ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU – ČASŤ II

sweden-muslim-660x350

Jedovatá občianska spoločnosť – Aké je dnešné Švédsko?

Aké je dnešné Švédsko, čo znamená občianska spoločnosť, čo znamená občianska spoločnosť plus multikulturalizmus, čo pre spoločnosť znamená, keď nič neznamená rodina a dokonca ani pohlavie.

Rozhovor s Joannou Teglund, Polkou ktorá od roku 1981 býva vo Švédsku a od 12 rokov pracuje na švédskom imigračnom úrade.

Zhováral sa Grzegorz Lindenberg.

ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU – ČASŤ I

To je potrebné proti Švédom či proti imigrantom?

Vo väčšine prípadov proti imigrantom, lebo Švédi nemajú tradíciu protestovať a nemajú také silné nároky. A imigranti majú. Ja im veľmi dobre rozumiem. Ľudia, ktorí sa rozhodli pre imigráciu veľa riskujú. Môžu stratiť život, ženy riskujú sexuálne zneužitie. Stoji to veľké peniaze.

Mýtus Švédska ako bohatej a štedrej krajiny je silný na celom svete. Tí imigranti najčastejšie počuli, že im postačí dostať sa do Švédska a získať trvalý pobyt a potom sa už nemusia o nič starať. Štát sa o nich postará do konca ich života. Je to zreteľne vidno keď sa pozeráme na davy imigrantov. Najčastejšie nemajú žiadne batožiny, lebo im povedali, že na mieste dostanú všetko.

A tak to aj bolo. Ale teraz sa všetko rýchlo mení. Už niekoľko týždňov do Švédska prichádza každý deň vyše tisíc imigrantov. A keď sa ukáže, že to vôbec nie je tak ako to opísal nejaký príbuzný, ktorý sa do Švédska dostal pred 10 rokmi, že čaká ich len matrac v telocvični spolu s 80 inými imigrantmi, alebo nejaký lepší stan, sú jemne povediac sklamaní.

Kaczyński (predseda poľskej strany PiS) hovoril o 50 zónach v švédskych mestách, kde vládne právo šaria. Je to pravda ?

 To nie sú zóny kde vládne šaria, ale zóny kontrolované zločineckými gangmi, ktoré sú organizované na etnickom princípe. V niektorých zónach fakticky je šaria, hlavne v Malmö, kde je stále zväčšujúca sa moslimská enkláva. Ale môžu to byť aj gangy z balkánskych štátov alebo iných. Švédi diskutujú ako tie zóny pomenovať, najčastejšie im hovoria “no-go zones”, ale nediskutujú už o tom, čo s nimi spraviť, lebo to je príliš ťažká téma. Pred nedávnom švédska televízia vysielala reportáž z Tensta, severozápadnej časti Štokholmu, práve takej oblasti, kde predstavitelia švédskeho štátu nemôžu vstúpiť. Do novinárov tam hádzali kameňmi, napriek tomu, že mali policajnú ochranu. Záchranná služba alebo požiarnici, keď idú na zásah to takej zóny, musí mat policajnú ochranu, lebo je tam riziko útoku, najčastejšie kameňmi.

Okrem tých 55 zón je tiež veľa tzv. “oblastí vylúčenia”, takých, v ktorých je veľa nezamestnaných, málo ľudí skončí školu a malo ľudí chodí k voľbám. V roku 1990 boli také len tri, a v roku 2012 bolo už takých oblastí 186 na 5000 štatistických oblastí. Bývalo v nich pol milióna ľudí.

Ešte pre 15 rokmi ste vo Švédsku nemali problém s pridelením bytu. Švédi sa sťahovali do víl a do panelákov sa sťahovali noví občania Švédska – cudzinci. To zapríčinilo, že sídliská sa stali gettami, etnickými enklávami. Ich obyvatelia majú malé šance na kontakt so švédskou spoločnosťou. To v tých gettách sa v posledných rokoch pozoruje nárast radikalizmu u moslimov, obzvlášť v druhej generácii, ktorá nevidí perspektívu budúcnosti.

