreďovanie vlastníctva a moci do rúk niekoľkých a vykorisťovanie chudobných, a tým bolo nesporne aj to, že bolo treba konať. A keďže tu išlo o krajiny s katolíckou väčšinou, nemohlo byť pochýb, že Cirkev tu mala zodpovednosť a že viera sa musela osvedčiť ako sila spravodlivosti. Ale ako?

Môže byť Marx aspoň inšpiráciou pre súčasného kresťana? Ak áno, tak v čom?

Zdalo sa, že cestu ukazuje Marx. Čakalo ho to iste, čo v trinástom storočí Aristotela, keď bolo treba pokrstiť jeho predkresťanskú (teda pohanskú) filozofiu, aby sa v správnom vzťahu zladili viera a rozum.

 

Kto však prijíma Marxa (hoci aj v nejakých neomarxistických variáciách) ako predstaviteľa svetového rozumu, ten neprijíma jednoducho nejakú filozofiu, nejakú víziu o pôvode a zmysle bytia, lež preberá predovšetkým prax. Pretože táto filozofia je hlavne praxou, ktorá pravdu iba vytvára, no nepredpokladajú. Kto robí z Marxa filozofa teológie, ten akceptuje primát politiky a hospodárstva ako podstatných vlastných spásnych síl (alebo, ak sú nesprávne uplatnené, síl zla): Vykúpenie človeka sa z takéhoto hľadiska uskutočňuje prostredníctvom politiky a hospodárstva a rozhodujúcu úlohu má podoba budúcnosti.

 

Násilie ako zlý prostriedok k dobrému cieľu nie je pre kresťana principiálne akceptovateľné(jedine v nutnej sebaobrane).

Tento primát praxe a politiky znamenal predovšetkým, že Boha nebolo možné označiť ako praktického. Realita, ku ktorej bolo teraz treba pristúpiť, bola iba materiálnou realitou dejinných daností, ktoré bolo treba prehliadnuť a premeniť na správne ciele. Mali na to použiť vhodné prostriedky, medzi ktoré sa nevyhnutne počítalo aj násilie. Reč o Bohu z tohto hľadiska nepatrila ani do praktickej oblasti, ani do reality. Bolo ju treba ak vôbec stála za námahu  odsunúť, kým sa nevykoná to najdôležitejšie. Zostala postava Ježiša, ktorý sa už, prirodzene, nejavil ako Kristus, lež ako stelesnenie všetkých trpiacich a utláčaných a ktorý ako ich hlas volá po prelome, po veľkej zmene.

 

Na tom všetkom bol nový fakt, že program premeny sveta, ktorý bol u Marxa myslený nielen ateistický, ale aj protináboženský, bol teraz naplnený náboženskou zanietenosťou, opieral sa o náboženské podklady: o nanovo čítanú Bibliu (predovšetkým Starý zákon) a o liturgiu, ktorá sa slávila ako symbolické pred-uskutočnenie revolúcie a ako príprava na ňu.

Politika je len prostriedok, nerieši všetky problémy ľudstva.

Treba pripustiť, že touto podivuhodnou syntézou vystúpilo kresťanstvo opäť na scénu svetového diania a stalo sa epochálnym posolstvom. Nie div, že socialistické štáty boli voči tomuto hnutiu naladené priateľsky. Pozoruhodné je, že aj v kapitalistických krajinách bola teológia oslobodenia maznáčikom verejnej mienky, protirečiť jej sa považovalo za prehrešok proti ľudskosti a ľudstvu, aj keď jej praktické dôsledky uplatnené vo svojej oblasti ľudia vidieť nechceli, pretože vraj práve dosiahli spravodlivý sociálny poriadok. Nemožno popierať, že v rozličných smeroch teológie oslobodenia boli aj viaceré pozoruhodné názory. Všetky tieto projekty ako epochálna podoba syntézy kresťanstva so svetom museli však odstúpiť v tom okamihu, keď sa zrútila viera v politiku ako v spásnu moc. Človek je síce, ako hovorí Aristoteles, politická bytosť, no nemožno ho zredukovať na politiku a hospodárstvo.

