GATESTONE INSTITUTE: Francúzsko na pokraji totálneho kolapsu

  • Francúzsko to vtedy nevnímalo, ale zaviedlo sa samé do pasce a pasca sa teraz zatvára.
  • V roku 1970 začali Palestínčania používať medzinárodný terorizmus a Francúzsko sa rozhodlo tento terorizmus schvaľovať dovtedy, kým Francúzsko nebolo zasiahnuté. V rovnakej dobe Francúzsko privítalo masovú imigráciu z arabsko-moslimského sveta, očividne ako súčasť moslimskej túžby rozšíriť islam. Francúzska moslimská populácia odvtedy početne rastie, zatiaľ čo asimilácia zlyháva.
  • Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že jedna tretina francúzskych moslimov chce plné uplatnenie islamského práva šaría. Rovnako ukazujú, že drvivá väčšina francúzskych moslimov podporuje džihád a najmä džihád proti Izraelu, krajine, ktorú by chceli vidieť vymazanú z povrchu zeme.
  • „Je lepšie odísť ako zutekať.“ – Sammy Ghozlan, prezident Národného úradu dohľadu proti antisemitizmu. Neskôr bol prepadnutý a jeho auto podpálené. Odišiel.
  • Villiers tiež spomína, že v „no-go zónach“ sa vyskytujú tisícky vojnových zbraní. Dodáva, že zbrane nebudú pravdepodobne musieť byť ešte niekedy použité; islamisti už vyhrali.
  • Pôvodné francúzske sny mohli byť napríklad: vytesniť Ameriku ako svetovú veľmoc, prístup k lacnej rope, obchodné dohody s islamskými štátmi bohatými na ropu, ako aj vrúcna túžba po krajine bez domáceho terorizmu.

Francúzsko je v chaose. „Migranti“ prichádzajúci z Afriky a Stredného východu zasiali neporiadok a neistotu v mnohých mestách. Obrovský slum bežne známy ako „džungľa Calais“ bol práve zrušený, ale iné slumy vznikajú každý deň. Vo východnej Paríži boli ulice pokryté vlnitými plechmi, voskovaným plátnom a rozobranými doskami. Násilie je bežnou vecou. Francúzskych 572 „no-go zón„, oficiálne definovaných ako „citlivé mestské oblasti“, aj naďalej rastie a policajti, ktorí do nich vstupujú, často znášajú následky. Nedávno sa policajné auto dostalo do pasce a bolo zapálené, zatiaľ čo policajtom bolo bránené sa dostať von. Policajtom nadriadení povedali, aby sa v prípade napadnutia nebránili, ale utiekli. Mnoho policajtov organizovalo demonštrácie kvôli rozhorčeniu, že sa musia správať ako zbabelci. Od vraždy kňaza v Saint-Etienne-du-Rouvray 26. júla 2016 sa nekonali žiadne teroristické útoky, ale spravodajské služby sledujú, že džihádisti sa vrátili z Blízkeho východu a sú pripravení konať. Dôsledkom toho je, že nepokoje môžu vypuknúť kdekoľvek a kedykoľvek, pod akoukoľvek zámienkou.

Hoci francúzska vláda je zahltená domácou, len ťažko zvládanou situáciou, stále zasahuje do svetových záležitostí: „palestínsky štát“ je stále jej obľúbenou kauzou a Izrael jej obľúbený obetný baránok.

Vlani na jar, aj keď Francúzsko spolu s palestínskymi územiami boli v hroznom stave, francúzsky minister zahraničia Jean-Marc Ayrault rozhodne vyhlásil, že bolo „nevyhnutné“ oživiť „mierový proces“ a vytvoriť palestínsky štát. Francúzsko preto zvolalo medzinárodnú konferenciu, ktorá sa konala v Paríži dňa 3. júna. Ani Izrael, ani Palestínčania na ňu neboli pozvaní. Konferencia bola prepadák. Bola uzavretá s bezobsažným vyhlásením o „naliehavej potrebe“ ísť „dopredu„.

