Islamské otroctvo, časť 7: Postavenie a utrpenie otrokov

Islamské otroctvo, časť 6: Osmanská devširme alebo žatva otrokov.

Islamské otroctvo, časť 7: Postavenie a utrpenie otrokov

Znovu niečo o otrokoch – nabudúce budú plantáže, teraz máme na programe „domových“ otrokov. Zrejme vďaka dobrému PR, máme, ktovie prečo pocit, že sa moslimskí páni správali ku svojim „domovým“ otrokom lepšie než bieli plantážnici, ktorí často znásilňovali nielen otrokyne na plantážach, ale aj v dome. Ako uvidíme, neboli o nič lepší, dokonca horší v tom, že zotročenie vnímali ako spravodlivý trest za nevieru v Alaha a pokiaľ viedlo k tomu, že otrok nakoniec prijal islam, všetky krutosti otroctva pokladali za ospravedlnené.

M. A. Khan

Toto je časť 8-ej kapitoly „Islamské otroctvo“ z knihy M.A. Khana „Islamic Jihad: Dedičstvo nútených konverzií, imperializmu a otroctva„. Táto časť sa zaoberá ponižujúcim zaobchádzaním a nesmiernou bolesťou a utrpením otrokov pod islamom. (Časť 1, Časť 7, časť 8)

POSTAVENIE OTROKOV

Podľa Ibn Warraqa:

V rámci islamu nemajú otroci žiadne práva, sú pokladaní za „veci“ – vlastníctvo svojho pána, ktorý s nimi môže nakladať ako chce – predať, darovať a podobne. Otroci nemôžu byť poručníkmi či vykonávateľmi závete a čo zarobili, to patrilo ich vlastníkom. Otrok nemôže svedčiť na súde. Dokonca aj konverzia na islam nemoslimského otroka neznamená, že je automaticky oslobodený. Vlastník nie je nijako nútený oslobodiť ho (či ju).[1] Ako si prečítate nižšie, právo šaríja uvádza otrokov medzi bežným vlastníctvom a komoditami a ustanovuje pravidlá a postupy pre ich predaj ako pre akýkoľvek iný predaj. Po kúpe otroka, ak jeho pán nájde na ňom akúkoľvek chybu, môže ho zbiť a mučiť, pokiaľ to nezanechá viditeľné zranenia alebo jazvy.

Podľa Fatwa-i-Alamgiri pán môže vrátiť otroka predajcovi s plnou kompenzáciou, pokiaľ bitie a mučenie nespôsobilo žiadne trvalé zranenia. Hedayah, kompendium hanafijského práva z dvanásteho storočia nás informuje, že ‘amputácia končatiny otroka za krádež bola bežnou, zákonom uznávanou praxou‘ Hoci islam odporúča dobre sa správať k otrokom, pokiaľ vlastník ‘zabije svojho otroka, pokladá sa to za prirodzenú smrť.‘[2]

Pri svojich víťazných útokoch na neveriacich, moslimskí svätí bojovníci často zvykli pobiť všetkých mužských zajatcov, schopných boja (ktorí by mohli neskôr predstavovať bezpečnostnú hrozbu) a zotročili ženy a deti, ktoré obvykle museli prijať islam. Ohľadom zabíjania zajatcov Hedayah hovorí : ‘imám (vládca) v prípade zajatcov sa môže rozhodnúť, či ich popraví, lebo aj Prorok nechal popraviť zajatcov a tak isto aj preto, že ich poprava ukončí ich hriešnosť.

Ženy a deti boli vo všeobecnosti zotročené, lebo, ako vraví Hedayah, ‘ lebo ich zotročením (aby tak konvertovali na islam) sa odstráni ich hriešnosť a súčasne moslimovia získajú výhodu (využitím ich práce a zväčšovaním svojho počtu) …‘[3]

Slávny islamský mysliteľ Ibn Chaldún (u. 1406), ospevovaný dokonca aj mnohými západnými vedcami,[4] popisuje inštitúciu otroctva s veľkou náboženskou hrdosťou: ‘…[zajatci] boli privedení z Domu vojny do Domu islamu do otroctva, ktoré v sebe skrýva božskú prozreteľnosť; vyliečení otroctvom vstúpili do moslimského náboženstva s pevným odhodlaním pravých veriacich…‘[5]

