Dan Schueftan: Európania si sami sebe rozprávajú rozprávku

Dan Schueftan

Nasledujúci článok je dokonalým príkladom toho, ako sa európska elita, ale aj ľudia odsudzujúco pozerajúci na židov ako takých, mýlia pri hodnotení reality. Európska elita zahľadená do svojej politickej korektnosti, alebo slniečkovosti, nie je schopná sa postaviť nebezpečenstvu islamu čelom, pretože islam nehodnotí taký aký je, ale akým ho chcú vidieť oni sami. Ľudia nenávidiaci Židov zas považujú každého, kto stojí na druhej strane za hodného pomoci. Ale aj to zlý postoj, ktorý podľa hesla “nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ” vytvára falošné väzby a hodnotenia skutočného nebezpečenstva.


Dan Schueftan je izraelský akademik, bezpečnostný expert a riaditeľ Centra pre štúdium národnej bezpečnosti Haifskej univerzity. 

D. Schueftan pôsobil nielen ako poradcu izraelských predsedov vlád (Yitzhak Rabin, Ariel Sharon), ale bol tiež poradcom na ministerstve obrany, ministerstvu zahraničných vecí a v Izraelskej národnej bezpečnostnej rade. Od 70-tych rokov pôsobil ako poradca členov Kongresu Spojených štátov amerických či ministrov, zákonodarcov, politických lídrov, vyšších dôstojníkov a spravodajských služieb v Európe. 

Dr. Schueftan pravidelne prednáša nielen na univerzitách a výskumných inštitúciách v Európe, Ázii a v Spojených štátoch (napr. Georgetown Univerzite vo Washingtone), ale tiež často komentuje aktuálne bezpečnostné dianie pre hlavné médiá v Izraeli, Európe, Spojených štátoch amerických a v arabskom svete.

Dan Schueftan: Európania sami sebe rozprávajú rozprávku …

(skrátený prepis prednášky “Blízky východ – znovuobnovenie stability alebo pokračujúci chaos? “z 13. februára 2014)

Dobrý deň, teší ma, že môžem vystúpiť v Prahe a práve na pôde vysokej školy CEVRO Institut. Chcel by som hovoriť o Blízkom východe a Izraeli skôr všeobecne, ale rád by som začal tak trochu z izraelskej perspektívy a preto začnem vtipom.

Anjeli prídu k Všemohúcemu a hovoria: “Sľúbil si Židom toľko. Tvrdíš, že ich miluješ, že si si ich vybral ako svoj ľud. Ako k tomu prídu ostatní ľudia, že Izraelčanov máš tak rád? Nie je v tom rovnováha.”  Boh im odpovie: “Počkajte, až uvidíte, akých som im zariadil susedov.

Myslím si, že toto je celkom dobrý úvod k tomu, ako hovoriť o dnešnom Blízkom východe a to nielen z pohľadu Izraela. Blízky východ je územie beznádejných kolabujúcich štátov (Failing states). Zaujímavé je, že sami Arabi to začínajú vnímať a začínajú tento fakt prijímať ako realitu. Nehovoríme teraz o kríze, ktorá prišla s vlnou revolúcií a zase odznie, rovnaké problémy majú aj neuveriteľne bohaté štáty. Hovoríme o dlhodobo prítomných negatívnych javoch.

Po prvé, arabské štáty sa dezintegrujú. Nikdy to neboli typické národné štáty, aké poznáme z Európy. Jedinou výnimkou je Egypt a to naviac polovičnou výnimkou. Na Blízkom východe nie sú žiadne národné štáty. Sú to kmeňové spoločenstvá založené na práve staršieho, s rozvetvenými rodinami – teda so štruktúrami, ktoré nijako neprispievajú k vytvoreniu jednotného štátu. Nikdy nebolo nič také ako jednotná Sýria, Libanon alebo Irak. Sú to krajiny, ktoré nie sú schopné sa vyrovnať s problémami 21. storočia. Dokonca si myslím, že neboli príliš úspešné v 20. storočí a niekto by povedal, že ani v 19. storočí. Sú to krajiny, ktoré sa stále horšie a horšie vyrovnávajú s okolitou realitou.

Problémy arabských štátov nemôžeme zviesť ani na kolonializmus. Arabi radi tvrdia, že sa majú zle, pretože desiatky rokov trpeli pod nadvládou kolonialistov. Pozrite sa na Indiu! Tam mali oveľa horšiu koloniálnu nadvládu po stovky rokov a napriek tomu uspeli. Keď sa pozriete na postkoloniálne krajiny, vidíte, že buď ide o štáty, ktoré sa snažia uspieť, alebo sú to štáty, ktoré sa vyhovárajú. Arabské krajiny patria do tej druhej kategórie. Majú skvelé výhovorky, prečo sa im nedarí. Ich problém je totiž hlbší. Ide v ňom o kultúru a sami Arabi to vedia a hovoria o tom. Ak chcete žiť v dnešnom modernom svete, musíte premýšľať pluralisticky. Keď poviete o Araboch niečo nelichotivé, okamžite vyskočia priaznivci Edwarda Saida a obvinia vás, že ste rasista a orientalista a diskusia končí.

