Prečo je základ islamu nenávisť a základom kresťanstva odpustenie

Džihádista

Pri diskusiách o náboženstvách sa často stotožňuje kresťanstvo aj islam ako rôzne verzie náboženstiev vychádzajúcich z pôvodného judaistického konceptu monoteickosti. Ľudia nenávidiaci kresťanstvo často citujú pasáže zo Starého Zákona plné púštnych morálnych pravidiel “Oko za oko, zub za zub”. Naopak mnoho ľudí, ktorí chcú oponovať názoru, že islam je bezpečnostné riziko citujú dlhé pasáže z mekkánskej časti Koránu, kde sa skutočne vyzýva k pokojnému spolužitiu. Ani jedna skupina nemá pravdu.

Ježis Kristus povedal: ?Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť? (Mt 5, 17).

Toto je základná myšlienka, ktorá hovorí ako sa treba postaviť ku kresťanstvu. Starý Zákon ostáva v plnej miere v platnosti, ale pri mravnej dileme – zabiť alebo odpustiť je nutné zistiť ako reagoval Kristus. Keďže jeho nosným posolstvom je láska, nenásilie a odpustenie, imperatívom kresťanstva je práve tento postoj aj napriek násilnej a nenávistnej dikcii Starého Zákona.

Opačný vzťah možno pozorovať pri islame. Mohamedovi sa nepodarilo presvedčiť Arabov na konverziu s mierumilovným náboženstvom, preto začal po odchode do Mediny hovoriť inak. Pritvrdil a zmenil dikciu Koránu na nenávistnú. V druhej súre Koránu (prvej z medínskeho obdobia) sa píše :

?106. Kdykoliv zrušíme verš nějaký či dáme ti naň zapomenout, přineseme jiný, lepší anebo podobný. Což nevíš, že Bůh je všech věcí mocen??

Tým je definovaný koncept abrogácie ? pri akejkoľvek dileme, mravnom rozpore platí to čo je vyslovené neskôr, hoci samozrejme ostávajú v platnosti aj predchádzajúce verše. Toto abrogačné rozhodovanie platí aj pre konanie proroka pri rôznych okamihoch života zaznamenaných vo Svätých Hadísoch.

Keďže podľa muslimov bolo konanie proroka bohom inšpirované, musia aj oni nasledovať jeho konanie, slová a činy. Ak v určitom období povedal, alebo vykonal niečo, čo je v rozpore s predchádzajúcim, platí to čo je vyslovené neskôr. keďže záver jeho života bol reťazou vrážd, dobývaní, lúpežných prepadov apod. je zrejmé, aký príklad moslimovia nasledujú.

Ak je teda veriaci  moslim, znalý koreňov svojho náboženstva a všetkých predpisov, ktoré sa k nemu viažu, dobrý, je dobrý napriek islamu, napriek tomu, aký je reálny odkaz proroka. Treba podotknúť, že v takom prípade je v podstate vedomý porušovateľ nariadení islamu, čo je smrteľný hriech odpadlíctva ridda a trestá sa smrťou… Ak je moslim dobrý, s veľkou pravdepodobnosťou verí vo vlastnú interpretáciu islamu, je vo svojej viere vlastne bez jej poznania.

U kresťanov je to naopak. Kresťania môžu byť zlí, ale potom konajú zlo napriek odkazu Krista.
Dikcia Koránu na časovej osi má opačnú tendenciu ako je dikcia Biblie od Starého Zákona k Novému. Kým Biblia ide od kočovníckeho “Oko za oko…” k “Miluj blížneho svojho…”, Korán ide od syntézy rôznych monoteistických náboženstiev v relatívne pokojnom duchu k násilným príkazom na ovládnutie sveta.

3 komentáre

Pridaj komentár