Pri vylúpení Kolu Baktiárom Kíldžím v roku 1194 „múdri a šikovní“ spomedzi obliehaných, ako už bolo povedané, konvertovali na islam, tí, ktorí zostali svojmu náboženstvu verní, boli povraždení. Tu „múdri a šikovní“ znamená tých, ktorí rýchlo prijali islam, aby sa vyhli meču a otroctvu. Hedayah stanovuje, že dokonca, ak by sa zajatec aj stal moslimom ‘(imám) ho môže zotročiť v súlade so zákonom, lebo dôvod zotročenia (t.j. neviera) existovala pred ich prijatím viery. Niečo iné je, ak sa neveriaci stali moslimami pred ich zajatím…‘[6]

UTRPENIE OTROKOV

Nepochybne poníženie ľudských bytostí na niečo podobné domácemu zvieratstvu spôsobuje obetiam takéhoto poníženia veľkú psychickú a mentálnu bolesť, plus stratu hrdosti, cti a sebaúcty. Okrem toho, moslimskí otrokári vo všeobecnosti nechávali zajatcov ponižovať a nechali ich byť terčom posmeškov na verejných námestiach. Tí, ktorí boli vznešeného pôvodu boli obvykle označení, aby boli predmetom väčšieho výsmechu a poníženia.

Napríklad, sultán Mahmúc priviedol zotročeného hindského kráľa Džajpála z Kábulu do Ghazni a mimoriadne ho ponížil. Bol vydražený ako obyčajný otrok , ‘bol predvedený tak, aby jeho synovia a náčelníci videli poníženie a hanbu, v ktorej sa nachádza, v putách a zavrhnutý ….bola na neho uvalená hanba, že bol uvrhnutý do otroctva ako prostý človek.‘[7] Vybral si radšej smrť, než život v takomto ponížení a tak Džajpál spáchal samovraždu skokom do ohňa. Osud otrokov bol podobný, alebo dokonca horší aj neskoršie. Neskoršie, za vlády sultána Mulaja Izmaila z Maroka (r. 1727), bieli zajatci, zajatí na mori boli po svojom zajatí zakovaní do reťazí a obradne pochodovali cez mesto pri svojom príchode na pobrežie alebo do hlavného mesta. Veľké tlupy miestneho podsvetia sa zvykli zhromaždiť, aby ich mohli preklínať a zosmiešňovať a boli terčom všetkého možného nepriateľského a degradujúceho zaobchádzania. Podľa anglického zajatca Georga Elliota, ktorého zajali na lodi, on a jeho posádka boli obkľúčení „niekoľkými stovkami povaľačov, lumpov a mladých zlodejov“ ktorí na nich vykrikovali a „boli hnaní ako stádo oviec cez viacero ulíc.„[8]

Najväčšie bolesti a utrpenie, ktoré otroci znášali boli fyzické: hlad, smäd a choroby. Fyzická bolesť a utrpenie začali okamžite po zajatí a pokračovali, až kým nedošli do cieľa. Ich ciele často ležali tisíce míľ v cudzích krajinách, kde ich hnali ako zvieratá ťažkým terénom. Zajatci boli v reťaziach, až kým ich nepredali konečným majiteľom. Niekedy otroka predali aj dvadsať krát.

Príkladom ako sa mohla začať púť otrokov sa dajú nájsť v popise zotročenia kráľa Džajpála sultánom Mahmúdom. Podľa al-Utbího ‘jeho (Džajpálove) deti a vnuci, jeho synovci a náčelníci jeho kmeňa a jeho príbuzní boli vzatí do zajatia a pevne zviazaní povrazom boli privedení pred sultána ako obyčajní zločinci, niektorí mali ruky zviazané za chrbtom, iní boli uviazaní za krk, ďalší boli hnaní údermi do chrbta.‘[9]

Je potrebné pochopiť, že sultán Mahmúd niekedy strávil mesiace na svojich výpravách do Indie, kde chytal otrokov po státisícoch celou cestou. Títo zajatci, zviazaní spolu v nepohodlnom a mučivom stave boli odvádzaní do jeho hlavného mesta v Ghazni, stovky až tisíce míľ. Väčšina týchto otrokov zvykli byť slabé ženy a deti, ktoré museli putovať bosé v takýchto nepohodlných podmienkach drsným terénom a džungľou, niekedy celé mesiace. Keď sa Timur vydal na svoju výpravu do Indie, trvala štyri až päť mesiacov (Sept. 1398 až Jan. 1399). Cestou nachytal 100 000 otrokov pred príchodom do Dillí; mali byť odvedení späť do jeho hlavného mesta Samarkandu v Strednej Ázii. Na jeho ceste z Dillí nachytal ďalšie dva alebo viac miliónov otrokov a odviedol ich do Samarkandu, tisícky míľ odtiaľ.

