Fikcia alebo fakt? O ruskom nevyjednávaní s teroristami

Alfa

Čo zastaví zlého človeka so zbraňou? Dobrý človek so zbraňou.

Počas studenej vojny podporovali súperiace strany teroristov, aby v záujmových oblastiach poškodili svojho protivníka. Terorizmus sa stal po udalostiach na olympijských hrach 1972 v Mnichove naliehavou témou, ktorou sa museli nakoniec zaoberať všetky štáty.

Libanon bol v osemdesiatych rokoch horúcou pôdou. O kontrolu tu bojovali fanatické sunitské, šiitské oddiely, zasahovali tu palestínski Arabi, Sýria, Izrael, Irán. Toto obdobie až do roku 1992 sa stalo známym ako “Kríza rukojemníkov“, keď sa na umocnenie požiadaviek týchto skupín unášali vojaci, diplomati, či iné významné osobnosti.

V roku 1985, 30 septembra boli unesení 4 sovietski diplomati. V krátkom čase bol zabitý konzulárny atašé Arkadij Katkov a o mesiac nato boli prepustení zvyšní traja pracovníci veľvyslanectva. Nasledujúcich 20 rokov žiadny pracovník, alebo zamestnanec ruskej diplomacie nebol v moslimských regiónoch ani unesený či zabitý teroristami. Dôvod, prečo k tomu (ne)došlo je príbehom, ktorého vieryhodnosť je minimálne neistá.

Skupina Alfa

Ruská skupina na boj s terorizmom, skupina Alfa, bola v októbri 1985 poslaná do vojnou rozorvaného Bejrútu v Libanone. Kremeľ bol informovaný o únose štyroch sovietskych diplomatov militantnou skupinou Islamskou Oslobodzovacou Organizáciou (radikálna odnož sunitského Moslimského bratstva). Verilo sa, že je to odplata za sovietsku podporu šiitskej sýrskej angažovanosti v libanonskej občianskej vojne. Avšak v čase, keď Alfa prišla, jeden z rukojemníkov už bol zabitý. Prostredníctvom siete agentov podporujúcich KGB, členovia pracovnej skupiny identifikovali každého z páchateľov podieľajúcich sa na tejto rukjemníckej kríze a okamžite po identifikácie osôb začali zajímať príbuzných týchto militantov ako rukojemníkov. Vzhľadom na štandardnú sovietsku politiku nevyjednávania s teroristami, niektorí z rukojemníkov zajatých Alfa skupinou boli rozsekaní a ich časti tela poslané militantom.

Varovanie bolo jasné: budú nasledovať ďalší, ak zostávajúci rukojemníci nebudú okamžite prepustení. Demonštrácia sily zapracovala, zvyšní traja rukojemníci sa vrátili domov a počas nasledujúcich 20 rokov neboli žiadni sovietski alebo ruskí úradníci zajatí až do únosu a vraždy štyroch zamestnancov ruského veľvyslanectva v Iraku 2006.

Avšak hodnovernosť tohto príbehu bola spochybnená. Ďalšia verzia hovorí, že prepustenie sovietskych rukojemníkov bolo výsledkom rozsiahlych diplomatických rokovaní s duchovným vodcom Hizballáhu ajatolláhom Mohammadom Hussein Fadlallahom, ktorý naliehal na jordánskeho kráľa Husseina a vodcov Líbye a Iránu, aby využili svoj vplyv na únoscov.

Násilnú verziu, len s únoscami z Hizballáhu, podporuje aj správa v novinách Los Angeles Times zverejnená 7.1.1986 na základe informácie Jerusalem Post a správy z novín Guardian

Ak by bol príbeh pravdivý, znamenalo by to že s fanatikmi existuje len jeden spôsob konverzácie, ktorému dokonale rozumejú: Nekompromisná reč sily bez akéhokoľvek zľutovania. Obávam sa však, že podobné závery dnes nechce nik počuť. Normou sa stalo ustupovanie pred násilím a násilníkmi. To je nakoniec aj príbeh imigrácie, keď ignorujeme jednoduchý fakt, že v prvom rade sa musíme postarať o vlastných a až potom, ak nám vyjde môžeme byť veľkorysí aj voči ostatným. A len zato, že sú imigranti násilní sa ich bojíme a ustupujeme im. Stáročné ruské skúsenosti pri boji s náboženským fanatizmom by nám mali byť príkladom

[sociallocker][/sociallocker]

Zdroj: 

 

 

One comment

Pridaj komentár