Premiér Róbert Fico v Moskve – most cez rieku.

Súčasný stav vzťahov medzi Európskou úniou a Ruskom sa dá charakterizovať ako studená vojna. Máme tu aj ostrú zástupnú proxy war, akúsi modernú obdobu vietnamskej vojny, ktorou je povstanie  v Donbasse.

Hovorí sa, že nikdy nevstúpiš do tej istej rieky. Na druhej strane tok rieky je veľmi podobný tomu aký bol pred rokmi. A história sa vie opakovať, aj keď vždy  pozmenenom vydaní.

V roku 1941 spustilo vtedajšie Nemecko operáciu Barbarossa. Postup do ruského tylu bol až 40 km denne, a všetko šlo podľa plánu. Potom prišla Moskva, El Alamejn, Stalingrad, Tunis, Sicília, Kursk,  Bagration. Kto sa pravde nepozrel do očí počas tej doby, iste sa jej pozrel v máji 1945 v Berlíne.

Najväčšou porážkou Nemecka nebol Stalingrad ako sa to väčšinovo prezentuje, ale práve Bagration. V závere tejto sovietskej operácie bolo pre nemecké jednotky otázkou života a smrti nájsť ešte nejaký funkčný most cez miestne rieky. Ak po predchádzajúcich porážkach spojenci  Nemecka zneisteli, po Bagratione už začali premýšľať o zmene strany.

Ešte pred  Bagrationom jednal s druhou stranou maďarský vodca Horthy, na Slovensku to neskôr skúšal generál Čatloš. Keď koláče došli, hostia rúče pošli….

Línie studenej vojny nie sú jasnými tenkými červenými líniami zákopov na fronte. Ale je už zjavné, že EU až príliš rýchlo dospela z fázy Barbarossa do fázy Bagration.

V studenej vojne sú jednotkami miliardy eur či $ voľných zdrojov. A tu sa ukazuje, že EU sa dostáva do fázy Bagration a to samozrejme z tej „európskej“ strany frontu.

Ofenzíva na Ukrajine zlyhala. Ukrajinský spojenec nedokázal ani potlačiť povstanie svojich dvoch odštiepeneckých provincií.  Nie že by papierovo na to nemal, je to o vnútornej slabosti systému, ktorý má doma podporu snáď už len u pár náckov z Pravého sektoru, a dnes už možno ani u tých nie.

Ukrajina by dnes potrebovala desiatky miliárd aby unikla chaosu a občianskej vojne. Vláda v Kyjeve zrejme skúsi ešte v najbližších dňoch poslednú ofenzívu na Donbass  a teraz by útočné hroty mali tvoriť takmer čisto zahraničné jednotky. Tie sa teraz sústreďujú v blízkosti frontu.

Ide o jednotky súkromné, kým regulárne jednotky krajín NATO sú bezpečne v hlbokom tyle na západe Ukrajiny, kde cvičia ukrajinských gardistov. Celkovo menovanie Gruzínca za gubernátora Odessy je ďalším z mnohých signálov, že systém sa už doma nemá príliš o koho oprieť.

Otázka je, či aj pri prípadnom úspechu tejto ofenzívy by sa strategické postavenie vlády v Kyjeve zlepšilo. Aj úspešný útok môže definitívne zlomiť vlastný tyl, história pozná Pyrrhove víťazstvá. Ukrajinu by zachránili miliardy pomoci zo západu. Nech by sa deklarovali akokoľvek, prakticky ide o nenávratne použité prostriedky.

A všetky voľné zdroje ktoré dnes EU má, pochádzajú z jediného zdroja. Zo znehodnocovania vlastnej meny – eura. Kým naše tzv. „mienkotvorné“ médiá píšu o katastrofálnom prepade rubľa, opomínajú fakt, že euro jeho cestu kopíruje. Dnes po roku sankčnej vojny rubeľ oslabil iba o 22 % oproti euru.