Tieto príklady jasne ukazujú obrovské fyzické vypätie, bolesť a utrpenie, ktoré zajatci znášali. Tí, ktorí nedokázali držať krok kvôli svojej fyzickej slabosti a únave boli strašne zbití, aby kráčali ďalej. Bola iba malá záruka, že taký veľký počet zajatcov dostal po ceste dosť jedla či vody. Tí, ktorí ochoreli, rozhodne nedostali potrebné lekárske ošetrenie. Ak nevládali ísť ďalej, boli opustení polomŕtvi, aby tam sami umreli niekde v divočine v bolestiach, alebo aby ich zožrala divá zver.

Utrpenie zajatcov bolo živo opísané očitým svedkom útoku Ulug Chána Balbána na kráľa Kandardévu z Džaloru (Radžastán), dokumentované Prábandom, indickým autorom z pätnásteho storočia. Ohľadom veľkého počtu žien a detí, vzatých do otroctva zviazaných a zohnaných spolu autor píše: „Počas dňa znášali páľavu slnka, bez tieňa či úkrytu (v piesočných púšťach Radžastánu) a ľadový chlad počas noci pod holým nebom. Deti, odtrhnuté od ich matiek a domovov plakali. Každý zo zajatcov bol práve taký úbohý ako ostatní. Už omdlievajúci od smädu, pazúry hladu sa pridávali k ich trápeniu. Niektorí zajatci boli chorí, ďalší nevládali sedieť. Niektorí nemali žiadne šaty ani topánky…“ Dodáva: „Niektorí mali na nohách železné okovy. Oddelení jeden od druhého natlačení spolu a zviazaní pásmi kože. Deti boli odtrhnuté od rodičov, ženy od manželov v tomto krutom nájazde. Mladí a starí úpeli v utrpení, keďže hlasné kvílenie sa ozývalo z tej časti tábora, kde boli nahnaní… Plačúc a kvíliac, dúfali v nejaký zázrak, ktorý by ich aj teraz zachránil…„[10]

Toto je popis iba niekoľkých dní utrpenia na úplnom začiatku. Nie je ťažké odhadnúť, ako museli zajatci trpieť, keď museli prejsť tisíce míľ počas niekoľkých mesiacov, aby sa dostali do cudzích miest sultána Mahmúda, Muhammada Gaurího a Amira Timura. Podobný prípad boli čierni otroci z Afriky, ktorí museli prejsť dlhé vzdialenosti v takomto poľutovaniahodnom stave, aby došli na trhy na Strednom Východe a dokonca aj v Indii.

Hrozné utrpenie, ktoré museli znášať európski zajatci, zajatí na mori berberskými pirátmi nám poskytne aspoň akú takú ideu o strašnom zaobchádzaní a utrpení. Keď sultán Mulaj Izmail dobyl opevnené mestou Taroudant, francúzsku pevnosť v roku 1687 a jej obyvateľov vyvraždil, 120 poddaných francúzskeho kráľa bolo zotročených, čoby cenný dar pre sultána.

Po ich zajatí do nich štípali a pichali, vyhlásili ich za pretučnelých a týždeň im nedali jesť. Keď začali žiadať jedlo, sultán im nariadil dlhý pochod do jeho hlavného mesta v Meknese. Jeden z otrokov, Jean Ladire neskoršie rozprával o strašnom 300 míľovom pochode francúzskemu kňazovi, Dominikovi Busnotovi. V reťaziach a okovách boli hnaní celou cestou, trpeli hroznými chorobami a únavou, viacerí z nich cestou zomreli. Hlavy mŕtvych boli odťaté a preživší ich museli niesť, lebo ich strážcovia sa obávali, že obávaný sultán by ich obvinil, že chýbajúcich zajatcov predali, alebo ich nechali ujsť.[11]

Po ich zajatí boli otroci uvrhnutých do neslávne známych podzemných kobiek, v Afrike zvaných matamores. V každej matamore bolo pätnásť až dvadsať otrokov, jediné svetlo a vzduch prichádzalo cez malú železnú mriežku v povale. V zime tadiaľ tiekol dážď, pričom zaplavoval podlahu. Na každotýždenných trhoch ich dražili.