Nie náhodou mnohí u nás porovnávali kresťanstvo a komunistov, kde Komunistická strana bola vnímaná ako “cirkev bez boha” už analytikmi v 20 rokoch. Ale problém je ešte hlbšie a korene siahajú skôr.

Vlastný a najhlbší problém teológie oslobodenia vidím vo faktickom vynechaní myšlienky na Boha, čo, prirodzene, zásadne zmenilo (ako bolo naznačené) postavu Krista. Niežeby sa bol popieral Boh, v žiadnom prípade nie. Iba sa nepoužíval ako realita, na ktorú by sa bolo treba obracať. Bol nefunkčný. V tomto bode sa náhle ozýva otázka: Bolo to tak azda iba v teológii oslobodenia? Alebo došlo k tomu, že Boh sa všeobecne vnímal ako nepraktický pre záležitosť premeny sveta, preto, lebo sami kresťania podľa toho mysleli alebo skôr podľa toho žili a ani si to neuvedomovali a nespozorovali to? Neuspokojilo sa kresťanské vedomie, bez toho, žeby to spozorovalo, s tým, že viera v Boha je niečím subjektívnym, čo patrí do súkromnej oblasti, a nie do spoločných aktivít verejného života, v ktorých sa napokon, aby sme mohli spolupracovať, bolo treba riadiť zásadou: etsi Deus non daretur (pre prípad, že by Boha nebolo). Nebolo treba nájsť cestu, ktorá by bola schodná aj v prípade, že by Boha nebolo? Tak vyplynulo vlastne samo zo seba, že pri vystúpení viery z vnútrocirkevného priestoru na verejnosť a všeobecnosť sa nemohla Bohu prideliť žiadna funkcia, bol ponechaný tam kde bol: v súkromí, v intímnej sfére, ktorá sa nikoho iného netýka. Keď bol Boh ako Boh ponechaný bez funkcie, nebolo treba nijakú zvláštnu ľahostajnosť a už vôbec nebolo treba vedome ho popierať, dokonca jeho meno bolo dosť často zneužívané. No viera by naozaj vystúpila z geta až potom, keby zobrala so sebou na verejnosť to, čo je jej vlastné, súdiaceho a trpiaceho Boha, Boha ktorý nám kladie obmedzenia a stanovuje miery; Boha, od ktorého pochádzame a ku ktorému ideme. Takto však zostal úplne v gete nefunkčnosti.

Zmena chápania prináša zmenu do praxe. Ak človek prestal byť chápaný ako “stvorený na obraz Boha” ako “božie dieťa” a je chápaný len ako “inteligentná opica” stávajú sa straty na životoch v mene vyššieho cieľa plne akceptovateľné. Obzvlášť, ak ide o menej hodnotnú kategóriu ľudí (jedno ci podľudí, alebo “vykorisťovateľov” alebo inú menejcennú rasu, etnikum apod). Tak isto cielená likvidácia tých menej hodnotných sa stáva ospravedlniteľnou v mene súcitu, pohodlnejšieho života, v mene tzv ľudského či tzv menšinového práva apod. Dokonca samotná idea ľudských práv začala byť používaná ako kladivo na nežiadúce menejcenné skupiny.

