Mariusz Malinowski: Peklo poľských detí (spomienky na Wolyn)

IMG_20150323_091217

Vo Wolyni a Východnom Malopoľsku, kde v 40. rokoch členovia Organizácie Ukrajinských Nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej Povstaleckej Armády (banderovci) páchali zločiny proti ľudskosti na Poliakoch, bolo pravdepodobne každou štvrtou obeťou dieťa. Rôzne pramene udávajú čísla od 30 000 do 200 000 obetí.

Už 17.9.1939 (niektoré zdroje uvádzajú dátum 7.9.1939) členovia OUN spolu s obyvateľmi dediny, vraždili svojich susedov Poliakov v dedine Slawetyn. Sekerami, nožmi a vidlami. Zabíjali tiež Ukrajincov, ktorí sa snažili ukryť svojich poľských susedov.

Útoky na jednotlivé osoby a celé rodiny silneli. V roku 1942 boli poľské sídliská a dediny nútené postaviť hliadky, ktorých cieľom bolo zalarmovať na útek. Ľudia spali oblečení a obutí. V období keď Ukrajinci útočili na celé dediny, napriek tomu že bola zima, rodiny s deťmi spali v lese, v porastoch, len aby sa nedali chytiť v domoch z, ktorých je ťažko utiecť.

Poliaci z Wolynia utekali na sever, na bahná Polesia kde operovali sovietski partizáni. Vznikali tam celé lesné tábory, kde v primitívnych podmienkach prežívali utečenci.

Postupne sa k utečencom pripájali ďalšie ?nedokončené? obete ukrajinských masakier. Pribudli zošalení ľudia, ktorí utiekli spopod noža, sekery či iného poľnohospodárskeho nastroja.

Barbora Targowska zo sídliska Armatniow (okres Luck) spomína na Adama Mrozickeho, ktorého banderovci za živa upiekli na rozžhavenom uhlí v smoliarni pri Johanowe. Dnes už staršia pani chytá paniku keď má obloha istú zvláštnu farbu a štekaju psi.. tak ako v roku 1943 keď mala 11 rokov a Ukrajinci napadli ich susedov.

 

Pohroma neviniatok

Najviac detí bolo zabitých v útokoch, v ktorých sa ukrajinskí nacionalisti snažili sa vykynožiť cele miestne obyvateľstvo poľskej národnosti. Napríklad: v Ostrowkach v okrese lubomelskim na Wolyni bolo zabitých 204 detí do 14 rokov zo 474 zavraždených; v obci Maria Wola v okrese Wlozyimierskom (Wolyn) – 67 detí na 212 dospelých; obec Lipniky, okres kostopolski (Wolyn) – 53 detí, tri zomreli neskôr v dôsledku zranení, všetkých zavraždených bolo 179; Pyszowka, okres Jaworow, Lvovske vojvodstvo – z 54 zavraždených 22 boli deti; Berezovica Mala, okres Zbaraž, Tarnopolske vojvodstvo, zabitých bolo 28 detí z celkového počtu 99 zavraždených.

Hrôzu toho zločinu umocňuje spôsob akým Ukrajinci vraždili svoje obete. Niekoľko príkladov z Wolynia: Sytnica, okres Luck, dve deti Wladyslawa a Janiny Hulkiewiczow, 6 ročné a 6 mesačné boli za živa pochované; Maluszka, okres Kostopol 13 ročný Stanislaw Wojciechowski bol 19 krát bodnutý nôžom a nakoniec uškrtený šnúrou.; Zamlicze, okres Horochow – päť detí Usarskich rozsekali sekerami, dojčaťu polámali všetky kosti a ústa zapchali hnojom; Wisniowec Nowy, okres Krzemieniec – novorodeniatko Antonieho a Feli Kozakowskich rozbili o stenu (tento nenáročný a pri tom veľmi pôsobivý spôsob vraždenia malých deti bol veľmi častý); Swiniarzyn, okres Kowel – niekoľkoročného syna rodiny Lipskich pribili klincom za jazyk k stolu (tzv. lastovička, tiež známy spôsob), ostatne deti hodili do studne; sídlisko Czmykos, dvanásťročnej Janine Kotas jej známy Ukrajinec odsekol nohy vo výške lýtok, zomrela na vykrvácanie na pokraji cesty prikrytá len tenkou vrstvou zeme.