Francúzsko tu neskončilo. Vláda sa potom rozhodla usporiadať novú konferenciu v decembri. Tentoraz s Izraelom a Palestínčanmi. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu odmietol pozvanie s tým, že Izrael nepotrebuje prostredníkov. Palestínski vodcovia pozvanie prijali. Saeb Erekat, hovorca palestínskej samosprávy zablahoželal Francúzsku a neprekvapujúco dodal, že palestínska samospráva „navrhla“ tému Francúzom.

Donald Trump je dnes novozvoleným prezidentom USA a je pravdepodobné že kľúčovú úlohu v Trumpovej administratíve bude hrať Newt Gingrich. Gingrich pred niekoľkými rokmi povedal, že neexistuje žiadna taká vec ako palestínsky ľud a minulý týždeň dodal, že osady [izraelské osady na Západnom brehu Jordánu] nie sú v žiadnom prípade prekážkou mieru. Vzhľadom na to sa javí, že decembrová konferencia by mohla byť ďalším neúspechom.

Francúzski diplomati však napriek tomu pracujú s palestínskymi úradníkmi na rezolúcii OSN o uznaní palestínskeho štátu v „hraniciach z roku 1967“ (hranice prímeria z roku 1949), avšak bez akejkoľvek mierovej zmluvy. Zrejme dúfajú, že odstupujúci americký prezident Barack Obama nepoužije amerického veto v Bezpečnostnej rade, čím umožní rezolúcii prejsť cez hlasovanie. Nie je vôbec isté, že Barack Obama bude chcieť ukončiť svoju vládu tak otvorene diverzným gestom. Je takmer isté, že Francúzsko pri tom tiež zlyhá. Opäť.

Po mnoho rokov sa zdá, že Francúzsko postavilo celú svoju zahraničnú politiku na zhode s Organizáciou islamskej spolupráce (OIC): 56 islamských krajín plus Palestínčania. Pôvodné francúzske sny mohli byť napríklad: vytesniť Ameriku ako svetovú veľmoc, prístup k lacnej rope, obchodné dohody s islamskými štátmi bohatými na ropu, ako aj vrúcna túžba po krajine bez domáceho terorizmu. Všetci štyri sny sa rozplynuli. Je tiež zrejmé, že Francúzsko má naliehavejšie problémy na riešenie.

Francúzsko zaviazlo, pretože sa zúfalo snaží obmedziť problémy, ktoré pravdepodobne nemožno vyriešiť.

V roku 1950 bolo Francúzsko inou krajinou, než je dnes. Bolo priateľom Izraela. „Palestínska kauza“ neexistovala. Zúrila vojna v Alžírsku a veľká väčšina francúzskych politikov by si ani nepotriasla rukou s nehanebnými teroristami.

Všetko sa zmenilo s koncom alžírskej vojny. Charles de Gaulle odovzdal Alžírsko teroristickému hnutiu s názvom Národná oslobodzovacia fronta. Potom pokračoval k vytvoreniu strategického preorientovania sa francúzskej zahraničnej politiky, odhaľujúc to, čo nazval „arabskou politikou Francúzska.

Francúzsko podpísalo obchodné a vojenské dohody s rôznymi arabskými diktatúrami. Aby presvedčilo svojich nových priateľov, dychtivo prijalo antiizraelskú politiku. Keď v roku 1970 vynašli Palestínci terorizmus v podobe únosov lietadiel, keď zavraždili izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove v roku 1972 a keď sa „Palestínčania“ zrazu stali „posvätnou vecou“ a užitočným nástrojom pre pákový efekt na arabský svet, Francúzsko sa stalo osvojením si „kauzynekompromisne propalestínske.

Palestínčania začali používať medzinárodný terorizmus a Francúzsko sa rozhodlo tento terorizmu schvaľovať dovtedy, kým Francúzsko nebolo zasiahnuté. V rovnakej dobe Francúzsko privítalo masovú imigráciu z arabsko-moslimského sveta, očividne ako súčasť moslimskej túžby rozšíriť islam. Francúzska moslimská populácia odvtedy početne rastie, zatiaľ čo asimilácia zlyháva.

Francúzsko to vtedy nevnímalo, ale zaviedlo sa samé do pasce a pasca sa teraz zatvára.

Francúzska moslimská populácia sa zdá byť protifrancúzska pokiaľ ide o židovsko-kresťanské, osvietenecké hodnoty a pro-francúzska len do tej miery, aby sa Francúzsko podriaďovalo požiadavkám islamu. Vzhľadom na to, že francúzski moslimovia sú tiež propalestínski, teoreticky by nemal byť žiadny problém. Ale Francúzsko podcenilo dopady vzostupu extrémistického islamu v moslimskom svete aj mimo neho.

Stále viac a viac sa francúzski moslimovia považujú v prvom rade za Moslimov. Mnohí tvrdia, že Západ je vo vojne s islamom, vidia Francúzska a Izrael ako súčasť Západu, takže sú vo vojne s nimi oboma. Vidia, že Francúzsko je antiizraelské a propalestínske, ale tiež vidia, že niekoľko francúzskych politikov udržiava vzťahy s Izraelom, takže si pravdepodobne myslia, že Francúzsko nie je antiizraelské a dostatočne propalestínske.

Vidia, že Francúzsko toleruje palestínsky terorizmus a nechápu, prečo by Francúzsko malo bojovať proti islamskému terorizmu na iných miestach.

Francúzska vláda sa domnieva, že nemá inú možnosť ako byť propalestínska a byť čo najviac proti Izraelu, aby vyhovela domácim moslimom – aj cez to, že politike takéhoto štýlu sa v prieskumoch verejnej mienky nedarí.

Francúzska vláda nepochybne vidí, že nemôže zabrániť tomu, čo stále viac vyzerá ako hroziaca katastrofa – táto katastrofa už bohužiaľ prebieha.

Možno, že francúzska súčasná vláda dúfa v oneskorenie tejto katastrofy a vyhnúť sa tak občianskej vojne. Možno dúfajú, že „no-go zóny“ neexplodujú – prinajmenšom nie pod ich dozorom.

Francúzsko má dnes šesť miliónov moslimov – 10% svojho obyvateľstva a tento podiel stále rastie.

Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že jedna tretina francúzskych moslimov chce plné uplatnenie islamského práva šaría. Rovnako ukazujú, že drvivá väčšina francúzskych moslimov podporuje džihád a najmä džihád proti Izraelu, krajine, ktorú  by chceli vidieť vymazanú z povrchu zeme.

Popredná francúzska moslimská organizácia, Zväz islamských organizácií vo Francúzsku, je francúzska pobočka Moslimského bratstva, hnutia, ktoré by malo byť evidované ako teroristická organizácia pre ich otvorené výzvy na  zvrhnutie západných vlád.

Moslimské bratstvo je primárne financované z Kataru, krajiny, ktorá vo Francúzsku masívne investuje; žijúc v pohode z toho, že majú vlastnú americkú leteckú základňu.

Odlety židov z Francúzska neutíchajú, opúšťajú ho totiž v rekordných počtoch. Sammy Ghozlan, prezident národného výboru dohľadu proti antisemitizmu, mnoho rokov opakoval: „Je lepšie odísť, ako zutekať.“ Bol prepadnutý. Jeho auto bolo zapálené. Odíšiel teda a dnes žije v Izraeli.

Zvyšok francúzskej populácie jasne vidí extrémnu vážnosť tejto situácie. Niektorí sa prikláňajú k tomu najhoršiemu scénaru: Islamizácia Európy; v iných zas buble naštvanosť a ich stav sa čoraz viac prehlbuje voči vzbure proti režimu.

V máji 2017 sa uskutočnia ďalšie francúzske voľby. François Hollande, Francúzsky prezident, stratil všetku dôveryhodnosť a nemá žiadnu šancu byť znovu zvolený. Ten kto príde k moci, bude mať veľmi ťažkú úlohu.

Zdá sa, že Francúzi stratili úplnú dôveru v Nicolasa Sarkozyho, takže si budú pravdepodobne vyberať medzi kandidátmi: Marine Le Pen, Alain Juppé alebo François Fillon.