Boh je však praktický, a nie je iba nejakým teoretickým ukončením obrazu sveta, ktorým sa utešujeme, ktorého sa pridŕžame, alebo okolo ktorého jednoducho prechádzame. To vidíme všade tam, kde sa jeho uvedomené popieranie dotiahlo do dôsledkov a kde jeho neprítomnosť už nič nezmierňuje. Tam, kde sa Boh vynechal, ide zdanlivo sprvoti všetko tak ako doteraz. Vyzreté základné rozhodnutia, základné formy života pretrvávajú, hoci stratili svoje odôvodnenie. No, ako to spomína Nietzche, keď raz naozaj príde zvesť, ktorá zasiahne ľudí do srdca, že Boh je mŕtvy, potom sa všetko stáva iným. To sa dnes prejavuje v tom, ako veda zaobchádza s ľudským životom, keď sa človek stáva technickým objektom, alebo keď sa človek čoraz viac stráca. Keď sa technicky pestujú ľudské embryá, aby sa získal výskumný materiál a náhradné orgány, ktoré by mali slúžiť druhým ľuďom  už sa sotva ozve nejaký výkrik zdesenia. To všetko si vyžaduje pokrok a ciele sú napokon ušľachtilé: Zlepšiť kvalitu života ľudí, v každom prípade aspoň tých, ktorí si môžu takéto služby dovoliť. No ak je človek vo svojom pôvode a vo svojich koreňoch sebe samému iba objektom, ak sa produkuje a v produkcii sa selektuje podľa želaní a užitočnosti, čo si má potom vôbec človek o človeku myslieť? Ako sa má k nemu správať? Aký bude mať vzťah človek k človeku, keď nemôže v tom druhom nájsť už nič z božského tajomstva, ale nachádza v ňom iba svoju vlastnú schopnosť manipulácie? To, čo sa tu objavuje vo vysokých zónach vedy, má svoj odraz všade tam, kde sa podarilo aj v širokých vrstvách ľudí vytrhnúť Boha z ich srdca. Dnes jestvujú slobodné zóny obchodu s ľuďmi, cynické využívanie ľudí, voči čomu je spoločnosť bezmocná. Napríklad z Albánska zločinecké syndikáty neustále lžami lákajú ženy a dodávajú ich ako prostitútky na protiľahlú pevninu, a pretože je tam dostatok cynikov, čo čakajú na takýto tovar, zločinecké organizácie silnejú a polícia musí konštatovať, že hydre zla narastajú neustále nové hlavy, nech by sa ich koľkokoľvek odťalo. Vari nevidíme všade okolo seba v zdanlivo usporiadanom prostredí prerastanie násilia, ktoré sa stáva stále samozrejmejším a čoraz viac stráca zábrany? Nechcem ďalej predlžovať scenár hrôzy. Ale mali by sme sa stať ľuďmi rozmýšľajúcimi o tom, či Boh predsa len nie je dôležitou skutočnosťou, základným predpokladom každého realizmu, bez ktorého nič nezostáva zdravé.

Viere v Boha – Stvoriteľa, ktorý stvoril svet zamýšľaný ako dobrý nie je len abstrakcia, ale praktická hodnota ktorá poznačí celkový prístup človeka a jeho zmýšľanie. Vôbec idea Boha ako najvyššia hodnota človeka ma formatívny dôsledok na myslenie a ostatné hodnoty, názorne to vidíme napríklad na islame a formatívnom účinku jeho predstavy Boha na ich kultúru pri porovnaní s našou kultúrou. Nie je teda náhoda, že idea demokracie a politického dialógu funguje práve v kresťanských krajinách, ktoré chápu Boha ako Trojicu.

Svet je pozitívny. Napriek všetkému zlu, čo v ňom je, a napriek všetkému utrpeniu je dobrý a je dobré v ňom žiť. Boh, ktorý je Stvoriteľ a prejavuje sa vo svojom stvorení, dáva aj ľudskému konaniu smer a mieru. Žijeme dnes v kríze etosu, ktorá vôbec nie je iba akademickou otázkou o posledných dôvodoch etických teórií, lež je celkom praktickou záležitosťou. Stále dokola sa omieľa, že etos je vlastne neodôvodniteľný, a má to svoje následky. S publikáciami na tému etosu akoby sa roztrhlo vrece, čo na jednej strane naznačuje naliehavosť otázky, na druhej strane však aj prevládajúcu bezradnosť. Poľský filozof Leszek Kolakowski na svojej mysliteľskej ceste veľmi dôrazne upozornil na to, že škrtnutie viery v Boha, akokoľvek by sa to mohlo otáčať a krútiť, napokon odoberá etosu jeho základ. Ak svet a človek nepochádzajú zo stvoriteľského rozumu, ktorý nesie v sebe ich miery a ktorý ich vnáša do existencie človeka, potom zostávajú iba dopravné predpisy ľudského správania, ktoré sa navrhujú a odôvodňujú na základe ich užitočnosti. Zostáva iba kalkulácia účinkov, to, čo sa nazýva teleologickou etikou alebo proporcionalizmom. Kto však môže skutočne usudzovať o účinkoch siahajúcich ponad náš okamih?