Vraj sa prestala evidovať národnosť páchateľov znásilnení?

Švédsko je na prvom mieste medzi štátmi EU, pokiaľ ide o počet nahlásených znásilnení. V minulom roku bolo nahlásených 20 300 trestných činov so sexuálnym pozadím, z čoho 6 294 znásilnení. V porovnaní s rokom 1975, kedy to Švédsko oficiálne stalo sa multikulturálnym štátom, počet znásilnení vzrástol pätnásťnásobne. Odhaliteľnosť páchateľov znásilnení v minulom roku bola na úrovni 20% (pre porovnanie v Poľsku je to 78,25%).

Aktuálne nie sú vedené štatistiky odkiaľ pochádzajú páchatelia, ale štatistiky z 2005 roku ukazujú, že medzi páchateľmi bolo päť krát viac ľudí narodených mimo Švédska ako tých, čo boli narodení v Švédsku. Podľa dánskych štatistík v roku 2010 vyše polovicu odsúdených tvorili cudzinci.

Teraz sa ozývajú čoraz častejšie hlasy vyjadrujúce znepokojenie nad tým, že veľké počty utečencov sú mladí muži. Obzvlášť znepokojujúce je to, že tí muži sa vydávajú za maloletých a môžu sa cítiť beztrestne. Pred nedávnom bolo v médiách ťasto spomínané brutálne skupinové znásilnenie s následnou bitkou, kde sa páchatelia prehlásili za maloletých a napriek tomu, že polícia mala iný názor na ich vek, boli odsúdení na tresty šesť až deväť mesiacov v nápravnovýchovnom zariadení pre maloletých. Prokurátorka v rozhovore pre média povedala (tak že to bola ŽENA!!! – pozn. MM), že je spokojná z trestom.

Ako to zvláda polícia?

Vo Švédsku je 20 tisíc policajtov, z čoho vyše 12 tisíc sedí za stolom. Na hlavnej stanici v Štokholme, Malmö a v iných väčších mestách stoja policajti, sociálni zamestnanci a zamestnanci Imigračnej Agentúry a rátajú všetkých prichádzajúcich imigrantov. Bolo zrátané, že od septembra do 10. októbra prišlo 40 tisíc imigrantov, ktorí sa nezaregistrovali. Od tohto času nie sú zverejňované žiadne údaje. Koľkí s nich sú teroristi, džihádisti, či hľadaní kriminálnici?

Okrem toho je obrovský počet imigrantov, ktorí po odmietnutí azylu ostali vo Švédsku. Viac ako 10 tisíc ročne každý rok. V minulom roku to napríklad bolo 12 tisíc ľudí. V praxi sa tým ľuďom dovoľuje zostať a ich deti môžu chodiť do školy, a oni majú nárok na zdravotnú službu. Deti zadarmo, tak isto ako švédske deti a dospelí za symbolický poplatok 50 švédskych korún, ale vo väčšine neplatia lebo nemusia nič vydokladovať. Stačí, že pôjde na pohotovosť a povie “som nelegálny imigrant a nemám žiadne doklady” a zdravotná služba musí ho ošetriť.

Nie sú deportovaní ?

Nie sú deportovaní, lebo nie je na to spoločenská vôľa. Okrem toho  ich ani nemá kto deportovať. Vo Švédsku nie je pohraničná služba, je len oddiel polície – Hraničná Polícia, ktorá má za úlohu deportovať nelegálnych imigrantov, ale ich pôsobenie je veľmi symbolické. Oni deportujú hlavne ľudí, ktorí sa sami prihlásia na políciu lebo majú dosť takého života. Stáva sa, že polícia nachádza nelegálnych imigrantov počas cestných kontrol. Všetky tie osoby sú ale vtedy deportované na náklady daňových poplatníkov.