Zajatci museli vyliezť cez túto mriežku po lane. Často museli v týchto kobkách stráviť týždne. Zajatec Germain Mouette napísal o strašných podmienkach v matamores toto ‘voda a splašky často vybublávali z hlinenej podlahy počas mokrých zimných mesiacov.‘ Počas šiestich mesiacov v roku bolo v kobke vody po kolená, čo veľmi sťažovalo spánok. Na spanie si zvykli robiť istý druh visutého lôžka alebo postele z lán, zavesených na klince, jednu nad druhou, pričom spodná sa často takmer dotýkala vody. Často sa najvyššie lôžko vytiahlo a spadlo dole, pričom zhodilo všetky lôžka pod ním do vody; takže museli stráviť zbytok noci státím v ľadovej vode.

Kobky zvykli byť malé a preplnené, takže boli nútení ležať v kruhu nohami do stredu. „Nie je tu viac miesta než na keramickú nádobu, do ktorej si uľavujú“ napísal Mouette. Počas vlhkých letných dní matamores, tak preplnené ľuďmi, sa stali „smradľavé, páchnúce a plné hmyzu“ a „miesto sa stalo neznesiteľným, keď tam boli všetci otroci a oteplilo sa“ pokračoval Mouette, dodajúc, že smrť bola požehnanou úľavou pre uväznených.[12]

Toto boli všeobecné podmienky, v akých žili otroci v Severnej Afrike po storočia. Zhruba o sto rokov skôr britský zajatec Robert Adams, zajatý v roku 1620 bol schopný poslať rodičom do Anglicka list, v ktorom opisoval podmienky, v akých žijú otroci sultána Moulaja Zidana (1603-27); bola to „podzemná kobka, v ktorej nás ležalo 150 až 200, pričom sme nemali žiadne svetlo, len cez malý otvor“ Jeho vlasy a handry, dodáva Adams, „boli plné hmyzu a keďže som nikdy nemal času, aby som ich pochytal, takmer ma zožrali za živa.„[13]

Zajatci, zavretí v preplnených matamores dostávali veľmi málo jedla, často „nič iné než chlieb a vodu.“ V deň trhu boli hnaní ako divé zvery, bičovaní a v okovách, na trh. Na mieste dražby boli preháňaní od jedného predajcu k inému. Museli skákať a behať, aby sa dokázala ich sila a čulosť, strkali im prsty do uší a očí, čo bolo ponížením pre zbiedených zajatcov,[14] ktorí boli len pred pár dňami ctihodnými slobodnými mužmi.

Utrpenie otrokov sa neskončilo príchodom do obydlia ich pána. Thomas Pellow, dvadsaťdvaročný Brit, zajatý na lodi bol zakúpený sultánom Mulajom Izmailom a skončil v imperiálnom paláci. Keď Pellow a jeho kamaráti prešli 120 míľ púšťou, došli do hlavného mesta boli pozdravení posmeškujúcim a nepriateľským davom moslimov, ktorý sa zhromaždil pred palácom, ktorý sa vysmieval a urážal nenávidených kresťanov. Otrhaný dav vykrikoval, posmieval sa a snažil sa na nich zaútočiť, keď boli vedení do paláca. Napriek tomu, že boli strážení sultánovými vojakmi, mnohí z davu boli schopní ich udrieť, ťahať za vlasy či bičovať ich.[15]

V cisárskom paláci Pellow najprv pracoval, spolu so stovkami európskych otrokov v sultánovej obrovskej zbrojnici, kde drel pätnásť hodín denne pri oprave a údržbe zbraní, aby boli v perfektnom stave. Onedlho bol darovaný jeho synovi, princovi Mulajovi es-Sfa. Princ mimoriadne pohŕdal kresťanskými otrokmi a Pellowa neustále bil a mučil tým, že ho zvykol nútiť, aby zbytočne behal „od rána do noci v stopách jeho koňa,“ písal Pellow.

