Problémy politickej kategorizácie

Fuhrer und Duce in Munchen.  Hitler and Mussolini in Munich, Germany, ca.  June 1940.  Eva Braun Collection.  (Foreign Records Seized)
Exact Date Shot Unknown
NARA FILE #:  242-EB-7-38
WAR & CONFLICT BOOK #:  746

Pri volebných prekáračkách sa často spomínajú pojmy pravica, ľavica, nálepkuje sa boľševizmom, fašizmom, extrémizmom. V princípe sa dá povedať, že každá strana, hnutie či politik ktorí nadraďujú záujmy jednotlivca sú pravicové. Ak sa naopak nadraďujú záujmy spoločnosti, ide o ľavicový politický postoj. Pojmy ako náboženstvo, či postoj k národu o smerovaní strany nič nehovoria.

Pozrime sa do histórie a posúďme či sa nemýlime v mnohých nálepkách, zvlášť pri hodnotení extrémnej pravice

Taliansko

Počiatky fašizmu možno vystopovať k talianskym marxistickým socialistom. Otec a hlavná postava talianskeho fašizmu, Benito Mussolini, bol tajomníkom Socialistickej federácie Forli, kde sa zaradil k nejradikálnejšiemu ľavému krídlu. Pôsobil najprv, okrem iného, ako vydavateľ ľavicového denníka Triedny boj a najprv hlásal proletársky internacionalizmus. Neskôr bol zo strany vylúčený a pridal sa, bez toho aby sa akokoľvek zriekol socialistického presvedčenia, ku skupine s názvom Fascio Autonomo d’Azione Rivoluzionaria, ktorá bola založená ľavicovými syndikalistami. (Syndikalismus je smer v robotníckom hnutí, ktorého hlavnou myšlienkou je dôraz na organizáciu robotníckej triedy formou odborov.) Takmer vzápätí sa stal Mussolini aj vodcom tejto skupiny a priklonil sa k nacionalistickému poňatie socializmu – okrem iného hlasno podporoval vstup Talianska do 1. svetovej vojny, a podobne ako v Rusku Lenin, aj on videl vo vojne počiatok sociálnych revolúcií, ktoré zmetú buržoázny poriadok.

V roku 1919 Mussolini zjednotil rôzne fašistické spolky, ktoré v Taliansku pôsobili, do jedinej organizácie – Fascio di commbattimento – ktorej program pre nadchádzajúce parlamentné voľby bol výrazne socialistický. Navrhoval progresívne zdanenie kapitálu, znárodňovania podnikov (najmä celého zbrojného priemyslu) i poľnohospodárskej pôdy, zastúpenie robotníkov vo vedení tovární. Požadoval zvýšenie dedičských daní, zavedenie minimálnej mzdy a zabavovania vojnových ziskov. Po fatálnom volebnom neúspechu sa Mussolini prestal navonok k socializmu hlásiť a začal stranu prezentovať iba ako nacionalistickú.

Potom, čo sa Mussoliniho strana, po preťahovaní sa o moc s komunistami a socialistami, dostala do čela talianskeho štátu, začala uskutočňovať veľmi kolektivistický program, ktorý počítal so silnou rukou štátu. Predovšetkým bol v značnej miere zavedený sociálny štát – vládne opatrenia poskytovali poistenie proti chorobám, podpory v starobe, pomoc invalidným robotníkom, štipendiá a príspevky pre študentov. V pracovnom práve bola zavedená minimálna mzda a povinnosť firiem zamestnávať invalidných vojnových veteránov. Štátna kancelária pre voľný čas zaisťovala platené dovolenky robotníkom a letné tábory pre žiakov a študentov. Daňový systém zahŕňal úľavy pre veľké podniky a veľkostatky. Kto z dnešných sociálnych demokratov by s takým programom nesúhlasil?