Ak by v týchto krajinách mala prísť zmena, je potrebná kultúrna revolúcia. Väčšinová spoločnosť ale nie je ochotná ju podstúpiť. Existujú výnimky. Ľudia, ktorí boli na Tahrir a niektorí aktivisti. Sám takých poznám, ale je ich málo. Preto tá potrebná zmena nepríde. To však neznamená, že Blízky východ sa nemení. Áno, mení sa, ale mení sa k horšiemu. Najvýraznejšou zmenou v arabskom svete za posledných päťdesiat rokov je vzostup radikálneho islamizmu. Predpoklad, že zmena vždy prináša to lepšie, je len spomienkou na naše očakávanie z 19. storočia, kedy sme verili, že nové znamená automaticky lepšie. V tejto súvislosti si vždy spomeniem na jedno príslovie. Sedím sám v tmavej izbe, som v depresii a počujem hlas z temnoty, ktorý mi hovorí: “Hlavu hore! Mohlo by to byť horšie! “Tak som dal hlavu hore – a bolo to horšie. Práve teraz v Egypte sledujeme zmenu smerom k úbytku pluralizmu. Môj odhad je, že v budúcnosti neuvidíme nič moc lepšie.

Pozrime sa na celý región znovu z izraelskej perspektívy. Niektoré z arabských krajín sú najhoršími nepriateľmi Izraela. Ich situácia je tak zlá, že aj ja ako Izraelčan som znepokojený, pretože aj pre Izrael je to nebezpečné. Je jasné prečo. Keď v Sýrii vládne barbarská Assadova diktatúra, je to desivé. To, čo sa tam deje teraz, je ešte horšie. A budúcnosť zrejme nebude lepšia.

Najsmiešnejšou je to, ako to interpretujú v USA, v Európe a prekvapivo tiež niektorí ľudia v Izraeli. Majú pocit, že sa niečo mení k lepšiemu. Ale to sú len povrchné domnienky. Dovoľte mi to vysvetliť. Celý rad ľudí sa domnieva, že Sýria bude vďaka Al Assadovi “lepšia“. Je to predsa očný lekár, žil v Londýne, má peknú ženu, hovorí anglicky a používa internet. Je moderný a otvorený, rovnako ako internet. Moja odpoveď je: pedofília. Dajte osobe, ktorá je chorá na pedofíliu, prístup k internetu. Čo bude hľadať? Bude rýchlo hľadať Voltaira a Rousseaua, aby sa z nich poučil a potom okamžite zmení politický systém vo svojej krajine? Nie, vzhľadom k tomu, že je pedofil, bude hľadať, však viete čo. Ak ste diktátor, čo robíte s internetom? Špehujete svojich ľudí. Čo robíte s internetom, ak ste terorista? Nájdete si inštrukcie, ako urobiť bombu. Internet je dnes jedným z najležitějších zdrojov informácií pre teroristov. Každý používa internet tak, ako mu to radí jeho kultúra. Použijete internet na to, aby ste podporili kultúrne vzorce, ktoré už máte zažité, či už ste diktátor, alebo spoločnosť, ktorá sa k svojim ženám správa ako k dobytku.

Predstava, že niečo, čo fungovalo u nás, bude fungovať aj inde len preto, že sme všetci ľudia, neplatí. Ľudia sú rozdielni. Existujú medzi nami kultúrne rozdiely. Saddám Husajn a matka Tereza nie sú tí istí ľudia. Keď sa pozeráte na Blízky východ, vidíte iba trochu z matky Terezy a celkom veľa zo Saddáma Husajna. Pokúšať sa preniesť demokraciu do arabského sveta, je rovnaké ako pokúšať sa preniesť trpezlivosť do Izraela. Skúste to v Izraeli, naučte ich trpezlivosti. Uvidíte, či to bude fungovať. Nemyslím si. Preto na Blízkom východe nefunguje pomoc zvonku tým stupídnym spôsobom, akým sme sa o to pokúsili v Iraku. Nemôžeme pomoct ani tou ešte hlúpejšou cestou, ktorá bola použitá v Líbyi. Tým myslím zbombardovať diktatúru a myslieť si, že tým urobíme demokraciu. Dúfam veľmi úprimne, že Jordánsko a Maroko prežije. Mimochodom, tým myslím bez nejakého amerického receptu na demokraciu.

