George Friedman: Impérium vracia úder

Na úvod krátky komentár, prečo si myslím, že sa George Friedman mýli. Je to hlavne kvôli dvom otázkam. Z dlhodobého hľadiska je podľa mňa Grexit najvýhodnejším riešením aj pre Nemecko. Okrem toho suverenita Nemecka nie je čo bývala. Počas celej éry po druhej svetovej vojne a zvlášť posledný rok je koloniálny vplyv USA stále viditeľnejší. Odchod Grécka si v prvom rade nepriala americká vláda, kvôli hrozbe oslabenia NATO v geopolitickom súboji USA a Ruska.

[sociallocker][/sociallocker]

Impérium vracia úder: Nemecko a grécka kríza

Minulý týždeň došlo k zúfalému súboju. Postavil proti sebe Nemecko a Grécko. Obom krajinám išlo o všetko. Súdiac podľa dosiahnutej dohody Nemecko donútilo Grécko ku kapitulácii. Nie je ale zďaleka isté, či môže Grécko dopustiť, aby bola dosiahnutá dohoda uskutočnená, alebo či na to má celonárodnú politickú vôľu. Nie je tiež jasné, aké alternatívy má k dispozícii, najmä vzhľadom na to, že grécky ľud zatlačil Nemecko do rohu, v ktorom mu nezostalo než riskovať všetko. Pre Grécko to nebol dobrý ťah. Nemecko odpovedalo veľmi prudkým protiúderom.

Kľúčovou udalosťou bolo grécke referendum o požiadavke Európskej únie na ďalšie úsporné opatrenia výmenou za infúzie hotových peňazí na záchranu gréckeho bankového systému. Vládnuca strana Syriza usporiadala referendum, aby posilnila svoju pozíciu v rokovaní o európskych požiadavkách. Podľa názoru gréckej vlády by podmienky EÚ zachránili Grécko pred okamžitú katastrofou za cenu jeho dlhodobého ožebračení. Požadovaná úsporné fiškálne opatrenia by podľa vlády znemožnila akékoľvek ozdraveniu. Gréci mali na výber medzi akútne katastrofou bankového systému a dlhodobú biedou, čo považovali za nemožnú pozíciu.

Keď sa v šachu dostanete do beznádejnej pozície, jedným z riešení je prevrhnúť šachovnicu. Práve o to sa Gréci pokúsili referendom. Ak by jeho výsledok bol záporný, potom by vláda mohla kapitulovať pred nemeckými požiadavky a tvrdiť, že taká bola vôľa ľudu. Ak ale referendum dopadlo tak ako dopadlo, vláda mohla prísť k Európskej únii a argumentovať tým, že rozsiahle zmiernenie úsporných opatrení je nielen stanoviskom vlády, ale aj suverénny vôľou gréckeho ľudu.

Európska únia je založená na dvojakom princípe nezrušiteľného spoločenstvo krajín, ktoré vstúpili do spoločného zväzku, avšak so zachovaním ich národnej suverenity. Gréci dávali najavo svoju národnú vôľu, čo – ako si myslela vláda – vytvára novú šachovú partiu. Nemci sa namiesto toho rozhodli požadovať bez obalu postúpení značnej časti suverenity Grécka tým spôsobom, že sa vytvoria káder európskych byrokratov, ktorý bude dohliadať na uskutočňovanie dohody a prevezme kontrolu nad gréckymi národnými aktívami, ktorých predajom sa získajú peniaze. Podrobnosti nie sú tak dôležité ako fakt, že sa Gréci dovolávali svojho suverénneho práva a Nemecko odpovedalo vynútením dohody, ktoré donútila Grékmi, aby sa tohto práva vzdali.

Motivácia Nemecka

Nemeckými obavami som sa už rozsiahlo zaoberal. Nemecko je masívny exportné mocnosť závislá na európskej zóne voľného obchodu, kde sa kupuje podstatná časť jeho produktu. Minulý mesiac mali Nemci rekordný prebytok obchodnej bilancie, ku ktorému nevyhnutne prispelo obchodovanie s eurozónou aj so zvyškom Európskej únie. Pre Nemecko by štiepenie Európskej únie bolo priamou hrozbou jeho národným záujmom. Pozícia Grécka – najmä vzhľadom k gréckemu referendu – by v nepríliš vzdialenej budúcnosti mohla tiež štiepenie spôsobiť.

Nemca vyľakali dva aspekty gréckej pozície. Po prvé skutočnosť, že sa Atény pokúsili použiť svoju národnú suverenitu k nátlaku na Európsku úniu, aby dovolila Grécku vyhnúť sa bolesti úsporných opatrení. To by v skutočnosti presunulo bremeno gréckeho dlhu na Európsku úniu, čo by znamenalo na Nemecko. Pre Nemcov je blok nástrojom ekonomického rastu. Ak by Nemecko akceptovalo princíp, že má prevziať zodpovednosť za finančné problémy jednotlivých krajín, potom by Európska únia – ktorá má nemálo krajín s takýmito problémami – mohla vyčerpať jeho zdroje a podkopať základný zmysel bloku, aspoň z nemeckého hľadiska. Ak by Grécko predviedlo, že dokáže prinútiť Nemecko k prevzatiu dlhodobej zodpovednosti za dlh, nie je jasné, kde by to skončilo – a práve to bolo zámerom gréckeho referenda.

Keby na druhej strane Gréci opustili Európsku úniu, vytvorili by tým precedens, ktorý by nakoniec rozbil celý blok. Keby bola Európska únia, povedané Goetheho slovami, výberovým príbuzenstvom, niečím, do čoho sa dá vstúpiť a potom zase odísť, potom by to vážne spochybnilo jej dlhodobú životaschopnosť. A neexistoval by žiadny dôvod, prečo by sa tieto pochybnosti nemohli rozšíriť aj na zónu voľného obchodu. Ak by krajiny mohli vystúpiť z Európskej únie a budovať obchodné priehrady, potom by Nemecko žilo vo svete ciel, európskych i iných. A to bol pre Nemecko desivý scenár.

Ako som povedal minulý týždeň, referendum zahnalo Nemecko do kúta. Nemecko nemohlo prijať grécky požiadavku. Nemohlo riskovať odchod Grékov z Európskej únie. Nesmelo na sebe dá poznať, že sa bojí odchode, a nemohlo byť povoľné. Minulý týždeň dali Nemci do obehu nápad, že by Gréci mohli dočasne opustiť Euro. Grécko má obrovský dlh a potrebuje vybudovať svoju ekonomiku. Je nejasné, čo má to všetko spoločné s členstvom v eurozóne alebo používaním drachmy. Určite nie je jasné, ako by to pomohlo Európe alebo vyriešilo akútny bankové problém. Gréci sú na mizine a nemajú eurá na splácanie pôžičiek alebo injekcie likvidity do bankového systému. To isté by platilo, aj keby opustili Európsku úniu. Návrh na dočasný Grexit bol celkom prázdny čin – a bravúrny kúsok Nemcov. Keď sa pri rokovaniach niečoho zúfalo obávate, najlepšie stratégiou je žiadať, aby sa to stalo.

Obnovenie nemeckého primátu

Za partnera vyjednávajúceho s Grékmi som úmyselne označil Nemecko a nie Európsku úniu. Že sú Nemci riadiacou entitou Európskej únie, bolo poznať už dlhú dobu. Tentoraz s tým nerobili žiadne okolky. A bez okolkov tiež dali najavo, akí sú draví. Fakticky zdvihli zástavu nemeckého primátu, nemeckých národných záujmov a nemeckej ochoty rozdrviť opozíciu. Ich pozíciu verejne spochybnili mimo iných Francúzi a Taliani. V konečnom výsledku na tom nezáležalo. Nemci s týmito ostatnými vládami konzultovali, ale Berlín určoval vyjednávaciu pozíciu, pretože nakoniec by práve Nemecko bolo najviac vystavené dôsledkom francúzskej alebo talianskej umiernenosti. Toto vyjednávanie prebiehalo v kontexte Európskej únie, ale bolo to nemecké vyjednávanie.

A tým všetkým urobili Nemci niečo, čo nikdy nechceli: úplne jednoznačne vzkriesili myšlienku, že Nemecko je v Európe suverénnym a dominantným národným štátom a že má moc a vôľu k tomu, aby jednostranne vnútilo inej krajine svoje želanie. Iste, boli dodržané jemnosti hlasovania ministrov financií a predsedov vlád, ale boli to Nemci, kto viedol reálne rokovania a presadil svoju vôľu ohľadom Grécka.

Historicky zaujímalo Nemecko pozíciu jednej z mnohých krajín Európskej únie. Jedným z hlavných cieľov európskej integrácie bolo ukotvenie Nemecka v mnohonárodnej európskej entite takým spôsobom, aby sa mohlo ekonomicky rozvíjať, ale nezohrávalo v Európe tú úlohu, akú hralo v rokoch 1871 až 1945. Kľúčom k tomu bolo zabezpečenie pevného spojenectva medzi Nemeckom a Francúzskom. Bola tu obava, že by ekonomický rast Nemecka mohol viesť k vytvoreniu jednostrannej nemeckej politickej moci a vychádzalo sa z predpokladu, že multilaterálne organizácia, v ktorej budú navzájom tesne prepojené Francúzsko a Nemecko, umožní Nemecku rast bez rizika jeho jednostranné politickej moci.

Nikto si neželal silnejšie ako samotní Nemci, aby toto riešenie fungovalo a účelom mnohých manévrov Nemecka bola záchrana európskej multilaterálnej entity. Pri týchto svojich ťahoch ale Nemecko prekročilo dve čiary. Menej významné bolo, že Francúzsko a Nemecko nepostupovali v rokovaní s Gréckom spoločne, aj keď ich pozície neboli natoľko vzdialené, aby hrozila roztržka. Druhým a vážnejším prekročením línie bola skutočnosť, že záverečné rokovaniie bolo uplatnením jednostrannej nemeckej moci. Niektoré krajiny podporovali nemeckú pozíciu od samého začiatku – najmä východoeurópske krajiny, ktoré okrem nevôli voči Grékom odsávajúcím európske peniaze tiež nedôverovali vzťahom Grécka s Ruskom. Nemci mali spojenca. Niektoré dôležité mocnosti im ale oponovali a nad tými sa mávlo rukou.

Nad týmito mocnými oponentami sa mávlo rukou najmä v dvoch otázkach. Prvou bola akákoľvek dočasná infúzia hotových peňazí gréckym bankám. Druhou bol nemecká požiadavka, vyslovená extrémnejším spôsobom ako kedykoľvek predtým, aby sa Gréci vzdali základnej suverenity nad svojou národnou ekonomikou a fakticky nad samotným Gréckom. Nemecko žiadalo, aby sa Grécko podriadilo dohľadu cudzej monitorovacej skupiny EÚ, ktorá, ako sa ukázalo na pojednávaní, by bola v konečnom dôsledku pod kontrolou Nemecka.

Toto Nemci nechceli urobiť, ale čo si nejaká krajina želá urobiť a čo potom urobí, sú dve rozdielne veci. Nemci si priali, aby Gréci poslušne prijali prísnejšie úsporné opatrenia výmenou za podporu ich bankového systému. Najväčšie starosti Nemecku nerobilo stanovisko gréckej vlády, ale grécke referendum. Keby Nemecko donútilo ku kapitulácii grécku vládu, išlo by o konvenčné medzinárodné vyjednávanie. Ak ale donútilo vládu, aby kapitulovala tvárou v tvár volebnému mandátu gréckej verejnosti, bol to z mnohých hľadísk útok na národnú suverenitu, nútené urovnanie nie proti stanovisku vlády, ale v priamej konfrontácii s voličstvom. Nemci nemohli prijať výsledok hlasovania. Museli reagovať požadovaním ústupkov z gréckej suverenity.

To samozrejme nie je koniec. Je teraz na gréckej vláde, aby uskutočňovala dohody a robí to tvárou v tvár gréckemu referendu. Situácia v Grécku je zúfalá kvôli stavu bankového systému. To bol slabý bod, na ktorý Nemci tlačili, aby vynútili grécku kapituláciu. Ale Grécko teraz stojí nielen pred prísnymi úspornými opatreniami, ale aj pred cudzou nadvládou. Pozícia Nemcov spočíva v tom, že neverí Grékom. Teraz nemajú na mysli vládu, ale gréckych voličiv. Z tohto dôvodu chcú monitorovania a kontroly. Z nemeckého hľadiska je to rozumné, ale pre Grékov to bude explozívne.

Potenciál na znepokojenie kontinentu

Nemecko za druhej svetovej vojny okupovalo Grécko. Tak, ako je tomu v značnej časti Európy, pamiatka na túto okupáciu je teraz súčasťou DNA krajiny. To, čo sa deje, bude považované za návrat nemeckej okupácie a oponenti dohody toto tvrdenie určite použijú. Spôsob, akým bola urobená dohoda a akým ju Nemci rozšírili, aby zaistili kontrolu zvonku, oživí historické spomienky na nemeckú okupáciu. Už to vlastne začalo. Agresívnu neústupnosť Nemcov možno chápať ako postoj motivovaný nemeckými obavami, ale Nemecko bolo odjakživa vystrašenou krajinou reagujúcou siláctvom a prehnanou sebadôverou.