Situácia je na toľko zložitá, že v prípade 90 % imigrantov, nevieme kto sú. Oni neukazujú žiadne doklady. Keď ich treba deportovať, nevieme z akého štátu sú. Na príklad niekto hovorí po rusky ale nehovorí odkiaľ je, lebo vie že má malé šance na azyl.  Nevieme kam ho deportovať. Veľmi veľa ľudí hovorí po arabsky a ak niekto taký povie, že je zo Sýrie, dostane povolenie na pobyt, čo vo Švédsku naďalej znamená zaistenie starostlivosti do konca života…

Takže to je automatické že dostáva sa azyl?

Nie. Azylant podstupuje dlhu byrokratickú procedúru. (…)

Keď nenájdeme odtlačky prstov, teda dôkaz že azylant bol pred tým v inom štáte, je pozývaný na rozhovor, počas ktorého mu imigračný úradník zadáva sériu otázok. Taký rozhovor s prekladateľom trvá od 2 do 3 hodín. Efektívny čas je veľmi krátky a dopátranie sa pravdy je prakticky nemožné. Azylant, ktorý ma dobrú históriu, ktorý mal šikovného pašeráka alebo príbuzného, ktorý ho tu históriu naučil, dostane azyl. Ale niekto, kto by mohol ten azyl dostať, keby bol schopný porozprávať svoj skutočný život, ale nie je lebo je traumatizovaný, je odmietnutý. To je šialene nespravodlivé. A čo je zaujímavé, nikto o tom nechce vedieť, o tom sa vôbec nehovorí. Jeden z mala novinárov, ktorý ten problém opísal v liberálno-konzervatívnom magazíne, dal tomu procesu názov “najväčší konkurz rozprávania básničiek na svete, kde cenou je doživotné vydržiavanie”.

Ja som bola veľmi dlho tak isto veľmi naivná ako Švédi. Keď som začala pracovať Imigračnej Agentúre, veľmi som verila tomu čo robíme. Ale pred nejakými 10 rokmi do Švédska dorazila veľká vlna imigrantov z Iraku, bola som odvelená aby som s nimi robila rozhovory. To bola veľmi ťažká skúsenosť. Pamätám deň, kedy som robila rozhovor z jedným mužom, ktorý mi vyrozprával veľmi tragický a bolestivý príbeh. Rozprával tak, že som si bola stopercentne istá, že hovorí pravdu. Jeho príbeh spĺňal všetky podmienky na to aby dostal azyl. Nie som naivná, pristupujem ku všetkému veľmi kriticky. Pamätám si ako bola som rozrušená tým príbehom, lebo tie všetky príbehy, ktoré vypočujete ostávajú v človeku. A o týždeň neskôr mi istá žena porozprávala tú istú históriu, tak isto nepravdepodobnú, tými istými detailmi. Plakala v tých istých okamihoch, používala tie iste zvraty. Pre mňa to bol šok.

Až vtedy som pochopila, že to všetko čo robíme, že to robíme len tak. Že sa tvárime. Že nie je žiaden spôsob aby dopátrať pravdy. Tak málo vieme o kultúrach imigrantov, ktorých príbehy počúvame. Odkiaľ tí, o čosi viac než dvadsaťroční ľudia, ktorí nemajú ani poňatia o tom ako vyzerá život mimo Štokholmu, s výnimkou prázdnin na kanárskych ostrovoch, odkiaľ oni majú vedieť, či je rozprávanie imigranta rozprávka alebo pravda? Stretla som veľa ľudí, ktorým bol odmietnutý azyl a ja som v hĺbke svojej duše cítila, že oni hovorili pravdu. Lenže tá ich pravda nebola tak neskutočná, že sme im neuverili. Alebo sme im nechceli uveriť, lebo to bolo príliš ťažké. Pravda je taká, že keď si imigrant, tak v priebehu 2 – 3 hodín, kedy stretávaš vypočúvajúceho ťa ten človek vidí prvý krát. Je to na úrade, kde tlmočník, ktorému neveríš, je na príklad moslim. A moslimovia ti podrezali celú tvoju rodinu. Ako môžeš v takej situácii porozprávať o tom najviac traumatizujúcom zážitku svojho života tak, aby to bolo vierohodné?  

