Nová elita prepisuje históriu, nacizmus už nevadí

Svet

V súvislosti s otvoreným nepriateľstvom voči Rusku, kde prvou obeťou vojny sa stáva pravda, novodobí normalizátori začali s postupnou demontážou historických udalostí a s ich novou interpretáciou. Postupne sa zmierňuje negatívne stanovisko voči nacistickému Nemecku a stále viac sa démonizuje Sovietsky zväz stotožňovaný s dnešným Ruskom.

Tieto udalosti prichádzajú postupne, krok, za krokom. Ešte v roku 2012, necelý rok pred začiatkom ukrajinského Majdanu prijal Európsky parlament rezolúciu 2012/2889 zásadne odsudzujúcu stranu Sloboda :

8. vyjadruje znepokojenie nad rastúcimi nacionalistickými náladami na Ukrajine, ktoré sa prejavujú v podpore strany Sloboda, ktorá sa v dôsledku toho dostala do Verchovnej rady ako jedna z dvoch nových strán; pripomína, že rasistické, antisemitské a xenofóbne názory sú v rozpore so základnými hodnotami a zásadami EÚ, a preto vyzýva prodemokratické strany vo Verchovnej rade, aby sa nespájali s touto stranou, nepodporovali ju ani s ňou nevytvárali koalície;

Janukovyč, legitímne zvolený prezident Ukrajiny sa však stal prekážkou pre geopolitické plány USA voči Rusko a preto sa “stal” nepriateľom USA resp. Únie a následne začala spolupráca so silami otvorene extrémistickými. Predsedu strany Sloboda, Olega Tiagnyboka uznali za jedného z legitímnych vodcov triumvirátu Jaceňuk, Kličko a Tiagnybok, ktorí za opozíciu vystupovali na Majdane. V osobách všetkých troch sa stelesňovali jednotlivé zložky podpory Západu. Kličko, financovaný nadáciou Konrad Adenauer Stiftung, stelesňoval nemecký záujem, Jaceňuk podporovaný americkou nadáciou National Endowment for Democracy zastupoval americké záujmy a Tiagnybok stelesňoval akčnú zložku prevratu, keďže spolu s ľudia hnutia Pravého sektora dokázal manipulovať s stovkami až tisíckami nájomných žoldnierov, ktorí boli na prevrat potrební. Podľa poľského týždeníka NIE sa už počas leta 2013 v Poľsku začali pripravovať títo ľudia na rozpútanie násilia v uliciach Kyjeva. Od jesene 2013 potom začalo obliehanie námestia Majdan, kde sa uprostred davov promenádovali ľudia s otvorene nacistickými symbolmi a “bojovali” v prvých radoch proti poriadkovým službám ešte stále legitímnej štátnej moci. Týchto predstavitelia bežne vítali najvyšších zástupcov diplomacie Západu, kde je však už Oleg Tiagnybok váženou a rešpektovanou politickou osobnosťou a neonacizmus je len trocha prudší prejav demokratického nadšenia slobodomyseľných Ukrajincov. Aspoň tak vyznieval opis udalostí podľa našich médií.

Cieľom ukrajinského nacionalizmu až neonacizmu je v prvom rade ruský element a toto zameranie je pri ťažení voči Rusku výhodné a všemožne podporované. Mediálna smršť po prevrate v Kyjeve a násilnom uchvátení moci proamerickou vládou nenastala, hoci skoro tretinu postov v nej obsadili zástupcia či nominanti neonacistických síl, ktorí boli ešte v decembri 2012 neželanými osobami pre Úniu. Protesty z Únie nenastali ani počas hrozných udalostí Korsunského masakra, ani pri návrhu zákona, ktorý je doteraz len odložený a zakazoval ruštinu, prvý jazyk skoro polovice Ukrajincov, používať v úradnom styku. Išlo predsa o “Rusákov”.

Zamestnanci médií zdvihli svoje brká až vtedy, keď sa Rusko rozhodlo zastaviť pokračujúcu eróziu demokracie a práva na Ukrajine v regiónoch svojho strategického bezpečnostného záujmu. Išlo hlavne o Krym a územie Novoruska, t.j. územie, ktoré bolo stáročia súčasťou Ruska a ktoré Lenin pričlenil k Ukrajine. Marcové udalosti na Kryme, referendum a pričlenenie k Rusku neboli ničím iným, než len obranou Ruska, pričom po formálnej stránke boli dodržané všetky precedensy vytvorené Západom pri násilnom odtrhnutí Kosova. Masaker v Odese, kde neonacisti spálili desiatky ľudí, už bol len málo zaujímavou epizódou pri podpore ťaženia na východ a mediálnej protiruskej hystérii. Išlo predsa len o “Rusákov”.

