Smutné výročie Odessy.

2 mája 2014 došlo k udalosti, ktorá  sa neslávne zapísala do dejín Európy a poznamenala aj naše existencie, existencie obyvateľov EÚ. V tom lepšom prípade zatiaľ len finančne, v horšom nás niektorý z našich vojnových štváčov bude hnať na Donbass padnúť za „európske hodnoty“

Keď v Kyjeve vrcholil Majdan, bolo bežným Ukrajincom už jasné, že to nie je pre nich cesta. Že jedných oligarchov vystriedajú iní a že niet dôvod sa angažovať.

A tak na námestiach už ostávalo len tvrdé jadro nacionalistov a neonáckov (pozn. nacionalista môže a nemusí byť neonácek, nedá sa tam dať rovnítko). Niektorí tam ostali preto, pretože pre ich mieru duševného majetku bolo nemožné pochopiť, že sú len zneužití oligarchami a politikmi západu pre ich ciele. Iní vsadili na to, že v „novej“ Ukrajine budú mať viac možností realizovať svoje idey.

A tak sa aj stalo. Vzhľadom k stopám, ktoré zložité dejiny Ukrajiny zanechali v ukrajinskej spoločnosti,  diali sa tam veci pre občana EU nepochopiteľné.

Ani ten najtvrdší slovenský nácek by nedoniesol ríšsku zástavu na futbalový zápas. Zabásnutý by bol za pár minút, odsúdený na roky, mesiace by sa na ňom odbavovali  naše „mienkotvorné“ médiá plus mimovládky.

Ukrajinský nácek také problémy nemal, až na papuľovanie európskych inštitúcií. Pár mesiacov pred Majdanom EU parlament vydal vyhlásenie požadujúce stíhanie takýchto prejavov na Ukrajine. Fotodokumentácia je tu, tu aj tu. Je to z roku 2012 a zo západných zdrojov.

Po Majdane a hlavne po začiatku bojov s ruskou národnostnou menšinou EU parlament a EU inštitúcie stíchli. Naše „mienkotvorné“ médiá vymysleli pre ukrajinských náckov nový termín, politicky korektný, sú to po novom „horliví vlastenci“.

Udalosti, ktoré bezprostredne predchádzali Odesse by boli námetom na samostatný článok. Prívrženci ideí Stepana Banderu najprv rozbili stanový tábor stúpencov federácie a vyhnali ich do budovy Domu Odborov ktorú potom zápalnými fľašami zapálili. V budove uhoreli nielen spomínaní stúpenci federácie ale aj zamestnanci danej budovy.

Časť ľudí unikla, po lešení, ktoré narýchlo priniesli stúpenci Pravého sektoru – pravoseki. Pravý sektor sa od upálenia ľudí v Odese dištancoval a prezentoval to ako dielo zoskupení okolo Sebaobrany Majdanu (neonazi zoskupenie nezávislé od Pravého sektoru).

Na rozdiel od Pravého sektoru, nájdu sa v EU ľudia, ktorí udalosti v Odese verejne schvaľujú. O jednom z nich zamestnancovi Ministerstva zahraničních vecí ČR Václavovi Bartuškovi sme písali v tomto článku.

Václavovi Bartuškovi sa to prepieklo napomenutím od šéfa – ministra Zaorálka. Možno si spomeniete sa iné podpaľačstvo –  keď mladíci podpálili dom rómskej rodiny vo Vítkove, a celú tú kampaň okolo toho. Keby Václav Bartuška čo i len naznačil súhlas s týmto činom, tak letí z ministerstva na hodinu a to rovno do basy. Zatiaľ čo o Rusoch je nateraz v tejto časti sveta dovolené vyhlasovať  čokoľvek. Takto sme to s tými „európskymi hodnotami“ dopracovali.

Popri udalostiach v Odesse sa stupňoval tlak ukrajinských orgánov ako aj neonazi elementov na príslušníkov ruskej národnostnej menšiny aj v iných častiach Ukrajiny. Dochádzalo k zatýkaniu i vraždám a to aj z tzv. „preventívnych“ dôvodov.

Práve tento tlak vyvolal povstanie na Donbasse. Povstanie proti ktorému vláda v Kyjeve vyhlásila protiteroristickú operáciu. Vojenskú operáciu, pri ktorej ukrajinské sily neohrozene víťazili a to na stránkach SME a iných našich „mienkotvorných“ denníkov. Povstalci naproti tomu víťazili na fronte. Až prišiel Minsk 1, Minsk 2.

V súčasnosti ukrajinské sily pripravujú ďalšiu ofenzívu. Nie o tom prakticky pochýb, inak by krajina na hrane bankrotu nevenovala posledné zdroje na presun obrovského množstva techniky k Donbassu.

U tejto ofenzívy sa dá reálne predpokladať, že bude tou poslednou. V prípade jej neúspechu čaká vládu v Kyjeve definitívny koniec, tak ako postihol cisárske Nemecko v roku 1918.

Navyše koniec ju môže postihnúť aj v prípade víťazstva nad povstaním. Pretože Ukrajina je dnes už totálne zruinovaný skrachovaný štát, ktorý už svojim obyvateľom nevie naplniť ani základné funkcie štátu. Zachrániť by ho mohla len masívna finančná pomoc zo západu.

Na tú západ nemá ani vôľu, ani prostriedky. Poľahky by sa totiž zruinoval sám. Aj keď na druhej naši politici vedia obetovať pre spoločnú vec veľmi veľa, pokiaľ sa tá obeta netýka osobne ich, ale padne na plecia radového občana, platiteľa daní.