Hra o Ukrajinu – príliš veľká stávka! / Infurianto-rozzúrene /

Agresivita bojov na Ukrajine naznačuje, že v stávke je oveľa viac, ako deklarovaná demokracia. Ukazuje sa, že sa ukrajinská armáda snaží zvíťaziť, nech to stojí, čo to stojí. Aj keď zvíťazí, tak je nepredstaviteľné, že na východnom teritóriu si súčasná vláda získa nehynúcu vďaku oslobodených más. Výsledkom za cenu humanitárne katastrofy bude silné rozvrátenie štátnych štruktúr, politických strán, občianskych iniciatív a skrytý či otvorený vzdor. O ekonomických stratách ani nehovoriac. Prečo je teda nutné dotiahnuť tento boj do konca? Pre zodpovedanie je nutné poznať, čo konfliktu predchádzalo.

Ponechajme bokom udalosti Majdanu, ktoré sa pre silnú dezinformáciu všetkých zúčastnených nedajú vysvetliť. Aj tie sú totiž len následkom oveľa širších súvislostí. Takisto ponechajme stranou vznik ZSSR a vzťahy s Ukrajinou, ako jedným štátom zväzu. Namiesto toho sa zamerajme na počiatok rozpadu ZSSR, ktorý celú situáciu v regióne definoval.

Predohra: Rozpad ZSSR začal zvnútra / prestissimo [prestysimo] – čo najrýchlejšie /

Obľúbenou témou je to, že západ uzbrojil ZSSR. V skutočnosti si rad predstaviteľov v ZSSR uvedomoval situáciu a na pozadí víťazstvo neoliberalizmu na západe videli, že ekonomika sa tam po krízach zdvihla. Rozvinuté západné štáty naštartovali svoje ekonomiky. Bohatstvo sa trochu prerozdelilo v prospech tých, čo vládli a rozhodovali. To lákalo aj niektorých súdruhov, ktorí hľadali rôzne modely pre riadenie ekonomiky. Až neskôr sa ukázalo, že takéto riešenie vyvolávalo infláciu, veľké deficity štátneho rozpočtu, zníženie práv občanov a zvýšenie ich dlhu. V roku 1972 bol založený vo Viedni zvláštny vedecký inštitút „Medzinárodný inštitút aplikovanej systémovej analýzy„, a jeho zakladatelia boli USA a ZSSR. Zo strany USA a západných štátov tam boli zapojení ekonómovia tesne spätí s MMF a Svetovou bankou. Sovietsku stranu zastupovali mladí ekonómovia, ktorí sa neskôr výrazne zapísali do prerozdelenie majetku vo veľkej hostine v Európe a Ázii. Inštitút mal hľadať problémy globálneho rozvoja v bipolárnom svete. Len samotný vznik za účasti dvoch súperiacich mocností (štyri roky po okupácii ČSSR a následnej normalizácii), dodnes vyvoláva množstvo otázok. Podľa niektorých názorov sa v skutočnosti inštitút venoval oblasti, ako prepojiť ekonomiky súperiacich blokov a vytvoriť globálne fungujúci súkromný systém. V roku 1976 vznikla v tichosti pobočka inštitútu v ZSSR, ako zvláštny ekonomický ústav – tu sú zásadné mená Jegor Gajdar, Petr Aven. Obdobne aj neskôr v ČR v roku 1985 vznikol Prognostický ústav so zaujímavými menami ako Valtr Komárek – vedúci ústavu, Václav Klaus, Miloš Zeman, Tomáš Ježek, Vladimír Dlouhý, Jan Mládek, Karel Dyba, Miloslav Ransdorf, Zdeněk Tůma. Všetci zainteresovaní účastníci v ZSSR a ČSSR mali možnosť vycestovávať bez problémov do zahraničia, študovať tam, prípadne navštevovať konferencie a odborné stretnutia. Na inštitút v ZSSR boli napojení ďalší ekonómovia, ktorí neskôr zohrali aj svoju rolu po rozpade ZSSR. Ten prišiel po búrlivých bojoch medzi Gorbačovom a Jeľcinom v roku 1991. Nie je tak prekvapujúce, že Jeľcinom bol inštalovaný do funkcie ministra financií práve Jegor Gajdar, ktorý je považovaný za hlavného autora ruskej privatizácie. Druhý menovaný, Peter Aven, sa pohyboval v bankovníctve a stal sa jedným z miliardárov – oligarchov. Figúrky tak na šachovnici ekonomického hodovanie v Rusku (a tiež aj v ČSSR) boli rozostavené.