Teoretickí apoštoli fašizmu, ako bol napr. Giovanni Gentile alebo Alfred Rocco, videli jednotlivca ako bytosť podriadenú kolektívu. Sloboda vychádza a je definovaná iba spoločnosťou a ľudská existencia sama o sebe, bez spoločnosti, nemá žiadny zmysel. Štát je tu vedomou a konajúce, všezahŕňajúcou entitou, ktorá definuje etické princípy, kontroluje ekonomické sily a má za cieľ pretvárať človeka na svoj obraz. Snáď nič nemôže byť vzdialenejšie princípom pravice, ktorá, aspoň vo významnej miere, zastáva slobodu jednotlivca ako prirodzené právo.

Ekonomický systém fašistického Talianska, navonok postavený na súkromnom podnikaní, bol organizovaný ako 22 korporácií, rozdelených podľa odboru a odvetvia. Korporácie, v ktorých sa povinne združovali výrobné podniky, boli riadené na základe informácií odborníkov a zodpovedali priamo štátu – ktorý bol stelesnením verejného záujmu a dosahovania obecného blaha. Na riadení sa určitou mierou mali podieľať tiež zástupcovia robotníckych organizácií i vedenia podnikov. Hlavné a konečné slovo však vždy mali platení aparátnici, stranícki funkcionári a nakoniec vláda, čiže sám Mussolini, ktorému parlament aj fašistická rada priamo podliehali.

Korporativistický ekonomický systém bol fašistami vyzdvihovaný ako nová syntéza, tretia cesta medzi socializmom a kapitalizmom. Čistý kapitalizmus ako liberálny poriadok postavený na slobodnom využívanie výrobných prostriedkov bol, podobne ako dnes sociálnymi demokratmi, považovaný za prekonaný a úpadkový. Z Mussoliniho Talianska pochádza napríklad aj tripartita čiže spoločné rokovania zástupcov štátu, odborov a podnikov.

Nemecko

Nemeckú Národno socialistickú robotnícku stranu (NSDAP) založil Anton Drexler potom, čo opustil Sociálnu demokraciu, pretože sa mu zdala málo nacionalistická a rozišiel sa aj s Vlasteneckým stranou, ktorá mu bola málo socialistická. V roku 1920 spísal Drexler s Adolfom Hitlerom prvý program národnosocialistickej strany, ktorej členovia sa oslovovali po vzore ostatných ľavicových strán “súdruhovia” (Genossen).

Program požadoval zrušenie bezprácnych príjmov, znárodnenie monopolov a obchodných domov, rozdelenie ziskov z veľkoobchodov, zrušenie úrokov z pozemkovej renty, zákaz detskej práce, dostupné vzdelanie pre všetkých, a pod. V programe nie je ani slovo o slobode jednotlivca individuálnych právach, ani slovo o voľnom trhu, žiadna zmienka o kapitalizme ako spravodlivom systéme. Nie je na ňom nič pravicové. Stranícky symbol, čierna svastika v bielom kruhu na červenej vlajke, symbolizoval spojenie socializmu s nacionalizmom. Červená predstavovala socializmus, biela farba myšlienku nacionalizmu, a vo svastike nacisti videli symbol víťazstva árijskej rasy.

Sme socialisti, sme nepriatelia dnešného kapitalistického ekonomického systému kvôli vykorisťovaniu sociálne slabých, kvôli nespravodlivým mzdám a pretože kapitalizmus hodnotí ľudské bytosti podľa bohatstva a majetku namiesto zodpovednosti a výkonnosti. Sme rozhodnutí bezpodmienečne zničiť tento systém!” Takto v kocke zhrnul nacizmus jeho ideológ Gregor Strasser.

Po svojom víťazstve nacisti uskutočnili len niektoré z krokov, po ktorých volali vo svojom volebnom programe. Ponechali veľkú časť hospodárstva formálne v súkromných rukách, ale zviazali ho štvorročným národným plánom. Súkromní majitelia sa stali púhymi správcami svojich podnikov a všetko, od predmetu výroby až po odmeny im nariaďoval štátny aparát. Boli zavedené rozsiahle sociálne opatrenia a sociálny štát, ktorý sa snažil ovládnuť a dohliadať na každý aspekt ľudského života, od jeho práce až po voľný čas. Úplne bola odstránená nezamestnanosť.

