Nová vojenská doktrína Ruskej federácie

Prezident RF Vladimír Putin

V ruských médiách sa 26. decembra začal prezentovať obsah novej vojenskej doktríny, ktorú schválil prezident V. Putin, a komentáre k nej. Od čias vzniku Ruskej federácie ide už o štvrtú doktrínu. Predchádzajúce boli podpísané v rokoch 1993, 2000 a 2010. Relatívne krátky čas existencie vojenskej doktríny z roku 2010 a potreba jej zmeny boli vyvolané dynamickým až turbulentným vývojom medzinárodnej bezpečnosti v posledných rokoch.

Schválenie novej doktríny pre tých, ktorí sledujú vývoj na ruskej vnútropolitickej scéne, nie je prekvapením. Už od septembra sa vo viacerých ruských médiách objavovala séria článkov a rozhovorov s vojenskými a vojensko-politickými expertmi, kde sa tento krok na konci roka  avizoval a naznačovali sa možné zmeny, ich príčiny i súvislosti.

Nová doktrína sa môže vnímať ako prijatie ďalšieho dokumentu, ktorých sa každoročne spracúva veľa. Dá sa preto všeobecne vidieť v kontexte obsahu aktuálnych vojenských doktrín iných štátov, záverečnej deklarácie waleského summitu NATO 5. septembra alebo ďalších bezpečnostno- či vojensko-politických dokumentov, popr. ?Bielych kníh? obrany a bezpečnosti (napr. v Japonsku, Južnej Afrike, Rakúsku) zverejnených v roku 2014.

Môžeme ju však chápať aj ako jeden z prvých systémových a strategických krokov reakcie RF na situáciu, ktorá sa okolo nej z regionálneho i globálneho hľadiska vytvorila v posledných rokoch. Nejde pritom o sériu náhodných, oddelených udalostí, ale o snahu zmeniť pomer síl a charakter medzinárodných vzťahov, ktorý vychádza z fenoménu organizovaného chaosu vytváraného USA.

V mediálno-politickej, ale aj odbornej bezpečnostnej diskusii v Rusku sa preto v čase prípravy novej doktríny zvýrazňovali aj také vojensko-politické témy, ako sú vojny v podmienkach riadeného chaosu, farebné revolúcie ako súčasť hybridných vojen a pod., ktoré súvisia s udalosťami posledných rokov na území bývalého ZSSR ? vo viacerých krajinách SNŠ. Poukazovalo sa pritom aj na širšie medzinárodné aspekty týchto fenoménov ? najmä to, k čomu došlo od roku 2011 v Líbyi, Sýrii a Iraku. Časť autorov tento vývoj však odvodzuje už od bombardovania JZR v roku 1999. No a napokon celkom nové úvahy na túto tému vyvoláva aj revolúcia dáždnikov v čínskom Siang-kangu (zastaralo, nesprávne Hongkongu).

O pozícii Ruska vo svetovej bezpečnosti

Pred charakteristikou nových prvkov a zmien v doktríne sa preto stručne zastavíme pri širších súvislostiach, ktoré sú spojené s pozíciou Ruska vo svetovej bezpečnosti, ale v tom, čo sa označuje za diskurz v západnej bezpečnostnej teórii sa prehliadajú, marginalizujú či  skresľujú. Jedným z takýchto momentov, ktorý má diskutabilný a protirečivý charakter, je z pohľadu svetovej bezpečnosti kontinuita RF so ZSSR.

Ide najmä o to, že ruská Moskva získala po sovietskej Moskve štatút stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN a až na výnimky aj raketovo-jadrové a iné strategické zbrane ZSSR. Na tomto základe Rusko zostalo jediným štátom na svete, ktorý je v niektorých parametroch strategických síl porovnateľný s USA, hoci v chaose 90. rokov časť tohto potenciálu premrhalo a stratilo. Zvýšená pozornosť, ktorú Moskva venuje svojej obrane v posledných rokoch (ekonomicky, technologicky, rušením prvkov ?serdjukovskej? reformy ozbrojených síl, vytváraním nových spojenectiev a pod.) pochopiteľne vyvoláva nevôľu na strane Washingtonu.