 

Neprevezme potom nová vládnuca trieda kľúč od prítomnosti, riadenie človeka do svojich rúk? Keď ide o kalkulovanie s účinkami, nieto viac nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti, pretože nič už nie je samo osebe dobré alebo zlé. Otázka etosu sa v našich časoch s veľkou naliehavosťou dostáva na program dňa. Viera v Logos, v Slovo na počiatku chápe etos ako zodpovednosť, ako odpoveď na slovo a dáva mu jeho racionalitu, ako aj jeho podstatný smer. S tým je spojené aj poverenie hľadať chápanie zodpovednosti spoločné s každým čestne sa pýtajúcim rozumom a s veľkými náboženskými tradíciami ľudstva. Je tu nielen vnútorná blízkosť troch veľkých monoteizmov, ale aj významné konvengercie s iným prúdom ázijskej náboženskosti, ako sa s ním stretávame v konfucionizme a taoizme.

Takže toľko Joseph Ratzinger a jeho kniha Úvod do kresťanstva

http://www.martinus.sk/?uItem=35340

 


Zdá sa že teológia oslobodenia obsahuje iné vplyvy a pôvod ako by sa zdalo na prvý pohľad.

Podľa rumunského agenta tajnej služby Ion Mihai Pacepu ešte z čias Cauceska je za ňou vplyv ZSSR a jeho snáh “vyvážať revolúciu” do celého sveta

http://ceskapozice.lidovky.cz/tady-ion-mihai-pacepa-sef-komunisticke-tajne-sluzby-otrasa-rumunskem-12u-/tema.aspx?c=A130830_220727_pozice_135535

Teológia oslobodenia je politické hnutie v rámci katolíckej teológie, ktoré sa vyvinulo v 70. a 80. rokoch 20. storočia v špecifických spoločensko-kultúrnych a ekonomicko-politických podmienkach Latinskej Ameriky. Samotný termín začal presadzovať peruánsky katolícky teológ Gustavo Guttiérrez vo svojej knihe Teologia oslobodenia (La teología de la liberación) z roku 1971. Toto hnutie sa stalo reakciou na neprijateľné sociálne postavenie latinskoamerického obyvateľstva, pričom sa usilovalo prepojiť filozofický marxistický koncept triedneho boja a rovnosti s odkazom Ježiša Krista a konštituovať tak ľudovú cirkev či cirkev chudobných, považujúc práve ľud za nositeľa sociálnej revolúcie, uvádza slovník náboženskej terminológie.

Podľa Pacepa bola KGB prepojená s teológiou oslobodenia cez sovietskeho generála Alexandra Sacharovského, poradcu komunistického šéfa rumunskej rozviedky a de facto do roku 1956 aj šéfa Pacepa. Keď sa Sacharovský stal šéfom Sovietskej špionážnej služby PGI 1, na svojej pozícii zotrval rekordných 15 rokov.

Dňa 26.októbra 1959 Sacharovský a jeho nový šéf Nikita Chruščov, prišli do Rumunska na návštevu, ktorá sa stala známou pod názvom ?šesťdňová dovolenka Chruščova?. Ten sa nikdy nezúčastnil tak dlhého pobytu v zahraničí a v prípade Rumunska nešlo o skutočnú dovolenku.

Chruščov chcel podľa slov Pacepa vstúpiť do dejín ako sovietsky líder, ktorý rozšíri ideu komunizmu do Strednej a Južnej Ameriky. Rumunsko bolo jedinou latinskou krajinou v sovietskom bloku a Chruščov chcel zapísať jej ?latinského vodcu? do svojej novej ?oslobodeneckej? vojny.

 

Cieľom KGB bolo ideovo ovládnuť krajiny Latinskej Ameriky cez náboženské cítenie.

