O živote sociálnom fejsbukovom

Juraj Poláček

Ráno vstanem a obarím sa čajom – drzo som ukradol notoricky známy názov filmu s nejakým zámerom. Čo dôvtipnejší sa už dovtípili a zvyšku osadenstva na palube Noemovej archy to pošepnem; potichučky aby ste sa mohli aj Vy svojou dôvtipnosťou popýšiť, hrebienok inteligencie ponatriasať.

Juraj Poláček

Virtuálny život Vám takúto fyzickú ujmu neprivodí. Na obrazovke smartfónu na ktorom si práve ťukám, získate maximálne chronický zápal zápästia či prstu, ktorým po vzore opičiaka búchajúceho do kokosového orecha skúmate výdrž baterky.

Predstavujem si takého Dumasa, ktorý chrlí jednu knihu za druhou, prenasledovaný veriteľmi a skrčený v zaprášenom kúte nikdy nespiaceho Paríža vyklepkáva na tablete nekonečné príbehy mušketierov, a tŕpne čo dôjde skôr – či baterka, kŕče v rukách, termín uzávierky v bulvárnom plátku, kde má vyhradený stĺpček pre nové neuveriteľne dobrodružstvá d’Artagnana, záverečná alebo džbán burgundského. Bol by to pohľad pre bohov. Sedel by som v druhom kúte putiky a sám pre seba robil stávku, aká katastrofa ho postihne práve dnes.

Ani krásnu krčmárku vo virtálnom živote nestretnete, aj keď ja najradšej spomínam na jednu Dámu v holičstve. Viem, neznie to práve lákavo, ale bola neuveriteľná.

Nevynikala krásou, bola však sympatická príjemných čŕt tváre. Za socializmu, keď o klimatizáciách sme vedeli len zo scifi filmov, ktoré náhodou prekĺzli cenzúrou, sparné letá prinášali vôňu človečiny. Dáma vždy voňala mydlovou vôňou čerstvosti a živočíšnosti, jej pracovný plášť oblečený na holom rozpálenom tele, kde poprsie a panva boli rámované obrysmi spodného prádla, v mladíkovi so zapálenými lýtkami vyvolával túžbu dotknúť sa ho, pomaly s rozochvením odopínať jeden gombík za druhým a postupne odhaľovať stále viac z 13.komnaty. Nebola z tých chudých dnešných modeliek, naopak. Zrelá tridsiatnička, žena krv a mlieko, vedomá si svojej ženskosti a výrazných, kyprých predností.

“Ako to bude, mladý pán?”
“Len podstrihnúť, prosím.”

Chvíle rozkoše letmých dotykov, keď sa šikovné, zručné prsty hrali s pár centimerami vlasového porastu. Pocit návalu túžby keď sa jej telo oprelo o plece. Oblaky vône obklopujúce každý jej pohyb, v ktorých sa brodila s graciéznosťou plachetnice. Jej, v podprsenke pod tenkým plášťom, vyzývavo trčiace prsia, tvorili horizont myšlienok, celý svet mladíka v kresle.

“Nemusíte sa ponáhľať,” skúšal som zastaviť neodvratný koniec. Posledný dotyk, keď zmietla prameň vlasov, ktorý sa pevne prilepil na nervózne rašiaci pot okolo krku.

“Môže to takto byť?”
“Je to výborné, ďakujem.”

Zaplatil som a odišiel. Nikdy sa nedozvedela prečo ten nesmelý, -násťročný mladík tak dbal o svoju frizúru. A keď prvé páperie pod nosom zhrublo do vzdialenej podoby mužnej ozdoby, získala zákazníka aj na holenie. Aj keď dnes myslím, že to tušila. Platonická láska sa zatajuje ťažko…

Toto treba zažiť, vážení. Zavrite počítače a pozrite sa okolo seba. Na život, kľajúcich robotníkov na kraji cesty, mačku kradmo sa prechádzajúcu v tieni kríkov na záhrade, ženy, ktorým vietor obaľuje nohy a šantivo sa pohráva so zákutiami, na ktoré je síce neslušné, ale príjemné pomyslieť. Hmm, skúste to, stačí sa len osloviť , dotknúť človeka a možno sa Vám otvorí nový svet.

Fejsbúk je pekný, mám ho rád, ale predstava, že sa opäť posadím do vŕzgajúceho kresla a s rozochvením počkám na otázku Dámy: “Ako to dnes bude?”, je oveľa lákavejšia…

Pridaj komentár