Neskoršie princ, ako bolo jeho zvykom, začal na Pellowa tlačiť, aby konvertoval na islam, pričom mu povedal: „ak by som chcel, mohol by som mať vynikajúceho koňa, na ktorom by som mohol jazdiť práve tak, ako jeho vážení priatelia.“ Keď Pellow jednoznačne odmietol konvertovať a princa požiadal, aby na jeho konverzii netrval, rozzúrený es-Sfa povedal „tak sa potom priprav na mučenie, ktoré si si vyslúžil svojou zaťatosťou.“ Potom ho es-Sfa na niekoľko mesiacov uväznil a hrozne ho mučil „každý deň ma bili po chodidlách,“ , písal Pellow.[16]

Toto bol obvyklý trest pre európskych otrokov. Otrokov zavesili na lano a bili po ich podošvách. Pri jednej príležitosti podľa otca Busnota sultán Mulaj Izmail nariadil, aby dvaja otroci dostali 500 úderov na chodidlá, čo vykĺbilo stehenný kĺb jedného z nich. Vykĺbené stehno sa vrátilo na miesto ďalším bitím po chodidlách neskoršie.[17]

Es-Sfa osobne bil Pellowa, pričom hovoril „Shehed, shehed! Cunmoora, Cunmoora! čo znamená, Staň sa maurom (moslimom)! Staň sa moslimom,“ píše Pellow. Každodenné bitie sa stalo neznesiteľným, keďže intenzita bitia sa zvyšovala každý deň. Nedávali mu jesť celé dni a keď mu nejaké jedlo dali, bol to iba chlieb a voda. Po mesiacoch utrpenia Pellow napísal: „Moje mučenia sa mimoriadne zvýšili…, odpaľujú mi od kostí mäso ohňom, čo ten tyran činí tým najkrutejším spôsobom a veľmi často.“ Mučenie a utrpenie napoly vyhladovaného Pellowa sa už nedali znášať, tak sa jedného dňa podrobil, keď es-Sfa znovu prišiel, aby ho bil „pričom som prosil Boha, aby mi odpustil, ktorý vedel, že som vo svojom srdci nikdy nesúhlasil,“ dodáva Pellow. [18] O niekoľko rokov neskoršie, John Harrison, ktorý do Maroka vykonal osem diplomatických ciest (1610-32), napísal: „On (sultán) spôsobil, že niektorí anglickí chlapci sa stali násilím Maurmi.„[19]

Mučenie európskych otrokov, aby konvertovali na islam sa nevzťahovalo iba na mužských otrokov, týkalo sa aj otrokýň. Berberskí korzári zajali britskú loď, mieriacu na Barbados; zajali posádku a priviedli ju do paláca Mulaja Izmaila. Medzi zajatými boli štyri ženy, jedna z nich bola panna. To potešilo sultána, ktorý ju pokúšal, aby sa vzdala svojej kresťanskej viery „so sľubmi veľkých odmien, ak sa stane Maurkou a bude s ním ležať ,„zaznamenáva britská zajatkyňa Francis Brooksová. Jej odmietnutie sultána rozzúrilo „ktorý ju prikázal vyzliecť a nechal ju bičovať eunuchmi s malými bičmi dovtedy, až kým neležala ako mŕtva.“ Potom prikázal, aby ju odviedli a nedávali jej jesť nič iné než plesnivý chlieb. Nakoniec úbohé dievča nemalo inú možnosť než „dať mu svoje telo, hoci jej srdce bolo inam naklonené.“ Sultán ju dal umyť a obliecť… a ležal s ňou.“Keď bola jeho túžba ukojená“ dal ju s neľudským náhlením vyhodiť od seba,“ dodáva Brooksová.[20]

Pri inej príležitosti Anthony Hatfeild, britský konzul v Maroku rozprával o osude jednej Írky, ktorá bola zajatá na lodi v roku 1717. Bola brutálne mučená kvôli odmietnutiu konvertovať. Keďže už nevládala znášať mučenie, poddala sa a stala sa moslimkou a vstúpila do sultánovho serailu.[21]

