Európu zaplavujú hordy chamtivých migrantov

arabi v madarsku

“…Hneď ako sa zabývam, privediem tam celú svoju rodinu: dvoch bratov, otca, matku, babičku a tri sestry.”

Darja Aslamova, špeciálna korešpondentka Komsomolskej Pravdy,  je prvá ruská vojnová reportérka s viac ako dvadsaťročnými novinárskymi skúsenosťami. Ak sa vo svete rozhorí vojnový konflikt, táto nebojácna žena tam cestuje, aby správy pre svojich čitateľov mohla priniesť z prvej ruky. Či to bolo Abcházsko, Náhorný Karabach, Kambodža, Osetsko, Tadžikistan, Juhoslávia, Rwanda, Čečensko, Mali, Egypt, Libanon, Ukrajina – Darja Aslamová prinášala správy zo všetkých týchto ohnísk konfliktov. Teraz sa Darja Aslamová vybrala trasou, ktorou do Európy prichádzajú tisíce utečencov. Jej reportáž je odlišná od tých, ktoré nám ponúkajú naše médiá, a to aj obsahom, aj svojou profesionalitou. Hovorila s utečencami z rôznych krajín, ale aj s miestnymi obyvateľmi, dobrovoľníčkou, policajtom, politikom či analytikom. Zistila skutočnosti, o ktorých naše médiá nenapíšu:

  • nie každý utečenec, ktorý hovorí, že je zo Sýrie, naozaj zo Sýrie je. Európa nechce hovoriť o utečencoch z krajín, ktorým spolu s USA na krídlach bombardérov priniesla demokraciu;
  • niektorí z nich sú tak bohatí, že krajiny ako Slovensko, sú pre nich žobrácke. Sýrska rodina z Aleppa zaplatila za cestu do Európy 20 000 dolárov a teší sa na život, v ktorom už bude pre ňu všetko zadarmo;
  • pohŕdajú ženami, ktoré im rozdávajú humanitárnu pomoc. Mužskí členovia ich rodiny by ich podľa nich mali držať doma a nepúšťať na ulicu;
  • neváhajú zo svojej 14-ročnej sestry urobiť druhú polygamnú ženu “slušného” človeka. V Anglicku si bude kráľovsky žiť z dávok pre osamelú neplnoletú matku;
  • o 5 rokov bude podľa nich Európa vyzerať celkom inak. Namiesto kostolov tu budú stáť minarety.

“Utečenci v Belehrade sa absolútne nepodobajú na sýrskych utečencov, ktorých som videla v Libanone. Tam sú ľudia s tragickými osudmi, ľudia, ktorí boli zbavení všetkého a pomaly umierajúci pod krutým slnkom v preplnených  táboroch, o ktorých sa nikto nestará. Tí, ktorí sa dostali do Európy ? tí sú elita. S peniazmi a so svojimi plánmi.”

Čítajte jej reportáž v plnom znení (preklad a úvodný komentár z blogu je-to-inak ).

Európu zaplavujú hordy chamtivých migrantov

Špeciálny korešpondent Komsomolskej Pravdy Darja Aslamova navštívila niekoľko európskych krajín, kde každý deň pribúdajú desiatky tisíc ľudí z Afriky a krajín Blízkeho východu. Zďaleka to však nie sú klasickí utečenci. Títo sa na novom mieste považujú za pánov, pohŕdajú miestnymi obyvateľmi, ktorí im pomáhajú, a žiadajú pre seba stále nové a nové výhody.

“Maličké mesto Kaniža na srsbko-maďarskej hranici. Každé ráno o šiestej zvony kostola Petra a Pavla začínajú svoju clivú pieseň. Pristupujem k oknu a odhŕňam záves. Námestie pred hotelom je pusté. ONI sú preč. Zostali len “strážni” ? niekoľko počerných mladých mužov, sediacich na tráve pod stromami.

Ale vtom už na hlavnej stanici lomozí prvý medzinárodný autobus a vypúšťa novú várku utečencov. Sú to najmä muži do 30 rokov v rifliach a tričkách. Ale aj ženy v hidžáboch s maličkými deťmi na rukách.

Nehľadiac na úpornú páľavu sú ženy zahalené v tmavých vlnených odevoch. Niektoré majú dokonca aj čierne rukavice. Všetci títo ľudia sú veľmi sebavedomí a úplne ľahostajní k čaru starobylého kresťanského mestečka. O deviatej sa na rohu otvára kaviareň “Venezia”, do ktorej chodia utečenci, aby si nabili svoje novučké IPhony a notebooky, použili WC alebo si dokonca umyli v umývadle vlasy.