Zastavím sa teraz na chvíľu pri Európe. Ak existuje nejaká vec, ktorá je úplne odtrhnutá od reality, je to prístup a postoje vzdelaných elít v Európe k Blízkemu východu. Európsky pohľad je totiž politicky korektný, teda úplne odtrhnutý od reality. Keď položím Európanovi analytickú otázku týkajúcu sa vývoja na Blízkom východe, zvyčajne mi začne rozprávať, čo si myslí, že sa stane. Alebo ešte horšie, čomu by rád veril. To možno zaujíma jeho matku, ale nie mňa. Ja žiadam analytický výstup opretý o vedomosti o Blízkom východe. A Európania namiesto toho hovoria o tom, čo majú Arabi hlboko v srdci a čomu by radi verili. Celá diskusia sa tak stane teologickou. Pretože otázka potom už neznie: “Čo si myslíte, že sa za určitých okolností stane?” ale “Čo veríte, že sa stane? ” alebo “Čo chcete veriť, že sa stane?“. Problém je, že Európania sami sebe rozprávajú rozprávku.

Bývali časy, keď Európania nevedeli, čo robia, ale Američania to vedeli. Myslím tým obdobie Henryho Kissingera. On mal veľmi úspešnú politiku a veľmi dobre rozumel tomu, čo sa deje na Blízkom východe. Ale teraz je tu americký prezident, ktorý je Európan. A Európa si teda nemôže dovoliť byť ďalej Európou. Európa sa môže správať ako Európa len potiaľ, pokiaľ je Amerika Amerikou. Inými slovami, ak existuje niekto, kto Európanov neberie príliš vážne a robí presný opak toho, čo navrhujú, potom je Európa v bezpečí. Ak by niekto počas studenej vojny počúval Európu, Stalin by si zabral Paríž. Keby niekto počúval európske elity, nerozpadol by sa Sovietsky zväz, ale západné demokracie. Európania sú totiž veľmi konzistentní v tom, že sa zakaždým mýlia.

Napríklad keď prídu k Izraelčanom a povedia, buďte ako my. My, Európania, sme tiež bývali barbari, ale teraz už nechceme. Namiesto toho, aby sme s našimi susedmi bojovali, stanú sa súčasťou nášho regiónu. Prečo sa vy nestanete súčasťou Blízkeho východu? Len pre príklad, predstavte si, aké úžasné by pre Izrael bolo, keby sa stal súčasťou Blízkeho východu. Boli by sme rovnako pluralitní ako Sýria, rovnako demokratickí ako Irak, mali by sme rovnako kvalitnú vedu ako Jemen a boli by sme rovnako tolerantní voči ženským právam ako Saudská Arábia. Nebol by to raj na zemi? Problém je v tom, že ľudia predpokladajú, že Arabi sa zmenia a budú ako Izraelčania. Lenže Arabi každý deň stovkami tisícov príkladov dokazujú, že to tak nebude.

Naši ľudia veria, že každý chceme mať lepší život. Otázkou je, čo znamená mať lepší život? Lepší život pre ľudí z Gazy znamená zabíjať Židov. To je pre nich lepší život. Takže si môžeme rozprávať rozprávky o tomto regióne, o Egypte, Sýrii, Iraku. Ale bohužiaľ, zakaždým keď príde na lámanie chleba, Arabi vždy urobia presný opak toho, než čo čakáte.

Aký bude Blízky východ v najbližšej budúcnosti? Najbližšia budúcnosť závisí na politickej kultúre. Ja môžem povedať, že ľuďom, ktorým sa dnes v arabskom svete dostáva vzdelanie, je predkladaná len jedna vízia sveta. A tou víziou je odmietnutie plurality. Odmietnutie akéhokoľvek zo súboru hodnôt, ktoré prispeli k úspechu západných krajín, ale aj krajín v Ázii i Afrike. Ak sa má táto politická kultúra zmeniť, bude to trvať generácie.

Poviem teraz niečo veľmi krátko o izraelských vyhliadkach. Na jednej strane, každý zodpovedný Izraelčan musí vedieť, že v dohľadnej budúcnosti budeme žiť v prostredí násilia, nestability a nepriateľstva. To je dané. Aj keby sme boli dobrí, čo vďaka bohu nie sme, také by bolo naše prostredie a také je. Keby som to povedal ešte inak, pozrite sa, ako sa Arabi správajú k sebe navzájom. Aká je asi šanca, že sa k nám budú správať dobre, keď vidíte, ako sa správajú k svojim bratom, ktorí hovoria rovnakým jazykom, majú rovnakú vieru aj rovnaké politické ambície. Odpoveď je, že by ste museli byť blázon, aby ste verili, že sa to v blízkej budúcnosti zmení. Druhá vec – ak ste zatvorení v tomto regióne, čo môžete robiť, aby ste prežili? Musíte byť veľmi veľmi tvrdí a zároveň veľmi, veľmi citliví. Podlejší než túlavý pes, ak je to potrebné. Pretože ak niekto v tomto regióne nechce zničiť ostatných, zomrie. Na druhej strane, pri tom, ako sami seba bránite proti barbarským nepriateľom, nesmiete sa dostať na ich úroveň.