Niektoré deti prežili. V auguste v roku 1943 sa v nemocnici v Rovnem liečilo 11-ročné dievča s vypichnutými očami. V nemocnici v Sarnach bol liečený syn lesníka z kolónie Chinocze – štvorročný Romek, ktorému upovci v júni v roku 1943 odsekli obe nohy a rodičov zavraždili.

Počas Vigílie božieho narodenia v roku 1943 Ukrajinci napadli Poliakov v Olyce (okres Luck). V jednom dome, kde zhromaždili svoje obete, upovci prikázali malému synovi Balbiny Mroczkovej držať sviečku a svietiť na to, ako vraždia jeho matku, brata a ostatných. Na koniec malému chlapcovi Ukrajinci sekerou úderom sekery vybili  oko.

[sociallocker][/sociallocker]

Inštinkt prežitia

Strašné situácje, ktoré nás obyčajne znehybnia strachom a pocitom beznádeje, u niektorých detí prebudili imponujúci inštinkt snahy o prežitie. Vytrhávali sa svojim mučiteľom, utekali a menili svoje miesta úkrytu. Po odchode útočníkov hľadali záchranu v iných domoch, u príbuzných a aj u Ukrajincov.

Sedem ročná Zofia Krol a päť ročná Amelia Goral, z úplné vyvraždenej kolónie Czmykos (pow. Luboml), presedeli celú noc v úkryte pod podlahou a na ďalší deň išli samé do Lubomla ? celých 12 km! Došli tam vo veľmi zlom stave, k tete jednej s nich. Šesť ročná Jadzia Dziekanska z Wyrek (okres Kostopol) bola ranená do nohy. Viac než 10 dní bola pri svojej zabitej matke, živiac sa klasmi obilia, pila vodu z kaluží. Našiel ju a postaral sa o ňu Ukrajinec z dediny Werbacze, ktorý prišiel pokosiť obilie po mŕtvych Poliakoch.

Maličké deti nerozumeli smrti a zostávali pri mŕtvolách matiek, plačúc a dožadujuc sa odpovede. Na sídlisku Chrynov (okres Wlodzimierz) sa jeden a polročné dieťa Jana a Marzanny Blicharzow s odseknutou rukou plazilo po mŕtvej matke, volajúc ?mama?. Sedem mesačné dieťa Waclawa a Jadwigi Demkow z Jadwigina (okres Luck) salo prs mŕtvej matky. V hore spomínanej dedine Slawetyn, ktoru Ukrajinci napadli už 17.9.1939 (7.9.1939) malá 3 ročná Janinka opakujuc ?vstaň, vstaň? budila svoju matku, ktorá mala hlavu prepichnutú vidlami, Janinka o niekoľko dní neskvôr zomrela. Počas útoku ukrajinských susedov prišla totiž o … oči.

Počas panických útekov pred banderovcami rodičia strácali svoje deti, ktoré potom osamotnene blúdili, alebo boli počas honov na pozostatky Poliakov úspešne ?dovražené?, alebo sa o ne niekto postaral. V kolónii Lipniki (okres Kostopol) počas nočného prepadnutia, streľby a požiaru, banderovcami naháňanej matke vypadol z rúk jeden a pol ročný neskorší poľský kozmonaut Miroslav Hermaszewski. Dobre zababušený preležal v snehu do rána, kedy ho našiel jeho otec.

Teológia hovorí, že hriech bez pokánia plodí novy hriech. Národ, ktorý nepozná svoju vlastnú históriu, ju prežije ešte raz. Predseda spolku Ukrajincov v Poľsku Piotr Tyma tvrdí, že na Wolyni nedošlo k hromadnému vraždeniu Poliakov. Naopak ukrajinský intelektuál, básnik Taras Prochaško tvrdí, že vraždy na Wolyni boli nutné. Je to ukrajinská schizofrénia a ani jedna ani druhá strana netvrdí, že stalo sa načo zlé. Potom je tu istý predpoklad, že Ukrajina svoju históriu prežije ešte raz.

A spolu s Ukrajincami tú ich históriu ?prežijú? nejaké deti…

 

Mariusz Malinowski na základe

Ewa Siemaszko (“Uważam Rze. Historia”, nr 1/2012, 12.04.2012)

http://www.nawolyniu.pl/artykuly/pieklo.htm

 

 

Pridaj komentár