K večeru by v centre Kaniže jablko neprepadlo na zem. Stovky ľudí si rozložili dočasný tábor na dvoch centrálnych námestiach. Podľa najskromnejších odhadov ich je okolo dvoch tisíc. Sedia na tráve, jedia, pijú a s pohŕdaním pozerajú na mestských upratovačov, ktorí sú nútení za nimi zbierať plastové obaly, fľaše, zvyšky jedla.

Skupina nelegálnych migrantov sa chystá k prechodu cez maďarský les

Spúšťa sa noc. Tma je signál. Ľudia sa rozdeľujú na 30 až 50-členné skupiny. Každá z nich má svojho vodcu. O jedenástej večer sa skupiny vyberajú pešo k srbsko-maďarskej hranici. Obyvatelia mlčky sledujú cez okná, ako sa cez tiché, doslova vymreté mesto pohybujú imigranti ako čierne tiene.

“Z mesta vychádzajú pešo, ale potom ich prepravujú cigánski mafiáni na autobusoch.”,- hovorí taxikár Viktor. “My nesmieme prevážať imigrantov. Polícia už zhabala 5 áut z nášho vozového parku. Ale Cigáni si robia čo chcú. Sú hlavní prevádzači utečencov na celej balkánskej trase.

Cigáni privážajú utečencov takmer úplne k hranici a potom ich vedú cez les do Maďarska chodníčkami, ktoré poznajú len oni. Všetko sa začalo v januári. Ľudia začali pribúdať organizovane, každý deň. A prúd stále rastie. Ak mám povedať pravdu, je to hrozné. Čo bude s nami?”

Veľké sťahovanie národov

V roku 2015 vybuchla Európa. To, čo sa začínalo ako tenučký potôčik imigrácie, sa zrazu zmenilo na veľkú ľudskú vlnu, ktorá môže zmiesť útulnú, čistučkú Európu. K dvom prechádzajúcim trasám cez Gibraltár do Španielska a cez Stredozemné more do talianskej Lampedusy sa pridala nová ? pohodlná a bezpečná, balkánska trasa.

Najprv z tureckého Izmiru po grécke ostrovy (prvou obeťou sa stal slávny ostrov Lesbos. Gréci mi rozprávali, že Turci všemožne pomáhajú imigrantom. Hovorí sa, že Turecko úmyselne sponzoruje utečencov a doslovne ich postrkuje do medzinárodných vôd.)

Potom Atény, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko, a potom sa prúd rozdeľuje na dve časti ? Rakúsko a Nemecko alebo Slovensko a Česko. Dokonca Anglicko, ktoré s takým pocitom nadradenosti zbombardovalo nešťastnú Líbyu, zrazu zistilo, že ani ostrovná poloha ho nezachráni od nájazdu.

Tunel pod La Manche každý deň dobývajú nahnevaní utečenci. A v Nemecku musel štát pribrať na pomoc armádu, ktorá poskytnúť imigrantom stany a ochranu od rozzúrených miestnych obyvateľov.

Od januára po júl len balkánskou cestou prešlo stotisíc ľudí. Sociológovia predpovedajú, že na konci roka ich bude už 250 tisíc. A na budúci rok sľubujú katastrofu.

Veľakrát som pracovala v ohniskách konfliktov a počas svojho života som videla ohromné množstvo utečencov. Plačúce ženy v domácich odevoch a s bosými nohami v šľapkách, ufúľané deti v obnosených šatách, mužov s kamennými tvárami, zlých od vlastnej bezmocnosti. Boli vďační za fľašu vody, kúsok chleba, neveľkú finančnú pomoc. TÍTO utečenci ma šokovali svojou vonkajším blahobytom a schopnosťou rýchlo zavádzať svoje pravidlá.

Utečenci v Belehrade

Park v Belehrade pri autobusovej stanici. Vyzerá tak, ako teraz vyzerajú parky v mnohých európskych mestách. Muži, umývajúci sa vo fontánach, celé rodiny, sediace na tráve. Hneď ako vstúpim na územie parku, oproti mi ide skupina mladíkov.

“Nemôžete tu fotografovať.”, – vyhlasuje jeden z nich slušnou angličtinou a ukazuje na môj fotoaparát. “A to už prečo?”, – zvolám a založím ruky vbok. “Park je verejné miesto, ja som novinárka a robím si svoju prácu.” “Tu sú naše ženy!” “No a čo? Vaše ženy sú všetky v hidžáboch a zahalené od hlavy po päty. Ak sa im nepáčia tunajšie pravidlá, môžu sa vrátiť. Viete, že Belehrad je hlavným mestom pravoslávneho kresťanského štátu? A ženy tu chodia s odhalenými tvárami? Koľko hodín ste v Belehrade?” “Tri dni.”, – odpovedá môj zmätený oponent. “A už tu zavádzate svoje pravidlá? Toto nie je vaša krajina.”

