Krajina bez moslimov.

Japonský moslim

Sú na svete krajiny (prevažne v Európe), ktoré v súčasnej dobe prekonávajú významné kultúrne zmeny v dôsledku prisťahovalectva moslimov. Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Holandsko sú zaujímavými príkladmi skutočnosti, kedy imigrácia z moslimských krajín, spolu s ich vysokou pôrodnosťou, ovplyvňuje každú oblasť života.

Japonský moslim

Japonský moslim

Poznámka :
V pôvodnom zdroji na blogu Middle East and Terrorism článok zmizol a doteraz nebol obnovený. Redakcia na jeho mieste uviedla slová : “Pravdivosť obsahu tohto článku bola spochybnená. Tento článok bude obnovený po overení.
Preto uvádzam preklad z iného zdroja s tou výhradou, že môže ísť o fikciu. Faktom je, že počet japonských moslimov je malý a je veľmi známy postoj Japoncov ku “gaidžinom” (cudzincom), ktorý zodpovedá popisu v článku. Rovnako sa stotožňujem so záverom článku, v ktorom autor vyjadruje názor, že iba krajina s hlbokými národnými koreňmi, sebavedomá a asertívna, vie postaviť hrádzu islamskej záplave.


Je zaujímavé, že je na svete aj krajina, ktorej celkový úradný ale aj verejný prístup k moslimskej tematike je úplne odlišný. Je to Japonsko. Tento štát si udržiava veľmi nízku úroveň ústretovosti voči islamu na všetkých úrovniach. Na diplomatickej rovine platí, že hlavné politické osobnosti z islamských krajín takmer nenavštevujú Japonsko a najvyššie osobnosti japonskej politiky zriedkavo navštevujú moslimské krajiny. Vzťahy s moslimskými štátmi sú založené na záujmoch – napríklad o ropu a zemný plyn, ktoré Japonsko z niekoľkých moslimských krajín dováža. Oficiálnou politikou Japonska je neudeľovať občianstvo moslimom, ktorí do krajiny prichádzajú, dokonca aj povolenie na trvalý pobyt sa im udeľuje zriedkavo.

V Japonsku je zakázané presviedčať na prijatie islamskej viery (dawah) a na každého moslima, ktorý aktívne povzbudzuje obracanie na islam, sa tu pozerajú ako na niekoho, kto vás získava pre cudziu a nežiadúcu kultúru. Arabčina sa vyučuje len na niekoľkých akademických inštitúciách. Nie je ľahké do krajiny doviezť korán a prichádzajúci moslimovia bývajú zamestnanci cudzích spoločností. V Japonsku je tiež veľmi málo mešít. Oficiálnou politikou japonských úradov je robiť všetko pre nepovoľovanie vstupu moslimom a to dokonca aj keď sú to lekári, technici, manažéri, vyslaní sem spoločnosťami odinakiaľ, aby v oblasti pôsobili. V Japonsku spoločnosť očakáva, že sa moslimskí muži budú modliť doma.

Keď sa japonské firmy obzerajú vo svete po zamestnancoch, výslovne upozorňujú, že nemajú záujem o moslimov. A každý moslim, ktorému sa podarí do krajiny dostať, zistí, že je veľmi ťažké prenajať si byt. Kdekoľvek potom začne žiť, vnesie do susedstva nepokoj. V krajine je zakázané zakladať islamské organizácie, čiže je takmer nemožné zriadiť mešitu či islamskú školu. V Tokiu je len jediný imám.

Na rozdiel od Európy islam priťahuje veľmi málo Japoncov. Ak si vezme Japonka moslima, jej sociálne i rodinné prostredie ju vylúči. V krajine nie je možné uplatňovať šaríju. Možno tu nájsť niektoré halal pokrmy, avšak je ťažké ich v supermarketoch objaviť.

Japonský prístup k moslimom názorne dokladajú čísla: krajina má vyše 127 miliónov obyvateľov, z čoho je moslimov desaťtisíc – menej ako stotina percenta. Počet Japoncov, ktorí konvertovali na islam je podľa všetkého neveľký. Je tu niekoľko desiatok tisíc zahraničných manuálnych pracovníkov – moslimov, väčšinou Pakistancov, ktorým sa podarilo dostať do Japonska na prácu u stavebných firiem; avšak vzhľadom k negatívnemu postoju k islamu ich počet nevzrastá.

Táto situácia má niekoľko príčin:

  1.  Japonci majú sklon hádzať všetkých moslimov do jedného vreca – podľa nich sú to všetko fundamentalisti, neochotní vzdať sa svojho tradičného videnia sveta a prijať moderné myslenie a správanie. Islam sa tu chápe ako cudzie náboženstvo, ktorému by sa každý inteligentný človek mal vyhnúť.
    .
  2. Japonci sú väčšinou bezkonfesijní, avšak ich národný spôsob života je založený na šintoizme s niektorými integrovanými prvkami budhizmu. Náboženstvo je tu chápané národne a sú tu predsudky voči cudzincom, nech to sú Číňania, Kórejci, Malajci či Indonézania, nevynímajúc ani nás, ľudí zo Západu. Jedni to nazývajú “vyvinutým zmyslom pre národ“, iní rasizmom. Zdá sa, že jedni aj druhí majú pravdu.
    .
  3. Japonci odmietajú koncepciu monoteizmu a vieru v abstraktného Boha, lebo ich poňatie zjavne vychádza skôr z hmotného sveta ako z viery a emócií. Zdá sa, že judaizmus vidia podobne ako islam. Pokiaľ ide o kresťanstvo, v krajine existuje a vzťah k nemu nie je negatívny – očividne preto, že japonské chápanie Ježiša sa podobá obrazu Budhu či Šintó.

Najzaujímavejšie na japonskom prístupe k islamu je, že necíti potrebu sa za svoj negatívny vzťah k moslimom ospravedlňovať. Jasne rozlišujú medzi svojím ekonomickým záujmom o ropu a zemný plyn z moslimských krajín, ktorý krajine prikazuje udržiavať dobré vzťahy s nimi. Na druhej strane svojím nacionalistickým stanoviskom, podľa ktorého je islam vhodný pre iných, ale nie pre Japonsko, takže moslimovia musia zostať mimo krajiny.

Keďže Japonci sú pokojní a voči cudzincom sa správajú vyrovnane a pokojne, správajú sa k nim aj oni zdvorilo a s rešpektom. Japonský diplomat nikdy v prítomnosti cudzinca nezvýši hlas, nieto aby bol hrubý. Preto sa aj cudzinci k Japoncom správajú s rešpektom, napriek ich rasizmu a diskriminácii moslimov v prisťahovaleckých záležitostiach. Japonský úradník, uvedený do rozpakov otázkou na vzťah Japoncov k moslimom, sa obvykle zdrží odpovede – vie, že pravdivá odpoveď vzbudí hnev a dať nepravdivú nie je schopný ani ochotný. Namiesto odpovede sa usmeje a ak budete naliehať, požiada o čas, aby mohol odpovedať niekto vyššie postavený, pričom vie, že žiadna odpoveď nepríde.

Japonsku sa darí zostávať krajinou prakticky bez moslimov preto, že negatívny postoj voči islamu a moslimom prestupuje celou spoločnosťou, všetkými vrstvami, od bezmenného človiečika na ulici cez firmy a organizácie až po vysoké úradníctvo. Na rozdiel od iných krajín tu nie sú organizácie, presadzujúce “ľudské práva“, ktoré by podporovali moslimské nároky voči vládnej pozícii. V Japonsku nikto nepašuje do krajiny moslimov kvôli pár jenom a takmer nikto ich legálne nepodporuje, keď sa snažia získať potrebné povolenia na prechodný alebo trvalý pobyt alebo získanie občianstva.

Ďalším faktorom, prispievajúcim k udržiavaniu moslimskej imigrácie do Japonska na minime, je japonské chápanie zamestnanca a zamestnania. Na migrujúcich robotníkov sa tu nepozerajú dobre – uberajú prácu ich ľuďom. Japonský zamestnávateľ cíti povinnosť zamestnávať japonských robotníkov, aj keď to je neporovnateľne nákladnejšie. Tradičné puto medzi zamestnávateľom a zamestnancom je tu oveľa pevnejšie ako na Západe – obaja k sebe cítia vzájomný záväzok: zamestnávateľ cíti povinnosť poskytnúť zamestnancovi obživu a ten je zas zaviazaný dať druhej strane plody svojej práce. Táto situácia nie je priaznivo naklonená prijímaniu zahraničných pracovníkov, ktorých oddanosť zamestnávateľom je neveľká.

Táto zhoda postoja verejnosti a aj tých hore voči moslimom, vytvorila okolo Japonska svojho druhu železnú oponu, ktorú moslimovia nielenže nemajú schoppnosť prekonať, ale ani to nie je dovolené. Táto železná opona zabraňujúca imigrácii moslimov umlčiava kritikov Japonska vo svete, pretože svet chápe, že kritizovať ich nemá zmysel – kritika krajinu nepresvedčí k otvoreniu brán moslimom.

Japonsko dáva celému svetu veľkú lekciu: je priamy vzťah medzi národným dedičstvom a povolením na prisťahovalectvo – ľudia, ktorí majú veľké a jasné kultúrne dedičstvo resp. identitu, nedovolia nezamestnaným sveta do svojej krajiny vstúpiť; ľudia, ktorých kultúrne dedičstvo a národná identita sú nepevné a krehké, postrádajú obranný mechanizmus k obrane pred prenikaním cudzej kultúry do svojej krajiny a na svoje územie.

Dr. Mordechai Kedar z Univerzity Bar-Ilan
Slúžil 25 rokov v IDF (Izraelských obranných silách) vo Vojenskom spravodajstvo špecializujúc sa na politické prejavy v arabských krajinách, arabské masmédiá, islamské skupiny a sýrsku vnútropolitickú scénu. Prednáša v arabčine, je expertom na otázky izraelských Arabov.

Zdroj:
http://www.jewishpress.com/indepth/opinions/the-land-without-muslims/2013/05/19/0/

2 comments

  • Prial by som si aby takyto druh nacionalizmu bol aj na Slovensku lebo to je ten spravny nacionalizmus…držať spolu podporovat sa navzajom…lenze realita na slovensku je taka ze tu kazdy kazdemu zavidi a navzajom si hadžeme polena pod nohy a nacionalizmus a tu prejavuje ako hlupe pochodovanie v uniformach …..japonci sa navonok spravaju slusne a s respektom ku vsetkym ale ked chce k nim niekto preniknut tak im to zacnu komplikovat ako sa len da…Japonci su fakt vynimočny narod

  • Pingback: Anonymous Slovensko UK &raquo Krajina bez moslimov.

Pridaj komentár