Naučil som sa z marxizmu mnoho,” povedal Adolf Hitler svojmu priateľovi Hermannovi Rauschningovi. “Rozdiel medzi nimi a mnou je, že ja som skutočne uskutočnil to, čo oni len bojazlivo započali. Iba som logicky rozvinul to, v čom sociálni demokrati opakovane zlyhali…

V roku 1939 sa Führer vychvaľoval, že “národno socialistické Nemecko vytvorilo novú ekonomickú doktrínu, ktorá pozerá na ekonomiku ako na slúžku pracujúceho ľudu.

V jednej propagačnej príručke napísal minister propagandy Goebbels: “Sme socialisti, pretože vidíme sociálnu otázku ako záležitosť potrebnosti a spravodlivosti z hľadiska samotnej existencie ľudového štátu – nie ako otázku lacného súcitu alebo vtieravej sentimentality. Zamestnanec má nárok na životný štandard, ktorý zodpovedá jeho práci. Nemáme rozhodne v úmysle o tieto práva prosiť. Zahrnúť robotníka do štátneho organizmu nie je kriticky dôležité len pre neho, ale pre celý národ. Ide o viac než len o osemhodinový pracovný deň. Ide o formovanie nového štátneho povedomia, čo zahŕňa každého produktívneho občana.


 

Pripadajú Vám tieto popisy ako hodnotenie pravicových režimov? V skutočnosti bolo Taliansko aj Nemecko príkladom extrémnej socializácie a druhá svetová vojna, kde bojovali hlavne Nemecko proti Sovietskemu Zväzu bola fakticky vojna krajín s rôznymi formami socializmu…

Zdroj:

http://virtually.cz/archiv.php?art=18710

7 komentárov

  • Osobne si myslim ze nacizmus ani komunizmus sa uz nevrati aspon nie v tej podobe ako existovali
    nech by ktokolvek akokolvek maval zastavami a neviem ako hlasno vykrikoval hesla
    a to z jednoducheho dovodu ze politicka situacia a realie sa zmenili plus este mame s nimi historicku skusenost vieme ze su nevyhovujuce

    ovela viac sa bojim aktualnych hrozieb dnesnej doby
    jednou z hrozieb je moderny etaticky liberalizmus (ktory nema uz nic spolocne s povodnym liberalizmom a slobodou cloveka) a ktory prichadza z Bruselu
    a druhou je islamizmus

    minulost treba poznat lebo z nej vychadza pritomnost, ale netreba v nej ostavat a nevidiet realne problemy dneska
    Som rad ze Medzicas ako jeden z mala na ne upozornuje a analyzuje ich.

    • To je viac menej isté, že sa v tej pôvodnej podobe nevráti. Tie časy už sú preč. Ja by som ešte spomenul Francov a Salazarov režim na Pyrenejskom polostrove.

    • je úplne jedno aký názov bude mať totalita ktorá tu bude, dôsledky budú rovnaké, ak nie horšie ako pri komunizme a nacizme… obávam sa, že tá doba pri súčasných trendoch nie je ďaleko…

  • Proč je demokracie špatnou formou vlády

    https://www.youtube.com/watch?v=p2jel7l6VWk#t=43

    Autor videa ponúka kritický pohľad na tému delenia politických systémov na „pravicové“ a „ľavicové“. Namiesto toho ponúka omnoho logickejšie delenie systémov na systémy, kedy štát určuje všetko (kam patrí rovnako dobre komunizmu aj fašizmus) až po systémy, kde štát nemá žiaden alebo skoro žiaden vplyv (demokracia, anarchia).

  • Knieza Myskin

    aj toto je dobre
    http://virtually.cz/archiv.php?art=19450

    I kdyby žádný pravicový odpůrce Lisabonské smlouvy tento dokument nečetl, stačí se jen podívat, kdo se za přijetí smlouvy nehlasitěji zasazuje. Nejsou to lidé, kterým by šlo o svobodu jednotlivce, o tržní prostředí s omezenou rolí státu. Naopak, jsou to socialisté všech možných barev. Jsou to lidé jako José Barroso (sociáldemokrat a bývalý předseda Portugalské komunistické strany pracujících) nebo Gordon Brown a Tony Blair (kteří přivedli Británii na buben). Jsou to lidí jako Vladimír Špidla a Jiří Paroubek. Jsou to nekonečné zástupy neziskových organizací, které touží diktovat veřejnosti své představy o fungování společnosti a vidí levičáckou Evropu jako skvělé odbytiště svých myšlenek. A v neposlední řadě jsou to environmentalistické kruhy, které chtějí na úrovni celé Evropy omezovat produkci, zavádět další ničivé regulace a ekologické daně. Inu, pěkné panoptikum.