V tom okamihu obidvaja znižujeme hlas a uzatvárame prímerie. Môj nový známy sa volá Chalid, je z Damasku, má 21 rokov. “Som skutočný Sýrijčan.”, – hovorí s hrdosťou. “Nie ako všetci títo…”, – pohŕdavo ukazuje na ľudí, ktorí obsadili námestie. “Prečo je to dôležité?”, – čudujem sa. “Všetci tu klamú, že sú zo Sýrie. Jednoducho Sýria je teraz v móde. Píšu o nej vo všetkých novinách. Nikoho nezaujímajú utečenci z Iraku, Afganistanu, Líbye, Tunisu. Už aj Afgánci sa začali vydávať za Sýrijčanov.”

Darja Aslamova s imigrantami. Mladí ľudia zo Sýrie snívajú o tom dostať sa do Nemecka, pretože tam je “všetko zadarmo”

Chalid a jeho kamaráti utiekli zo Sýrie, aby ich nepovolali do armády.

“Prečo mám bojovať za Assada? Radšej pôjdem do Nemecka.” “A prečo nepožiadaš o azyl v Grécku, Macedónsku alebo hoci tu, v Srbsku?” “To sú žobrácke krajiny.”,- pohŕdavo krčí nos Chalid. “Netušil som, že Európa je taka chudobná. My v Sýrii sme pred vojnou žili oveľa bohatšie.”

Len za cestu do Belehradu som zaplatil prevážačom a prevádzačom 3000 dolárov. A za cestu do Nemecka ešte treba zaplatiť poldruha tisíca. Mám peniaze. Môžem si zaplatiť päťhviezdičkový hotel v Belehrade, ale nepustia ma tam, pretože miestne úrady nám dajú len 72 hodín na pobyt v krajine. A moja registrácia sa dnes skončila.

Dokonca aj tu, v parku, platím za sprchu a toaletu. Ale zato potom v Nemecku už bude všetko bezplatné: vzdelanie, dávky, ubytovanie pre imigrantov. Tam je dobre! Chcem sa prihlásiť na ekonomickú fakultu. Hneď ako sa zabývam, tam privediem celú svoju rodinu: dvoch bratov, otca, matku, babičku a tri sestry.”

Utečenkyne v Belehrade spol s autorkou

Päť sympatických mladučkých žien v hidžáboch sa usalašilo na lavičke v tieni pod košatým stromom, pod ochranou dvoch zachmúrených mužov. “Salam alejkum“, – pozdravím. “Hallo“, – kamarátsky odpovedajú. Jedna z nich, Aiša, sa ujíma úlohy tlmočníčky.

S ťažkosťami vyberajúc anglické slová mi vysvetľuje, že sú zo Sýrie, z Aleppa, a celá rodina ide do Nemecka. Putujú už desať dní. V Nemecku nemajú nikoho, ale počuli, že tam prijímajú všetkých utečencov. Peniaze majú. Za cestovanie musela celá rodina zaplatiť vyše 20 tisíc dolárov.

Ich matka má cukrovku, ale sú presvedčení, že Nemci ju musia liečiť zadarmo. Vydatá Betul mi ukazuje poráňané nohy. “To sme predvčerom v noci prekračovali macedónsku hranicu cez les.”, – vysvetľuje. “Ty si krásna, lebo máš bielu pokožku. Ale aj ja som bola krásna, dokedy som sa neopálila. Pozeraj.”, – Betul si vyhŕňa rukáv  a ukazuje mi hranicu medzi opálenou a bielou pokožkou. “Budem žiť v Európe a opäť budem biela. Na severe je menej slnka.”

Realita dnešného Belehradu. Domácich vidno v parku zriedkavo

Utečenci v Belehrade sa absolútne nepodobajú na sýrskych utečencov, ktorých som videla v Libanone. Tam sú ľudia s tragickými osudmi, ľudia, ktorí boli zbavení všetkého a pomaly umierajúci pod krutým slnkom v preplnených  táboroch, o ktorých sa nikto nestará. Tí, ktorí sa dostali do Európy ? tí sú elita. S peniazmi a so svojimi plánmi.

Ako sa stať utečencom.

Skoro ráno z maďarského lesa neďaleko od mestečka Ásotthalom vychádzajú priamo na cestu skupiny počerných ľudí s batohmi na pleciach. Všetci nelegálne prekročili v noci hranicu a teraz sa nemajú čoho báť. Výborne sa orientujú pomocou GPS v svojich telefónoch. Ich hlavnou úlohou je stretnúť prvého policajta a predložiť mu tabuľku s anglickým nápisom “asylum”, ak v ich skupine niet nikoho, kto hovorí po anglicky. Oficiálnym jazykom sa to nazýva “prejav vôle požiadať o azyl”.

Týmto okamihom im vzniká právo na 72-hodinový pobyt v krajine. A nielen to. Na posteľ v centre pre utečencov, bezplatné stravovanie trikrát denne, použitý odev a obuv a bezplatné lístky na vlaky v celej krajine.