Pacepa tvrdí, že Teológia oslobodenia sa zrodila v KGB. Samotný názov tiež vznikol v KGB pretože v tých rokoch mala tajná služba záľubu v ?oslobodzovacích? hnutiach.  Národnú oslobodzovaciu armádu Kolumbie (FARC) vytvorilo KGB s pomocou Fidela Castra, Národnú oslobodzovaciu armádu Bolívie vytvorilo KGB s pomocou Che Guevaru a aj Organizácia pre oslobodenie Palestíny bola vytvorená KGB s pomocou Jasíra Arafata. V ústredí KGB, v Lubianke, sa zrodilo ešte niekoľko ďalších oslobodzovacích hnutí.

Zrod Teológie oslobodenia v roku 1960 bol podľa jeho slov zámerný a bol súčasťou prísne tajného programu Party-State Dezinformatsiya Program, ktorý bol schválený Alexandrom Šelepinom, hlavou KGB a členom politbyro Alexejom Kiričenkom, koordinátorom medzinárodnej politiky Komunistickej strany. Tento program požadoval, aby KGB tajne prevzala kontrolu nad Svetovou radou cirkví, so sídlom vo švajčiarskej Ženeve. Rada mala byť využitá na krytie Teológie oslobodenia ako revolučného nástroja v Južnej Amerike. Svetová rada cirkví bola najväčšou medzinárodnou ekumenickou organizáciou po Vatikáne, ktorá reprezentovala približne 550 miliónov kresťanov rôznych vierovyznaní v 120 krajinách.

KGB začala budovať medzinárodnú náboženskú organizáciu s názvom Kresťanská mierová konferencia (CPC) so sídlom v Prahe. Jej hlavnou úlohou bolo Teológiu oslobodenia, ktorú vytvorila KGB, vniesť do skutočného sveta.

Kresťanskú mierovú konferenciu podľa slov Pacepa vytvorilo KGB a bola podriadená Svetovej mierovej rade (WPC), ktorú v roku 1949 tiež vytvorila KGB. Rada mala taktiež sídlo v Prahe.

Získali podporu vo viacerých medzinárodných cirkevných organizáciach cez ktoré potom uplatňovali svoj vplyv.

Pacepa sa domnieva, že medzi KGB a hlavnými propagátormi Teológie oslobodenia, ako boli napríklad biskup Sergio Mendes Arceo z Mexika, Helder Camara z Brazílie, či teológovia Leonardo Boff, Frei Betty, Henry Camacho a Gustavo Gutiérrez, existovalo vzájomné prepojenie.

 

Avšak priame dôkazy pre potvrdenie svojej teórie nemá. Počas posledných 15 rokov v Rumunsku (1963-1978) sa mu poradilo uskutočniť vedeckú a technologickú špionáž krajiny, rovnako ako aj dezinformačné operácie zamerané na nárast významu Nicolaea Ceauşescu na Západe.

 

 

Nedávno som si zbežne prezrel Gutierrezovú knihu Teológia oslobodenia: História, politika, záchrana (1971). Mal som pocit, že bola napísaná v Lubianke. Niet divu, že bol teraz uznaný ako zakladateľ Teológie oslobodenia. Od pocitov k faktom je však dlhá cesta, uviedol na záver Pacepa.

http://www.hlavnespravy.sk/byvaly-sovietsky-spion-teologia-oslobodenia-bola-dielom-kgb/613031

Ťažko teraz rozhodnúť mieru vplyvu sovietskej tajnej služby (podľa mňa išlo skôr o GRU a nie o KGB, i keď i to je možné). Ale podpora revolučného myslenia a vývoz revolúcie bol v tej dobe veľmi aktívny.


Aká ma byt dnes odpoveď na teológiu oslobodenia?

Myslím si že okrem teoretického zdôvodnenia k čomu vedie jej úchylka je potrebná aj praktická zmena a náprava obrovskej sociálnej nerovnosti a chudobe aká je v Južnej Amerike.

9 komentárov

  • Čital si aj Evanjelium: Ako čeliť svetu v rozvrate?

  • Šialené. Zástupcu, vlastne vodcu najtvrdšej diktatúry v histórii ľudstva, ktorá ma na svedomí toľko obetí ako nikto, citovať ho ako filozofa a dokonca o téme Oslobodenia. Najhoršie je, že autor si zamieňa pojmy a ťažký katolicizmus nazýva kresťanstvom.