Národný rasizmus, rozpútaný voči Rusku, obviňuje krajinu dnes prakticky z každého zla. Rusku sa pripisuje rozpútanie druhej svetovej vojny ( viď 155.minúta, pre porovnanie, tá istá správa bola prečítaná inak v 34,30″ ), Rusi sú označovaní za podľudí nielen bežnými ľuďmi, ale aj najvyššími ukrajinskými predstaviteľmi. Pália sa ruské knihy, zakazujú sa ruskí umelci a ruské filmy, cenzuruje sa prístup k ruským informačným kanálom. Rusko je bez dôkazov obviňované z každej atrocity na Ukrajine, kde najlepší príklad je tragická udalosť, zostrelenie letu MH-17. Ukrajinskí predstavitelia už po hodine “vedeli”, že sú za tým “Rusáci” a západným predstaviteľom na vyhlásenie sankcií viac nebolo treba. Skoro rok po tragédii, však stále vinníka nepoznáme…

Na Ukrajine sa stavajú internačné tábory (za peniaze Európskej Únie mimochodom) a aby nebolo pochybností, pre koho sú určené bývalý minister obrany Kovaľ vyhlásil, že dobyté územia s ruskou majoritou na východe budú “preosiate” cez “filtračné tábory”. Zrejme aby bolo jasné, o čo ide, prezident Porošenko dal do parlamentu návrh zákona, kde sa hovorí o internácii všetkých Rusov na Ukrajine. Je veľmi zvláštne, že dokument, ktorého pravosť organizácia RAND corporation poprela, prakticky popisuje všetky tieto udalosti, tak ako bolo spomenuté. Opäť je zaujímavé, že tieto neuveriteľné javy ako vystrihnuté z dejepisu z dôb nástup fašizmu nechávajú naše média úplne chladnými. Ide predsa len o “Rusákov”

Ruka v ruke s postupujúcim začierňovaním Ruska, ide ruka v ruke ospravedlňovanie nacizmu. Prehliada sa účasť nacistov a nacionalistov na vraždení druhej svetovej vojny, Volyňský masaker (Pozor len pre silné žalúdky) je len dávno zabudnutou históriou, ukrajinská tajná služba SBU sa prehlasuje za nasledovníka Banderovcov, pochody jednotiek SS v Pobaltí sú utužovaním národného povedomia, voči ktorým je vládna moc mimoriadne ústretová a niečo také ako rozohnať ich, neprichádza do úvahy. Sú to predsa naši hrdinovia, ktorí bojovali proti “Rusákom”. Nemecko sa v takejto narácii stáva “obeťou” démonických “Rusákov”, ako to nakoniec povedal aj ukrajinský premiér Jaceňuk, ktorý Nemecko vyhlásil za obeť druhej svetovej vojny

Na rovnakú nôtu hrajú dnes aj naši hrdinovia, ktorí majú možnosť konečne z pohodlia válendy bojovať svoj “nebezpečný” boj proti sovietskej okupácii po roku 1968. K nim sa pridal aj prezident Kiska, ktorého dnes už nikto nevolá inak než len hovorca poradcu Bútoru, verného amerického služobníka. Paradox je, že sa Kiskovi nebridí podať si ruku s človekom, ktorý zaviedol v krajine diktatúru neporovnateľnú s Ruskom. Korunou všetkého je rétorika denníka, ktorý by sa rád nazýval mienkotvorný a ktorý vo svojich článkoch kreslí ľuďom terč na čelo, keď ich označuje za verejných nepriateľov a ktorý sa už otvorene uchýlil k apoteóze nacizmu a jednotiek SS. (link nie je funkčný, keďže reklamu nerobíme)

Záver je viac ako znepokojujúci, nacizmus je dnes legálny, Sovietsky zväz je už v očiach mnohých besnou zverou a Rusko je s ním automaticky stotožnené. Hovorí sa, že kto si nepamätá históriu, je nútený si ju zopakovať. Pokračovanie tejto cesty mnohí ešte poznáme. Končí krvyprelievaním, kde však milióny obetí z druhej svetovej vojny, budú len malým incidentom – ak to nezastavíme, neskončíme s podporou Ukrajinou a nezačneme s jej denacifikáciou. Možno je už neskoro.

 

Zdroj:

 

8 komentárov

Pridaj komentár