1. akt: Krkavce z diaľky vidia korisť / accelerando [ačelerando] – zrýchľovať /

Aj napriek tomu, že existovalo viac ciest, ako previesť Ruskú ekonomiku na nové trhové podmienky, nakoniec zvíťazila cesta naviazaná na MMF a Svetovú banku. Bolo to aj preto, že Rusko zdedilo celý dlh ZSSR. Na scéne sa tak objavujú aktéri drámy. Bývalý nezmieriteľný protivník „ríše zla“ pribehol s pomocou odborníkov a poradcov, ktorí sa už väčšinou poznali so svojimi ruskými partnermi z viedenského inštitútu. USA pre svojho bývalého nepriateľa vyčlenilo sumu v stovkách miliónov dolárov, predovšetkým pre USAID (US Agency for international development), ktorá mala radami resp. grantami rozvíjať a dbať na prechod Ruska k demokracii. Zároveň sa otvorila štedrá ruka MMF a Svetovej banky, ktorá na privatizáciu poskytovala financie za jednostranne výhodných podmienok. Ručiteľom bol spravidla Ruský štát. V tak obrovskej privatizácii sa uplatnil rad západných ekonómov a inštitúcií – napríklad Harvardský inštitút pre medzinárodný rozvoj. Vlastné projekty k privatizácii predkladali budúci oligarchovia a počas 7 rokov sa podarilo väčšinu ruského nerastného a priemyselného bohatstva privatizovať. V tomto novodobom „Klondajku“ sa tak objavila úzka skupina majiteľov s ruskými koreňmi. Výsledkom privatizácie bolo prerozdelenie majetku do rúk menej ako 10% obyvateľov. V roku 1998 bolo už sprivatizovaných 131700 podnikov, čo bolo 92% z celkového počtu firiem určených na privatizáciu a ich majitelia sústredili vo svojich rukách 90% národného dôchodku. Voľné zostali len nevýznamné komunálne podniky, o ktoré nemal nikto záujem. Na jednej strane stála Ruský štát sa svojimi dlhy za celú ZSSR a na strane druhej majitelia nového Ruska. Výsledok na seba nedal dlho čakať.