Región, kde sa nachádza Rusko a v ktorom môže reagovať na stav a vývoj bezpečnostnej  situácie ? vzhľadom na to, že ide o eurázijskú mocnosť (necháme bokom jalové úvahy o tom, či je regionálnou alebo svetovou veľmocou) ? sa dá vymedziť veľmi široko. Ide ako o Európu (najmä východnú) tak aj Áziu (najmä Strednú Áziu a Ďaleký východ, ale aj o Blízky východ, ku ktorému prilieha cez kaspickú oblasť). No je tu i tichooceánsky priestor (najmä jeho severná časť) a v neposlednom rade tiež Arktída, ktoré priťahujú čoraz väčší záujem svetových mocností.

Ak chceme byť objektívni, musíme pripustiť, že Rusko ako najväčší štát na svete tvorí významný priestor na severnej časti Zeme, ktorý sa dá nazvať aj jeho jadrom. To však nebráni  diskusii o tom, či toto jadro nie je v Európe (najmä západnej) alebo v severnej Amerike. Možno o ňom uvažovať dokonca aj vo ?veľkom severoatlantickom? priestore, z ktorého sa čoraz arogantnejšie snaží získať oprávnenie globálnej dimenzie svojho pôsobenia najväčší vojenský pakt súčasnosti ? NATO.

Rusko (teda jeho európska časť) je však nielen geograficky, ale v rôznych väzbách tiež sociálno-ekonomicky, politicky aj bezpečnostne súčasťou Európy. V teoreticky vypreparovaných koncepciách sa Európa (ako súčasť Západu) i Rusko stavajú k sebe ambivalentne. Časť Európanov považuje Rusko za súčasť Európy, časť ho tak nevidí. V Rusku to je podobne. Časť Rusov sa považuje za súčasť Európy, popr. Západu, časť sa k nim nehlási. Početnosť nositeľov týchto názorov medzi obyvateľstvom sa historicky mení a je mimoriadne na škodu obom stranám, ak sa s ich pôsobením a zmenami v ňom nepočíta.

Z globálneho hľadiska sa však už dlhšie diskutuje aj o tom, že protirečenia Východu a Západu sa presúvajú na os Juh a Sever a tam sa budú vyostrovať. A tu do hry vstupuje ako veľký hráč svetovej politiky a bezpečnosti potenciálna superveľmoc ? ČĽR, ku ktorej má RF blízke vzťahy. A tak pozíciu Ruska v budúcom usporiadaní sveta možno vidieť nielen osamote, ale aj vo využívaní potenciálu zoskupenia BRICS. Mimochodom, s ideou užšej spolupráce Ruska, Číny a Indie prišiel už v roku 1998 ruský premiér J. Primakov.

Svet v podmienkach úpadku viazanej hegemónie USA

V podmienkach usporiadania svetovej politiky a bezpečnosti, ktoré sa vytvára po úpadku viazanej hegemónie (unipolarity) USA a vedie k vzniku multipolárneho sveta, je vysvetliteľné, že Washington sa snaží Európu (bez Ruska a jeho vplyvu v nej) získať na svoju stranu a s pribúdajúcim časom v dôsledku rastúcej frustrácie používa pritom čoraz viac nátlakových metód. Nie je dobrou vizitkou EÚ, že rastie jej vojenská závislosť od USA a nimi vedenom NATO.

Bezpečnostnú situáciu EÚ zhoršuje, že sa aj ekonomicky začína poddávať USA, s ktorými ju síce historicky veľa spája, ale dnes sa tento vzťah koncentruje do zištného tlaku na rýchle podpísanie nevýhodnej dohody o transatlantickom obchode a investovaní (TTIP). Týmto krokom EÚ stráca oveľa viac pud sebazáchovy, než je to údajne kvôli multikulturalizmu, ktorý je tŕňom v oku konzervatívcom, nacionalistom a euroskeptikom, alebo neochote zvyšovať vojenské výdavky, ktorej kritika sa stala už stálou agendou generálnych tajomníkov NATO bez ohľadu na ich politickú minulosť či národnosť.