V praxi to znamená, že musíte byť tvrdí voči svojim nepriateľom, ale veľmi citliví vnútri svojho štátu. Ak sa pozriete na súčasný politický systém v Izraeli, uvidíte, že je momentálne v stave, ktorý hraničí s anarchiou. A mne to vôbec nevadí. Je to tak bezpečnejšie. Umožňuje totiž prepojiť veľmi široké a rôznorodé spektrum ľudí. A to vrátane ľudí, o ktorých viete, že sa mýlia a že ich omyly ohrozujú Izrael. Musíte zahrnúť všetkých, aby ste udržali silnú spoločnosť. Bez silnej spoločnosti nemožno v tomto regióne prežiť.

Dôvodom, prečo som zároveň pesimistom aj optimistom, je fakt, že sa pozerám na vec z dvoch rôznych perspektív. Ak uvažujem o celom Blízkom východe, som veľmi pesimistický. Ale ak premýšľam nad schopnosťou Izraela vysporiadať sa ťažkosťami, ktoré máme, som veľmi optimistický. Bolo by pekné mať na Blízkom východe mier? Áno. Aké sú šance? Nulové. Budem dnes druhýkrát citovať svoju babičku, ktorá bola skvelý stratég. Často hovorievala, že je lepšie byť bohatý, mladý a zdravý, ako chorý, chudobný a starý. To je podľa môjho hlboká strategická úvaha. Ak by sme k tomu všetkému mohli dostať aj mier – výborne. Mali by sme pre to podstúpiť veľké obete? Áno. Chce to izraelská verejnosť bez ohľadu na to, kto vládne? Áno. Chcel by som, aby sa to stalo? Áno. Stane sa to? Nie. Môžete si byť istí, že ak na Blízkom východe niečo nenastane, potom je to riešenie. Jediná vec na svete, ktorá má riešenie, je tajnička v krížovke. Čo však môžete urobiť, je zmeniť situáciu od neznesiteľnej ku znesiteľnej. Ak máte dobrý právny poriadok, vzdelávací sytém, fungujúce súdnictvo, znížite kriminalitu na prípustnú úroveň. Ak vám funguje sociálny systém, znížite chudobu na znesiteľnú úroveň. Nehľadajte riešenie. S potešením môžem konštatovať, že väčšina ľudí v Izraeli rezignovala na hľadanie riešení a neverí v mier. Prečo? Je to totiž oveľa lepšie, pretože je to realistickejšie. Tým pádom môžete robiť aj závažnejšie rozhodnutia. Mier je založený na nedôvere. Ak niekomu začnete na Blízkom východe veriť, ste stratení. Vydržali sme to už 140 rokov a vydržíme to aj ďalších 140 rokov. A ak príde mier – skvelé!

Aby som to zhrnul a znova trochu zapojil izraelský prvok, poviem vám znovu vtip. Nie je zase tak vtipný, ale je dobrý.

Je o tom, že Všemocný je znechutený ľudskou rasou, takže rozhodne, že urobí povodeň. Ale tentoraz poriadnu – žiadny Noe, žiadna archa, holubica ani olivová ratolesť. Iba povodeň. Potom pristúpi k najvyšším predstaviteľom troch veľkých monoteistických náboženstiev a povie im: “Bežte za svojimi ľuďmi a povedzte im, že za dva týždne je koniec.” Kresťan príde a povie: “Zhrešili sme. Za dva týždne bude po všetkom. Modlime sa, robme tie posledné dva týždne dobro, možno sa dostaneme za nebeskú bránu.” Moslim príde k svojim ľuďom a povie: “Boli sme celú dobu skvelí, poďme byť skvelí ešte dva týždne a všetko bude dobré.” Žid príde k svojim ľuďom a povie: “Hej, máme dva týždne na to, aby sme sa naučili žiť pod vodou.

To je úplne odlišný prístup. A ak chcete porozumieť Izraeli, musíte ho poznať.

Ďakujem.

Dan Schueftan

Zdroj:

http://www.cevroinstitut.cz/upload/ck/files/PCTR/Publikace/Schueftan_prednaska_2014.pdf

4 komentáre

Pridaj komentár