O komunikácii

Za posledné dni sa mi niekoľkokrát stalo, že názoroví oponenti na otázku postoja Únie a NATO voči Ukrajine odmietli akúkoľvek komunikáciu. A označili ma za plateného agenta KGB 🙂

Je to skutočne tak ako píše Banášová vo svojom názore o (ne)prípustnosti Zem a Vek. Naša „elita“ sa uzavrela do seba, napísala si ohnivými písmenami na stenu prikázania viery a tých sa drží. Čokoľvek, čo z toho vybočuje je ťažká heréza a takýchto kacírov treba upáliť. Zatiaľ nie doslova, zatiaľ sa používajú len ohne spoločenskej ostrakizácie. Relatívne vážené osobnosti typu Banášová sa považujú za nedospelé, hlúpe a naivné, politickí oponenti sú kúpení (dnes už viem naisto, že som kúpený aj ja, ako to tvrdia moji „dobroprajníci“) a neznámi sú rovno považovaní za ruských špiónov. Je to atmosféra paranoje a neustáleho sledovania sa, ktorá nevyplýva zo sily, ale naopak zo strachu. 

Myslím, že sa mnohým ľuďom rúca svet ideálov. Po roku 1989 si mysleli, že končí doba predstierania, dvojitého myslenia a jednej formy správania sa doma a inej na verejnosti. Mysleli si, že pravda a láska zvíťazila nad lžou a nenávisťou. Možno to bolo tou dlhou indoktrináciou komunizmom, ktorý do nás vtĺkal sociálno-inžinierske heslá, ktorým, zdá sa, mnohí uverili. Ako keby naplnenie týchto hesiel hľadali pod novou zástavou, novým systémom.

Takto však spoločnosť nikdy nefungovala ani nefunguje. Tak ako sa celé státisíce rokov človek riadil egoistickými pudmi, rovnako to funguje aj dnes. Sme len rozumne sa tváriace egoistické opice a nie anjeli, ktorých sa dá prevychovať jedným transparentom. V spoločnosti je podľa teórie hier nakoniec najefektívnejšia nie neustála konfrontácia, ale porozumenie, že výhodnejšia stratégia je vzájomná komunikácia a spolupráca. Avšak aby sme sa na túto úroveň dostali, spoločnosť musí neustále komunikovať a nie si vytvárať bariéry. Lenže práve to sa stalo.

Hneď po revolúcii sme opäť naučení komunistickým spôsobom prehlásili za jedinú pravdu len toho, kto bol pri moci. Je jedno, že ľudia typu Mečiar by takto jednali aj v demokratickej spoločnosti. Skôr ide o to, že v demokracii by sa k moci dostal len veľmi ťažko, práve kvôli dostatočným demokratickým inštinktom voličov. Naša spoločnosť sa už vtedy rozdelila na My a Oni. Pomečiarovské obdobie sa tiež vyznačovalo jednotným, stále pritvrdzujúcim názorom, že len jedna cesta je správna. Že naša budúcnosť je výlučne v poslušnom začlenení sa do európskeho stáda. A opäť tu boli My a Oni, nakoniec argument „lebo Mečiar“ bol jedinou spoločnou zhodou opozície. My sme boli pri moci, jedine náš názor bol správny a oponenti v spoločnosti boli na druhej strane múru. Kto by ich už len počúval…

V tom období som veril tomu, že ide o správnu cestu. Nepublikoval som a moje názory boli formované prebratím názorov mienkotvorných médií a komentárov. Písanie a rozmýšľanie však formuje vlastný svetonázorový pohľad a ten sa od tej normovanej začal odchyľovať. Veľmi dobre si pamätám obdobie, keď Gruzínsko zaútočilo na Južne Osetsko a moje vzrušené debaty s priateľmi z Gruzínska cez Skype. Médiá však prezentovali niečo úplne iné. Tak kde ľudia bedákali nad tým, že sa „náš prezident sa zbláznil, keď začal vojnu“, slovenské médiá opisovali agresívnu vražednú ruskú armádu útočiacu na pokojné mierumilovné Gruzínsko.