Toto jadro veci sa nevytratí a to nielen preto, že nie je možné predpovedať, ako bude Grécko reagovať; chudoba verzus suverenita je veľmi silná káva, zvlášť keď Gréci zostanú chudobní a súčasne prídu o časť suverenity. Z Cypru a teraz z Grécka urobili Nemci príklad. Vedúca mocnosť Európy nebude ručiť za platobne neschopných dlžníkov. To je posolstvo, ktoré na Európu zapôsobí bez ohľadu na všetky dnešné protigrécke nálady.

To je veľmi vzdialené tomu, čo Nemecko chcelo. Ale Grécko nemohlo akceptovať nemecké požiadavky a Nemecko nemohlo akceptovať grécke. Banková kríza nakoniec poskytla Nemecku nástroj, ktorému nebolo možné vzdorovať. Okolnosti teraz vyžadujú, aby sa Gréci zmierili s finančnou prísnosťou a odovzdali kľúčové prvky suverenity inštitúciám pod kontrolou alebo silným vplyvom Nemcov.

Čo iného mohlo urobiť Nemecko? Čo iného mohlo urobiť Grécko? Tragédia geopolitickej reality je v tom, že to, čo sa stane, má máločo spoločné s tým, čo chceli štátnici na začiatku.

Impérium vracia úder: Nemecko a grécka kríza vychádza so súhlasom Stratfor.

5 komentárov

  • Naprosto skvělý článek, díky pane autore. Ale taky podotknu – souhlas s komentářem p. Poláčka, ale i s Friedmanem, i s komentářem přede mnou..

  • Štefan Petrucha

    Ten preklad je desný. Inak starostlivo poskladané polopravdy – hlavne, aby ľudia nepremýšľali nad širšími geopolitickými súvislosťami. Súhlas s Jurajovým krátkym komentárom na začiatku, snáď s jedinou výnimkou: nemyslím si, že Friedman sa mýli. On sa snaží „vyrobiť“ budúcnosť, preto si omyl nemôže dovoliť. Je na ľuďoch, či mu to zhltnú. 😉

    • Je to hodně zajímavý článek, i autorův komentář, se kterým souhlasím až moc.
      Přiznám se, že jsem se zatím moc nezamýšlela nad širšími geopolitickými souvislostmi, a tak díky tomuto článku jsem dnes začla hledat. Netušila jsem, že mi to ukrade takový kus dne. Takže nejdřív přišel na řadu autorův článek – Kontinentálne spojenectvo, alebo čo by spravil Bismarck dnes. Hodně zajímavé, takže pak přišel na řadu Heartland – https://cs.wikipedia.org/wiki/Halford_Mackinder
      Dál pak – POLITICKÁ GEOGRAFIE – http://geography.upol.cz/soubory/lide/fnukal/polgeo_P_3_1.pdf . a
      Geopolitika rozšiřování NATO – http://www.globalpolitics.cz/clanky/geopolitika-rozsirovani-nato

      Osvětlily se mi některé detaily, nad kterými jsem dřív dost kroutila hlavou… že proč? Nevěděla jsem, že ta zaťatost vůči ruskému území (a všemu, co s ním souvisí) má takovou historii..

      • Politika je vo vseobecnosti alchymia, je to castokrat vec nahody a roznych nejasnych zakulisny vplyvov. V celom tomto chaose su vsak nemenne konstatnty, ktore definuju strategiu krajin a to su prave geopoliticke suvislosti. Vlady sa mozu menit, moze sa menit obyvatelstvo, ale ostrov vzdy ostane ostrovom, rieka, riekou a pohorie pohorim. Takze vychadzajuc z mapovych suvislosti, zistime, ze mnohe javy su pri takomto pohlade predpovedatelne a logicke. Preto je dolezita geopolitika a studium toho, ako vplyvaju spomenute konstatnty na politiku krajin. Friedman, Waltz, Zakaria, Mearsheimer, ci Brzezinski nerobia nic ine. Je skoda, ze ze sa dava v mediach politickym sarlatanom, ktori interpretuju politiku z ideologickych hladisk, co nemoze nikdy viest k pozitivnym vysledkom. Ma to vsak svoju logiku. Na pozadi demagogie a propagandy USA vedu nemilosrdnu cynicku neorealisticku politiku, zbavenu akehokolvek ideologickeho balastu. Ulohou medii je potom interpretacia tejto politiky pod zastavou demokracie, ludskych prav a humanizmu. Bohuzial tato taktika je efektivna, vacsina ludi na zapade tomu fakt veri…

  • Pingback: Anonymous Slovensko UK &raquo George Friedman: Impérium vracia úder

Napísať odpoveď pre Juraj Poláček Zrušiť odpoveď