Tomáš Haas: Rešpekt je kľúč k riešeniu krízy s Ruskom

Tomáš Haas

Tomáš Haas historik, politológ a bývalý poradca prezidenta Václava Klausa píše: “Dostalo sa mi poučenie o Rusku a o mojom mylnom porozumení Ruska. A myslím, že si zaslúži obsiahlejšiu odpoveď a vysvetlenie mojej charakteristiky Ruska.

Reaguje na tento výrok : “Iba môžem dodať, že s tvojou charakteristikou Ruska a USA sa zásadne nezhodujem. Myslím, že je to tvoj zásadný omyl a nielen tvoj. Rusko je ultrakonzervatívne, s preferenciami smerom k autoritárskemu režimu, bez ambícií vytvoriť klasický systém liberálnej demokracie, je pritom zmietané pocity výlučnosti, mesianismu a morálnej prevahy nad “dekadentným” Západom. Komplex menejcennosti sa v ňom stretáva s komplexom nadradenosti, to všetko vytvára nebezpečnú zmes. Žiadne také nebezpečenstvo na Západe neexistuje. Áno, Obama je asi najľavicovější prezident v dejinách USA. Ale aj za neho sú a budú USA výrazne pravicovejšie a slobodnejšie, než EÚ, o Rusku nehovoriac. A čo do kvality systému, je EÚ cez všetku ľavicovosť stále o pár levelov vyššie než Rusko. Ak to nevidíš, alebo nechceš vidieť, je to len zatváranie očí pred skutočnosťou .

Vidím, že z teba hovorí hlboká znalosť ako USA, tak Ruska,

a hlavne demokracie.

Domnievaš sa, že jediný platný model demokracie je ten presadzovaný súčasnou vládou USA a EÚ.
A to, milý priateľu, nie je pravda. Demokracia nemá jeden model, jeden systém a jeden prijateľný smer vývoja.

Neexistuje niečo, ako “štandardná demokracia”. Každá súčasná demokracia má isté základné demokratické atribúty a potom už nemá spoločné takmer nič. Grécka spoločnosť je takmer rovnako vzdialená švédskej, ako je ruská, alebo gruzínska, alebo škótska. A nie je ani jeden spoločný stupeň stavu týchto atribútov. V každej krajine, v každej spoločnosti, pôsobí vplyv ich vlastných historických skúsenosti, ich vlastných tradícií a ich vlastného spoločenského dopytu.

Tak je tomu aj v Rusku. Rusko má základné atribúty demokracie, má politický systém založený na slobodných voľbách, má fungujúcu opozíciu, má slobodnú tlač.
A má vlastné tradície, vlastné historické skúsenosti a vlastný spoločenský dopyt.

Ruské základné politické atribúty určite nie sú rovnaké ako napríklad vo Francúzsku, alebo v Taliansku, alebo u nás. Problém je skôr v tom, že opozičné strany nemajú veľkú podporu. A to súvisí s tou tradíciou a spoločenským dopytom. História Ruska podmieňuje stav a zloženie opozície. Komunisti a Žirinovský sú najväčšími opozičnými stranami – a ak sa tomu niekto čuduje, je naivný, keď si myslí, že tomu môže byť dvadsať päť rokov po rozpade ZSSR inak.

Slobodná tlač – síce tvrdíme, že neexistuje, ale každý deň ju citujeme, keď chceme poukázať na to, že demokracia v rusku neexistuje. Stačí pozrieť do dnešných novín – čítam odkazy na články “Komsomolskej pravdy” týkajúce sa vraždy Borisa Nemcova. Sú značne kritické voči ruskej vláde a tak ich citujeme. Ovšem zajtra budeme zase tvrdiť, že v Rusku slobodná tlač neexistuje a kritika vlády nie je možná. Nevidíme, pretože “ruské noviny a ruské servery nečítame” množstvo nezávislých televízií, rozhlasových staníc, novín a internetových serverov ktoré sú v rôznych stupňoch kritické k súčasnej ruskej vláde – a to z najrôznejších pozícií, od nacionalistických a komunistických až po “západne” liberálne. Ako príklad tej poslednej skupiny môžem poukázať napríklad na “TV Dožď”.

My od Rusov požadujeme, aby sa okamžite a násilne odstrihli od celej svojej histórie, od vlastnej skúsenosti z nedávnych časov zmätenej Jeľcinovej vlády, v ktorej bola ruská armáda v takom rozklade, že pre vojakov, ktorí sa vrátili z okupovaných krajín východnej Európy nebolo ubytovanie, žili, vrátane rodín dôstojníkov, dlhú dobu v stanových mestečkách, neboli peniaze na platy vojakov a dôstojníkov, kvitol celosvetový čierny trh s ruskými zbraňami a dokonca aj s jadrovými materiálmi. Hrozila občianska vojna s tým, že jej strany disponovali jadrovými zbraňami.

V krajine sa rozpadol starý, už tak mizerný ekonomický systém a nebolo pripravené nič podobné našej transformácii ekonomiky. Nezamestnanosť narástla do kritických výšok. Hovoril som o nedostatku peňazí na výplaty dôstojníkov, rovnaké platilo napríklad aj o baníkoch a robotníkoch, ktorí v niektorých prípadoch viac ako rok nedostávali plat a boli platení v naturáliách, miesto platov dostávali základné potraviny.

Putin dokázal do systému vniesť poriadok, bez opustenia jeho zásadného charakteru. Rusko sa nepohybuje retrogresívne, cieľom Ruska nie je návrat k ZSSR. To je nemožné a Putin aj veľká väčšina Rusov to vie a nič také nechce. Putinova popularita nazačala Krymom a občianskou vojnou na Ukrajine. Vznikla preto, že dnes, hoci to nechceme pripustiť, majú Rusi viac slobody, než mali kedykoľvek vo svojej histórii, viac demokracie, než mali kedykoľvek vo svojej histórii a vyššiu životnú úroveň, ako mali kedykoľvek vo svojej histórii. Rusi vo veľkej väčšine sú spokojní a právom za to dávajú kredit Putinovi. Ak dnes dávame Jeľcinovi kredit za to, že v Rusku umožnil demokraciu, slobodu a ekonomiku založenú na trhových vzťahoch, Putina Rusi uznávajú za to, že to všetko dokázal priviesť do stavu, kde to funguje a Rusko stabilizoval, bez toho aby demokraciu, slobodu a voľný trh zničil.

Že nie je všetko tak, ako si predstavujeme my? Samozrejme že nie. Rusko je kolos, geograficky, demograficky, politicky, nábožensky, ekonomicky aj sociálne. Pripomeniem, že demokracia nie je stav, demokracia je proces, ktorý má svoj vývoj.

Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov nemali ženy v tak nepochybne demokratickom štáet ako Švajčiarsko volebné právo. V USA ho získali po prvej svetovej vojne, pred necelými sto rokmi a ešte takmer sto rokov po vzniku ich ústavy, ktorú dodnes považujeme za príklad modernej demokratickej ústavy, tam existovalo otroctvo.

Od Ruska, s jeho nesmiernymi problémami vyplývajúcimi z jeho veľkosti, zo zúfalého stavu jeho ekonomiky po zániku ZSSR, a jeho relatívne nedávnej histórie žiadame, aby 25 rokov po páde komunizmu bolo dokonalou funkčnou demokraciou západného vzoru. Nie je to možné, ani keby sme poznali odpoveď na otázku, či to je presne to, čo Rusi chcú. A keby sme poznali odpoveď na otázku, ktorý model demokracie to má byť – má to byť monarchia škandinávskeho či britského typu, republika talianskeho, alebo španielskeho typu, má to byť sociálny štát podľa švédskeho modelu, alebo štát založený na slobodnom trhu ako USA? A to hovorím s tým, že ani mnohé z týchto príkladov už dnes nie sú jednoznačné.

Pokúsime sa Rusku naordinovať liek bez toho, či vieme, že mu pomôže a pokúšame sa Rusko obliecť do šiat, o ktorých nevieme, či mu padnú a či vyhovujú jeho vkusu.

Toľko k ruskému nedostatku “ambície vytvoriť klasický systém liberálnej demokracie”.

Nedokázali sme to ani my po 25 rokoch od roku 1989. Dnes nám vládne oligarcha (Anton Babiš, druhý najbohatší občan Českej republiky – pozn.) a národ je spokojný. Kde sú tie naše ambície? Viniť Rusko z toho, že na to “nemá ambície”, je ako vyčítať nám, že sme k tomu nemali ambície v roku 1776, kedy tie ambície vyjadrili Američania. A ako som podotkol, majú tie ambície ešte po dvoch stovkách a viac rokoch a zďaleka ešte nedosiahli ciele a ich snaha musela prekonať občiansku vojnu, dve svetové vojny a hospodárske krízy a v mnohom sú ich občianske slobody ďaleko menšie, než boli ešte pred tridsiatimi rokmi .

Dokážeme žiť a tam kde je to potrebné, nájsť spoločnú reč, s krajinami, ako Saudská Arábia, Čína, Brazília, alebo Turecko, ktoré je dokonca našim spojencom v NATO. Ale s Ruskom máme pocit, že sa musí za každú cenu a okamžite, stať “štandardnou liberálnou demokraciou”.

Sú ňou všetky krajiny, ktoré sú našimi priateľmi a spojencami? A dokonca, sú ňou všetky krajiny Európskej únie?

 Pocity výlučnosti, mesianismu a morálnej prevahy nad “dekadentným” Západom? Nie sú to len prázdne klišé bez reálneho obsahu?

Nie je možné, že je “pocit výlučnosti” prirodzenou reakciou na snahu Rusko vylúčiť zo všetkého, z čoho sa ich vylúčiť dá, snaha Rusko izolovať, destabilizovať sankciami a “ukázať mu, kde je jeho miesto?”

Mesianizmus? Nevidím snahu Ruska vnútiť nám jeho politický alebo ekonomický systém, nevidím snahu nás konvertovať na pravoslávie, nevidím jeho snahu stať sa naším spasiteľom.

Morálna prevaha? Nevidím ani tu snahu Rusov vnútiť nám svoju morálku. Naopak vidím snahu vnútiť našu morálku Rusku – a ruská spoločnosť nie je pripravená oslavovať “Pussy Riots”, nie je pripravená prijať uvoľnenú západnej morálku. Nechcem sa púšťať do diskusií, či je alebo nie je západ dekadentný, je proste iný ako Rusko a sme to my, kto chceme Rusov prinútiť prijať naše poňatie morálky.

Komplex nadradenosti striedajúce sa s komplexom menejcennosti? Tu naozaj neviem, o čom je reč. Nevidím v Rusku ani jedno, ani druhé. Vidím to u nás a to často a veľa. Na jednej strane sme presvedčení, že nás celý svet sleduje a obdivuje, na druhej si stále sťažujú, že sme malí a že sme obeťou čohosi. A to neustále zdôrazňovanie, že sme lepší, naša demokracia je vyššia, naša spoločnosť liberálnejšia a modernejšia, to nie je komplex nadradenosti?

Súhlasím s tým, že to všetko je nebezpečná explozívna zmes. A ešte väčšie nebezpečenstvo vidím v tom, že u veľkej väčšiny, aj keď nie úplne vždy, si toto nebezpečenstvo skôr nahovárame a sme ochotní na základe falošnej predstavy vyvolávať a stupňovať napätie.

Je veľmi jednoduché a veľmi povrchné a populistické vybrať niekoľko “politicky korektných” fráz a “natrieť to” Rusom. Ale zmyslom by nemalo byť Rusov oddeľovať a pranierovať.

Ja som pravicový konzervatívec. Mojím vzorom nie je Obama, ale Ronald Reagan. Jeho nik nemôže obviniť z toho, že by bol rusofil a podporovateľ komunizmu. Napriek tomu bol, spolu s Margaret Tchatcherovou, prvým a dodnes bohužiaľ posledným západným štátnikom, ktorý dokázal s Rusmi, dokonca s ruskými komunistami a so Sovietskym zväzom čosi rozumného docieliť. Dokázal studenú vojnu zastaviť a dať Rusku šancu svoj systém zmeniť. Nebojkotoval ich, neschvaľoval sankcie, naopak tie staré existujúce sankcie rušil. Veril, a vývoj dokázal, že mal pravdu, že s Rusmi je nutné konať tak, ako s kýmkoľvek iným – s rešpektom. Nepodliezať im a rokovať s nimi tvrdo, ale s rešpektom, z ktorého rástol vzájomný rešpekt a vzájomná dôvera. Neodvolal nič z toho, čo o Sovietskom zväze hovoril, nevzal späť svoje slová o “ríši zla”. Ale urobil čo mohol, aby sa tie slová stala minulosťou.

Nemyslím, že všetko čo Ronald Reagan a Margaret Tchatcher dokázali, môžeme odvrhnúť. Východiskové pozície sú aj dnes ďaleko lepšie, než boli tie Reaganove. Ale robíme všetko preto, aby sme studenú vojnu vrátili, na ešte vyššom a nebezpečnejšom stupni. Neukazuje Rusku ani štipku rešpektu, chceme ich presvedčiť, že prehralo vojnu (tú studenú) a že sa má správať ako porazený štát, bez vlastných ambícií a záujmov. Že naša spoločnosť je tej ich nadradená, a že ich musíme a máme k tomu právo, vykázať na ich miesto.

To je presný opak toho, čo robil Reagan a čo prinieslo vo svojich dôsledkoch pád “ríše zla”.

Nesnažíme sa Rusko spoznať, nesnažíme sa Rusku pomôcť na ceste k tej vytúženej demokracii, snažíme sa v očiach Rusov tú demokraciu čo možno najviac kompromitovať a Rusko destabilizovať. Nepomáha to ani ruskej vláde, čo napokon iste nie je naším cieľom, ale nepomáha to ani ruskej demokratickej opozícii. Jediný, komu tým pomáhame, je ruská komunistická a nacionalistická opozícia. Živíme presne to, čo Rusom vyčítame a čo nám na nich toľko vadí.

One comment

  • Reagan sa možno preto javí v takom pozitívnom svetle, lebo sa on a hlavne jeho administratíva snažili vydláždiť cestičku k tomu, čo sa dialo po rozpade ZSSR. Nápadne sa to podobalo systému “keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú..”

Pridaj komentár