O slovenskej hrdosti.

Belinda Bencic

Podľa oikofóbov, ľudí nenávidiacich vlastnú kultúru, je každý, kto prejavuje pocit vlastenectva, lásku k rodine a koreňom tejto kultúre nebezpečným extrémistickým, priam “nacistickým” živlom, ktorý treba zásadne odmietnuť, ohovoriť a vystaviť mu patričnú nálepku s následnými následkami.

Bohužiaľ, práve takýto ľudia dnes ovládli verejný priestor. A ako každá nenávisť aj táto je zdrojom problémov. Eva Hrindová vo svojom blogu píše: “Áno – je možná a práve táto ignorácia na strane elít – politických či mediálnych – je zdrojom fašizácie spoločnosti. Títo ľudia, ktorí odmietajú dialóg a štítivo sa odťahujú od každého, kto len naznačí, že je ochotný prestať dodržiavať nepísaný jazyk politickej korektnosti, sú zdrojom problémov. Títo nadradení korektní panáci, ktorí okupujú poslaneckú snemovňu a naše médiá sú priamym zdrojom našich problémov – nie imigranti, nie islam, nie hajlujúci náckovia. Spoločnosť rozdeľujú úplne iní ľudia. Všetci tí, ktorí si nadradene myslia, že majú pravdu. Odsúdia každého, kto im zapadá do nejakej škatuľky bez toho, že by boli ochotní druhú stranu počúvať.

Belinda Bencic

Belinda Bencic

Teraz však neviem kam mám zaradiť športovca, ktorý prejaví lásku ku slovenským koreňom, ako švajčiarska tenistka Belinda Bencic – je to “čistokrvná neonacistka” podľa našich oikofóbov, ak verejne vyhlási, že má rada spoločnosť slovenských rodákov jej predkov? A pritom sa vôbec nevylučuje ani hrdosť na švajčiarsku vlasť a verím, že pri pohľade na helvétsky kríž, vlajku rodnej krajiny, jej srdce búši nadšením.

Alebo ako nazvať verného syna slovenského národa Štefana Osuského (prastrýka dnešného poslanca v národnej rade), ktorý dokázal oponovať všemocnému grófovi Apponyimu za čias bývalého Rakúsko-Uhorska.

Štefan Osuský (1939)

Štefan Osuský (1939)

Štefan Osuský (1889 – 1973), rodák z Brezovej pod Bradlom, spoluzakladateľ Československej republiky, bol najvýznamnejším slovenským diplomatom. Jeho slovenský patriotizmus ho dostal do konfliktu s vrcholiacou maďarizáciou a znamenal vylúčenie zo všetkých škôl v Uhorsku. V USA, kam sa odsťahoval k príbuzným, získal doktorát práv. Angažoval sa v Slovenskej lige, najvýznamnejšom krajanskom spolku. Vo funkcii jej podpredsedu sa počas I. svetovej vojny podieľal na koordinácii vznikajúceho československého zahraničného odboja. Ako blízky spolupracovník T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneša v Československej národnej rade sa výrazne zaslúžil o vznik Československej republiky. Ako generálny tajomník československej delegácie na parížskej mierovej konferencii podpísal v roku 1920 Trianonskú mierovú zmluvu s Maďarskom. Po krátkom diplomatickom pôsobení v Londýne sa na takmer dve dekády stal veľvyslancom vo Francúzsku. Zároveň bol zástupcom ČSR v Spoločnosti národov, predchodkyni Organizácie spojených národov, kde zastával významné funkcie. V roku 1939 odmietol vydať vyslanectvo nemeckým diplomatom a začal organizovať zahraničný odboj. Po kapitulácii Francúzska sa stal ministrom exilovej vlády v Londýne, no pre nezhody s prezidentom Benešom bol funkcie zbavený. Názorovo sa rozchádzali i v otázke adekvátneho postavenia emancipujúceho sa Slovenska v povojnovej republike. Po skončení vojny sa vrátil do USA, kde prednášal na univerzite, publikoval a po nástupe komunistickej totality sa angažoval v exilovej Rade slobodného Československa. Zásadne odmietal fašizmus a komunizmus a aktívne bojoval za obnovenie demokracie v krajinách podrobených komunistickou totalitou.

Život sa so Štefanom Osuským zahral zvláštnym spôsobom. V rukopise vlastného životopisu napísal:

Na jar 1905 prišiel do lýcea na inšpekciu vtedajší minister kultúry a výučby, gróf Apponyi. Do našej triedy prišiel na hodinu latiny. Latina bola môj najobľúbenejší predmet a preto som v nej vynikal pred ostatnými spolužiakmi… Po skúšaní si ma gróf Apponyi zavolal a opýtal sa ma po maďarsky: “Ako sa voláš, chlapče?
Odpovedal som: “Volám sa Osuský.” “Odkiaľ si?” “Z Brezovej.” On na to: “Brezová…to je miesto, ktoré plodí všetky revolúcie proti Maďarom. Ale ty budeš dobrý maďar.” Nepýtal sa ma či budem dobrým uhorským občanom, ale jednoducho povedal, že budem dobrým Maďarom. Spomenul som si na otca, ktorý ma vždy varoval, aby som sa nemiešal do politiky… Premyslel som si preto, ako odpovedať. Nemohol som predsa prisvedčiť, že budem dobrým Maďarom, ani by som to zo seba nebol dostal, a tak som mlčal… 

Na základe tejto príhody a urážky ministra školstva bol vylúčený zo všetkých škôl Uhorska a svoje štúdiá dokončil v Amerike. Počas emancipačných snáh Slovákov po roku 1918 prejavil svoj obrovský diplomatický talent a stal sa vedúcim československej delegácie vo francúzskom Trianone, kde spečatil medzinárodné uznanie Slovenska ako časť novovzniknutého útvaru Československo – a zavŕšil tým tisícročnú spoločnú púť s Maďarmi definitívnym rozdelením Uhorskej monarchie. Delegáciu Maďarska neviedol nik iný ako človek, ktorý Osuského nasmeroval na jeho verejnú a politickú dráhu, samotný gróf Albert Apponyi.

Takže teraz neviem, vážení oikofóbovia. Podľa Vášho pohŕdania patriotizmom, láskou ku slovenským koreňom a ochotou sa za ne obetovať, bude Štefan Osuský zrejme ďalší človek s nejakou odpornou nálepkou. Alebo je to obrovská historická osobnosť, príklad skutočného patriota?

Myslím, že väčšina ľudí v tom má jasno.

Lenže ak je Štefan Osuský, alebo Belinda Bencic nasledovaniahodnými príkladmi, potom sa mýlite a svojou nenávisťou ku všetkému slovenskému dokazujete, že škodíte vy. Svojou nenávisťou naopak zaťahujete túto krajinu do obrovských problémov a vystavujete ju polarizácii a fašizácii. Váš tzv. boj proti extrémizmu a zakrývanie si oči pred realitou, čistí cestu skutočnému extrémizmu, potrebujete sa s náckami navzájom.

Ale toto nie je cesta, ktorú by si vybral skutočný patriot, človek, ktorému nezáleží len na vlastnom prospechu, ale jeho prioritou je prospech spoluobčanov a budúcnosti jeho vlasti.

Venujem rodine Štefana Osuského

[sociallocker][/sociallocker]

Zdroj: