Komentár z Ukrajiny: Čo sa stalo v Širokine?

Alexandr Žučkovskij
Alexandr Žučkovskij

Alexandr Žučkovskij

Administrátor facebookovej komunity “Na východe nič nového” nám poslal zaujímavý preklad komentára Alexandra Žučkovského k situácii na fronte. Alexander Žučkovský pochádza z Petrohradu a na Donbase pôsobí od apríla minulého roka. Podieľal sa na obsadzovaní úradov v Luhansku, potom bránil Slavjansk ako člen Strelkovovej brigády. Momentálne sa venuje vybavovaniu materiálnej podpory, stále má ale prehľad a občas celkom zaujímavé články. V tom poslednom sa venuje situácii v Širokine a dôvodom, kvôli ktorým stade opolčenci ustúpili. Samozrejme tu treba predpokladať istý stupeň zaujatosti a ťažko na 100% overiť jeho pravdivosť, minimálne to ale ukazuje, ako tamojšiu situáciu vníma nemalá časť povstaleckých síl.

[sociallocker][/sociallocker]

Čo sa vlastne dialo v Širokine ?

Popíšem podrobnejšie o tom, čo sa dialo v Širokine a prečo považujem náš odchod stade za kapituláciu.

Širokino obsadil a držal Semenovský batalión (prvý v zostave 9. pluku) pod velením “Malého”. Ten bol mojim prvým veliteľom, keď som sa podieľal na obrane Slavjanska. Potom sa Malého rota rozrástla na batalión, ktorý sa zúčastnil bojov v Snežnom, Saur-Mohyle a potom pod Mariupolom. V rajóne Širokino som bol neraz, keď som bataliónu vozil zbrane, techniku, dobrovoľníkov, pracoval tam s dronmi. Preto dobre viem, čo sa tam dialo.

Problém nie je ani tak v rozhodnutí opustiť Širokino (stáva sa, že z taktických dôvodov treba opustiť pozície) ako v nekompetentnosti a nekonzistencii vojenského velenia, hlavne keď ten ústup prezentovali ako akúsi “mierovú iniciatívu”. Nech bol ten motív akýkoľvek, nič iné ako demoralizáciu neprinesie.

Ak počúvame argumenty tých, ktorí hovoria o zraniteľnosti našich pozícií v Širokine (vyvýšenina obsadená protivníkom a my zbytočne sedíme pod obstrelmi), vidíme že je to argumentácia kapitulantov, pretože ako jediné možné riešenie ponúkajú ústup a nie útok a obsadenie danej výšiny.

Odkaz na minské dohovory je taktiež porazenecký, prístup, že Ukrajinci ich narúšať môžu a my nie, oni sú zlí a my sme “bieli a voňaví”, jednostranne niečo dokazujeme “svetovému spoločenstvu” (čo presne, to nikoho nezaujíma).

Problém nie je v opustení nevýhodných pozícií v Širokine (čo podporuje aj mnou ctený Dmitri Stešin, ktorého za kapitulanta považovať nemožno), ale v tom, že nevýhodnými sa stali kvôli chybám vojenského velenia. Výšina, ktorú držia Ukrajinci bola bez boja vydaná na príkaz velenia pluku ešte pred piatimi mesiacmi. Semenovský batalión ju obsadil ešte 19. januára, vyvesil vlajku a odohnal protivníka na dostatočnú vzdialenosť. No takmer okamžite prišiel príkaz opustiť ju a stiahnuť sa. Ľudia umreli pri útoku na výšinu, umreli aj pri ústupe (Ukrajinci nakryli ustupujúcich tankami a delostrelectvom) – a za tieto nepochopiteľné manévre zaplatili krvou iba vojaci. A toto sa stalo počas najtvrdších bojov, dlho pred minským prímerím. No aj neskôr, keď sa Ukrajinci na tej výšine dobre opevnili bola možnosť a vôľa dobyť ju, no nedovolili nám to. Neskôr Malý dostal povolenie na ďalší útok, sľúbili mu podporu rozviedky a artilérie. No nakoniec nebola ani rozviedka, ani ťažká technika (mínomet trikrát vystrelil a z nejakého dôvodu stíchol) – vojaci útočili s ručnými zbraňami a útok sa zadrhol, znova zbytočné straty.

Po prijatí druhých minských dohovorov sa vojna v tom sektore stala ešte bizarnejšou. Ľudia boli posielaní do útokov bez ťažkej techniky. Boli dni, keď im nedovolili odpovedať ani z ručných zbraní. Zakopávali sa pod paľbou bez podpory delostrelectva. Protivník sa pritom neokúňal využiť celý svoj arzenál, nehľadiac na nejaké prímerie. A pritom keď im bolo treba, ukrajinskí velitelia sa dohovárali s veliteľom 9. pluku (často sa stretávali a volali si) o prerušení paľby, počas ktorého sa protivník mohol preskupiť, doplniť muníciu, odniesť si svojich mŕtvych a zranených. Ukrajinskí “partneri” nám podobné privilégiá neposkytovali, raz sme dva týždne nemohli dostať nášho mŕtveho z bojiska.

Aj za takýchto okolností sa Malému podarilo efektívne držať obranu a minimalizovať straty u mužstva. Tie by boli niekoľkonásobne vyššie, keby kombat (KOMandér BATalióna) neignoroval protirečivé príkazy a nepotláčal nepriateľskú paľbu. Kvôli neustálym nezhodám so štábom bol Malý nakoniec zo svojho postu odvolaný. Ešte vo februári mi hovoril: “Za Širokino sme krvavo zaplatili a ja ho nevydám.” Kvôli jeho nesúhlasu s tým divným vedením vojny Malého stade aj odvolali. Stál za tým zamkom (ZÁStupca VELiteľa) 9. pluku – menovať nebudem, zainteresovaní vedia, o kom je reč. Spočiatku radil kombatovi odísť “po dobrom” (dobrovoľne), inak to bude “po zlom”. Potom bol Malý odvolaný vnútorným príkazom pluku, čo bolo samo o sebe nezákonné – spraviť to mohol iba štáb.

Aby sa vyhlo konfliktom tak Malého “povýšili” za zamkoma pluku pre vzdelávaciu činnosť (zampolit). Keď tam prišiel veliteľ štábu tak bol prekvapený, čo na takej pozícii v štábe robí bojový veliteľ a prikázal vrátiť Malého do bataliónu. Potom mu zamkom začal posielať rôzne pokarhania a na ich základe písal listy do Donecku. Nakoniec dosiahol svoje a Malý bol odvolaný príkazom štábu.

Okrem iných vecí je zamkom pluku zodpovedný za výpalníctvo nezákonných kšeftov (napríklad na jar, nehľadiac na zákaz jazdiť na more počas bojov, začali fungovať rybacie farmy), krádeže paliva (jeho veľká časť sa do bataliónu nedostala) a mnohé iné veci, o ktorých zatiaľ nechcem hovoriť.

Za všetko to nesie zodpovednosť nielen nielen miestne velenie, ale aj hlavný štáb, ktorý nepochopil situáciu, nereagoval na “signály” o činnosti velenia pluku a odvolalo veliteľa, ktorý vybudoval batalión “z nuly” a mal medzi vojakmi autoritu. Vo výsledku s Malým odišlo 50 vojakov a dokopy z batalióna do iných jednotiek (alebo “na voľnú nohu”) poodchádzalo do 150 ľudí. Toto sa negatívne odrazilo na bojaschopnosti pluku, zvýšili sa straty.

Takže ak sa máme baviť o výhodných / nevýhodných pozíciách, buď si bolo treba vydobiť lepšie alebo nebrániť Širokino pol roka a potom sa aj tak stiahnuť. Čo sa týka strát, tak za ne môžu ani nie tak zlé pozície a obstrely protivníka, ako nerozhodné velenie a nemožnosť plne odpovedať Ukrajincom.

Nemám rád hystériu okolo “skvelých plánov”, ani tú, že “všetko je stratené”. Vždy, ak sa dá, tak píšem o pozitívnych momentoch, úspešných operáciách, pomoci Ruska, no nebudem sa vyhýbať kritike a schvaľovať zhubné tendencie, hlavne keď sa týkajú mne drahých ľudí a spolubojovníkov.

Najhorší je pre vojakov pocit, že umierajú nezmyselne a zbytočne. Stále častejšie počujem od opolčencov o “dohodnutej vojne” a otázky: “Za čo sme prelievali krv a pochovávali našich druhov?” Berú to ako urážku tých, ktorí sa už pýtať nemôžu.

Zdroj:

https://www.facebook.com/juchkovsky/posts/914109908627875