V roku 1723 Jean de la Faye a jeho brat šli do Maroka kde dúfali, že vykúpia nejakých otrokov z paláca Mulaja Izmaila. Rozprával príbeh zajatkyne, ktorá – kvôli svojmu odmietnutiu konvertovať na islam – bola mučená tak barbarsky, že na následky svojich zranení zomrela. „Černosi (strážcovia) jej pálili prsia sviečkami a s najväčšou krutosťou liali roztopené olovo na tie miesta jej tela, ktoré nemôžu byť zo slušnosti menované„, píše otec Jean. [22]

Vráťme sa k Pellowovej konverzii na islam. Pri jeho obriezke, ktorá formálne potvrdzovala jeho konverziu na islam bola usporiadaná veľká slávnosť. Kým sa zotavoval z bolestných zranení obriezky, es-Sfa pokračoval v Pellowovom bití, pretože odmietal nosiť moslimský odev. Pellow sa nakoniec vzdal a nosil moslimský odev. Es-Sfa teraz stále pokračoval v trestaní Pellowa za jeho dlhú zaťatosť a zotrvávanie v kresťanskej viere. Keď sa správa o Pellowovej konverzii dostala k zbožnému sultánovi bol potešený a nariadil es-Sfovi, aby Pellowa pustil a poslal ho do madrasy, aby sa naučil arabsky. Princ sultánov príkaz ignoroval a pokračoval v mučení Pellowa. Tento odpor sultána rozzúril a vyzval es-Sfu, aby okamžite prišiel a na sultánov rozkaz  jeho telesná stráž okamžite poslali es-Sfu – čo nebolo ani prvý, ani posledný raz, kedy sultán naprával svojho potomka.[23]

Ani sultán však nebol milosrdným pánom svojich otrokov. Otroci v imperiálnom paláci viedli strašný život. Boli ubytovaní v niečom, čo bolo kombináciou vojenského tábora a väzenia s vysokými hradbami. Hoci bolo väzenie veľké, veľký počet väzňov spôsoboval, že život väzňov bol veľmi nepohodlný. Bolo to to najbarbarskejšie miesto na svete, povedal britský zajatec John Willdon ohľadom životných podmienok a zaobchádzania s otrokmi v imperiálnom paláci. Willdon a jeho spoluotroci “ boli nútení ťahať vozíky s olovom s povrazmi okolo ramien, všetci spolu ako kone“ písal. Boli bičovaní a bití, až kým nemali kožu úplne roztrhanú a museli nosiť „veľké železné ingoty na našich ramenách, kým sme vládali vstať a to až po kolená v špine a takej šmykľavej, že sme ledva mohli chodiť bez nákladu„, píše Willdon.[24]

Britský námorný kapitán John Stocker, zajatý na mori a privedený do sultánovho paláca zanechal záznam o tom, ako boli otroci slabo živení. Dostávali „nič iné než malú placku a vodu po 24 hodinách tvrdej práce“ a „som v tom najzúfalejšom stave,„, napísal priateľovi do Anglicka. Ohľadom podmienok v otrokárni napísal „spím na holej zemi a nemám sa čím prikryť a som taký zavšivený, že sa tomu až nedá veriť.“ Spolutrpitelia Thomasa Pellowa z jeho posádky v otrokárni dostali starú slamenú rohož a spali nahí na studenej zemi. (pozn. prekl: nepripomína vám tento popis niečo? mne áno – pracovné tábory nacistov.) Celá budova bola zamorená blchami a švábmi. V letných dňoch bola otrokáreň strašne horúca, vlhká a bez pohybu vzduchu. V otvorených barakoch otrokov „boli vystavení pálivému slnku v lete a mrazu, snehu a dažďu v zime,“ píše Simon Ockley .[25]

Denná dávka potravy bola štrnásť uncí čierneho chleba a unca oleja, čo bolo zúfalo málo pre prepracovaných otrokov. Chlieb bol robený zo smradľavého jačmenného cesta, ktoré niekedy „smrdelo tak odporne, že sa to nedalo zniesť ,“ píše zajatec John Whitehead. Okrem toho, keď bolo málo jačmeňa, nedostávali vôbec nič. Willdon píše „už osem dní nám nedali ani kúsok chleba…„[26]

