Nariaďuje sa vám neodkladne uskutočniť čistky svojho rajónu.

2.januára 1944 sovietski partizáni v počte niekoľkých tisícov napadli Ostróg na Volyni. Po niekoľko hodinovom boji Nemci a Maďari odišli z mesta, nad ktorým moc prebrali sovieti. Ich vláda sa obmedzovala na rabovanie – dokonca aj dámskej spodnej bielizne. Po celodennom prehľadávaní mesta ľudia odišli do lesa, všetci ostali na žive. Na ten okamih čakala banda banderovcov, ktorá v noci vošla do mesta. Banderovci nemali záujem o dámsku bielizeň. Na druhý deň ráno Poliaci objavili v jednom dome, vo dvoch izbách zavraždených 38 Poliakov. Všetci boli zavraždení nožmi a sekerami.

Jedinou záchranou pre nich bola koncentrácia všetkých Poliakov na mieste, ktoré je schopné obrany, tak aby sa dočkali príchodu Červenej armády. Nariadilo sa sústredenie Poliakov na dvoch miestach: 1) Kostol, kláštor kapucínov a učiteľské seminárium; 2) Mestská väznica. V prvom mieste našlo úkryt 6000 ľudí, v druhom 1000 ľudí. Domobrana pozostávala zo 400 ľudí.

Zbraní bolo málo, podmienky hrozivé – zima, strach, každý deň niekoľko stupňový mraz sanitárne zariadenia nefungovali. Prvé noci boli ako z hororu. Ukrajinci pálili stohy sena a slamy. Strašná panika, nervové šoky. Niekoľko ľudí muselo byt izolovaných vo väzení aby sa zabránilo panike, ktorá by sa rovnala odovzdaním všetkých pod ukrajinské nože a sekery.

Banderovcom sa dokonca podarilo nasadiť v kláštore špióna ale ten bol napokon odhalený.

Po dvoch týždňoch obliehania,  to vyzeralo tak, že Ukrajinci prelomia obranu. Dlhší útok už by Poliaci neboli schopní odraziť. Ľudia čakali pripravení na všetko.

Zrazu sa na dvore ukázalo niekoľko akýchsi otrhancov s puškami. O chvíľu ďalší, pozerali sa, rozhliadali. Odišli, ale vrátili sa vo väčšej skupine. Ľudia vo vnútri sú na pokraji psychického skolabovania, tušia istú smrť. O chvíľu prišiel nejaký jazdecký oddiel, bolo takmer isté, že sa začne naozajstný útok. Ľudia omdlievali, dostávali nervové záchvaty, snažili sa vyskakovať z okien. A súčasne pod kláštorom a seminariom sa zbierali davy banditov. Nadišla posledná hodina. Všetci za žehnali a lúčili so sebou „do videnia na tamtom svete“.

O chvíľu strach ustúpil a prišla čudná otupenosť a chuť na boj. Vedia, že sa neubránia. Jedni padnú pod streľbou, iní pod nožmi a sekerami krvilačných ukrajinských sedliakov tzv. sekerníkov, ktorí často vypomáhali UPO’vcom v etnických čistkách.

Keď všetci obrancovia už boli pokojní a pripravení na smrť, z dvora začuli hlas:

Báťuška, otkroj, otvor. My Krasnaja Armia„. Nikto nedokáže pochopiť prekvapenie a radosť.

To je jeden z mála príbehov v ktorom sa Poliaci dočkali príchodu sovietskej Armády, ktorá v takom okamihu pre nich znamenala druhý život.

Počas druhej svetovej vojny Ukrajnici etnicky čistili v Malopoľsku, Volyni a Lubelščizne. Za obeť – ako to volajú „integrálneho nacionalizmu“ podlo možno aj 800 000 civilistov. Hlavne Poliakov ale aj Židov, Čechov a Arménov.

Ukrajinci doteraz popierajú (česť výnimkám) tu genocídu artrox. Na Slovensku a v Čechách sa objavili príbehy o hrdinskom boji UPA so sovietskou armádou. Dobové dokumenty dokazujú opak.

Taras Borovieč „Taras Bulba“:

„Ne celé poľské etnikum na západnej Ukrajine bol v marci 1943 vydaný skupinový ortieľ, trest smrti a prikázané bolo dôsledne páliť domy poľských sedliakov. […] Na miesto boja proti vonkajším nepriateľom, na miesto útoku na hitlerovské objekty strategického vojenského významu a na sovietskych partizánov, nová armáda Lebedia začala vraždiť národnostné menšiny Ukrajiny. […] Vojenské oddiely OUN, pod krycím názvom UPA a ešte ako keby z rozkazu „Bulby:, začali hanebne vraždiť Poľské obyvateľstvo a iné národnostné menšiny“

Rozkaz OUN do „kuščevych provindykiv“ 9 február 1944:

„Likvidovať stopy po Poliakoch […] a) ničte všetky steny kostolov a iných poľských objektov kultu, b) Ničiť stromy pri budovách tak, aby neostala žiadna stopa, že tam ktokoľvek žil (ale neničiť ovocné stromy pri cestách), c) Zničiť všetky poľské budovy, v ktorých bývali Poliaci […]. Upozorňuje sa ešte raz na to, že keď čokoľvek poľské zostane, tak Poliaci si budú nárokovať na naše územia“

Rozkaz OUN 5 april 1944:

„Nariaďuje sa vám neodkladne uskutočniť čistky svojho rajónu od poľského elementu a agentov ukrajinsko boľševických. Čistku treba uskutočniť v miestach slabo obývaných Poliakmi. Za tým účelom treba vytvoriť úderku skladajúcu sa z našich členov, ktorej úlohou by bola likvidácia hore vymenovaných. Väčšie miesta budú vyčistené od tohto elementu našimi vojenskými oddielmi aj za bieleho dňa. […] Očista terénu musí byť ukončená ešte pred Veľkou Nocou, tak aby sme ju už oslavovali bez Poliakov. […] Pôsobiť rýchlo a múdro. […] Viesť s nimi neľútostný boj. Nikoho nešetriť, ani v prípade zmiešaných manželstiev, vytiahnuť z domov Lachov (Poliakov)..“

Tieto tri ukážky ukazujú akú politiku malo OUN-UPA voči národnostným menšinám. Ale to neprekáža aby ministerstvo školstva Ukrajiny malo vo svojich osnovách napísané o vzore, akým je OUN-UPA pre ukrajinského žiaka.

Tvorcovia „integrálneho nacionalizmu“ Dmytro Doncov, Stepan Lenkavski, Mikolaj Lebed, Stephan Bandera, Roman Šuchevyč sú hrdinami Ukrajiny aj keď nie všetci ešte majú tento titul. Ich miesto je nepochybne v medzi tými ktorí boli súdení v Norimbergu a ich obete doteraz čakajú na ospravedlnenie.

Bez neho Ukrajina nikdy nebude civilizovaným štátom.

Mariusz Malinowski

http://medzicas.sk/krvave-omrvinky-ukrajinskych-dejin-hruby-c-1/

http://medzicas.sk/krvave-omrvinky-ukrajinskych-dejin-hurby-c-2

http://medzicas.sk/mariusz-malinowski-peklo-polskych-deti-spomienky-na-wolyn/

 

 

One comment

Pridaj komentár