„Uniesli sme svoje vlastné dieťa“, boj poliakov s nórskou sociálnou službou.

Motto:“Od nórskeho sociálneho systému by sme sa mali učiť“ – Olga Pietruchová, riaditeľka odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostína Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Tajomníčka Výboru pre rodovú rovnosť Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

Najlepšie pohnútky spoločnosti zapríčinili to, že v nejakom úseku svojej reality, v strede demokratického, liberálneho, fantastického štátu,  si vybudovali kus odpornej totality, ktorý nejako nezvládajú. Je to cudzie, lebo je to neľudské, taký abstraktný koncept vytvorenia ideálnej spoločnosti. Je to niečo odtrhnuté od ľudskej intuície a od toho, ako by chcel človek normálne fungovať. –  tlačová konferencia tvorcov filmu

Tento materiál ukazuje bezmocnosť rodičov voči nórskemu sociálnemu systému, uvidíte v ňom kreatívne vyhodnocovanie situácii tak, ako firmy tvoria kreatívne účtovníctvo aby „vyšli“ zo straty. Barnevernet ako Vatikán nič nekomentuje. Jeho všemohúcnosť je porážajúca. Rodič je len sústavou. biologických tkanív, ktoré starajú sa nie o svojho potomka ale o inú sústavu biologických buniek. City láske nemajú žiadne miesto. Prezumpcia neviny neplatí. Pohrdanie rodičovskou láskou je abnormalne.

Každý rok slovenské školy opúšťajú stovky sociálnych pracovníčiek, psychológov, ktorí najpravdepodobnejšie sú infikovaní týmto moderným prístupom k rodine a … potrebujú pracú…

Poliaci si často myslia, že všade v Európe sa deti vychovávajú rovnako – niekedy si ich túlime, inokedy na ne kričíme. Je to však dosť mylná predstava. Rodičia 9 ročnej Nikolky sa presvedčili, že v Nórsku sa smie túliť, ale za krik odoberú dieťa. Aby Nikolu získali späť, museli ju uniesť z náručia nórskych sociálnych služieb. Ten príbeh bol inšpiráciou pre tvorcov filmu „Cudzie nebo“, ktorý prichádza do poľských kín.

Film rozpráva o páre poľských imigrantov, ktorým v dôsledku klamstva sociálny úrad odoberie dcéru. Ako to celé bolo…

Helena Rybka si myslela, že Nórsko je raj, je tam práca, peniaze, dôstojný život. Mysleli si, že však všetci vychovávajú deti tak isto. Hrajú sa s nimi, túlia si ich, niekedy sa kričí, niekedy je nutné im dať po zadku. Teraz už vedia, že v Nórsku nie je nutné bozkávať ani túliť si svoje deti, ale kričať a dať po zadku sa nesmie.

Po piatich rokoch dievčatko hovorilo plynule po nórsky, navštevovalo Nórsku školu.

Keď prvý krát prišli úradníčky, slušné, usmiate, milé a ukázali preukaz Barnevernet (Úrad ochrany práv detí), Helena sa úprimne potešila, názov Barnevernet počula prvý krát.  Ako by sa netešila, keď nejakí nórski úradníci sa zaujímajú o rodinu, pýtajú sa čo im chýba, aké majú problémy. V Poľsku človek behá od úradu k úradu, aby získal nejakú podporu a tu, nech sa páči sami došli. A práve tá pomoc ich zaujímala. Keď navštívili Helenu opakovane, posťažovala sa, že majú jednoizbový byt. S mužom a s Nikolou majú troška tesno. Úradníci pozreli, pokývali hlavami, vytiahli nejaké zápisníky, niečo si zapísali, prehodili pár slov medzi sebou. To, čo hovorili a zapísali Helena nevedela, lebo nórsky jazyk ešte neovládala, ale keď odchádzali, usmievali sa na ňu. Tie úsmevy boli určite dobré znamenie, pomyslela si.

A aj tak bolo. Po mesiaci Barnevernet dal Helene dodatok na bývanie, aby si mohla prenajať dvojizbový byt. Stačilo aj na malú záhradku s trávnikom kde sa Nikolka mohla hrať.

Tiché dni.

Ďalšia návšteva bola tiež plná úsmevov, ale dámy z úradu si všimli, že Nikolka sa hrá na trávniku sama. Sama – znelo to smutne, nebezpečne a depresívne. Toľko pochopila Helena, ale keď sa usmievajú nič sa nedeje. Dlho sa vypytovali na dcéru. Čo Nikolke chýba, čo rada robí, aké má záujmy? Nakoniec sľubovali, že jej zaplatia jazdeckú školu a krúžky, aby mohla byť po škole dlhšie s inými deťmi a zdokonaľovať svoju nórštinu. Helena bola šťastná.