    • Miro sorry ale mas predsudky, bezne v urcitej skupine ludi
      vies aspon desatinu z toho dokazat? alebo len opakujes klise?

      preco by katolik nemohol byt krestanom?
      nehovor ze preto ze je nebiblicky, to ti ani Scot Hahn nezozerie 😀

      Ked SMEcko nadavalo na rusov a ociernovalo ich tak si bol proti a pravom, bolo to zaujate a nefer
      ale momentalne ty sam nepodlozene ociernujes RKC
      Nepouzivat dvojity meter a byt objektivny asi nie je asi silna stranka Tvojej osobnosti …
      Lebo to co si napisal je na urovni Petra Prochadzkovej

    • pozri, racinger je skorumpovany prospechar, ale to neznamena ze nemoze byt filozof. pojem filozof neznamena ze ma automaticky pravdu, ale len Tolko ze vie sa hlbsie zamysliet nad urcitymi vecmi.

      • Aj ty Tartus?
        nazval si B16 prospecharom, vies to dolozit nejakym jeho opakovanym konkretnym skutkom? alebo je to len taka automaticka nadavka ako napriklad fasista ktora sa da pouzit uplne bez vazby s realitou ? A znamena len tolko ze hovoriaci citi urcite nesympatie a ani sam nevie preco….

        co takto vyjadrit sa obaja k samotnej teologii oslobodenia? alebo s nou suhlasite ? Ideme teda realizovat triedny boj?

        • bol taky trojdielny dokument o inkvizicii v RKC. a v tretom diely sa vyskytuje racinger, Ako mlady bojoval proti inkvizicii a pozadoval jej zrusenie, ako prezitku, A cuduj sa svete, o par rokov sa on sam stal hlavou inkvizicie a obratil o 180stupnov, no a potom sa stal papezom.

          o samotnej teologii oslobodenia sa nevyjadrujem lebo o nej nic neviem. a nepovazujem ju za nijak dolezitu pre mna. RKC a je zaujimava ako historicky dolezita institucia,

  • Slušné textíky, ale cítiť, že existuje problém s praktickým finančným režimom tejto teórie. Okrem socialistických pokusov a možno aj finančného režimu čo vládol v severských krajinách donedávna (a prečo padol???) v monetárnom svete je a bol celebrovaný Sion spolu so zlatým teľaťom. Nie som proti experimentu s týmto synkretizmom (ak sa na komunizmus človek pozerá ako na náboženstvo), ale problém je aj inde, doba pokročila. Ak by mala prísť nejaká nová ideológia, potrebovala by zahrnúť do svojho náboženstva(filozofie z ktorej sa generuje legislatíva) aj ekosystém v ktorom žijú konkrétne ľudské jedince a vztiahnuť naň konkrétnu hierarchicky usporiadanú kolektívnu zodpovednosť.
    V dnešnej dobe sa s týmito pojmamy na úradnej úrovni manipuluje hystericky, pretláčanie záujmov je enormné, obrana pred fanatizmom finančným, či ekologickým prakticky nie je žiadna, zdravý rozum (Duch svätý) je v stave ožratosti, čík má cca 4-5 promile, spánok a vomitus sú nedohľadne. (Napr. v Tanape sú už aj chránené vtáčie územia (???), vyťať problematický strom je problém už aj na záhrade, to je na jednej strane vs šklbanie čučoriedok a iných lesných plodov “spoluobčanmi, respektíve privlasťnovanie si enormne veľkých košov dubákov bielymi” alebo projekty malých vodných elektrárničiek, snaha o definíciu vody, pomaly už aj kyslíka ako komodity na strane druhej). Šantenie lobistov a zákonodarcov v tejto oblasti je bezmedzné, tzv. demokratický koncept tu zlyháva horšie ako pri klasickej finančnej korupcii.
    Potrebujeme filozoficky, nábožensky, legislatívne, finančne a výkonne vrátiť ľuďom kontrolu a zodpovednosť nad krajinou, ale aj mestom.

Pridaj komentár