Islamské otroctvo, časť 8: Osud otrokov

muslim.slave.trade1

Islamské otroctvo, časť 1

Islamské otroctvo, časť 7: Postavenie a utrpenie otrokov

Islamské otroctvo, časť 8: Osud otrokov

Pokračujeme v našom cykle o otroctve a islame. Obvykle máme také naivné predstavy, že len bieli mali plantáže, na ktorých sa dreli úbohí čierni otroci. A ajhľa ajhľa, aj moslimovia mali plantáže, na ktorých sa dreli čierni otroci. a čo je ešte zaujímavejšie, že belochom sa to vyčíta ako urkardinálny zločin za ktorý by mali pykať do desiateho kolena, potomkovia moslimských arabských vlastníkov otrokov takouto vinou netrpia a nikto im nič nevyčíta. prečo?

M.A. Khan

Toto je časť 9 kapitoly “Islamské otroctvo” z knihy M.A. Khana “Islamic Jihad: Dedičstvo nútených konverzií, imperializmu a otroctva”

Táto časť sa zaoberá zamestnaním otrokov 1) na stavbách 2) v armáde 3) kráľovských manufaktúrach 4) palácoch 5) domácnostiach a na farmách. Tí, ktorí si myslia, že islam dal otrokom veľkú príležitosť tým, že im umožnil obsadiť pozície v armáde, by si mali túto časť prečítať


OSUD OTROKOV

Keď v roku 632 prorok Mohamed umrel, zanechal za sebou niekoľko tisíc rozhodných moslimských konvertitov, ktorí žili hlavne z lupu a koristi, ktorú využívali aj na rozšírenie moslimského územia. Táto pomerne malá skupina moslimských bojovníkov sa vydala dobývať, pričom sa jej v krátkom čase podarilo dobiť rozsiahle územia. V priebehu tohto procesu zotročili obrovské počty porazených neveriacich, z ktorých sa veľká väčšina nedobrovoľne stala moslimami.
Pri vstupe do Sindhu s iba 6000 arabskými vojakmi Kásim zotročil za tri roky približne 300 000 indických neveriacich.

Podobne Musa (698-712) zotročil 300 000 černochov a Berberov v Severnej Afrike. Prvé komunity moslimov v Sindhe pozostávali z veľkého počtu moslimských otrokov a oveľa menšieho počtu ich arabských pánov.

Dohromady sa im podarilo vytvoriť administratívny systém nového islamského štátu. Takýto podnik si v predtechnologickej ére vyžadoval obrovské množstvo pracovnej sily.

V následnosti na to sa veľký počet týchto neveriacich stalo vďaka zotročeniu moslimami a museli sa zaoberať najrôznejšími činnosťami – od poskytovania sexuálneho potešenia až po rozšírenie armády.

V Indii “Nebolo zamestnania, v ktorom by neboli zamestnaní otroci Firauza Šáha,” poznamenáva stredoveká kronika Masalik.[1] Takto to bolo u každého moslimského vládcu, nie len v Indii, ale aj kdekoľvek inde. V juhovýchodnej Ázii pod moslimskou vládou boli tak isto otroci “zamestnaní v takmer každej mysliteľnej funkcii.”[2] Samozrejme, takmer celá pracovná sila v islamskej juhovýchodnej Ázii pozostávala z otrokov, ako už bolo skôr poznamenané.


Využitie na stavbách: 
Jednou z hlavných úloh, do ktorej sa moslimskí okupanti a vládcovia nan dobytých územiach pustili, bola stavba rozsiahlych mešít, minaretov, monumentov a palácov. Boli určené na to, aby hlásali moc a slávu islamu, pričom mali zatieňovať stavby domácich neveriacich. Podľa Čačnamy Kásim, keď písal o stavbách, ktoré začal v Sindhu, písal Hadžádžovi “ neveriaci konvertovali na islam, alebo boli zničení. Namiesto chrámov s modlami sa budujú mešity a iné miesta uctievania, stavajú sa kazateľnice… “[3] Kutbudín Ajbak začal stavbu monumentálnej mešity Qwat-ul-Islam (moc islamu) už v roku 1192, viac než desať rokov pred vytvorením moslimskej vlády v Indii (1206).