Nebudeme sa púšťať do zjednodušujúcich geopolitických úvah kdesi na úplnom okraji vedy, ale Rusku sa musí uznať právo na uvažovanie o svojich záujmoch v regióne ? problém spočíva v tom, ako ho budeme vnímať, pričom ide o severnú časť Zeme. Cez ruské územie prechádza najdlhšia časť Severného polárneho kruhu spomedzi všetkých štátov, ktorými prebieha. Otázka, kam až má (môže) Rusko zasahovať na juh od svojho územia, je zložitá ale aj citlivá. Diskusii na túto tému ani riešeniu problémov nepomôžu také výroky, akým sa pred rokmi ?zaskvel? enfant terrible ruskej politiky, nacionalista V. Žirinovskij, že príde čas, keď si budú ruskí vojaci umývať čižmy vo vodách Indického oceánu.

Dvojaký meter na Rusko vo svetovej politike

V každom prípade treba počítať s tým, že ak by sa Rusko rozhodlo uzavrieť do seba a izolovať, vytvorí sa na relatívne veľkom priestore ?bezpečnostné vákuum?. Ešte horšie následky však môže mať ?zaháňanie Ruska do kúta? (či ?ruského medveďa? do tajgy alebo iných lesov), ktoré sa v posledných mesiacoch ozýva z rôznych západných politických i mediálnych zdrojov. Vytvorenie sivej zóny okolo Ruska, by iste privítali jeho protivníci v medzinárodných vzťahoch, ale mohlo by destabilizovať bezpečnosť vo veľkom regióne, lebo by sa rozpútal zápas o to, kto ho tam nahradí.

Západní experti na terorizmus (vrátane ich slovenských ?poklonkovačov?) príliš často prehliadajú fakt, že Rusko patrí k štátom, kde je mimo islamského sveta najviac útokov islamských fundamentalistov ? oveľa viac ako vo všetkých štátoch NATO dokopy. Nejde pri tom len o čečenský (či širší severokaukazský) fenomén, ale aj o to, že do týchto aktivít sú zapojení aj extrémisti zo zahraničia. Objavujú sa dokonca prípady, keď sú niektorí teroristi z Ruska označovaní za bojovníkov za slobodu, príp. sa otvorene schvaľuje ich činnosť v niektorých politických kruhoch v zahraničí (v decembri 2104 traja poslanci nového ukrajinského parlamentu po teroristickej akcii v Groznom).

Kam až vedie agresívna rusofóbia Západu

Vo vzťahu k Rusku sme v medzinárodnej politike svedkami dvojakého metra aj v iných oblastiach. Prečo sa časť západného sveta bojí izolacionizmu USA ako ?čert kríža?, ale Rusko by videlo najradšej osamotené a oddelené od všetkých? Prečo sa integrácia Európy spravidla považuje za mimoriadny pozitívny proces, ale ak vytvára nové integračné zoskupenie Rusko, obviňuje sa z imperiálnych ambícií a snahy obnoviť Sovietsky zväz? Čokoľvek, čo Rusko neurobí podľa predstáv Západu alebo vykoná ináč v rámci svojich záujmov, sa stretáva s kritikou a neraz aj s odsudzovaním.

Vlády RF pritom od jej vzniku mali vo vzťahu k obyvateľom ekonomicky neoliberálne zameranie, niekedy aj horšie ako v iných postsocialistických štátoch a z tohto vývoja výrazne profitovali oligarchovia a ďalšie nové elity. V. Putin po svojom prvom nástupe do funkcie prezidenta zabránil úpadku Ruska a v niektorých ohľadoch obmedzil viaceré excesy neoliberalizmu. Uskutočnil pritom aj politické a sociálne úpravy, ale charakter ruskej ekonomiky ako ?tvrdo? kapitalistickej sa nezmenil. Prežívajúci vplyv ekonomického neoliberalizmu v ruských ekonomických a finančných kruhoch vidieť aj na doterajšom postupe pri riešení krízovej situácie v súvislosti s poklesom kurzu rubľa.

Západ dlhodobo vytváral negatívny obraz Ruska, ktorý v posledných mesiacoch prerástol do agresívnej rusofóbie. V tejto atmosfére má bežný Rus (aj občan RF) oprávnené obavy z toho, čo sa stane, ak by sa Rusko prispôsobilo Západu, či nebodaj by sa dostalo do jeho područia. Ani v tomto prípade sa nemôžeme čudovať tomu, že V. Putin a ruská vláda túto krátkozrakú a nebezpečnú politiku Západu vedia šikovne využiť.