Iste situácia rubľa nie je dobrá ale je tu jeden rozdiel. Kým v Rusku ide o klasickú infláciu, kedy rastú ceny  aj platy a znehodnocujú sa úspory, v EU nastupuje stagflačný proces, kedy sa dvíhajú ceny, prípadne ceny stagnujú ale to všetko len vďaka tomu, že príjmy EU obyvateľstva klesajú a s tým aj kúpyschopnosť. V EU sa ako mor šíri chudoba bežných ľudí. Nakoniec to každý vidíme okolo seba, nepotrebujeme pre tento poznatok médiá.

A o tie znehodnocovaním vlastnej meny získané zdroje súperia aj iní kandidáti ako je Ukrajina.

Grécko dnes nezaplatí žiaden dlh, ktorí za neho nezaplatia iní členovia únie. Gréci sa s toho v podstate smejú, pretože Únia bude platiť tak či onak, či v prípade bankrotu  alebo postupne, ako platí aj teraz.

Dobrodružstvo EU „Rommelov“ v Afrike a celý ten Britsko – Francúzsko – Taliansky „Africa Corps“ nielen, že  nedobil bývalú taliansku kolóniu Tripolsko a Cyrenaiku, ale sa za ním na EU kontinente vylodila silná armáda prenasledovateľov. Brusel sa dnes snaží túto „armádu“ povinne rozdeliť do krajín, ktoré s tou spackanou „AfrikaCorps“ výpravou nemali nič spoločné. Týmto Brusel stratil podporu u väčšiny obyvateľstva napriek celou Úniou a vlastne to je ten dnešný Bagration.

Aj v doteraz pomerne proúnijnej krajine ako je Slovensko sa verejná mienka výrazne mení. Možno Brusel si nátlakom na slovenskú vládu presadí svoje a tisíce „multikulturálnych obohacovačov“ nájdu na Slovensku svoju „all inclusive“ zem zasľúbenú. Vzhľadom k epidémii chudoby v posledných mesiacoch už toto samé o sebe vyvolá spoločenské pnutie.

A  keď príde prvý zločin, prvé znásilnenie, vtedy situácia naberie obrátky. Systém bude musieť reagovať a nemusí byť človek jasnovidcom aby predvídal, že v konflikte sa bude snažiť bagatelizovať vinu imigrantov a médiá budú písať svoje tradičné tirády o xenofóbii a rasizme Slovákov. Časom to môže viesť k postupnej ale nezadržateľnej destabilizácii celého systému. Čoraz viac obyvateľov bude v otvorenej opozícii voči systému. A naša elita to dobre vie a tiež vie, že ju to ohrozuje.

Róbert Fico je predstaviteľom systému, a tým aj predstaviteľom skupiny mocných ľudí v pozadí. Snaží sa lavírovať medzi jednotlivými požiadavkami, nerozhádzať si to tu z Bruselom, tu s domácou ekonomickou elitou, tu zase s voličmi. Je to však čoraz ťažšie, pretože tie záujmy sú tak protichodné, že nejaká zlatá stredná cesta je už dopredu nemožná.

Nejdem v článku riešiť, čo sa ohľadom pobytu Róberta Fica popísalo či vyhlásilo. Pretože to najdôležitejšie z rozhovorov aj tak ostáva svetu skryté. Pri istom stupni spoločenského rozvratu (a k nemu v posledných mesiacoch jasne smerujeme) by to mohla byť práve priazeň a autorita Vladimíra Putina, ktorá by súčasnej spoločenskej elite umožnila zmeny prežiť. Ktovie, čo je skutočným dôvodom cesty Róberta Fica do Moskvy, s akými cieľmi tam išiel  a čo sa mu tam podarilo dosiahnuť. Preto tá nervozita našich tzv. „mienkotvorných“ médií okolo tej premiérovej cesty.

[sociallocker][/sociallocker]