Podľa Ibn Battútu, miesto, kde stála mešita Qwat-ul-Islam “bolo kedysi chrámom modiel a po dobytí mesta sa z neho stala mešita.”[4] Aibak začal stavať slávny Qutb Minar- minaret na oznamovanie islamského volania k modlitbám v Dillí 1199. Qutb Minar “nemá páru v svete islamu “, napísal očitý svedok Battúta .[5]
Tieto veľké stavby v Indii, okrem vytvorenia oporného bodu pre islam tak isto potvrdzujú, že vyhlásenie moci a slávy islamu bolo nutným a kľúčovým poslaním dobývania. Na podkopanie a degradáciu výdobytkov predchádzajúcich neveriacich sa na stavbu islamských stavieb používal materiál zo zničených chrámov, kostolov, synagóg. Perzský nápis na mešite Qwat-ul-Islam potvrdzuje, že na jej stavbu bol použitý materiál z 26 zničených hinduistických a džajnských chrámov.[6] Podobné materiály boli použité pri stavbe Qutb Minar, kde píše prof. Habibullah, “vytesané postavy (hinduistických bohov a bohýň) na kameňoch mali buď zničené tváre, alebo boli skryté tým, že ich postavili na otesanú stranu.“[7]
Moslimskí okupanti Indie začali najprv so stavbami mešít, minaretov, pevností a mauzóleí, ktoré mali pre nich náboženský význam; neskôr k nim pridali vynikajúce paláce a iné budovy v Indii. Ich stavby boli často dokončené dva krát tak rýchlo. Vo veľkom zápale nás Barání informuje, že palác sa dá postaviť za dva či tri dni a pevnosť za dva týždne, počas vlády sultána Alaudín Kildžího.

Hoci je to prehnané, napriek tomu nám to hovorí, že veľké počty ľudí, zásadne otroci, boli zamestnaní na týchto stavbách; museli pracovať pod obrovským tlakom, aby tieto stavby dokončili čo najrýchlejšie v tejto dobe bez moderných technológií. Nie je žiadny div, že sultán Alaudín mal 70 000 otrokov, ktorí nepretržite pracovali na stavbách.

Mešita Qwat-ul-Islam a Qutb Minar boli veľmi významné projekty, keďže materiál zo zničených chrámov sa musel búrať veľmi opatrne, aby sa dal znovu použiť. Nizámí zaznamenáva, že chrámy sa búrali pomocou slonov, každý z nich dokázal ťahať kameň, na ktorý by bolo treba 500 mužov. Na väčšinu jemnejších prác však bolo treba ľudské ruky a tak sa museli použiť veľké množstvá otrokov.[8]
Okrem toho medzi budovaním nových miest, palácov a náboženských stavieb stavali aj mestá.

Veľmi často sa stávalo, že keď na trón nastúpil nový sultán – čo sa stávalo často kvôli neprestajným povstaniam a intrigám, ktoré boli tak typické pre islamskú vládu v Indii, dal si postaviť nové mesto a nový palác, aby sa tak zapísal do histórie.

Sultán Gijsudín Balbán (v. 1265-85) opustil staré Iltutmišovo mesto, postavil slávnu Qasr-i-Lal (červenú pevnosť) v Dillí. Podobne Kajkubáb postavil mesto Kilugári. Battúta píše, že “je ich zvykom, že po smrti kráľov palác opustia… a jeho následník si pre seba postaví nový palác.“[9] Poznamenáva, že Dillí je “najväčšie mesto moslimského východu” ktoré sa skladá zo štyroch miest, postavených rôznymi sultánmi.[10]
Okrem toho, preplnené mestá bez modernej kanalizácie a systému nakladania s odpadom boli onedlho špinavé a neobývateľné a obvykle sa postavilo nové mesto, aby ho nahradilo.