Západ rusofóbiou sám sebe robí medvediu službu. Ruský štát vo viacerých oblastiach funguje ináč ako na Západe a mnohí obyvatelia RF žijú vo veľmi ťažkých sociálno-ekonomických podmienkach. Bezuzdná rusofóbia rozpútaná v posledných mesiacoch v nich však posilňuje pocit, že s V. Putinom na čele štátu to musí byť oveľa lepšie, ako keby sa k moci dostali neoliberáli napojení na Západ, ktorí v Rusku už raz bačovali ? v prvej polovici 90. rokov. V týchto podmienkach nie je divné, že sa nezabúda ani na to, že v 19. aj 20. storočí zanechali v Rusku mimoriadne negatívne následky agresívne útoky západných štátov, ktoré existenčne ohrozili štát i jeho obyvateľstvo a muselo sa proti nim brániť vo Vlasteneckej a Veľkej vlasteneckej vojne.

Samostatnú kapitolu v ruskej politike (ale aj v spoločenskom živote) predstavuje fungovanie ministerstva obrany a ďalších silových rezortov, ktoré sa podieľajú na zaisťovaní bezpečnosti štátu. V tejto oblasti od vzniku RF pôsobilo viacero kontroverzných osobností. Silnú kritiku vojenských elít vyvolalo najmä pôsobenie ministra obrany RF A. Serdjukova v rokoch 2007 ? 2012. Súčasný minister S. Šojgu zrušil mnohé kroky a opatrenia, ktoré boli vykonané v rámci ?serdjukovskej? reformy ruských ozbrojených síl a presadzuje ich mnohostrannú modernizáciu. V širšom kontexte treba vidieť aj výraznú pomoc a podporu, ktorú zaisťovaniu bezpečnosti RF poskytuje pôsobenie ministerstva zahraničných vecí na čele s jednou z najvýraznejších a najskúsenejších postáv súčasnej svetovej diplomacie S. Lavrovom.

Ako príklad tragikomickosti rusofóbie možno uviesť zadržanie 74-ročného (!) talianskeho novinára G. Chiesu v estónskom Talline 15. decembra 2014. Oficiálne vysvetlenie tohto kroku nebolo podané, len sa možno domnievať, že išlo o to, aby sa mu prekazilo vystúpenie pred verejnosťou v klube Impressum na tému ?Má sa Európa báť Ruska??, lebo G. Chiesa je  jeden z mála odborníkov na Rusko, ktorý podáva iný obraz ako prozápadné médiá i teória. Nedá sa zbaviť dojmu, že sa prejavila snaha estónskeho establishmentu zavďačiť sa USA a NATO bez ohľadu na bezprecedentné porušenie právnych noriem EÚ a výsmech chápaniu slobôd, ktorým sa Západ toľko oháňa v iných prípadoch. Takto to EÚ so svojimi členmi z bývalého územia ZSSR asi ďaleko nedotiahne, ale obzvlášť sa tomu potešia v USA a NATO…

Základná charakteristika ruskej vojenskej doktríny z roku 2014

Kvalitatívnu zmenu v ruskom vojenskom doktrinálnom myslení znamenala vojenská doktrína z roku 2000, ktorá sa však ešte odvolávala na závery z kritizovanej doktríny z roku 1993. Zohľadnili sa v nej už výsledky nesmierne zložitého vývoja v štáte v 90. rokoch ale aj to, do akej pozície sa Rusko dostalo v medzinárodnej politike a bezpečnosti.

Doktrína z roku 2010 sa opierala sa o širšie bezpečnostno-politické a strategické dokumenty s dlhodobejšou platnosťou, ku ktorým patria Koncepcia dlhodobého sociálno-ekonomického rozvoja RF na obdobie do roku 2020, Stratégia národnej bezpečnosti RF do roku 2020, Námorná doktrína RF na obdobie do roku 2020 a Koncepcia zahraničnej politiky RF z roku 2008. Bola aj vyjadrením rastúceho sebavedomia Ruska, ktoré naberalo sily.