Marine Le Pen je kandidát silno-pravicového Národného frontu.

Alain Juppé je starosta Bordeaux a na kampani často vystupuje v spoločnosti Tareqa Oubroua, imáma mesta. Až do nedávnej doby, bol Tareq Oubrou členom Moslimského bratstva. Zdá sa, že Alain Juppé verí, že tento chaos upokojí len to, keď sa Francúzsko podriadi Islamu.

François Fillon bude pravdepodobne kandidátom umiernených pravičiarov . Ten nedávno povedal, že „islamské sektárstvo“ vytvára „vo Francúzsku problémy.Povedal tiež, že Izrael bude „hlavnou hrozbou pre svetový mier“ ak sa čoskoro nevytvorí palestínsky štát.

Pred tromi rokmi, bola vydaná kniha francúzskeho filozofa Alaina Finkielkrauta, „L’identité malheureuse“ (Nešťastná identita), popisujúca riziká spojené s islamizáciou Francúzska a hlavné poruchy, ktoré z nej vyplývajú. Juppé si vybral slogan na svoju kampaň určeného na kompromitovanie Finkielkrauta: „Happy identity„.

Mnoho iných pesimistických kníh sa stalo vo Francúzsku best-sellermi, od vydania Finkielkrautovej knihy. V októbri 2014, fejtonista Eric Zemmour publikoval „Le suicide Français“ (Francúzska samovražda). Pred niekoľkými týždňami vydal ďalšiu knihu, „Un quinquennat pour Rien“ (Päťročný termín za nič). Týmito slovami opisuje dianie čo vidí vo Francúzsku: „Invázia, kolonizácia, explózia.

Zemmour definuje príchod miliónov moslimov vo Francúzsku počas posledných piatich dekád ako inváziu, a nedávny príchod hordy migrantov ako pokračovanie tejto invázie. Vznik „No-go Zón“ prirovnáva k neoddeliteľnej súčasti procesu kolonizácie a tvorbe islamských území na pôde Francúzska.

Píše, že šíriace sa erupcie násilia sú príznaky hroziaceho výbuchu; skôr či neskôr si vzbura cestu nájde.

Les cloches sonneront-elles encore demain?“ (Budú kostoly zajtra zvoniť?) je ďalšia kniha, ktorá bola nedávno publikovaná bývalým členom francúzskej vlády, Philippe de Villiersom.

Villiers upozorňuje na zmiznutie kostolov vo Francúzsku, a ich nahradením mešitami. Spomína tiež prítomnosť tisícov vojnových zbraní v „no-go zónach“ (AK-47, pištole Tokarev, protitankové zbrane M80 Zolja, atď). Dodáva, že tieto zbrane nebudú musieť byť použité – islamisti už vyhrali.

Dňa 13. novembra 2016, Francúzsko zaznamenalo prvé výročie útokov v Paríži. Pamätné tabule odhalili každé miesto, kde boli ľudia zabití. Pamätné tabule zahŕňali aj text: „S ľútosťou spomíname na obete zavraždené počas týchto útokov.“ O barbarstve džihádu nepadla ani zmienka. Vo večerných hodinách sa Bataclanské divadlo znovu otvorilo s koncertom Stinga. Posledná pieseň koncertu bola „Insh’ Allah“: „Ak Alah dovolí.“ Vedenie Bataclanského divadla zabránilo vstup do divadla dvom členom americkej kapely Eagles of Death Metal, ktorí boli na javisku, keď útok začal. Niekoľko týždňov po útoku sa Jesse Hughes, spevák skupiny, odvážil kritizovať zúčastnených moslimov. Riaditeľ Bataclanu o Hughesovi povedal: „Sú veci, ktoré sa nedajú odpustiť.

Dr. Guy Milliere, je profesorom na Parížskej Univerzite. Je autorom 27 kníh o Francúzsku a Európe.

Článok bol zverejnený na portáli Gatestone Institute pod názvom „France on the Verge of Total Collapse

Autor: Guy Milliere

One comment

Pridaj komentár