Battúta a Bábur zaznamenali zničenie starých miest kvôli vlhkosti, čo si vyžadovalo presun do nového miesta, kde bolo všetko čisté a upravené. Indovia, zotročení v obrovských počtoch sa zaoberali čistením a stavbou nových miest pre moslimov, ktorí obvykle bývali v mestách. Ako už bolo citované, sultá Firauz Tuglák mal 180 000 otrokov. Z týchto sa mohlo len na lámanie kameňa poslať spolu s murármi a stavbármi 12 000 otrokov, odhaduje Lál. Cisár Bábur zaznamenáva “Iba v Ágre pracovalo denne na mojich stavbách 680 mužov; zatiaľ čo 1491 lámačov kameňa denne pracovalo na mojich stavbách v Ágre, Sikrí, Biane, Dulpúre, Gwaliore a Kuli (Aligárh). “Podobne pracovali nespočetní robotníci a remeselníci všetkého druhu v Hindustane.[11]
Všade tam, kde vládol islam, moslimskí vládcovia Indie stavali skvelé mešity, mauzóleá, monumenty, pevnosti, paláce a mestá a opravovali ich. Nepochybne, najväčšie moslimské výdobytky v Indii boli veľké architektonické monumenty, ktoré dodnes priťahujú do Indie mnohých návštevníkov z celého sveta. A boli to obrovské množstvá zotročených Indov, ktorých práca a skúsenosti na všetkých úrovniach bola na ich stavbách využitá, s moslimskými pánmi, ktorí ich sledovali s bičmi (Korrah) v ich rukách.
Podobný vzorec budovania palácov, monumentov a miest existoval vo všetkých častiach islamského sveta. V Maroku prechádzajúci vládcovia postavili skvelé hlavné mestá vo Feze, Rabate a Marrakéši s nádhernými palácmi a monumentmi. Keď sa k moci dostal sultán Mulaj Izmail v roku 1672, rozhodol sa vybudovať nové hlavné mesto v Meknese, ktoré malo veľkosťou a nádherou prekonať všetky veľké mestá sveta. Nariadil strhnúť všetky domy a budovy, aby tak získal miesto pre stavbu ohromného paláca, ktorého múry mali mnoho míľ. Palácová budova “bola vybudovaná tak, že sa prepájalo viacero palácov a izieb (…) pokračujúcich v nekonečnom reťazci po kopcoch a údoliach okolo Meknesu. Mali tam byť veľké nádvoria a kolonádové galérie, mešity so zelenými kachličkami a záhrady pre potešenie. On (sultán) nariadil stavbu veľkého maurského háremu, stajní a zbrojníc, fontán, bazénov a altánkov.”[12]
Sultán Mulaj Izmail si želal vystavať palácové mesto väčšie, než boli Versailles Ľudovíta XIV, čo bol najväčší palác v Európe. V skutočnosti paláce vo Versailles omnoho prevýšil. Britské posolstvo, vedené komodorom Charlesom Stewartom na diplomatickej misii malo podpísať mierovú dohodu so sultánom Mulajom Izmailom a oslobodiť anglických zajatcov navštívlo palác; zistili, že je omnoho väčší než akákoľvek budova v Európe. Dokonca aj najväčšie a najnádhernejšie paláce kráľa Ľudovíta XIV boli omnoho menšie. Najväčšia budova bol palác al Mansúr, ktorý sa týčil do výšky 150 stôp a “bol obklopený dvadsiatimi pavilónmi, dekorovanými glazovanými zelenými kachličkami.”[13]
Sultánov palác bol postavený výlučne európskymi otrokmi, na ktorých dozerali bandy miestnych zločincov.

Palác meral v priemere štyri míle a jeho steny boli dvadsať päť stôp hrubé. Podľa Windusa, “30 000 mužov a 10 000 mulíc bolo každodenne zamestnaných na stavbe paláca. Každé ráno sa objavil na stavbe sultán, aby si pozrel stavbu a povedal, čo sa má v ten deň robiť. Otroci pracovali tak, aby perfektne dokončili pridelenú prácu včas. Keď dokončil jednu stavbu, už začínal ďalšiu.” Rozsah stavieb bol taký obrovský, že “nikdy nebolo takého paláca pod žiadnou vládou, arabskou či cudzou, pohanskou či moslimskou,” píše marocký historik ez-Zayyani. Len na stráženie hradieb bolo treba 12 000 vojakov.[14]
Pri budovaní paláca sultána Mulaja Izmaila nebolo oddychu. Bol málokedy spokojný s hotovými budovami, často nariadil, aby boli zbúrané a stavalo sa úplne znova. Aby mal neustále čím zamestnávať svojich otrokov, nechal ich zbúrať dvadsať míľ hradieb paláca a znovu ich postaviť na tom istom mieste. Keď sa ho spýtali, prečo to robí, sultán odpovedal, “Mám vrece plné potkanov (otrokov); pokiaľ tým vrecom neprestanem triasť, prehryzú si cestu von.”[15]
Nástupca Mulaja Izmaila Mulaj Abdalláh bol práve taký krutý, ako jeho otec. Aby jeho otroci mali dostatočne ťažkú prácu a boli zamestnaní, nariadil, aby ohromujúci palác, ktorý postavil jeho otec – “pýcha a radosť Meknesu” – bol zbúraný a znovu postavený jeho európskymi otrokmi. A mal sadistické potešenie z utrpenia a dokonca aj smrti, keď pracovali. “Keď otroci pracovali,” píše Francúz Adrian de Manault, “jedným z jeho potešení bolo postaviť veľký počet otrokov pod múr, ktorý sa mal zbúrať a sledovať, ako ich zaživa pochová pod troskami” (pozn. prekl. záľuba hodná veliteľa lágra). Správal sa k svojim otrokom “najkrutejším a najodpornejším spôsobom” písal Pellow.[16]
Činnosť v armáde: Ďalším veľkým zamestnaním, v ktorom sa otroci používali vo veľkých počtoch bola moslimská armáda.