2. akt: Svrab a kiahne / Doloroso [dolorózo] – bolestne /

Prachy tiekli prúdom do sveta. Futbalové kluby, jachty, tryskáče, domy na Floride, súkromné ostrovy a blahobyt. To, čo poradcovia sľúbili, sa nakoniec splnilo. Len tých ľudí, čo to mohli využiť, bolo veľmi málo. Ruská ekonomika a vnútorný trh sa rozpadli. Inflácia znehodnotila už tak chudobné istoty občanov, vnútorný trh sa vrátil na úroveň povojnovej krízy. Kam sa podelo bohatstvo, ktoré malo v kupónoch prejsť na väčšinu občanov a urobiť z nich amerických rentiérov? Privatizačný program bol schválený v polovici roka 1992 s tým, že občania dostanú na meno kupóny (privatizačné akcie). Čoskoro autori tohto nápadu zistili, že chybovali a ďalším prezidentským dekrétom sa za necelé dva mesiace objavili kupóny na doručiteľa. Účinok bol zdrvujúci – behom krátkej doby lukratívne kupóny lacno skúpili tí, čo vedeli. Naftové, plynové a surovinové podniky, ocenené pod ich skutočnú hodnotu (a denominované do kupónov) začali tvoriť oligarchiu. Bane, vrty, koncerny sa dali odniesť v igelitke s kupónmi.
V skutočnosti celý systém prevodu, oceňovania a právneho zázemia tvorila úzka skupina pod vedenie Jeffrey Sachsa (metóda „šokovej terapie“, čo je orezanie pôvodného systému na kosť – kombinácia rýchlej privatizácie pri ešte rýchlejšej liberalizácie cien a zrušení štátnych dotácií). Menovaný sa stal v rokoch 1991 a 1993 oficiálnym poradcom ruskej vlády. So skupinou sústredenou okolo USAID, harvardských poradcov a ruských odborníkov, kde sa predovšetkým angažoval klan okolo Anatolija Čubajsa, sa podarilo v priebehu niekoľkých rokov dostať ruskú ekonomiku z kolien úplne k zemi. Repa pre obyčajných mužíkov a báryšne sa stala opäť cennou komoditou. Právne prostredie pre privatizáciu sa vytváralo za priamej účasti poradcov a realizovalo sa prezidentskými dekrétmi v liehovom opare u Jeľcina. To všetko mimo schvaľovania Najvyšším sovietom. Korupcia kvitla a dividendy tiekli prúdom. Odborní americkí poradcovia priamo určovali, kto dostane pôžičku od Svetovej banky. Sami si tak prišli aj na svoje. Nakoniec bolo potrebné ešte zabezpečiť, aby zisky z privatizovaných firiem odtekali do sveta. Väčšina firiem ťažiacich zlato, diamanty, ropu, plyn a ďalšie suroviny presunuli svoje sídlo do daňových rajov a mnoho z nich sa vyviazalo z ruskej jurisdikcie. Ak Vám táto hra pripomína niečo v SR, tak podobnosť nie je náhodná.

3. akt: Čakanie na kúzelníka / magico [Madzik] – čarovne, čarovne /

Dodnes sa nevie, čo viedlo Jeľcina, aby svojim nástupcom ustanovil Putina. Snáď to bol posledný záblesk abstinenčného príznaku, alebo snaha zasolit ľuďom, ktorí mu s kvalitnou vodkou podstrkovali na podpis dekréty. ( špekuluje sa, že Putin nebol vybraný pre svoju nespriaznenosť s prostredím korupcie v Kremli, ale pre svoju zdanlivú bezvýraznosť ako obetný baránok rozpadu Ruska. Oligarchovia vraj pripravovali rozdrobenie krajiny na malé súkromné štátiky a ako kuriozita sa uvádza príprava uralského franku. V americkej administratíve sa v polovici deväťdesiatych rokov predpokladalo, že za desať rokov jednotné Rusko bude minulosťou. V roku 1997 nastúpila post ministra zahraničia M. Albright, ktorej sa pripisuje škandálny výrok – Sibír je príliš velká a bohatá aby patrila jednej krajine – pozn. prekladatela). Faktom je, že vybral osobu, ktorá nebola skorumpovaná stykom so žiadnou skupinou podieľajúcou sa na privatizácii. Zároveň k jeho minulosti tu bol predpoklad, že nebude naklonený pre celkový second hand, ktorý rozbehli americkí a ruskí priatelia. V každom prípade bola situácia zrelá – ľudia vrieskali od zlosti, peňaženky prázdne, štátna kasa prázdna. Putin po konsolidácii mocenských pozícií chytil prvého oligarchu pod krkom a ďalším dal na výber – domov s vrecom koristi, alebo von. Môžeme mať výhrady k jeho opatreniam, spôsobom a metódam. Bolo to nevyhnutné, ak sa Rusko nemalo rozpadnúť do stavu dnešnej Ukrajiny. Pochopiteľne buchnutím do kŕdľa krkavcov spustil pokrik, ktorý je počuť dodnes. Nakoniec za pravdu mu dal aj Výbor pre rozpočet kongresu USA, ktorý po škandále v roku 1996 bol nútený začať vyšetrovanie pôsobenia Harvardských poradcov pri privatizácii, a v roku 2005 boli odsúdení zaplatiť pokutu vyše 25 miliónov dolárov. Rovnako tak niektorí predstavitelia USAID boli prichytení, že spreneverili štátne peniaze a pre konflikt záujmov museli skončiť. Nakoniec v roku 2012 bola agentúra USAID, hlavný organizátor veľkej hostiny, vyhnaná z Ruska so zdôvodnením, že agentúra sa pokúšala ovplyvňovať politické procesy, inštitúcie občianskej spoločnosti a voľby na rôznych úrovniach, prostredníctvom prideľovania grantov. Reakcia senátora John McCaina bola typická a opísal ju ako „facku Spojeným štátom a pichnutie prstom do oka Obamovej vlády“. (V roku 2012 bola v Rusku prijatá obdoba amerického zákona FARA, čo je zákonná norma na kontrolu inštitúcii platených zo zahraničia a ovplyvňujúcich politické procesy a verejnú mienku – pozn. prekladatela)