Stratégia národnej bezpečnosti RF do roku 2020, ktorá bola schválená prezidentom 12. mája 2009, sa začína poukázaním na to, že Rusko ako kľúčový subjekt formujúcich sa multipolárnych medzinárodných vzťahov prekonalo následky systémovej politickej a sociálno-ekonomickej krízy z konca 20. storočia ? zastavilo pád úrovne a kvality života ruských občanov, vydržalo nápor nacionalizmu, separatizmu a medzinárodného terorizmu, odvrátilo diskreditáciu ústavného poriadku, zachovalo suverenitu a teritoriálnu celistvosť, obnovilo možnosti narastania svojej konkurencieschopnosti a udržiavania národných záujmov.

Nová doktrína je organickým pokračovaním doktríny z roku 2010. Okrem toho, že si zachovala obranný charakter, znovu zdôraznila, že jadrové zbrane budú použité len ako odpoveď na napadnutie Ruska jadrovými alebo inými zbraňami hromadného ničenia či v prípade, že by agresia uskutočnená klasickými zbraňami viedla k ohrozeniu existencie štátu.

Doktríny z roku 2014 i 2010 majú rovnakú štruktúru ? obsahujú štyri hlavné časti: všeobecné východiská, vojenské nebezpečenstvá a hrozby pre RF, vojenskú politika, vojensko-ekonomické zabezpečenie obrany, ktoré sú len doplnené spravidla len o krátke nové pasáže, popr. pojmy. V časti o vojenskej politike sa doplnili orgány, ktoré pôsobia s ozbrojenými silami a druhými vojskami v čase mieru, bezprostrednej hrozby agresie a v čase vojny a mobilizačná príprava a pripravenosť RF.

Väčšina základných pojmov, ktoré sa používajú v roku 2014, je totožná s ich znením z roku 2010 (vojenská bezpečnosť RF, vojenské nebezpečenstvo, vojenská hrozba, vojenský konflikt, ozbrojený konflikt, vojna veľkého rozsahu, vojenská politika a vojenské plánovanie). Menšie rozdiely formálneho charakteru sú v pojmoch lokálna vojna a vojenská organizácia štátu. Väčší rozdiel sa objavuje v chápaní regionálnej vojny (vypustila sa možnosť použitia jadrových zbraní a niektoré dimenzie jej rozsahu).

Doplnili sa dva nové pojmy. Ide o mobilizačnú pripravenosť RF a systém nejadrového zadržiavania, ktorý sa chápe ako súhrn zahraničnopolitických, vojenských a vojensko-technických opatrení, ktoré sú zamerané na odvrátenie agresie proti RF nejadrovými prostriedkami. Ruskí odborníci pri tom poukazujú na možnosť použitia tzv. vysoko presných zbraní.

O chápaní vojenských nebezpečenstiev a hrozieb

Najviac medializovanou témou na Západe vo vzťahu k novej doktríne RF (ale aj v prípade iných štátov sa stali hrozby. V novej doktríne sa, rovnako ako predtým, rozlišujú základné vonkajšie nebezpečenstvá (čo sa chápe ako stav medzištátnych alebo vnútroštátnych vzťahov, ktoré charakterizuje súhrn faktorov schopných v určitých podmienkach viesť k vzniku vojenskej hrozby) ? môžu byť vojenské alebo nevojenské a základné vojenské hrozby (čo sa chápe ako stav medzištátnych alebo vnútroštátnych vzťahov, ktoré charakterizuje reálna možnosť vzniku vojenského konfliktu medzi protistojacimi stranami, vysoký stupeň pripravenosti akéhokoľvek štátu  (skupiny štátov), separatistických (teroristických) organizácii na použitie vojenskej sily (ozbrojeného násilia). Ruský pojem vojenské nebezpečenstvá sa v západnej bezpečnostnej terminológii v takomto význame nepoužíva (aj keď je určitým spôsobom blízky k pojmu vojenské riziko), takže jeho interpretácia (i komparácia) je sťažená.

V ruských vojenských doktrínach od roku 2000 vidieť kontinuitu vymedzenia a hodnotenia vojenských nebezpečenstiev a hrozieb, ktoré predstavovali vždy samostatnú časť dokumentu. V tejto časti doktríny sa popisujú aj charakteristické črty a zvláštnosti súčasných vojenských konfliktov. V novej doktríne sa oproti minulosti upravilo popr. doplnilo v bode 9 najmä to, že rozvoj sveta v súčasnosti charakterizuje zosilnenie globálnej konkurencie a napätia v rôznych oblastiach medzištátneho a medziregionálneho vzájomného pôsobenia, súperenie hodnotových orientácií a modelov rozvoja, nestabilita ekonomického a politického rozvoja na globálnej i regionálnych úrovniach na pozadí komplikujúcich sa medzinárodných vzťahov. Dochádza pritom k etapovitému prerozdeľovaniu vplyvu v prospech nových centier ekonomického rastu a politickej príťažlivosti.