Ešte hroznejšie bolo šialené pracovné tempo a mučenie, ktoré otroci zakúšali z rúk čiernych strážcov, ktorí mali na nich dozerať. Dozorcovia ich vyhnali do práce ráno, pričom pokračovali, až kým sa úplne nezotmelo. Hrali sa na pánov vďaka svojmu postaveniu nad otrokmi a zvykli sa sadisticky tešiť z mučenia a bitia úbohých otrokov, pričom ich život robili čo najneznesiteľnejším. Často zvykli mučiť a trápiť bielych otrokov pre svoje vlastné pobavenie, pričom nechávali vyčerpaných otrokov chodiť v noci, či robiť špinavé práce. Potrestali ich za zanedbateľné chyby v práci či iné chyby tak, že im nedali najesť, či bitím ťažkými palicami, ktoré vždy nosili, keď boli v službe. Pri bití si vyberali tie časti tela, kde to bolelo najviac, píše Pellow. Pokiaľ bol otrok zbitý tak, že nemohol pracovať, poháňači otrokov ho donútili pracovať „zdvojnásobením počtu úderov, takže kvôli novým úderom zabudol na tie staré,„, píše Mouette.[27]

Otrokova choroba nebola žiadnou výhovorkou pre vynechanie práce. Nemali dovolené odpočívať „až kým (čierne stráže) nevideli, že neboli schopní pohnúť rukou či nohou„, napísal Mouette. Ohľadom správania sa k chorým otrokom „Ak sa otroci sťažovali na akékoľvek bolesti v tele, mali železné tyče s hrčami veľkosti orecha na koncoch, ktoré rozžeravili a pálili nešťastného pacienta na viacerých častiach tela,“ dodáva Mouette. Sultán nemal zľutovania pre tých, ktorí ochoreli. Namiesto toho ich zvykol biť, že nepracovali dostatočne tvrdo. Keď sa raz omeškala stavba, pretože ochorel veľký počet otrokov, poháňači otrokov na rozkaz sultána vyvliekli chorých otrokov k sultánovi. Keď videl, že chorí otroci nedokážu stáť na nohách, rozzúrený sultán „okamžite zabil siedmych z nich, čím premenil miesto ich odpočinku na jatky,“ píše Brooksová.[28]

Počas jeho každodenných návštev na stavbách bol sultán Mulaj Izmail nemilosrdný voči tým, ktorí meškali s prácou, či kvalita ich práce nebola dostatočná. Keď raz kontroloval tehly, zistil, že sú príliš tenké. Nahnevaný sultán rozkázal svojim čiernym strážcom, aby rozbili päťdesiat tehiel na hlave majstra tehliara. Po treste bol skrvavený otrok uvrhnutý do väzenia. Pri inej príležitosti sultán obvinil skupinu otrokov, že vyrobili maltu nepostačujúcej kvality. Rozzúrený sultán im začal biť hlavy o seba „vlastnými rukami, pričom mali hlavy tak dobité, že celé miesto bolo dočista krvavé ako mäsiarov krám.„[29]

Tresty, ktorými boli otroci trestaní v sultánovom paláci nemali konca kraja. Raz prešiel okolo sultána španielsky otrok a zabudol si zložiť klobúk. Nahnevaný sultán hodil po úbohom otrokovi kopiju, ktorá ho zasiahla hlboko do mäsa. Úbohý otrok si ju vytiahol z tela a vrátil ju sultánovi, aby ho opakovane udrel do brucha. Bol tu iný trest, často používaný pre otrokov, zvaný „prelievanie“, traja či štyria čierni strážcovia na sultánov rozkaz „chytili otroka za stehná a ramená, z celej sily ho vyhodili a roztočili tak, aby mu hlava smerovala nadol,“ písal Pellow. Strašný trest často lámal väzy či vykĺboval ramená. Toto predstavenie pokračovalo, až kým im sultán neprikázal skončiť.[30]

Prepracovaní, zle živení a podvyživení otroci, žijúci v strašných hygienických podmienkach v otrokárni boli častou korisťou chorôb. Epidémie sa opakovali často. S minimálnou lekárskou starostlivosťou sa stávalo, že ich umierali veľké počty, zvlášť tí, ktorí už boli veľmi slabí, alebo trpeli hnačkou či týfusom. Pri jednej príležitosti, píše Mouette, zabila epidémia každého štvrtého francúzskeho otroka.[31]