Faktom je, že opatrenia Putina umožnili v oveľa väčšej miere získať späť vplyv na surovinové bohatstvo Ruska a ekonomika sa začala dvíhať. O tom, že činnosť poradcov a zainteresovaných osôb na privatizáciu nemala za cieľ pomoc, ale prevziať majetok Ruska do súkromných rúk, už žiadny reálne uvažujúci ekonóm na západe nešpekuluje.

4. akt: Návrat na Ukrajinu / con sordino [kon sordýno] – s dusidlom /

Naozaj krátky exkurz do histórie privatizácie Ruska nám predkladá jednu z možností, prečo celá situácia na Ukrajine vznikla. V každom prípade v USA a v Európe existuje dosť početná skupina medzinárodných korporácií a bankových domov, ktoré sa nemôžu zmieriť s tým, že sa nepodarilo porcovanie dobre pripraveného ruského medveďa. V menšej miere podobná privatizácie prebehla aj na Ukrajine. Tu sa oligarchovia zakopali hlbšie a vládnu do dneška. Súkromné armády bojujú nekoordinovane po boku armády ukrajinskej, zlosť a zloba sú ventilované cez chronický nacionalizmus. Okrem zapálených vlastencov aj užitoční idioti s holými zadkami plamenne mávajú zástavami na barikádach. Postupne miesto rozumu nastupujú emócie, ktoré sa dajú tak dobre vyvolať. Prípadné nastolenie štandardných podmienok na Ukrajine ohrozuje predovšetkým oligarchiu. Predstava, že by sa dostali Putinovi do rúk, ich desí v snoch. Nevyjasnená zostáva aj angažovanosť J. Bidena (a jeho rodiny) na pláňach východnej Ukrajiny, kde sú ešte voľné pozemky, černozem, plyn a Rusko na dostrel. Ukrajina však nemá ani svojho Putina. Tá má len prezidentov z druhej strany barikády – Tymošenkovú, Juščenka, Janukovyča, Porošenka. Nikto z nich by si predsa neodrezal vlastnú nohu.

Nadnárodné spoločnosti vlastnia aj rozsiahly aparát mediálnych zdrojov, ktorý v žiadnom prípade neprispel k objektívnemu pohľadu na prebiehajúce udalosti. Veľa nejasností pri vývoji na Ukrajine bude čakať na objasnenie – pôsobnosť disentu, aktéri Majdanu, zvrhnutie legálne zvoleného prezidenta, podpora Pravého bloku, poradcovia, úloha Jaceňuka a ďalších osôb. V tom sa stráca aj smrť stoviek pasažierov lietadla, nová verzia o jeho zostrelení „ukrajinskými dezertérmi“ a rad ďalších produktov mediálnej vojny. Nakoniec sa stratia aj tie tisíce zabitých civilistov – občanov Ukrajiny, zabitých vlastnou armádou bojujúce za vyčistenie priestoru od rusky hovoriacich oblastí.

Zostáva len zisk a peniaze za každú cenu, ktoré nakoniec neskončia u obyvateľov Ukrajiny. Naopak, dlho budú splácať pomoc USA a Európy, ak utrpia víťazstvo. Rovnako tak budú platiť tvrdo svojmu národu, ak prehrajú.

Záver: / Fine-koniec /

Jaroslav Fišer, 8.9.2014

Zdroj