Zoltán, vysoký mladík s vypracovanými svalmi v maskáčoch, ma priváža do jedného z utečeneckých táborov. Zoltán patrí k skupine maďarských dobrovoľníkov, národne (alebo patrioticky) naladených, ktorí ochraňujú hranicu a silou sa pokúšajú brániť prieniku utečencov. Nie je policajt a v skutočnosti nemá žiadne právomoci. Ale zle obídu tí utečenci, ktorí sa dostanú do rúk jeho organizácie. V lepšom prípade ich vykopnú späť cez hranicu.

Maďarský les neďaleko hranice. Utečenci pod dozorom polície.

Na lesnej lúke sa pod ochranou policajtov pohodlne rozložili utečenci z viacerých krajín. Jeden z nich, mladý Afgánec Ammanula, mi rozpráva, že dva a pol mesiaca putoval z Kunduzu cez Irán a Turecko, spolu so svojimi priateľmi, v nádeji, že sa usídli v Nemecku. Ukazuje mi mozole na nohách, potvrdzujúce jeho slová.

Vedľa sa rozložila skupina mladých Sýrčanov, ktorí vyzerajú úplne európsky. Blondíni so svetlými očami, plynule rozprávajúci po anglicky. Spolu s nimi vyzývavo ryšavá mladá žena, fajčiaca jednu cigaretu za druhou. Ona, ako aj jej priatelia, je Sýrčanka ? Sunnitka, ale drží sa smelo uprostred žien v hidžáboch.

Všetci sú rozhodnutí doputovať do Švédska. Rusovlásku znepokojuje to, že všetkým im vzali odtlačky prstov. “Počula som, že nás môžu hneď vrátiť do Maďarska, aj keď sa dostaneme do Švédska. Je to nová dohoda medzi šengenskými krajinami. Kde ti pri vjazde vzali odtlačky prstov, tam máš ostať.” (Má úplnú pravdu, ale upokojujem ju, že dohoda je zatiaľ len na papieri.)

Maďarský les neďaleko hranice. Imigranti, ktorí v noci prešli nelegálne hranicu, čakajú na pomoc

Počerný  Sunnit z Idlibu Džamil s dvoma deťmi sa ma pýta, kedy po nich príde autobus a odvezie ich na miesto oddychu.  Je mimoriadne nespokojný s takou “neorganizovanosťou“. Je ťažké uveriť, že tento človek minulú noc nelegálne prekročil hranicu. Správa sa ako pasažier na autobusovej zastávke, podráždený tým, že autobusy z nejakej príčiny nejdú podľa rozpisu.

Žiada, aby som sa porozprávala s policajtmi. A tí sú veľmi unavení od prúdu utečencov. “Nemáme už dopravné prostriedky, aby sme ich všetkých poprevážali do Segedínu na železničnú stanicu. Od rána odišlo šesť plných autobusov. Čakáme, kedy sa vrátia, aby odviezli ostatných.”

Vitajte

Čaj a halal čorba (mäsová polievka) pre imigrantov od charitatívnej organizácie

Maďarské mesto Segedín. Železničná stanica. Drevený domček, kde už je všetko hotové pre príjem utečencov pomocou dobrovoľníkov z charitatívnej organizácie. Voda, ovocie, sendviče a “halal čorba” (pre moslimov prípustná mäsová polievka).

“Prečo je halal?”, – pýtam sa tučnej, škaredej, ale dobráckej ženy, ktorá zametá chodník pred domčekom. “Vari si utečenci nemajú zvykať na podmienky života v Európe?” “Samozrejme, že nie!”, – rozhorčuje sa. “Môže to uraziť ich náboženské cítenie. Sú veľmi zraniteľní”. Nenápadne zisťujem, že moja spolubesedníčka nie je vydatá, rovnako ako väčšina “dobrovoľníčok”, ale pre ňu je “služba nešťastným ľuďom” zdrojom radosti a oduševnenia.

Podrobné inštrukcie pre utečencov na železničnej stanici v Segedíne. Maďarsko

Pre utečencov sú pripravené biozáchody, sprchy, vodné ventilátory kvôli osvieženiu, bezplatný internet a podrobné inštrukcie, ako sa majú správať pri styku so štátnymi orgánmi. Všetko je blýskavo čisté, na podnose sú uložené jablká, tváre dobrovoľníkov žiaria od radosti z nadchádzajúceho stretnutia s “obeťami”.

 

To, čo sa nato udeje, ma uráža do hĺbky duše. Pri stanici za zastaví niekoľko autobusov, maximálne nabitých mladými mužami. Vychádzajúc na ulicu, okamžite začínajú telefonovať a pripájať k internetu módne gadgety. Akoby mimochodom, bez povšimnutia rozrušených, zapýrených “dobrovoľníčok”, si berú fľašky s vodou, sendviče, taniere s polievkou. Dokonca nepovedia ani “Ďakujem!”

Dobrovoľníčky rozdávajú utečencom fľaše s vodou

Bláznivé stareny“, – podelí sa o svoje dojmy Džunet z Pakistanu. “Prečo na nich deti alebo vnuci nedávajú pozor? Prečo ich púšťajú len tak na ulicu? Všade, kam sme prišli, nás vítali tieto šibnuté.”

Zlosť mi vyrazí dych a vybuchnem: “Robia to z dobročinnosti! Aby vám pomohli!” Džunet sa trochu zahanbí: “Veď ja viem, že sú dobré. Ale kde majú mužov? Vari sa to patrí, aby sa staré ženy túlali večer po uliciach a stýkali sa s mladými mužmi? Prešli sme cez celú Európu, a sú tu čudní ľudia.

Dokonca sme videli mladé ženy, ktoré nám rozdávali obložené chleby. Boli takmer vyzlečené a všetky už mali po dvadsiatke. Také staré sa už v Pakistane nevydajú. A ty si prečo sama? Kde máš muža?”

“Dva kroky od teba”,- hovorím pomstychtivo. “Fotografuje.”

Krehký Džunet hodí pohľad na impozantnú postavu môjho muža, chorvátskeho novinára, a hneď mení tón.

Tak je to správne.“, – schvaľuje. Ženy nemožno nechávať samé“. Ale potom sa preľakne. “Len nech ma nefotografuje. Zakazujem to. Musím ešte prejsť cez toľko hraníc. Chcem ísť do Londýna, pretože tam je mnoho Pakistancov. Keď sa dostanem do Anglicka, zavolám k sebe svoje dve sestry, a nedovolím im bez sprievodu vyjsť na ulicu.

Mladšia (ktorá má už štrnásť rokov) už má v Anglicku vhodného ženícha. Hoci bude druhá žena, ale bude ženou solídneho človeka.” “Ale veď v Anglicku nikto túto svadbu nezaregistruje.” – rozhorčujem sa.

“Ani netreba. Pre nás je hlavné požehnanie Alaha v mešite. A okrem toho je to výhodné. Keď prídu deti, pre Angličanov bude neplnoletou opustenou matkou. Nevieš si predstaviť, koľko jej budú platiť peňazí. Aj medicína, doprava, jedlo, vzdelanie ? všetko bude bezplatné. Angličania sú naši bývalí kolonizátori. Za všetko zaplatia. Inšalláh!

Utečenci na železničnej stanici v Segedíne

“Veľký” maďarský plot

Srbsko-maďarská hranica. Stojím pred impozantným plotom o výške štyroch metrov, ktorý sa má tiahnuť 175 kilometrov. Je to už slávny maďarský plot, ktorý má oddeliť Maďarsko od nájazdu imigrantov. Zatiaľ nie je dostavaný a utečenci prechádzajú hranicu každú noc.

Pri “veľkej” maďarskej stene, ktorú Maďarsko stavia ako ochranu pred náporom imigrantov.

Pri “veľkom” maďarskom plote, ktorý stavia Maďarsko, aby sa chránila pred prílivom utečencov. “Čudný pocit.”, – hovorí Veronika, pracovníčka radnice z malého mestečka Ásotthalom. “Nikdy som si nemyslela, že moja krajina bude žiť za ostnatým drôtom. Akurát nevieš, z ktorej strany je väzenie.”

Plot je obmotaný NATOvským žiletkovým drôtom, ktorý ľahko poreže pokožku.

“Všetky mocné nevládne organizácie protestovali.”, – oznamuje Veronika. “Áno, môžu tu byť obete.”, – súhlasím, keď si predstavím, ako sa v noci v oceľovom zovretí zrania a krvácajú utečenci.

“Chápete, veď sa môže ublížiť úbohým divým zvieratám.”, – objasňuje Veronika, a ja s údivom hľadím na jej pokojnú tvár, podozrievajúc ju z irónie. Ale nie, irónie tu niet. “Tu žijúce diviaky a jelene už narazili na plot.“, – hovorí znepokojene. “Veď sa môžu porezať.” “Áno, to môžu. No a ľudia si stále nájdu nejakú cestu.”,- podotknem. “Podkopú to alebo vyrežú dieru.”

“Stačí v obchode kúpiť dobrý švajčiarsky nôž.”,- hovorí člen maďarského parlamentu za stranu Jobbik Marton Gyongyosi. “Plot nie je prekážka. Ak imigrant prešiel tisíce kilometrov, aby sa dostal do Európy, nebude pre neho problém obísť plot alebo kúpiť nôž. Môže byť, že nie hneď, ale imigranti nájdu riešenie.

V Budapešti sú všade. Vo verejných parkoch spia priamo na tráve. Nevieme, aké majú choroby, aké vírusy prinášajú so sebou. Je to skutočná katastrofa! Pred dvoma rokmi počet žiadostí o azyl nepresahoval dve tisícky. Ale tento rok sme už koncom júla dostali stotisíc žiadostí! Nemáme žiadnu infraštruktúru, aby sme sa vyrovnali s takým prílivom ľudí!

Európska únia nechce hovoriť o reálnych problémoch. Byrokrati z Bruselu hovoria len o ekonomických a sociálnych príčinách nového sťahovania národov. Ale ak sa chceme problému dostať na koreň, musíme pochopiť, že základnou príčinou je vonkajšia politika Západu.

Zasahovanie do Severnej Afriky a Blízkeho východu, destabilizácia takých krajín, ako Irak, Sýria, Afganistan, Tunis, Libanon, Egypt, Líbya. A toto je len začiatok. Doteraz nevieme, aké množstvo utečencov k nám príde z Ukrajiny, keď tam nastane kolaps a ekonomická katastrofa (a to je len otázkou času).

Európa stále ešte tára o multikultúrnej politike, o tolerancii, o právach utečencov. Ale Európska únia je ako pacient, ktorý nevie, že je chorý.

Pre Maďarsko je to urážka. Maďari nikdy nemali koloniálnu minulosť. Francúzsko a Anglicko platia za svoje zločiny. Kolonizovali východné národy a teraz sa ich bývalí otroci vracajú a žiadajú kompenzácie. Ale my sa nemáme za čo hanbiť.”

Maďarskí colníci hľadajú na hraniciach utečencov v automobiloch

“Ste presvedčení, že sa nemáte za čo hanbiť? Počúvajte príbeh doktora Ahmada z Líbye.”

Nikto nie je bez viny!

S doktorom Ahmadom (tak sa predstavil) som sa zoznámila v srbskom pohraničnom mestečku Kaniža, v kaviarni “Venezia”. Zrazu som upriamila pozornosť na toho syna Afriky s tmavou lesklou tvárou a tučnými odutými perami. Maska afrického boha. Pil pomaly kávu a fajčil cigaretu a ja som pozerala na jeho ruky, silné, krásne, s takými presnými, úspornými pohybmi. Ruky chirurga. A uhádla som.

Predstavila som sa a začali sme sa rozprávať. Hovorili sme o “módnych” a “nemódnych” vojnách, o tom, že všetci utečenci presviedčajú miestnych úradníkov, že sú zo Sýrie.

“Módne” vojny!, – smeje sa sarkasticky doktor Ahmad. “Veď máte pravdu. Európa nechce počuť o utečencoch z Iraku a Afganistanu. Radšej by si zapchali uši vatou! Ale ešte urážlivejšie reagujú na utečencov z Líbye. Veď práve Francúzsko a Veľká Británia bombardovali moju krajinu. Teraz sa od nás odvracajú!

Vravia – veď my sme vám predsa priniesli demokraciu a vy ste nedokázali využiť plody slobody! Vy, Líbyjčania, sa máte hanbiť za to, že ste oklamali naše očakávania. Kajám sa, tiež som bol hlupák. Bola eufória, keď zvrhli Kaddáfího. Môj syn bol zapáleným chlapcom a nadchýnal sa revolúciou, ale zomrel.”

Tvár doktora Ahmada ostáva pokojná, keď hovorí o synovi. Fatalizmus moslima a zdržanlivosť obyvateľa Východu.

“Mám dve dcéry. Utiekli sme do Egypta takmer hneď, keď sa začal chaos, opustili sme hrob syna. Som lekár, ale prácu na úrovni som si v Egypte nenašiel. Všade je konkurencia. Cudzincov nemajú radi. Ale nechcem vám rozprávať nudný príbeh mojich putovaní. Dúfam, že v Európe potvrdia môj diplom. Viem dobre po anglicky. Možno budem mať šťastie.”

“Ale miestni obyvatelia majú paniku z nájazdu!”, – hovorím. “Gréci, Srbi, Maďari, Slováci, Česi tvrdia, že si to nezaslúžili! Nie je to ich vina, že sa celý Blízky Východ a Severná Afrika topia v krvi.”

“Ako to!”, – zvolá doktor Ahmad a žltkasté bielky jeho obrovských afrických očí sa podlievajú krvou. “Nemám nič proti Srbom. ZATIAĽ. Ale Grécko, Maďarsko, Slovensko, Chorvátsko sú členmi NATO. Áno, oni nebombardovali moju krajinu, ale vari neprispievajú do vojenského rozpočtu NATO? Vari neposielajú svojich vojakov do Afganistanu a Iraku?

Nepodarí sa im uniknúť trestu. NATO zalialo krvou celý Blízky Východ a teraz slabá Európa, ktorá vládu nad sebou odovzdala americkému Satanovi, bude zničená. Naše ženy budú rodiť deti. O päť rokov sa tvár Európy úplne zmení. Neteším sa tomu. Vážim si veľkú európsku kultúru a nechcem, aby tu namiesto kostolov stáli minarety. Ale bude to tak. Je to odplata. Inšalláh!”

Vinu musia niesť všetci

“A má pravdu, ten Váš doktor!”, – neočakávane zvolá Marton Gyongyosi, člen maďarského parlamentu za stranu Jobbik, keď som mu povedala príbeh doktora Ahmada. “Maďarsko je člen EÚ a NATO. A keď táto organizácia vedie agresívnu politiku, aby zničili Sýriu, Tunis, Líbyu, Irak, my nie sme povinní mlčať.

Sme povinní rovno povedať našim spojencom: “Počúvajte! Je to proti záujmom Európy a proti záujmom našej krajiny!” Áno, nezúčastnili sme sa na bombardovaní Iraku a Sýrie, ale naše mlčanie ? to je naša vina.

Celý čas si myslím, že sme urobili obrovskú chybu, keď sme sa pridali k NATO. Na papieri sme vstúpili do obranného zväzu. Ale v praxi je Maďarsko členom agresívnej útočnej organizácie, ktorá ničí Blízky Východ a provokuje Rusko v situácii na Ukrajine.

Európski vodcovia sú alebo hlupáci alebo zradcovia. Hoci, keď sa z materiálov Wikileaks dozvieš o tom, že dokonca Merkelová sa nachádza pod neustálym dohľadom amerických tajných služieb, pochopíš: väčšina európskych líderov môže byť obeťou vydierania.”

Živadin Jovanovič

Živadin Jovanović, bývalý minister zahraničných vecí Srbska, patrí k tým ľuďom, ktorí jasne vidia spojitosť minulosti s prítomnosťou.

“Nová zničujúca vlna migrácie je následkom imperialistickej politiky Západu.”, – tvrdí. “Všetko sa začalo v Srbsku, po rozbití Juhoslávie a NATOvskom bombardovaní Srbska. Práve tu bol urobený prvý krok k útoku na Somálsko, Sudán, Afganistan, Irak ? pod zámienkou boja s terorizmom alebo ochrany práv človeka. Amerika sa vždy drží politiky chaosu, ktorá jej dá do rúk kontrolu nad prírodnými zdrojmi, strategickými líniami komunikácií a pohybom ľudí, drog a zbraní.

Následky dopadajú na Európu, ale Európska únia nie je ani tak spojencom USA, ako skôr súperom. Veď prečo Amerika prinútila Európsku úniu zúčastniť sa všetkých vojenských operácií, sponzorovanými USA, počínajúc vojnou proti Juhoslávii? V skutočnosti Európania bojujú sami proti sebe.

Útok na Líbyu bol barbarstvom, symbolom ktorého sa stala desivo krutá vražda Kaddáfího. Teraz sme získali obrovské nekontrolované územie s rozmachom banditizmu. Vojna v Líbyi obnažila tvár Západu ? egoistickú a neokoloniálnu.

Uvideli sme Francúzsko, trpiace komplexom menejcennosti, ktoré dávno stratilo prestíž, a Sarkozyho, hrajúceho sa na Napoleona. Uvideli sme Britániu, ktorá má obrovské koloniálne historické skúsenosti, ale nemá dostatok vojenskej moci.

Práve Angličania často vystupujú ako provokatéri konfliktov, pokúšajúc sa spojiť svoje ambície bývalej impérie s americkou mocou a silou. Teraz aj Angličania, aj Francúzi zborovo kričia, že treba čosi robiť s imigrantmi. Ale veď tu ide o klasický bumerangový efekt.

Áno, vybuchla imigračná bomba, ale príčiny výbuchu sú zložitejšie, ako sa zdá na prvý pohľad. Idú k nám mladí, vzdelaní muži s peniazmi. Všetky moderné kaderníctva v Belehrade sú preplnené ľuďmi z Blízkeho východu. Do drahých chemických čistiarní nosia celé vrecia odevov. Úplne evidentne im niekto finančne pomáha.

Polícia už priznala, že medzi imigrantami sú extrémisti. Všetko, čo polícia môže urobiť, však je, že im vezme odtlačky prstov. Pred nami sú takzvaní “spiaci terorosti”. Keď bude treba, “preberú” ich a Európu zachváti vlna teroru.”

Panika na Balkáne!