V imperiálnom paláci mohla aj najbezvýznamnejšia chyba stáť otrokov Mulaja Izmaila život. Sultánov syn Mulaj Zidan raz zabil „svojho obľúbeného čierneho otroka vlastnou rukou“ lebo náhodou vyrušil holuby, ktoré princ kŕmil. Sultán „bol tak vrtkavej, krutej a krvilačnej povahy, že si nikto nebol ani hodinu istý životom,„, píše Pellow.[32]

Pred deviatimi desaťročiami John Harrisson opakovane cestoval ako diplomat na dvor sultána Mulaja Abdal Málika (v. 1627-31), aby dosiahol prepustenie britských zajatcov. Na týchto neúspešných cestách si Harrison všimol mučenie a utrpenie otrokov a napísal: „Sultán nariaďoval, aby boli muži mučení, prípadne zbití takmer na smrť v jeho prítomnosti …dával ich biť na chodidlá a potom ich nútil behať po ostrých kameňoch či tŕňoch.“ Harrison dodal, že sultán nariadil, aby boli niektorí jeho otroci roztrhaní koňmi, pričom niekoľko z nich to stále prežilo „so všetkými kĺbami vykĺbenými.“ (takže sultán bol rozmaznaný, ale možno že otrok u bežného moslima sa mal lepšie, keďže prostý človek by mal mať zrejme lepšiu povahu než sultán – pozrime sa, či je to pravda – pozn prekl.) „On (majiteľ) ma núti pracovať v mlyne ako koňa od rána až do noci s reťazami na nohách, pričom každý kus váži 36 funtov…„[33]

Tieto príbehy by mali poskytnúť približný obraz o tom, čo zotročení zakúšali z rúk moslimov v rôznej fáze svojho života otroka. Je všeobecne uznané, že 80 až 90 percent z tých, ktorých zajali moslimskí lovci otrokov a obchodníci v Afrike zomrelo skôr, než sa dostalo na trh s otrokmi. Ďalší veľký počet zomrel počas kastrácie – procedúry, obvykle vykonávanej na čiernych otrokoch, ktorých posielali do moslimského sveta. Aké obrovské utrpenie a strata ľudského života to bola! Bolesť, námaha a agónia – mentálna aj fyzická – ktorú znášali je jednoducho nepopísateľná, možno sa ani nedá predstaviť.

Esmeralda Zlopočasná

Zdroj:

[1]. Warraq, p. 203

[2]. Lal (1994), p. 148

[3]. Hughes TP (1998) Dictionary of Islam, Adam Publishers and Distributors, New Delhi, p. 597

[4]. Britský historik Toynbee pokladal jeho Muqaddimah za „nepochybne najväčšie dielo svojho druhu, ktoré bolo kedy niekým vytvorené.“ Bernard Lewis vo svojich The Arabs in History ho nazval „najväčším historikom Arabov a možno aj najväčším historickým mysliteľom stredoveku.

[5]. Lal (1994), p. 41

[6]. Hughes, p. 597

[7]. Lal (1994), p. 22

[8]. Milton, p. 65-66

[9]. Lal (1994), p. 22

[10]. Ibid, p. 54-55

[11]. Milton, p. 34

[12]. Ibid, p. 66-67

[13]. Ibid, p. 20

[14]. Ibid, p. 68-69

[15]. Ibid, p. 71-72

[16]. Ibid, p. 79-80

[17]. Ibid, p. 81

[18]. Ibid, p. 82

[19]. Ibid, p. 21

[20]. Ibid, p. 121

[21]. Ibid, p. 173

[22]. Ibid, p. 219

[23]. Ibid, p. 83-84

[24]. Ibid, p. 91-92

[25]. Ibid, p. 92.94

[26]. Ibid, p. 93

[27] Ibid, p. 105

[28]. Ibid, p. 96-97

[29]. Ibid, p. 106

[30]. Ibid, p. 107

[31]. Ibid, p. 99

[32]. Ibid, p. 124-25

[33]. Ibid, p. 16.20-21

http://www.faithfreedom.org/articles/op-ed/islamic-slavery-part-8-status-and-sufferings-of-slaves/

One comment

Pridaj komentár