Memento augusta

Podľa bývalého člena politbyra Zdeňka Mlynáře sa 18.augusta vo Washingtone objavila spoza železnej opony zvláštna správa s otázkou: „Platia ešte jaltské hranice?“ Mlynář tvrdí, že z Ameriky prišla odpoveď: „V otázke Československa a Rumunska platia, v otázke Juhoslávie a Albánska sú nutné konzultácie.“ [1]. O tri dni nato, zaplavili tanky Varšavskej zmluvy územie Československa.

Dnes je príhodný deň, aby sme si pripomínali deň neslobody, deň, keď nádeje vkladané do obrodného procesu v socializme skončili vtrhnutím „priateľov“. Bohužiaľ, tak ako mnohokrát v minulosti, sa malý štát stal figúrkou na geopolitickej šachovnici. Dnešní 60, 70-nici si iste pamätajú ako túžobne hľadeli na západ, na územie slobody a čakali kedy sa ich niekto zastane. Nezastal sa ich nikto. Nebolo o čom, Jaltská dohoda platila, Československo bolo súčasťou boľševického impéria a Američania uznali právo Rusov pozametať si pred vlastným prahom.

Dnes vieme, že napriek ideálom ľudí je nutné vnímať realitu a že ísť hlavou proti múru končí väčšinou utrpením. Za posledné mesiace počas komentovania ukrajinskej krízy, som stratil množstvo priateľov, alebo aspoň tých, ktorí boli ochotní načúvať. Bohužiaľ, práve kvôli odlišnému vnímaniu reality prezentujem iný pohľad aj na dianie okolo nás v súčasnosti. Nie, nie je to o podriadení sa, ale o akceptovaní prúdu života. Tak ako na Ukrajine sa ignorovanie reality rozpoltenej spoločnosti pretavilo do krvavej genocídy, rovnako aj jednoduchý pohľad na mapu v roku 1968 ukázal fakt, že ignorovanie zemepisu sa nevypláca a že Sovietsky zväz nemohol dopustiť strategické oslabenie bloku socialistických krajín. Sovietsky zväz bol v tom období ešte dostatočne silný a bolo viac ako zrejmé, že Západ nemal dostatok síl, aby sa pustil do boja.

Socializmus bol nakoniec porazený. Nie však zbraňami, ale jednoducho neustál ekonomickú súťaž s ďaleko slobodnejším, lepším, invenčnejším a pre ľudí ďaleko prospešnejším kapitalizmom. Kapitalizmus, ktorý vo svojej čistej podobe je vyjadrením slobody, ktorý neskrývajúc svoju motiváciu – túžbu po zisku a vlastnom prospechu, je prirodzenejším spôsobom správania sa, ako sociálno-inžinierske vízie ľubovoľného typu. Ľudia, ktorí týmto víziam a ideálom veria a riadia podľa nich spoločnosť, nakoniec skončia v prepadlisku dejín a milióny ľudí spolu s nimi. Je jedno, či ide o klerikalizmus, luddizmus, fašizmus, komunizmus alebo multikulturalizmus. Čokoľvek, čo nie je prispôsobené prirodzeným inštinktom ľudí, skôr či neskôr napokon skolabuje na neefektivite riadenia spoločnosti.

Ľudia, ktorá horlia za tieto vízie sa stávajú demagógmi a mnohokrát dokonca štváčmi rôzneho druhu Nemám úctu pred žiadnym z nich, či už sú to ideologickí, ekonomickí alebo vojnoví štáči. Nevážia si prácu ľudí, ich životy majú hodnotu len ako číslo v poradovníku – na zoštátnenie, pokuty alebo smrť. Sú to ľudia, ktorí volajú do boja za každú cenu bez ohľadu na okolnosti a mnohokrát dokonca schválne manipulujú realitu aby sa vyhovelo ich želaniu.

A tak ako mám úctu pred obyčajnými trpiacimi ľuďmi z roku 1968, tak ako si nesmierne vážim Palachovu obeť, rovnako mi je nesmierne ľúto aj dnešných obetí genocídy na Ukrajine. Oni sami na tom nenesú žiadnu vinu. Stali sa obeťami politických hier veľmocí a dnes sa na Ukrajine rozpráva trpký vtip:  „Rusko a USA budú spolu bojovať do posledného  – Ukrajinca„. Mementom doby minulej ale aj dnešných udalostí na Ukrajine by malo byť nie boj za každú cenu, ale jednať, rokovať, nájsť kompromis, keď ľudia nebudú trpieť a umierať. A keď si konečne budú môcť slobodne zvoliť svoj vlastný osud. Bez veľmocí, bez vonkajších síl, ktoré zúrivo lomcujú a ničia ich životy.

August 1968 však navždy bude pre nás, Čechov aj Slovákov, symbolom slobody, symbolom, ktorý bude pripomínať nebezpečenstvo záväzkov, ktoré nedovolia občanom žiť život slobodne podľa vlastnej vôle. Treba si zapamätať a do dedičnej pamäte národa vryť pocit, ktorý mali počas Pražskej Jari naši otcovia a dedovia, tú neopísateľnú vôňu slobody, nadšenie nielen z otvorených hraníc, ale aj otvorených myslí.

V roku 1989 sme opäť dostali dar slobody. Nepripusťme návrat akéhokoľvek režimu, ktorý bude občanov tejto krajiny spútavať. Je jedno, či ide o vojenské, ekonomické, alebo sociálne putá, sloboda je tým najcennejším darom. Sloboda slova, sloboda vlastniť, sloboda podnikať ale aj sloboda cestovať. To je podľa mňa hlavný odkaz augusta 68.

A kopnime do zadku každého, kto nás o tieto slobody bude chcieť pripraviť… 

[1] – http://zivot.azet.sk/clanok/16428/analytik-ivo-samson-ukrajina-nemoze-ratat-s-realnou-pomocou