Riešenie pre Ukrajinu existuje

urny_ua

Veľmi staré príslovie:

Sedliakovu radu

páni za chliev kladú,

ale tomu pánovi beda

ktorý na ňu nič nedá.

Zoberme ako fakt, že nie je dobré, aby v krajine žil veľký počet ľudí, ktorý krajinu ako takú neuznáva a centrálnu moc nenávidí.

Iste v každej krajine sú takí, je to z osobných dôvodov, pretože majú pocit, že im systém ublížil, z etnických dôvodov keď majú pocit, že sú pre svoju etnickú príslušnosť nevítaní a diskriminovaní. Nie je ani dôležité, do akej miery sa ten pocit zakladá na realite, ale dôležitá je jeho sila. Otázka je aké % je takých ľudí a ako sú koncentrovaní. Ak je koncentrácia nerovnomerná, a navyše je tu etnický princíp, logickým dôsledkom sú separatistické snahy (Katalánsko, Škótsko, Sev. Írsko, Benátsko, Novorossija).

Svoju miniskúsenosť, aj keď z iného súdka, máme aj my. Od vstupu do EU systém moci na Slovensku sa pri konfliktoch ohľadom spolunažívania s neprispôsobivými spoluobčanmi zjavne staval na stranu neprispôsobivých. Bolo to preň jednoduchšie. S neprispôsobivým spoluobčanom aj tak nepohol.

Svoje by o tom vedel povedať nielen Oskar Dobrovodský, nielen občania Šarišským Michalian, ktorých statočne vyobuškovala v roku 2009 slovenská polícia, keď sa odvážili proti situácii v ktorej žijú protestovať. Akokoľvek sa zdá bežný človek malý, policajným obuškom ľahko upratateľný, nie  je to celkom tak. Svoje by o tom vedel povedať Vladimír Maňka, ako prehral volebný súboj s Mariánom Kotlebom.

Ale poďme naspäť k Ukrajine. Je pravda, že rokmi vlády oligarchických štruktúr je ukrajinské obyvateľstvo tak zbedačené, že je náchylné na akékoľvek radikálne riešenie aby skončil súčasný stav, a tak máme neonacizmus na jednej strane, separatizmus na strane druhej.

Aktuálne nepokoje vo Vinnici ukazujú, že frontových línií môže byť poľahky viac ako je tá od Donecku po Lugansk. Úspešné akcie charkovských partizánov ukazujú, že aj malé ozbrojené oddiely pokiaľ sa môžu oprieť o sympatie časti obyvateľstva dokážu veľký cirkus. IRA sú oproti charkovským amatéri – už len v tom, že charkovskí úspešne ničia menšie vojenské oddiely a strategické suroviny (zásoby benzínu, nafty)

Ak by Kyjev za pomoci západu obsadil Doneck a Lugansk, nastávajúca partizánska vojna vyčerpá tak spoľahlivo ukrajinské ako aj EU zdroje. Hitler keby žil, ten by vedel povedať k tomu svoje. Už dnes platíme Ukrajine plyn, kto si myslí, že niekedy uvidí peniaze s tej pôžičky naspäť, ten je iný snílek.

Už dnes na Ukrajine zlyháva zásobovanie energiami, hospodárstvo a podmienky v ktorých bežný Ukrajinci žijú, to je naozaj špatný vtip.

Situáciu môžu vyriešiť jedine Ukrajinci sami. Musia prevziať svoj osud do vlastných rúk, musí im to byť umožnené. Inak Ukrajina bude jedna veľká európska segregovaná osada, hlasne kričiaca do EU o potrebe solidarity (z našich “pudilárov”) a diskriminácii.

V Ukrajine majú svoje oblasti : Charkovská, Kyjevská, Sumy, Doneck, Lugansk, Zaporožie, Odessa a ďalšie. Zdá sa, že tie sú plus mínus reprezentatívne vytvorené, nakoniec aj tie sa dajú rozdeliť.

Riešenie: pre každú oblasť demokratický plebiscit, nech miestny obyvatelia majú možnosť slobodne povedať, ako si svoju budúcnosť predstavujú. Nie je to nič neobvyklé, mnohé územia mali referendá tohto typu po prvej svetovej vojne. Nech si teda zvolia z alternatív Ukrajina s centrom v Kyjeve, Novorossija, či nejaký svoj štátik (napríklad Galícia) – mnohé oblasti sú geograficky väčšie ako Slovensko. Potom nech sa v týchto svojich štátnych útvaroch dohodnú medzi sebou ako si to predstavujú. Možno to potom v tých regiónoch tiež nepôjde v kľude, oligarchovia sa iste nebudú chcieť svojich majetkov a postavenia vzdať, tak ako bežní ľudia naozaj nemajú im chuť im ich nechať. Nie je na Ukrajine toľko zdrojov aby obe skupiny naplnili súčasne svoje predstavy o spôsobe života, ktorý by chceli viesť.

EU by mala len dotlačiť Rusko k tomu, aby nemali ambície referendum ovplyvňovať vo svoj prospech (a samozrejme sami to z EU nerobiť) a dotlačiť ich k riešeniu, v ktorom EU ako aj Rusko urobia všetko preto aby referendum bolo korektné. Nech dopadne ako dopadne, zle to dopadnúť nemôže, je to práve súčasný stav jedinej Ukrajiny, čo atakuje našu budúcnosť, naše peňaženky a možno v krajnom prípade aj naše životy.

Obe strany konfliktu (EU a Rusko) a aj zámorie (USA, Austrália, Kanada) musia prejaviť dostatok pokory k rozhodnutiu bežných Ukrajincov. Či už bude také, či onaké, či múdre či hlúpe.

Áno, zbavujeme sa tým zodpovednosti za ich osud, ale treba si priznať, že sme v živote bežného Ukrajinca potrební asi tak, ako klinec v zadku.

Pridaj komentár