To bol prvý prípad, kde som mal pred sebou ako na filmovom plátne dva popisy udalostí.

Ďalšie nasledovali v rýchlom slede. Prakticky každá udalosť vo svete, ktorá bola pre Západ nejakým spôsobom dôležitá, či ovplyvnená, bola následne manipulovaná a skresľovaná. Aj domáce udalosti sa mi začali javiť podobne. Kradli už všetci úplne otvorene, a u opozície sa opäť jediným spoločným a jednotiacim prvkom nestala pozitívna propaganda, ale opäť heslo „lebo Fico“. Nevzdávajúc sa, som predsa len videl nádej v skupine slušných ľudí okolo Richarda Sulíka.

Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie pokúsiť sa niečo zmeniť cez prizmu politickej strany. Písanie a podpora slušnosti, pranierovanie nepráva a podvodov pod hlavičkou SaS mi dávalo pocit, že prispievam k názorovej obrode spoločnosti. Je viac ako isté, že by som bol dodnes v SaS, ak by nakoniec nedošlo k rozdeleniu sa názorov v strane. Nie však na scéne domácej politiky, ale naopak v zahraničí.

Ukrajina bola na začiatku zdanlivo spontánnym fascinujúcim príbehom vzopätia sa ľudí proti tyranii korupcie a podvodov veľkých oligarchov. Zasahovanie západných mocností a otvorená podpora neonacistov na prelome roka 2013/2014 však zmenila nielen môj názor. V článku o raste podpory neonacizmu na Ukrajine som pripomenul, že sme podporili nielen neústavný prevrat, ale dokonca sme podporili stranu, o ktorej v decembri 2012 Európsky parlament hovoril ako neonacistickej. Zároveň som s rastúcimi obavami sledoval zasahovanie amerických politikov na Ukrajine vediac, že ide o geopolitický manéver, ktorý je od začiatku namierený proti Rusku. Príchod vlády, ktorá bola očividne pod kontrolou USA, znamenalo začiatok neľútostného geopolitického súboja dvoch veľmocí.

Medzinárodné právo sa v takýchto prípadoch stáva trhacím kalendárom a muníciou propagandy. Práve tento pragmatický pohľad, že vôbec tu nejde o Ukrajincov, ale len o súboj veľmocí na ukrajinskej pôde, bol pre zarytých a fundamentalisticky principiálnych SaS-károv príliš. Stačí pozrieť históriu ľudských dejín a je vidno, že v nej nikdy nešlo o zásady, ale vždy len o záujmy. Je jasné, že zásady sú dobré v medziľudskom styku, ale spoliehať sa na ich dodržiavanie v medzinárodnej politike je skutočne naivné.

Tento do zeme zahľadený pohľad spôsobil v SaS, ale aj v celej spoločnosti dilemu. Ako demokratická krajina, by sme sa aspoň mali tváriť, že pripúšťame diskusiu a slobodu slova. Avšak práve sa nám rúcali životné istoty (dobre to slovo znie), že nech je človek akokoľvek čestný, v medzinárodnej politike je nutné sa brodiť aj výkalmi. Veľmi názorne, ako sa to robí, predviedol Kiska, ktorý krvavému mäsiarovi Erdoganovi blahoželal k pokroku v ľudských právach.

Symptomatické je jedno. Aby nemuseli priznať, že dilema je neriešiteľná, že podporujú fašizoidný režim vykonávajúci na vlastných obyvateľoch Ukrajiny genocídu len preto, lebo jedným zo subjektov konfliktu bol režim, ktorý ako verili, porušil zásady medzinárodného práva, vymysleli si, že každý kto fatamorgánu demokracie a boja za ľudské práva kritizuje, je agent, špión, vlastizradca a s takýmito ľuďmi sa predsa nebavíme. Takýchto ľudí treba preventívne umlčať a neskôr ktovie. Na Ukrajine ich už popravujeme ako králikov