Ako sú prijímaní imigranti, bývajú v táboroch, platí im štát, dostávajú podporu?

V priebehu trvania azylovej procedúry majú možnosť bývania v táboroch, za čo platí štát, alebo majú možnosť bývať u rodiny, za čo im štát neplatí. V oboch prípadoch však dostávajú vreckové, vo výške 61-71 švédskych korún denne, čiže menej ako v Poľsku. Vyzerá to tak, že obrovský počet imigrantov nejde bývať k rodine, ale čakajú na to, až im štát zaistí nejaké ubytovanie.

Dnes už nie je žiadne miesto kam by mohli migrantov dať, lebo Švédsko je plné. Spia v hoteloch, školách, teraz vznikajú tábory so stanmi pripravenými na zimu. Nikto neprichádza s nápadom, ako to vyriešiť do budúcna. Nové byty nie sú stavané v takom počte aby zabezpečili potreby imigrantov, ceny bytov rastú.

Po tom, ako dostanú azyl, štát im dopláca na bývanie?

Po udelení azylu sú imigranti zaradení do dvojročného špeciálneho programu s rovnakými podmienkami ako Švédi, dostavajú teda sociálnu podporu. Sociálna podpora vyzerá tak, že sa im hradí ubytovanie, energie a dostavajú nejakú čiastku na živobytie, inú pre dospelých, inú pre deti. Majú tiež možnosť požiadať o sociálne dávky v závislosti od obce. Keď príde žena s tromi deťmi dostane na ruku 22 tisíc švédskych korún. Keby išla do práce a začala pracovať ako učiteľka, policajtka alebo zdravotná sestra, po zaplatení odvodov a daní, dostane na ruku menej a štát by jej to vyrovnal. Pre Švédov, ktorí majú silný étos práce – pre nich je práca ich život – pre nich je jasné, že  v takej situácii idú do práce. Pre ženu, ktorá pochádza z inej kultúry, kde sa žena stará o domácnosť  a deti, je chodenie do práce bezvýznamné, keďže vie, že niekto sa o ňu postará. Ale okrem toho, že v tom nevidí význam je tu ešte jedna vec, práca nie je.

Hovorila si, že imigranti mali byť receptom na demografický pokles, spôsobom na platenie dôchodkov v budúcnosti.  A vyšlo to?

Sociálno-demokratická strana veľa rokov tlmočila Švédom, že musíme prijímať imigrantov z dôvodu demografického deficitu, aby na nás pracovali. To tvrdenie je odrazom nekompetencie alebo nepoctivosti. Lebo nie počet prijatých imigrantov bude záchranou pre starnúci štát, ale úroveň ich zamestnanosti, príjmov a úroveň spotreby.

Ekonóm Jan Ekberg v roku 2009 vyrátal pre ministerstvo financií, že koeficient profesnej aktivity imigrantov musí byť väčší ako 72 percent, aby sa imigrácia vyplatila. Doteraz žiadna skupina imigrantov neprekročila tento koeficient, a dnes je na úrovni 58 percent a dlhodobo sa na tej úrovni drží. Nie sú žiadne náznaky toho, že priepasť medzi výškou príjmov a odvedených odvodov medzi cudzincami a Švédmi by sa mala zmenšiť. Vyzerá skôr, že rastie.

Fakt, že je nízky demografický nárast, ešte nie je argumentom aby sa otvorili hranice, čo sa teraz stalo. Stačí sa pozrieť na Japonsko, ktoré ma najstaršiu spoločnosť na svete, a v minulom roku udelila azyl 11 osobám – nejako to starnutie zvládajú.

Vôbec nie je práca?