    Často vysmívané srovnávání Evropské unie se Sovětským svazem se tak, pokud bude Lisabonská smlouva uvedena v platnost, za několik let nestane jen nadsázkou. Míra centrálního plánování bude v EU postupně narůstat a nakonec dosáhne úrovně blízké tomu, jak fungovalo centrálně řízené hospodářství v Sovětském svazu. Snad jen s tou výjimkou, že v Evropské unii (snad) nebudou odpůrci zavíráni do gulagů, ale celý systém bude udržován “humáněji”, cestou postupného vymývání mozků nejširší veřejnosti, kdy lidé budou konejšivými a starostlivými propagandisty nakonec přesvědčeni, že všechno omezování svobody je vlastně v jejich prospěch. Názory zastánců laissez-faire kapitalismu nebudou násilně potlačovány, na náměstích nebudou hořet knihy Ludwiga von Misese, ale sami zmanipulovaní lidé se na ně budou s politováním dívat jako na skupinku směšných sektářů. No uznejte přece sami – komu může záležet na něčem tak bezvýznamném, jako je svoboda? Svoboda je přece otroctví!

    Málokdo si uvědomuje, že ústupky, které byly Irsku přislíbeny, jsou v podstatě podvodem. Lisabonská smlouva je krokem k postupnému ničení národních státu a tedy ke zneplatnění závazků EU vůči členským zemím. Jakékoliv sliby irským občanům mohou být, s podporou Lisabonské smlouvy, v kdykoliv v budoucnu pružně zrušeny.

    není ještě nic ztraceno. Dokud Evropská unie nezmutuje ve skutečnou diktaturu, je stále šance. Dokud máme možnost komentovat a poukazovat na nesmyslná opatření a regulace, kterými Evropská unie zapleveluje tržní prostředí, dokud máme právo svobodně vyjadřovat názory, a v neposlední řadě dokud Evropská unie nemá svou armádu, je možné politickou cestou dosáhnout toho, že v některých zemích zvítězí v národních volbách takové strany, které budou ve významné míře zastávat svobodu jednotlivce a budou požadovat a prosazovat důkladnou revizi fungování EU, případně dosáhnou toho, že jejich státy socialistickou EU opustí.

    Záměrně jsem vynechal jakékoliv zmínky o nebezpečí Islámu v Evropě, v níž jsou to právě velké státy, kde už za nějakých 40 let bude víc muslimů než Evropanů. Je zřejmé, že jakmile se začnou muslimové v Evropě hlásit o možnost podílet se na politickém soupeření, a začnou prosazovat své barbarské právo Šaria demokratickou cestou, bude federalistická Evropa daleko náchylnější takovému tlaku podlehnout, než pokud by se každý členský stát směl vypořádat s touto hrozbou sám a hlavně v dostatečném předstihu, například vhodnou imigrační politikou.

    • Mariusz Malinowski

      Záměrně jsem vynechal jakékoliv zmínky o nebezpečí Islámu v Evropě, v níž jsou to právě velké státy, kde už za nějakých 40 let bude víc muslimů než Evropanů. Je zřejmé, že jakmile se začnou muslimové v Evropě hlásit o možnost podílet se na politickém soupeření, a začnou prosazovat své barbarské právo Šaria demokratickou cestou, bude federalistická Evropa daleko náchylnější takovému tlaku podlehnout, než pokud by se každý členský stát směl vypořádat s touto hrozbou sám a hlavně v dostatečném předstihu, například vhodnou imigrační politikou.
      AMEN

  • Zaujímavé…súvislosti…

Pridaj komentár