Musa v Severnej Afrike odviedol do vojenskej služby 30 000 otrokov. Na konci osemnásteho storočia mal sultán Mulaj Izmail 250 000 armádu čiernych otrokov.

Moslimské armády otrokov od 50 000 do 250 000 boli bežné v Maroku, Egypte a Perzii. Obávaný janičiarsky regiment, ktorý dobyl Konštantínopol v roku 1452 pozostával výlučne z vojakov- otrokov. Kutbudín Ajbak, prvý sultán Dillí bol otrokom sultána Mohameda Gaurího. Sultáni Dillí boli až do roku 1290 všetko otroci. Ich armády tak isto pozostávali hlavne z otrokov, dovezených z cudzích krajín.
Mnohí moslimskí aj nemoslimskí historici a komentátori sa snažili podať tento prístup – zamestnávanie otrokov v ozbrojených silách ako vznešený a oslobodzujúci čin zo strany moslimských vládcov.

Táto vznešená činnosť, argumentovali, umožňovala otrokom získať najvyššie postavenie v armáde, dokonca sa mohli stať vládcami. Je pravda, že niektorí otroci sa dostali až do vrcholných funkcií armády a ďalší, vďaka klikám a intrigám sa dokonca stali vládcami.

Ale toto nikdy nebolo zo strany moslimských vládcom prejavom ich štedrosti. Namiesto toho to bola pre nich nevyhnutnosť, aby boli schopní v dobývaní: rozširovali tak svoje kráľovstvá a získavali tak viac otrokov, koristi a príjmov od porazených. Tak isto sa stali nástrojom pokračovania brutality, masového vraždenia a zotročenia neveriacich. Každý otrok, ktorý sa dostal až na vrchol si vydláždil cestu brutalitou a zničením desiatok až stoviek tisícov nevinných životov. Každý otrok, ktorý sa stal vojakom zničil istý počet nevinných životov.
Po dobytí Debalu v roku 712 so 6000 arabskými bojovníkmi Kásim by nemohol pokračovať vo svojom dobývaní bez zväčšenia armády. To znamená, že po dobytí mesta musel mať čas na upevnenie moci a rozšírenie armády, preto do nej nabral aj časť otrokov.[17]

Keď sa jeho vojenská moc upevnila, mohol poslať ďalšiu expedíciu, pričom si uchoval v bezpečí už dobyté územia. Urobil asi pol tucta hlavných výprav po príchode do Sindhu a postupne sa jeho armáda zväčšila na 50 000 vojakov.

Časť nových regrútov boli zotročení Indovia. “Armáda je kráľovskou mocou a kráľovská moc je armádou”, napísal Barání, čím zdôraznil dôležitosť mocnej armády lúpežnej moslimskej vlády a dobývania. Zapojenie otrokov do armády preto nebola žiadna milosť zo strany moslimských vládcov voči zotročeným, ale jej pravý opak.

Nebol to veľkodušný čin prepustenia na slobodu a povýšenie otrokov moslimskými vládcami, boli to donútení spraviť pre svoj vlastný zisk. Predovšetkým, otroci nevstupovali do moslimskej armády dobrovoľne, ale nasilu. A každý otrok, odvedený do armády vydláždil cestu pre ničenie a znásilnenie životov tuctov nevinných nemoslimov, ich včerajších súvercov.
Po neúspechu v bitke pri Tours (Francúzsko) v roku 732 islamské výboje ochabli. Duch džihádu v moslimskej armáde pravdepodobne zakrnel. S veľkými územiami a veľkým bohatstvom arabskí a perzskí vojaci stratili chuť ďalej krvavo dobývať a riskovať svoje životy.

V tej dobe severoafrickí čierni a berberskí otroci tvorili základ moslimskej armády, ktorá pokračovala v džihádových výpravách v Európe. Na východnej hranici islamu moslimovia našli iný národ, Turkov, s neúnavnou chuťou bojovať a prelievať krv. Abbásovskí kalifovia, zvlášť kalif al-Mutasim (833-42), začal odvádzať Turkov do armády vo veľkých počtoch, čím nahrádzali spohodlnelých Arabov a Peržanov. Mnohí z týchto Turkov boli zotročení vo vojnách. Tak isto časť z nich bola dovezená v mladom veku ako časť tribútu v štýle Dewshirme a vyškolená pre službu v armáde. Tento trend pokračoval aj za ďalších kalifov, čím sa Turci stali hlavnou silou v armáde; nadradenosť Arabov a Peržanov v armáde sa skončila.
Niektorí z týchto mocných tureckých veliteľov sa neskoršie vzbúrili proti kalifom a vyhlásili svoju nezávislosť. Prvá nezávislá turecká dynastia vznikla v Egypte v roku 868. Na východnom fronte islamu povstal turecký otrocký vládca menom Alptigin – otrok kúpený od Peržanov (samanidská dynastia), kráľ Ahmad bin Izmail (u. 907) , pán Transoxiany, Chorasánu a Buchary. Za svoje vojenské úspechy dostal Alptigin 500 dedín a asi 2000 otrokov od samanidského správcu Abdul Malika (954-61). Alptigin sa neskoršie stal nezávislým pánom v Ghazni.

On kúpil ďalšieho tureckého otroka menom Subuktigin, ktorý po Alptiginovej smrti získal moc. Subuktigin “často napádal Hind aby tak konal sväté vojny,” písal al-Utbi. Napriek tomu to bol Subuktiginov syn, sultán Mahmúd Ghazni, ktorý začal ničivé sväté vojny proti neveriacim Indie. Zruba o stopäťdesiat rokov neskôr ďalšia banda otrockých sultánov, afgánskych Gaurivídov zasadila posledný úder samostatnosti Indie, vytvoriac tak moslimský sultanát v Dillí. Kutbudín Ajbak, turecký otrok sultána Gaurího, z ktorého sa stal vojenský veliteľ sa stal prvým sultánom Dillí. Sultáni z Dillí zvykli udržiavať armádu, pozostávajúcu hlavne z otrokov cudzieho pôvodu na začiatku ich vlády. Otroci z rôznych národov – Turci, Peržania, Seldžuci, Oguši (irackí Turkméni), Afgánci a Kildžovia boli kupovaní v obrovských počtoch a odvádzaní do armády Gaznávidov a Gauriovcov. Čierni otroci, kupovaní z Abesínie sa stali hlavnou silou v armáde sultánky Razíje (v. 1236-40), dcére sultána Iltutmiša.
Keď sa k moci dostala Kildžíovská dynastia (1290-1320), prví neotrockí vládcovia Indie, Indovia, zotročení a násilne konvertovaní na islam sa začali objavovať v armáde na veľkú nechuť pravoverných moslimov, ktorým sa nepáčila myšlienka zapájania Indov nízkeho pôvodu do ozbrojených síl. Ale v tom čase útočili na severozápadnú hranicu Indie Mongoli. Sultán potreboval silnú armádu, čo si vyžiadalo zapojenie moslimských otrokov indického pôvodu. Okrem toho Kildžíovci získali moc vyhnaním Turkov, ktorí sa neustále búrili. Takže Kildžíovci nemohli do armády brať Turkov vo väčšom počte, lebo im neverili. Neskoršie, sultán Firauz Tuglák (v. 1351-88), cítiac hroziacu inváziu zo strany islamizovaných Mongolov (ktorá samozrejme prišla v roku 1398 Timurovými barbarskými nájazdmi), potreboval postaviť veľkú armádu. V dôsledku toho bolo povolené, aby po prvý raz v dejinách Indie boli do moslimskej armády odvádzaní Indovia. Podobne ako všade, existovala moslimská opozícia proti zamestnávaniu podrobených neveriacich, ktorí sa stali moslimami v armáde. V Egypte rodení Kopti, ktorí konvertovali na islam po dlhý čas neboli súčasťou armády.


Úloha indických vojakov:
 V armáde indickí vojaci (väčšinou konvertovaní otroci), známi ako paikovia, obvykle slúžili na nižších stupňoch. Boli zaradení do pechoty. Boli to odvedení otroci zajatí na výpravách, alebo ako súčasť tribútu, neskoršie do armády začali kvôli živobytiu vstupovať aj Indovia. Paikovia vykonávali najrozličnejšie práce, ako napríklad mali na starosti kone a slony, slúžili ako sluhovia vyššie postaveným kavaleristom. Moslimskí sultáni a vládcovia Indie mali veľkú armádu; a počas Akbarovej vlády “mogulská armáda v poli mala na každého bojovníka dvoch až troch sluhov“, poznamenáva Moreland.[18] Prirodzene sa tak v armáde našlo použitie na rôznych úrovniach pre početné davy otrokov. Počas vojenskej výpravy paikovia presekávali džungľu a pripravovali cestu pre pochodujúce armády. Počas zástavky, či po príchode do cieľa budovali tábor a stavali stany – niekedy na takom veľkom priestore, ako bol priemer 12 546 yardov, zaznamenáva Amir Khasrau.[19]
V boji paikovia obvykle stáli na frontovej línii, aby stlmili počiatočné útoky. Nemohli ujsť pred frontálnym útokom, pretože “vpravo a vľavo od nich boli kone.. a za nimi boli slony, takže nikto z nich nemohol ujsť”  píše Alkalkašindi v Subh-ul-Asha. Portugalský cestovateľ Duarte Barbosa (1518) zaznamenáva ako očitý svedok “(paikovia) sú ozbrojení mečmi, dýkami, lukmi a šípmi. Sú to šikovní lukostrelci a ich luky sú aspoň také dlhé ako anglické… sú to zväčša Indovia.” Niektorí otrockí vojaci indického pôvodu (konvertovaní moslimovia) – ako napríklad Malik Kafur, Malik Naik, Sarang Chán, Bahadúr Nahar, Šaika Kókar a Mallu Chán et al.”sa tak isto dostali do vysokých pozícií vďaka svojej odvahe a vernosti sultánom.”[20]
Vo všeobecnosti indickí otrockí vojaci v armáde robili všetky druhy pomocných prác, vrátane slúžili ako sluhovia vojakom, starali sa o kone a slony, sekali džungľu a stavali stany a tábory. Na bojisku stáli v prvej línii s dýkami a mečmi, lukmi a šípmi a znášali prvý nápor útokov nepriateľa.
Podobný trend existoval v zamestnávaní vojakov, narodených v danej krajine kdekoľvek. Keď po počiatočnom odpore začali rukovať do armády egyptskí Kopti, ktorí konvertovali na islam, “boli zaraďovaní ako pešiaci, čo znamenalo, že v prípade víťazstva armády dostávali z koristi iba polovicu podielu kavaleristu.”[21]

Európania, ktorí prijali islam v Maroku, najviac nenávidení spomedzi všetkých otrokov, boli zamestnávaní v armáde a museli viesť ťažké bitky proti rebelom. Museli viesť prvú útočnú vlnu na nepriateľa a nemali inú možnosť úteku, ako odolávať nepriateľskému útoku vlastným telom. V bitke, pokiaľ by sa pokúsili zradiť, alebo ujsť, boli rozsekaní na kusy.[22]
Zamestnanie v kráľovských výrobniach: Ďalším veľkým podnikom pre zamestnávanie otrokov vo veľkých počtoch bola kráľovská karkána (továreň/výrobňa), ktoré existovali počas obdobia sultanátu a v mogulskom období v Indii. Tieto robotárne zvykli produkovať a vyrábať všetky možné veci pre kráľa: predmety zo zlata, striebra, mosadze a iných materiálov, látky, voňavky, brnenia, zbrane, výrobky z kože a šaty, sedlá pre kone a ťavy a pokrývky pre slony.[23]

Tisíce otrokov, vyškolených ako remeselníkov pracovalo v týchto robotárňach, pod dozorom Amirov či Chánov. Firauz Šáh Tuglak mal 12 000 otrokov pracujúcich v jeho karkánach. Produkovali produkty vynikajúcej kvality pre akúkoľvek potrebu sultánov a cisárov a ich generálov, vojakov a šľachtu – vrátane zbraní pre boj a darov pre mocných pánov a vládcov v zámorí. Komodor Steward a jeho sprievod navštívili robotárne sultána Mulaja Izmaila v Maroku, kde ich našli “plné mužov a chlapcov v práci.. vyrábali sedlá, puzdrá na pištole, pošvy na scimitáry a iné veci.”[24]
Zamestnanie v palácoch a na kráľovských dvoroch: Nasledujú Lálove záznamy o zamestnávaní otrokov v kráľovských palácoch a na dvore.[25]

Otroci sa používali vo veľkých počtoch v rôznych oddeleniach kráľovského dvora. Veľa z nich fungovalo ako špióni; tisíce z nich pracovali v daňových a poštových oddeleniach, kde vyberali dane a nosili správy. V paláci boli tak isto treba veľké počty otrokov. Cisári Akbar, Džahangír a Šáh Džahán mali vo svojich háremoch 5 až 6 000 žien (manželiek a konkubín); každá z nich mala málo či hodne bandi (otrokýň), ktoré sa o ne starali. Žili v zvláštnych apartmánoch a strážila ich ženská garda, eunusi a vrátnici v sústredných kruhoch.
Boli tu aj veľké skupiny otrokov, hrajúcich na trúby, bubny či píšťaly. Otroci boli zamestnaní aj ovievaním kráľovských osôb a odháňaním komárov.

V službách sultána Mohameda Šáha Tugláka (u. 1351), ako napísal Šihabuddín al Omari:
“bolo 1200 lekárov; 10 000 sokoliarov, ktorí jazdili na koňoch a niesli vtáky, vyškolené v love; 300 bubeníkov šlo vpredu a plašilo zver; 3 000 pomocníkov nieslo rôzne predmety pre lov, ktorí ho sprevádzali, keď šiel na lov; 500 spoločníkov pri stole s ním jedávalo. Okrem 1000 otrokov hudobníkov, ktorí učili hudbu platil aj 1200 hudobníkov a 1000 básnikov píšucich v arabskom, perzskom a indických jazykoch. Pre potreby kráľovskej kuchyne denne zarezali 2500 volov, 2000 oviec a iných zvierat.”
Nie sú k dispozícii počty otrokov, potrebných pre takéto veľké každodenné podniky plus všetky ostatné rutinné práce v kráľovských palácoch, ale nie je ťažké to odhadnúť. Pre zábavu a športy tu bol početný personál: lov, streľba, púšťanie holubov a podobne. Sultán Alauddín Kildží mal vo svojej zbierke 50 000 chlapcov- holubiarov. Otroci boli zamestnaní dokonca na to, aby trénovali bojové inštinkty najrôznejších zvierat “až po žaby a pavúky,” zaznamenáva Moreland.

Rival cisára Humajúna, Šer Šáh, nie až taký mocný a bohatý vládca mal v poštových službách 3400 koní a vo svojej stajni mal okolo 500 slonov. O každého slona sa staralo sedem otrokov. Cisár Džahangír zaznamenáva vo svojich pamätiach, že o každého psa, ktorý dostal ako dar z Anglicka sa starali štyria otroci. Podľa marockého kronikára Ahmeda ben Nasírího, sultán Mulaj Izmail mal vo svojej stajni okolo 12 000 koní a o každých desať žrebcov sa starali dvaja otroci.[26] Podľa Pellowa, ktorý krátko slúžil v háremovej garde, v obrovskom háreme Mulaja Izmaila bolo 4000 konkubín a manželiek. [27]

Na stráženie háremov bolo očividne treba tiež veľký počet otrokov.
Zamestnanie v domácnosti a v poľnohospodárstve: V kráľovských palácoch boli zamestnané desiatky tisíc otrokov. Šľachta, správcovia provincií a vysokopostavení generáli zamestnávali otrokov po stovkách a tisíckach v službe svojich dvorov a domácností. Jeden z dvoranov cisára Džahangíra mal 1200 otrokov- eunuchov okrem ostatných otrokov. Na výpravách moslimskí vojaci zvykli dostávať ako súčasť svojho podielu veľa otrokov. Časť z nich zvykli predať, a zostatok bol zamestnaný v domácnosti a v prácach vonku okolo domu, aby tak poskytli svojmu pánovi všetko mysliteľné pohodlie.
Podľa islamského práva v Omarovej zmluve nemoslimovia nesmeli kupovať otrokov, patriacich moslimom. Z toho vyplýva, že na trhoch islamských krajín iba moslimovia mohli legálne kupovať otrokov. Toto obmedzenie sa pravdepodobne prísne dodržiavalo v ranom období islamu. Moslimská populácia bola počas prvých desaťročí a storočí islamu malá, zatiaľ čo množstvá otrokov na predaj veľmi veľké kvôli rýchlemu úspechu v dobývaní. Tento nadbytok otrokov znamenal, že aj bežná moslimská domácnosť vlastnila mnoho otrokov, ako už bolo poznamenané. Počty otrokov z niektorých výprav boli také veľké, že sa museli predávať po skupinách, ako to urobil kalif al Mutasim v 838.
Čo títo otroci, od pár až po veľké množstvá, robili v domácnostiach bežných, možno aj chudobných moslimských pánov? Očividne vykonávali akúkoľvek predstaviteľnú prácu a povinnosti: práce v domácnosti každého druhu, ktoré si vyžadovali fyzickú námahu, ako napríklad pasenie zvierat a práca na záhumienkoch a farmách.