Iné je aj znenie bodu 11 (v doktríne z roku 2010 nebolo podobné hodnotenie v samostatnom bode), kde sa uvádza, že sa črtá tendencia presúvania vojenských nebezpečenstiev a vojenských hrozieb do informačného priestoru a vnútorných sfér RF. Pritom nehľadiac na zníženie pravdepodobnosti rozpútania vojny veľkého rozsahu proti RF však v rade oblastí  narastajú vojenské nebezpečenstvá pre ňu.

O vojenských nebezpečenstvách a hrozbách pre RF

Celkom sa vymenúva 14 vonkajších vojenských nebezpečenstiev (v roku 2010 ich bolo len 11), 4 vnútorné vojenské nebezpečenstvá (v roku 2010 išlo o 3) a 5 vojenských hrozieb (v roku 2010 ich bol rovnaký počet). Nejde len o formálne vyjadrenie skutočnosti, že narastá početnosť javov a procesov, ktoré predstavujú pre RF vojenské nebezpečenstvá, ale poukázalo sa aj na ich obsahové zmeny.

Časť západných médií vyrukovala pri prvých informáciách o novej vojenskej doktríne RF s tvrdením, že NATO sa označuje za najväčšiu hrozbu pre RF. Organizácia Severoatlantickej zmluvy sa dostala do všetkých vojenských doktrín od roku 2000. V doktríne z roku 1993 sa ešte vôbec nespomínala.

Avšak už v roku 2010 bolo NATO (snaha získať pre jeho silový potenciál globálne funkcie, realizovateľné pri narušení noriem medzinárodného práva a priblíženie infraštruktúry členských štátov NATO k hraniciam RF, vrátane jeho rozšírenia) uvedené ako prvé vojenské nebezpečenstvo. V novej doktríne sa doplnilo len na začiatku tejto formulácie ako nebezpečenstvo narastanie silového potenciálu NATO a ďalší text sa prebral z predchádzajúcej doktríny. Teda kvalitatívne nič nové. Je len na zamyslenie, prečo predstavitelia NATO, popr. politickí a vojenskí predstavitelia jeho členských štátov tak vehementne zdôrazňujú, že NATO pre RF nie je vojenskou hrozbou.

V ďalších ?starých? bodoch sa doplnilo nebezpečenstvo realizácie koncepcie ?globálneho úderu? a pôsobenia zahraničných súkromných vojenských spoločností. Výrazne sa rozšírila charakteristika nebezpečenstva medzinárodného terorizmu a doplnila sa o globálny extrémizmus a ich nové podoby v podmienkach nedostatočne efektívnej medzinárodnej antiteroristickej spolupráce a reálnu hrozbu uskutočnenia teroristických akcií s použitím rádioaktívnych a toxických chemických prostriedkov, rozšírenie rozsahu nadnárodnej organizovanej zločinnosti predovšetkým nezákonného šírenia zbraní a drog.

Tri nové vojenské nebezpečenstvá sa charakterizujú ako:
– využívanie informačných a komunikačných technológií s vojensko-politickými cieľmi pri uskutočňovaní aktivít odporujúcich medzinárodnému právu, ktoré sú zamerané proti suverenite, politickej nezávislosti, teritoriálnej celistvosti štátov a ohrozujú medzinárodný mier, bezpečnosť a globálnu a regionálnu stabilitu,
– zavádzanie v štátoch (aj cestou zvrhnutia legitímnych orgánov štátnej moci) susediacich s RF režimov, politika ktorých škodí jej záujmom,
– rozvratná činnosť tajných služieb a organizácii cudzích štátov a ich koalícií proti RF.

Charakteristika vnútorných vojenských nebezpečenstiev sa zmenila výraznejšie a bola obsahovo viac rozšírená. Ide o tieto štyri nebezpečenstvá (nové prvky, ktoré sa v nich  uvádzajú):
– destabilizácia vnútropolitickej a sociálnej situácie v krajine, dezorganizácia fungovania orgánov štátnej moci, dôležitých štátnych, vojenských objektov a informačnej infraštruktúry RF,
– činnosť teroristických organizácií a jednotlivých osôb zameraná na ochromenie suverenity, narušenie jednoty a celistvosti RF,
– informačné pôsobenie na obyvateľstvo, predovšetkým na mládež, ktoré má za cieľ podlomiť historické, duchovné a vlastenecké tradície v oblasti obrany vlasti,
– vyvolávanie národnostného a sociálneho napätia, extrémizmu, roznecovanie etnickej a náboženskej nenávisti.

Záver čiže o potrebe vytvorenia multipolárneho usporiadania moci v súčasnom svete

Nová ruská vojenská doktrína sa po rýchlych mediálno-politických a povrchných informáciách iste stane predmetom hlbších, rozsiahlejších a kritických analýz v odbornej a teoretickej literatúre. Mala by sa však vnímať ako snaha poukázať na pohľad na problémy medzinárodnej (globálnej) bezpečnosti, ktorý má jeden z najvýznamnejších aktérov v tejto oblasti, pričom treba vidieť, že je postavená na zdôvodňovaní obrany RF a vychádza z jej záujmov.

Bezpečnosť sveta sa v roku 2014 viditeľne zhoršila. Čoraz nástojčivejšie sa ukazuje, že pomery, ktoré nastali po rozpade bipolarity, prestávajú fungovať. Najväčší podiel na tomto stave majú USA a ich spojenci, hoci ich nemožno obviňovať zo všetkého zla a komplikácií, ktoré dnes ohrozujú svet. Možno mať rôzne výhrady voči bezpečnostným aktivitám RF, jej prezidenta či iných vedúcich predstaviteľov, ale treba zdôrazniť, že postup, ktorý sa voči Moskve začal uplatňovať zo strany Západu po vypuknutí ukrajinskej krízy, nie je cestou k jej riešeniu ani k riešeniu ďalších problémov svetovej bezpečnosti.

Musí dôjsť k zmene, ktorá prekoná už zhruba štvrťstoročie trvajúci jednostranný, deformovaný spôsob riešenia problémov bezpečnosti, ktorý vychádza z predstáv Západu. Narastajúca asymetria v bohatstve, moci i iných oblastiach fungovania súčasného sveta nie je len nehumánna, ale aj nebezpečná a začína ohrozovať čoraz viac celé ľudstvo.

Obľúbenou zbraňou mocných a bohatých je strašenie vojnami a násilím. A rok 2014 bol v tomto ,žiaľ, priam ukážkovým. Väčšina ľudí na svete, bez ohľadu na to, v ktorom štáte žijú, aký majú vek, pohlavie, národnosť, náboženstvo, aké vyznávajú hodnoty atď. si však vojnu (ani ?vojenskú? ani inú neprajú).

Nová ruská vojenská doktrína nie je žiadnym prelomom v bezpečnostnom myslení ? vychádza najmä z toho, čo trápi RF, čo vyžaduje zaistenie jej obrany a bezpečnosti. Je však podnetom na zamyslenie nad tým, ako pristupovať k hodnoteniu a riešeniu problémov bezpečnosti sveta v nasledujúcich rokoch. A je iný ako ten, o ktorom je svet Západom presviedčaný, že je jedine možný, hoci funguje čoraz horšie.

A tak na koniec uvedieme to, čím sa končí nová doktrína (podobne ako predchádzajúca) ? rozvojom spolupráce vo vojensko-politickej oblasti. Tá však musí rešpektovať normy medzinárodného práva. A okrem kontroverzného NATO, s ktorým RF predpokladá naďalej spolupracovať, sa však zdôrazňuje úloha OSN a ďalších medzinárodných organizácií (medzi nimi aj Šanghajskej organizácie spolupráce) a všetkých štátov na rovnoprávnom základe, lebo len touto cestou sa dá dosiahnuť regionálna a globálna bezpečnosť, ktorá zohľadní stav a aj pomer síl, utvárajúci sa a v druhom desaťročí 21. storočia.

Pridaj komentár