Skončí to tragédiou a nielen na Ukrajine. Tam to ide od desiatim k piatim a napriek tomu za nimi neochvejne stojíme. Na Slovensku kritizujeme Kotlebu, a ostrakizujeme spolu s ním celú župu, pritom je to bezvýznamný župan s minimálnym dosahom na verejnú mienku. Čistý neonacista Jaroš je zástupcom poradcom veliteľa generálneho štábu Ukrajiny a velí osobnej garde Pravého sektora DUK, ktorá mala v októbri minulého roka 7000 vycvičených chlapov a dnes tvori súčasť bojaschopného jadra ukrajinskej armády. Títo ľudia nepodliehajú okrem Jaroša nikomu, doslova nikomu. Velí im výlučne Jaroš, keďže je to armáda neonacistického Pravého sektora. Pripúšťame adoráciu najhorších brutalít z dejín Ukrajiny, nedemokratické praktiky umlčiavania opozície, dokonca sa nikto ani najmenším slovom neozve, keď sú opoziční politici plánovite fyzicky zabíjaní. Všetko v mene vyššej idei, vyššieho cieľa, ktorým je v tomto prípade porážka Ruska.

Rád by som však pripomenul, že heslo „Účel svätí prostriedky,“ neznamená, že môžeme používať nemorálne a nedemokratické postupy. Je to len opis použitia veci s neutrálnym významom na dobrú vec. V skutočnosti tým, že zatvárame oči pred najhorším zlom, aké už raz spôsobilo skazu ľudstva, znamená, že v mene potlačenia, ako veríme, zla, vyvolávame ďaleko horšieho démona.

Myslím, že mnoho z ľudí, ktorí sa ku kritike čohokoľvek dnes stavajú tak radikálne, že radšej si zapchajú oči aj uši pre akoukoľvek diskusiou, ktorá by mohla nabúrať ich bájny svet, vo vnútri veľmi dobre vie, že nekonajú správne. Avšak práve takéto obsesívne správanie nadobúdajúce prvky viery, sa stáva nepreniknuteľnou bariérou názorov. Zrútenie ilúzie by zrejme mnohým spôsobilo aj kolaps osobnosti. V skutočnosti netreba cítiť hnev, ak k takýmto javom dochádza. Označovanie za agentov je jednoducho dôkaz, že argumenty došli a začína kanonáda na dehonestáciu nositeľov názorov. Áno, je to výsostne nedemokratické a neslobodné, dokonca súhlasím s názorom, že je to choré – ale v klinickom zmysle.

Treba byť trpezlivý a napriek (v niektorých kruhoch) všeobecnému názoru o „nekomunikácii“ trpezlivo vysvetľovať základné poučky demokracie, zásady, ktoré tvoria základ našej spoločnosti ako je sloboda myslenia a sloboda názoru. Nikto nie je dokonalý, každý sa môže mýliť a aj sa mýli. Omyly treba prijať, čestne uznať a dať za pravdu protivníkovi. Ale nikdy by sme nemali prestať komunikovať. Vrátiac sa na začiatok, komunikácia je základ porozumenia a kompromisu. Keď sa uzavrieme do bubliny vlastných názorov, nakoniec sa každý zacyklí a vytvorí sa jednofarebný svet, kde je mimo hraníc vlastných názorov každý nepriateľom.

A ešte jedna poznámka pre kamarátov a kamarátov Vašich kamarátov. Viete čo je skutočne choré? Pohádať sa na smrť kvôli nejakej Ukrajine či názore na vzdialené Rusko a zrušiť kvôli tomu celoživotné priateľstvo. Krajiny a vlády sa menia, ľudia ostávajú. Nič nie je cennejšie ako medziľudské väzby, treba sa držať týchto a nezmyselné nezhody proste hodiť za hlavu. Skutočné vzťahy sú totiž založené na veľkorysosti, odpúšťaní a kompromisoch.

[sociallocker][/sociallocker]