Krvavé omrvinky ukrajinských dejín. Hurby č. 2

Fedor Gal

Pokračovanie časti 1.

Venovane Fedorovi Gálovi, ktorý plackou v banderovských farbách bojuje za mier a lásku.

Po niekoľkých kilometroch nám cestu skrížili banderovci kričiac: “Siuda jidut Lachy!”.

Začalo sa strieľať. Otec zkričal aby sme utekali, ale sám nemohol zostúpiť z voza, asi bol ranený. Všetci sa rozutekali po lese, ja som sa tiež snažila bežať so sestrou Lodziou za ostatnými, stále plačúc a potkýnajúc sa o haluze. Asi boli príliš veľké, alebo ja som bola príliš malá. Stratila som utekajúcich, ale videla som vozy, ktoré otočili banderovci. Pobehla som tam za otcom, videla som ako ho strašne bili a ja som stála pri kríku a kričala som. Videla som ako našej susedke Wasylkowskej odsekávali na pníku hlavu. Môj krik bol tak desivý, že jeden z banderovcov pribehol ku mne a vrazil mi nôž kúsok niže hrdla, ale ja som naďalej kričala a zo strachu som sa nemohla pohnúť z miesta.

 

volyn

Banderovci boli zaneprázdnení mužmi a majetkom. Volali otca jeho menom. Otec tiež poznal a menom prosil Ivana aby mu daroval život. Ja som tiež poznala toho Ivana, lebo stále navštevoval otca ako priateľa. Otca bili do hlavy a tváre, stiahli z neho odev. Keď ma zase zbadali, rozhodli sa že so mnou skončia. Prerazili mi pravú dlaň nožom a ľavú ruku mi dva kráť poranili nad lakťom. Spadla som. Jeden z banderovcov ma chytil za kožu na chrbte, tak ako sa chytá mačka a to čo mal v hrsti odrezal nožom, potom ma ešte dva krát bodol medzi lopatky a hodil ma do obrovského mraveniska. Asi som stratila vedomie. Keď som sa prebrala, bol jasno, veľmi ma všetko bolelo, mravce ma dohrýzli, mala som ich v ústach v nose a v ranách. Vyplazila som sa z mraveniska, chcela som piť. Keď som sa plazila, trhala som ešte zelené černice a tak som sa doplazila na cestu a s vydesením som zbadala človeka odratého z kože, priviazaného ku stromu. Bol to môj otec. Vedľa ležala odseknutá hlava susedky Wasilkowskej, celá od mravcov. Po nejakom čase som začula prichádzajúce vozy, ale nemala som silu aby som sa skryla. Ležala som pri ceste. Pamätám si, ako ma zdvihol nemecký vojak a ja som prosila, aby ma nezabíjal. Niečo hovoril, ale nerozumela som. Potom som uvidela môjho uja Aleksandra Warnawskeho, ktorý vysvetľoval Nemcom, že ma pozná. Nemci sa o mňa postarali, uložili ma na voze a dali mi sladkú kávu, ktorej chuť si budem pamätať navždy.

Potom mi povedali, že niektorí sa zachránili útekom do mestečka Mizocz a po troch dňoch spolu s nemeckým vojskom, išli do Hurb.

Tak vysvitlo, že som v lese preležala tri dni. V Hurbách sa našla moja sestra Lodzia, ktorej sa podarilo utiecť z lesa. Nikto nezbieral mŕtvych, nebol čas. Nemci sa obávali opakovaného útoku banderovcov.

Ujo Aleksander Warnawski bol mužom sestry môjho otca. Mňa a Lodziu prijal k sebe. Ja som išla do nemocnice v Mizoczu. Dlho som sa liečila pretože rany veľmi hnisali. Mám sedem jaziev, ktoré mi časom prestali prekážať, ale zranenia na psychike mi na to stále nedovoľujú zabudnúť.

[sociallocker][/sociallocker]

Keď píšem tieto ťažké slová chcem, aby ich pochopil každý. Nechcem aby sa zabudlo na to, čo stvárali svedomia zbavení ukrajinskí vrahovia, ktorí v beštialite sto krát prevýšili Gestapo a NKVD. To boli štátne organizácie, určené na boj s protivníkom. Ale banderovci, ktorí dnes hovoria, že bojovali s Nemcami a Sovietmi, veľmi zákerným a zbabelým spôsobom bojovali s nevinným civilným obyvateľstvom. To znamená so mnou, šesť a pol ročným dieťaťom, ktoré poznali, poznali jej otca a celú jej rodinu.

Len banditi a zbabelci bojujú s deťmi a ženami.

Len banditi a zbabelci rozpáravajú brucha a odrezávajú prsia.

Vo svojich poľských školách učia svoje ukrajinské deti, že to boli hrdinovia!

Nikdy nepovedali slovo:Prepáč!

Z celej mojej rodiny sme prežili len dve: Irena, ktorá píše tie slova a moja sestra Leokadia.

 

Mariusz Malinowski

 

5 komentárov

Pridaj komentár