Migranti prechádzajú líniu hranice z Grécka do Macedónska

Macedónsko. V krajine je vyhlásený mimoriadny stav. Úplný chaos na grécko-macedónskej hranici. Polícia zablokovala všetky prechody a umiestňuje ostnaté drôty. Utečenci išli do útoku. Policajti museli použiť slzotvorný plyn a na pomoc povolať armádu. Utečenci si líhajú na koľaje, kvôli čomu je prerušené železničné spojenie s Gréckom a Macedónskom. V neutrálnom pásme uviazli tisíce ľudí. Macedónci obviňujú grécku políciu z toho, že nekoná a pokúša sa vytlačiť cudzincov z Grécka.

 

Migranti z Iraku oddychujú na ulici. Preševo, Srbsko

Srbsko. Vláda hovorí o humanitárnej kríze. Utečencov je už okolo 80 tisíc a miest v imigračných strediskách stačí len na pár tisícok. Hoci samotní utečenci vôbec nechcú zostať v Srbsku (je to známy chyták: vyjadriť vôľu požiadať o azyl, ale nenapísať oficiálnu žiadosť), ale sprísnenie kontroly na maďarskej hranici ich stavia do bezvýchodiskovej situácie. Zomrel prvý Srb, nakazený západonílskou horúčkou.

 

Skupina migrantov z rôznych krajín odpočíva na okraji cesty po prekročení hranice Srbska

Chorvátsko. Ponorené do starostí o letnú turistiku sa Chorvátsko zrazu prebralo a spanikárilo, odhaliac, že utečenci sa pokúšajú prejsť cez srbsko-chorvátsku hranicu. Má to logiku: na hranici Chorvátska a Slovinska (šengenská zóna) sú husté lesy, cez ktoré niekedy Cigáni prevádzali Číňanov.

A za Slovinskom sa začína bohaté Rakúsko a hranice medzi nimi niet. V samotnom Chorvátsku sa našlo medzi neoliberálmi nemálo “užitočných idiotov“, ktorí vyzývajú spoluobčanov otvoriť svoje srdcia i dvere blízkovýchodným imigrantom. Neoliberálne noviny Jutarnji list už navrhli miesta, kde je možné umiestniť utečencov v prekrásnom Chorvátsku ? v opustených vojenských kasárňach v Pule, Varaždíne, Karlovci, v Dalmácii. A dokonca v opustenom paláci Esterházyovcov neďaleko od čarokrásneho Iloku.

Ale maličké, do seba pohrúžené Chorvátsko nedávno zažilo šok: v Káhire pred mesiacom teroristi z Islamského štátu zajali občana Chorvátska a odrezali mu hlavu. Fotografia bola zverejnená na internete. 30-ročný otec dvoch detí na nej drží v rukách vlastnú hlavu.

Dá sa pochopiť, že predpokladaný nájazd cudzincov priviedol miestne obyvateľstvo do hystérie. Nedávno sa na internete objavil plagát: “Drahí imigranti! Vitajte v Chorvátsku! Niet práce, niet peňazí, niet budúcnosti. Prosíme, pokračujte do Slovinska. Ďakujeme.

Karikatúra na chorvátskom Internete

profesor Branislav Đorđević

“Zabudnite na Európu, ktorú ste niekedy poznali”, – s horkosťou hovorí riaditeľ srbského Inštitútu medzinárodnej politiky a ekonomiky, profesor Branislav Đorđević. “Európu zvierajú moslimské geopolitické kliešte: zo strany Španielska, Talianska a Balkánu. Dokonca v Bukurešti, kde prakticky niet moslimov, bola za prostriedky Turecka postavená najväčšia mešita v Európe.

Nedávo bola na Balkáne Victoria Nuland, ktorá v interview vyhlásila: na víťazstvo nad Islamským štátom potrebujú USA 5 až 10 rokov. Som bývalý vojak. Aby bol zničený Islamský štát, netreba čas, ale rozhodnosť. Pýtate sa, pre koho je výhodný chaos na Blízkom Východe? Len si zrátajte, koľko ľudí v USA pracuje v komplexe vojenského priemyslu. Priamo alebo nepriamo. Zrátajte členov ich rodín. A koľko voličov ich podporuje?

Aby vojenský priemysel napredoval, je potrebné spotrebovať už hotové zbrane. A treba vyskúšať nové. Nemôžete toľko vyrábať. Je to najväčší biznis na svete. Väčší ako plyn a ropa. A druhá otázka: potrebuje Amerika silnú Európu?”

“Samozrejme, že nie.”, – hovorím. “Takže: kto je hlavný vinník?”

Najsmutnejšie na práci novinára je, keď v okamihu, keď kladiete otázku, už viete odpoveď, a viete, prečo vám človek nemôže odpovedať priamo. Doktor BranislavĐorđević, riaditeľ inštitútu, ktorý pravidelne navštevujú vyslanci Európskej únie, je v svojich komentároch ostražitý.

“Všetkých nás sleduje Veľký Brat. Viete, ako sa volá. Načo sa pýtate?”

 

Zdroj: