Ukrajina a rusko-čínska os, 2.časť

Putin and Xi

Súčasná politika USA v kríze na Ukrajine ženie Rusko do čínskeho náručia.
.

By James D.J. Brown
2.4.2015, The Diplomat

Pokračovanie prvej časti

Spoločná cesta Ruska a Číny

Očividne si vedomý týchto úvah, Peking bol dôsledný pri pestovaní užších vzťahov s Moskvou a čínski vodcovia teraz bežne zaraďujú Rusko na prvé miesto svojich zahraničných návštev. Pozornosť Pekingu v tomto smere bola v Rusku oceňovaná pozitívne, aj keď ešte donedávna u nich zostala nechuť k Číne, ponúkajúcej plnú a všestrannú spoluprácu.

Časť váhania sa vysvetľuje ruským zlým pocitom z rýchleho obratu relatívnych pozícií jednotlivých krajín. Napríklad nie je nezvyčajné, počuť v Moskve poznámky, že po tom, čo kedysi bolo Rusko pre Čínu starším bratom, dnes sa ocitá v úlohe mladšej sestry. Táto strata hrdosti je sprevádzaná ekonomickými starosťami. Predovšetkým je tu obava, že ak sa okrem surovín nebude do Číny vyvážať príliš veľké množstvo iných produktov, Rusko sa postupne uviaže do semi-koloniálneho vzťahu. Takisto pokiaľ ide o medzinárodnú politiku, veľa Rusov je ustarostených, že dlhodobý vplyv Moskvy na Strednú Áziu začína byť zatienený vplyvom Pekingu. Iní sa boja prípadného čínskeho prevzatia kontroly na ruskom Ďalekom východe. To by mohlo nastať buď cez nekontrolovanú migráciu do riedko osídlených oblasti alebo priamym pripojením územia, ktorá bolo historicky čínske až do druhej polovice 19. storočia

(poznámka – ide o oblasť vonkajšieho Mandžuska. ktoré si nárokovala dynastia Čhing ako súčast Mandžuska. Od Vnútorného Mandžuska ju oddeľuje tok riek Ussuri a Amur, na severe je ohraničená Stanovým pohorím a na východe Tichým oceánom. Po uzatvorení Ajgunskej zmluvy (1858) a Pekingskej zmluvy (1860) sa stala súčasťou Ruska).

 
Vnútorné Mandžusko

 
Severný región Vnútorného Mandžuska, dnes Mongolsko

 
Vonkajšie Mandžusko, dnes Rusko

Dôsledky tejto situácie pre americkú politiku sú jasné. Ak chce Washington ovládnuť Čínu a uistiť sa, že sa jej nepodarí dosiahnuť regionálnu hegemóniu vo východnej Ázii, musí nájsť spôsob ako využiť ruské obavy a vraziť klin medzi Moskvu a Peking. To by malo za následok stratu ochrany čínskeho chrbta a s každým zvýšením neistoty na rusko-čínskych hraniciach by sa zmenšili čínske námorné ambície. Takéto myslenie bude mnohými kritizované ako pozostatok z predchádzajúcej éry. Avšak, ako poznamenal japonský predseda vlády Šinzó Abe, východná Ázia je teraz v „podobnej situácii“ ako Európa pred prvou svetovou vojnou. Za týchto okolností, ak je potrebné odradiť rastúcu Čínu od spochybnenia medzinárodného status quo, môže byť čas na oživenie reálnej politiky minulých čias.

Slepo voči tejto logike, súčasná politika Washingtonu pracuje proti dlhodobým strategickým záujmom USA. Uvalením sankcií na Rusko a hrozbou vyzbrojenia Ukrajiny, Spojeným štátom sa nechtiac podarilo dohnať ruských politikov k tomu, aby odhodili svoje pretrvávajúce obavy a vrhli sa po hlave do podpory čínskeho objatia. Rovnako ničivo, Washington silne ohol spojencov, aby nasledovali jeho politiku sankcií. Najpozoruhodnejšie bolo Japonsko, ktoré keď si uvedomilo katastrofálne dopady čínsko-ruskej aliancie pre svoje vlastné záujmy, vydalo sa na cestu zbližovania sa s Moskvou a začalo nadväzovať bezpečnostné väzby, očividne so zámerom oddialiť Rusko od Číny. Tento rozumný prístup musel byť prerušený potom, ako Washington dotlačil Tokio do pripojenia sa k sankčnej politike.

Účinky politiky USA boli až príliš zrejmé potom, ako rusko-čínska spolupráca rapídne akcelerovala od marca roku 2014. S ohľadom na celkové politické vzťahy, počas svojej štátnej návštevy v Šanghaji v máji 2014 bol Putin nadšený, že bilaterálne vzťahy sa stali „najlepšími za mnoho storočí histórie.“ Zarážajúce tiež bolo, že ruský prezident často používal termín „spojenectvo“, aj keď nie s odkazom na vojenské väzby. Okrem tejto pozitívnej rétoriky, počas májovej cesty Rusko a Čína nakoniec podpísali mamutiu 30-ročnú zmluvu o dodávkach plynu v hodnote 400 miliárd dolárov. Po viac ako desiatich rokoch bezvýchodiskových rokovaní sa zdá, že západné sankcie pomohli prelomiť patovú situáciu tým, že dotlačili Rusko k prijatiu čínskych cenových podmienok.

Rovnako aj v odvetví obchodu so zbraňami Rusko ukázalo novú ochotu k ústupkom. Napriek predchádzajúcemu odmietaniu dovoliť Číne prístup k svojim najpokročilejším zbraniam kvôli obavám z krádeže duševného vlastníctva, Rusko sa teraz s Pekingom dohodlo na predaji rakiet protivzdušnej obrany S-400 a stíhačky Su-35. Tieto technológie pomôžu Číne rozšíriť pokrytie svojej obrany, resp. úderné schopnosti a tým posilniť svoju pozíciu voči Taiwanu a vzhľadom na spor Senkaku / Diaoyu. V nadväznosti na predaj zbraní pokročila aj bilaterálna námorná spolupráca a po spoločnom cvičení vo Východočínskom mori v máji 2014 Rusko a Čína sa dohodli na vedení vojenských cvičeniach v roku 2015 v Stredomorí a Pacifiku. Navrch všetkého, sankcie mali jasný vplyv na ruskú verejnú mienku, kedy sa postoje voči Číne rýchlo zlepšujú, pritom pozitívny vzťah voči Západu klesá. Naozaj, podľa jedného prieskumu verejnej mienky uskutočneného Levada Center v januári 2015 plný 81 percent Rusov má teraz voči Spojeným štátom negatívny vzťah, zatiaľ čo 80 percent má pozitívny vzťah voči Číne. Obe čísla sú rekordnými v histórii prieskumu.

So sankciami, ktoré dávajú Čína tak veľa výhod, Peking musí v súkromí fandiť ruskej politike Washingtonu.

Čo robiť?

Ak sa aj nájdu spôsoby, ako znova oddeliť Rusku od Číny, je pravdepodobné, že sa opäť dajú dokopy. Ak tomu chce Washington zabrániť, rýchlo potrebuje zmeniť svoj postoj.

Po prvé, je potrebná zmena v myslení. V súčasnej dobe sa zdá, že tvorcovia amerických rozhodnutí uvažujú o Európu a Ázii izolovane. avšak mali by si uvedomiť, ako ich politika voči jednej oblasti je spojená s výsledkami v druhej. Okrem toho sa musí zmeniť aj spôsob, akým je Rusko posudzované. V súčasnej dobe mnohí vo Washingtone pretrvávajú v názore studenej vojny, že Rusko je rozpínavá sila, ktorá by pri akejkoľvek šanci poslala svoje tanky premávať sa po európskych metropolách. Takéto obavy divoko preháňajú schopnosti Ruska a preukazujú nepochopenie transformácie statusu Ruska od globálnej na regionálnu mocnosť. Strategickou prioritou Moskvy je agresívne brániť svoje súčasné postavenie v medzinárodnej politike proti tomu, čo považuje za trvalý západný útok. Nemá ambície vyvrátiť z koreňov globálny systém. Takže zamerať sa na zabránenie ruskej rozpínavosti je škodlivé zahmlenie situácie. Ak si má USA udržať prvenstvo v 21. storočí, musí si namiesto toho uvedomiť, že Čína je jeho primárny geostrategický protivník a podriadiť ostatné zahraničnopolitické ciele na prvoradý cieľ súvisiaci s rastom Číny.

Nič z toho nehovorí, že Washington by nemal hrať žiadnu úlohu pri riešení krízy na Ukrajine. Práve naopak, je nevyhnutné, aby USA pomohli doviesť vojnu k rýchlemu výsledku. Potom, čo by sa to dosiahlo, vzťahy medzi Ruskom a Západom je možné postupne obnoviť a môže začať dlhodobé úsilie povzbudiť Moskvu dištancovať sa od Pekingu.

Kľúčom k ukončeniu konfliktu je trvalo vylúčiť možnosť Ukrajiny stať sa členom NATO. Bolo od Aliancie nezodpovedné rozhodnutie v apríli 2008 vyhlásiť, že Ukrajina aj Gruzínsko „sa stanú členmi“, čo posilnilo ruskú neistotu, provokujúc agresívnu reakciu Ruska brániť status quo. Bola by iná vec, ak by Ukrajina mohla byť úspešne integrovaná do západného bloku, ale to je nereálne. Kým západným vládam na westernizácii Ukrajiny príliš nezáleží, Rusko je naopak úplne odhodlané vo svojej opozícii. Vzhľadom k tomu, že preorientovanie Ukrajiny smerom k Západu je videné ako základná bezpečnostná hrozba, bude Moskva ochotná znášať značné náklady, aby sa zabránilo tomu, čo sa deje. Sankcie teda nebudú mať žiadny vplyv. Dodávky zbraní ukrajinskej vláde medzitým len zhoršia stupňujúcu sa ruskú neistotu a donútia Moskvu do ďalšej eskalácie, na ktorú sa bude Západ zdráhať odpovedať.

Akokoľvek nepríjemné môže byť podľahnúť požiadavkám Ruska, v záujme trvalého mieru by západné vlády mali uistiť Moskvu, že Ukrajina nebude prijatá do NATO. Bohužiaľ, pretože Moskva verí, že NATO porušilo predchádzajúci sľub, že nebude expandovať po skončení studenej vojny na východ, verbálny záväzok nebude stačiť. Namiesto toho sú potrebné ďalšie záruky. Toho môže byť dosiahnuté prostredníctvom vytvorenia federálnej štruktúry pre povojnovú Ukrajinu, ktorá dáva regiónom právo veta nad zásadnými zahraničnopolitickými a bezpečnostnými rozhodnutiami, ako je napríklad členstvo vo vojenských alianciách. Tento mechanizmus uspokojí ukrajinských povstalcov a ich ruských podporovateľov vo vzťahu k NATO, rovnako však bude výhodný na zabezpečenie toho, aby Ukrajina nemohla byť nikdy pretiahnutá do ľubovoľnej Ruskom ovládanej organizácie proti vôli jej západných regiónov.

S Ukrajinou ako predefinovanou neutrálnou krajinou, sa Rusko stane rozumnejším susedom. Jeho obavy sa zmiernia, Moskva zníži svoju podporu pre rebelov, umožniac uzavretie hraníc a reintegráciu odtrhnutých oblastí Doneck a Lugansk. Vzhľadom k tomu, že Rusko je mocnosť status quo, tieto ústupky nebudú podporovať ďalšie agresiu. Napriek tomu, aby sa upokojili členovia NATO vo východnej Európe, Aliancia by mala zriadiť trvalé vojenské základne v Poľsku, potvrdiac záväzok brániť pobaltské štáty, a presvedčiť členov, aby splnili svoje sľub zvýšenie výdavkov na obranu na 2 percentá HDP. Tieto opatrenia Moskvu nepotešia, ale zlepšenie v oblasti bezpečnosti existujúcich členov NATO nie sú vnímané ako porovnateľné voči hrozbe, ktorú predstavuje rozšírenie Aliancie do Rusku najbližšieho „blízke pohraničia“.

S obnovou bezpečnosti v Európe, môžu Spojené štáty svoju pozornosť opäť obrátiť na čínsku prioritu. Dôležitou súčasťou toho bude zahrnutie selektívneho nahovárania si Ruska (napríklad tým, že ponúkne členstvo v Trans-Pacific Partnership) a znovuobnovenie napätia medzi Moskvou a Pekingom, ktoré boli utlmené v posledných mesiacoch.

Celkovo je potrebné povedať, že sa jedná o veľmi nepríjemný výsledok na Ukrajine, ktorý rozbije mnoho snov jej ľudí o západnej integrácii. Alternatívou však je prístup, ktorý bude slúžiť iba k predĺženiu krvavého konfliktu, zatiaľ čo bude aktívne podporovať tvorbu silnej čínsko-ruskej osi, ktorá bude predstavovať obrovskú výzvu pre záujmy USA v Ázii, Tichomorí a inde pre nasledujúce desaťročia.

Ak je toto výsledok ukrajinskej politiky Washingtonu, potom to bude určite považované za jednu z najväčších geopolitických chýb 21. storočia.

James D.J. Brown je docent politológie na Temple University, Japonsko. Jeho hlavné odborné oblasti sú rusko-japonské vzťahy a medzinárodná energetická politika. Jeho výskum bol už skôr publikovaný v časopisoch medzinárodnej politiky, politiky, ázijskej politiky a post-sovietskych záležitosti. Je tiež častým prispievateľom do médií na otázky týkajúce sa medzinárodných vzťahov v severovýchodnej Ázii.

[sociallocker][/sociallocker]

Zdroj:

• http://thediplomat.com/2015/04/ukraine-and-the-russia-china-axis/