Otroci takto umožňovali svojim vlastníkom viesť pohodlný život, ľahký a žiť bez práce. Podľa Lewisa “Otroci, väčšinou čierni Afričania sa vo veľkých množstvách objavovali vo veľkých ekonomických projektoch. Od raných období islamu boli veľké počty čiernych otrokov zamestnávané pri odvodňovaní salín v južnom Iraku. Zlé podmienky viedli k sérii povstaní. Ďalší čierni otroci boli zamestnaní v zlatých baniach v hornom Egypte a Sudáne a v soľných baniach na Sahare.”[28] Segal dodáva: “Kopali kanály, odvodňovali močariská, čistili saliny od ich soľnej kôrky; pestovali cukrovú trstinu a bavlnu na plantážach a boli ubytovaní v táboroch, kde ich moho byť od päťsto do päťsto tisíc.“[29] Kvôli týmto povstaniam si moslimskí vládcovia neskoršie dávali pozor, aby nezamestnávali veľké počty otrokov na konkrétnych projektoch.
V islamskej Guinei a Sierra Leone majitelia “miest otrokov” zamestnávali svojich otrokov v devätnástom storočí na farmách.[30] Otroci sultána Sajída Sáda (u. 1856) vo východnej Afrike “dreli na obrovských klinčekových plantážach na ostrove Pemba a Zanzibar...”[31] Segal cituje Nehemiu Levtzion že “v pätnástom storočí bol veľký dopyt po otrokoch kvôli rozširovaniu plantáží v južnom Maroku.” (pozn. prekl: ale kuknime sa, takže neboli iba hnusní bieli plantážnici, ale aj hnusní arabskí plantážnici?)

V devätnástom storočí, dodáva Segal “keď bol dopyt po bavlne vysoký a otrokov zo Sudánu bolo kopa, boli použitý na zväčšenie plantáží v Egypte, pričom veľký počet otrokov sa používal na pestovanie obilia na východoafrickom pobreží a na klinčekových plantážach na ostrovoch Zanzibar a Pemba.”[32] V devätnástom storočí na arabských plantážach na Zanzibare a Pembe pracovalo 769 000 čiernych otrokov, pričom 95 000 z nich bolo dodaných iba na arabské plantáže na Maskarémske ostrovy vo Východnej Afrike.[33]

Esmeralda Zlopočasná

________________________________________

[1]. Lal (1994), p. 97
[2]. Reid A (1993) The Decline of Slavery in Nineteenth-Century Indonesia, In Klein MA ed., Breaking the Chains: Slavery, Bondage and Emancipation in Modern Africa and Asia, University of Wisconsin Press, Madison, p. 68
[3]. Sharma, p. 95
[4]. Gibb, p. 195
[5]. Ibid
[6]. Watson F and Hiro D (2002) India: A Concise History, Thames & Hudson, p. 96
[7]. Lal (1994), p. 84
[8]. Ibid, p. 84-85
[9]. Ibid, p. 86.88
[10]. Gibb, p. 194-95
[11]. Lal (1994), p. 88
[12]. Milton, p. 100-01
[13]. Ibid, p. 102
[14]. Ibid, p. 104-05
[15]. Ibid
[16]. Ibid, p. 240-41
[17].Veľké počty dobrovoľníkov džihádistov z islamského sveta, ktorí videli nové možnosti vedenia svätej vojny proti neveriacim tak isto prúdili do Sindhu, aby sa pridali ku Kásimovej armáde.
[18]. Moreland, p. 88
[19]. Lal (1994), p. 89-93
[20]. Ibid
[21]. Tagher J (1998) Christians in Muslim Egypt: A Historical Study of the Relations between Copts and Muslims from 640 to 1922, trs. Makar RN, Oros Verlag, Altenberge, p. 18
[22]. Milton, p. 135-36
[23]. Lal (1994), p. 96-99
[24]. Milton, p. 186
[25]. Lal (1994), p. 99-102
[26]. Milton, p. 132
[27]. Ibid, p. 120
[28]. Lewis (2000), p. 209
[29]. Segal, p. 42
[30]. Rodney W (1972) In MA Klein & GW Johnson eds., p. 158
[31]. Gann L (1972), In Ibid, p. 182
[32]. Ibid, p. 44-45
[33]. Ibid, p. 60-61
http://www.faithfreedom.org/articles/islamic-jihad-articles/islamic-slavery-part-9-fate-of-slaves/