Pred nedávnom bola zverejnená správa, v ktorej sa hovorí, že na švédskom trhu práce je obrovský rozpor medzi chýbajúcimi počtom hľadaných kvalifikovaných pracovníkov a veľkým počtom nezamestnaných, ktorí majú nízku kvalifikáciu. Veľa podnikov  neúspešne hľadá kvalifikovaných zamestnancov. Pri porovnaní 31 štátov bolo zistené, že už len Spojene štáty sú na tom horšie. Už v minulom roku bola situácia alarmujúca a v tomto roku sa ešte zhoršila. Nie je to žiadne prekvapenie, lebo náznaky, že to bude pokračovať sa objavovali už dlhší čas. Edukačný systém nie je schopný zaistiť dostatočný počet vzdelaných zamestnancov a imigranti prichádzajúci do Švédska sú slabo vzdelaní.

Švédsko sa snaží situáciu zvládnuť aktívnou politikou na trhu prace, ale tá dáva nepatrné výsledky. Dvojročný integračný program je vnímaný ako prehra, lebo len 6 % imigrantov ma prácu dva a pol roka po skončení tohto programu. Napriek tomu, že zamestnávatelia, ktorí zamestnávajú imigrantov z mimoeurópskych štátov majú možnosť získať  návrat nákladov vo výške 80 % príjmu imigranta. Sú podozrenia, že veľa firiem to zneužíva tak, že základ ich podnikania stoji na zamestnávaní zamestnancov podporovaných štátom. Žiaľ nie je to možne skontrolovať, lebo údaje sú klasifikované ako tajné.  Známe je len to, že Úrady práce za posledných 5 rokov vyplatili súkromným podnikateľom 73 miliárd švédskych korún na čiastočné refundovanie nákladov na príjmy imigrantov a nezamestnaných majúcich najväčšie problémy so získaním prace. A pomer 94 % imigrantov, ktorí nemajú pracú je taký istý ako dva roky pred tým.

Nie je to tak dávno čo riaditeľ Úradu práce tvrdil, že Švédsko bude potrebovať každý rok 64 tisíc imigrantov vo veku 16-64 rokov, aby udržalo súčasnú úroveň rastu a bohatstva, čo znamenalo prijímanie 100 tisíc imigrantov každý rok. Na začiatku novembra bolo zverejnené vyhlásenie, že z dôvodu vysokého nárastu počtu imigrantov Úrad práce bude v roku 2019 potrebovať 10 miliárd korún viac aby mohol imigrantom pomôcť dostať sa na trh práce.

Ale tu nejde len o trh prace, ktorý v súlade s globálnymi trendmi bude stále viac špecializovaný a zautomatizovaný, a slabo vzdelaní ľudia budú mať stále väčšie a väčšie problémy nájsť prácu. Už teraz je to problém lebo len 2,5 % trhu práce vo Švédsku sú prístupné pre nekvalifikovaných zamestnancov. Tu ide o budúcnosť týchto ľudí a budúcnosť štátu.

Politici sú veľmi krátkozrakí, len k ďalším voľbám. Do nedávna, kým sa to nezrútilo,  pre obce kde bola nezamestnanosť bolo výhodné prijímanie imigrantov, lebo to generovalo nové pracovné miesta, ktoré financoval štát. Aj za prázdne byty, ktoré dostali imigranti platil štát. Lenže štát platí len prvé dva roky, tak ako teraz EU na imigrantov, ktorých prijalo Poľsko. A po dvoch rokoch kto bude platiť? Imigranti ostali v obciach z ktorých už aj Fíni utiekli – a Fín je vo Švédsku synonymom tvrďasa – lebo tam je prakticky možná len vegetovať, nie je žiadna šanca na prácu. Takže keď ľudia, ktorí tam majú svoje korene, ktorí spravili všetko aby tam mohli ostať, keď sa aj oni rozhodnú odtiaľ odísť, lebo tam nie je žiadna perspektíva, to akú perspektívu búdu tam mať imigranti, ktorí tam dôjdu? Budú žiť z podpory.

Mariusz Malinowski

Szwecji, jaką znali Polacy, już nie będzie

ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU – ČASŤ I

ŠVÉDSKO SA OTRÁVILO OBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU ? ČASŤ III