Nad tým, že sa pýtali aj na muža, mávla rukou. To čo ich zaujímalo bolo pre ňu smiešne až detské. Napríklad tiché dni. Keď sa opýtali na manželské hádky, odpovedala, že sa stávajú ako v každom manželstve. Ale kričať, na seba nekričia, a tiché dni sem-tam, niekedy aj niekoľko dní za sebou. Tiché dni sú vraj najlepšia metóda na chlapa!.

Pani Barnevernet si čupla, pobledla, ako keby mŕtvolu zbadala. Hovorí: tiché dni, horšie už byť nemôže. Tiché dni sú dlhotrvajúce napätie, ktoré ubližuje všetkým v rodine. Také napätie má veľmi nepriaznivý vplyv na Nikolu, rozbíja ju emočne, destabilizuje.

Pani z Barnevernet navrhla aby obidvaja s manželom začali navštevovať terapeuta. Helena mala chuť poklepať si po čele, ale nechcela tú pani uraziť.

Kamarátka Poľka, ktorá má za muža Nóra jej potom hovorila, že rozprávanie o hádkach a tichej domácnosti môže byť pre nórskeho úradníka šok. Lepšie už nič nehovoriť. Hovorila, že Barnevernet stráži rodiny poľských imigrantov. A to pre to, že Nóri majú o Poliakoch stanovený názor. Myslia si, že Poliaci svoje deti bijú, slovne ponižujú, kričia na ne a veľmi kruto ich trestajú. Pre Nórov je niečo nepredstaviteľné grilovať s deťmi a pri tom piť alkohol, fajčiť v miestnosti kde sú deti a nadávať pri nich. A toto všetko podľa nich robia Poliaci.

Helena si pamätá, že keď to počúvala tak sa smiala. Myslela si, že to nie je možné.

Deti samé od seba neplačú.

Prešiel nejaký čas, v októbri minulého roku pani z Barnevernet prišla opäť. Usmievala sa. Povedala však, že nastal problém. Hovorila, že ju trápi a je znepokojená, pretože mali telefonát zo školy Nikoli. Povedali, že dievčatko ma vážne problémy, je smutná, a že niekto povedal že počas prestávky plakala. Plakala! Keď deväťročné dieťa plače, znamená to, že potrebuje hneď komplexnú pomoc. Deti samé od seba neplačú. Plač dieťaťa na prestávke sa rovná kríze.

Helena ako vždy, usadila pani z Barnevernet, dala jej čaj, keksíky. Sama rozmýšľala prečo volali zo školy? Kto volal? Muselo sa stať niečo iné. Tu nejde o obyčajný plač. Tá, žena nehovorí pravdu.

Pani úradníčke Helena vysvetlila, že áno, je to vážna situácia, lebo babička Nikoly je v nemocnici a najpravdepodobnejšie už z nej nevyjde. Znamená, že zomrie. Pani z úradu sa dlho pozerala na Helenu sponad šálky čaju. Aj sa prestala usmievať.

Po niekoľkých dňoch sa Helena dozvedela, že posledný rozhovor bol výsledkom nórskej štandardnej procedúry. Telefón zo školy tiež. Každý kto pracuje s deťmi: učiteľ, tréner, lekár,  má zo zákona povinnosť upovedomiť Barnevernet, keď spozoruje u dieťaťa znepokojujúce správanie: smútok alebo tak ako u Nikoly plač. Plač na zozname znepokojujúcich signálov je veľmi vysoko.

Ohrozenie života škrečka.

Neskôr bolo ešte horšie. Helena videla cez okno, ako iná pani z úradu zopár krát odprevádza dcéru domov. O čom ste sa rozprávali? – pýtala sa matka. „O tom čo mi chýba a prečo som smutná“ – odpovedala dcéra. Ďalšia návšteva, tento krát priama otázka. Pani z úradu chce vedieť či je pravda, že Helena zabránila dcére stretávať sa s kamarátkou, susedkou.

Áno, Helena jej v tom zabránila. Mala svoje dôvody. Povedala pani z Barnevernet, že kamarátka pokazila Nikolin počítač a taká oprava je pre ňu finančne náročná. Nie je schopná to zaplatiť. Tak isto pračka. Kamarátka nasypala do pračky piliny a veľmi sa z toho tešila a Helena si musela neskôr požičať peniaze na opravu pračky. A Nikolina kamarátka chcela zavolať políciu, lebo Nikole spadol jej škrečok na chodník. Aj keď nechtiac, ale život škrečkov bol v ohrození. Kamarátka povedala, že Nikola týra zvieratá a nerešpektuje ich základne práva a to sa nesmie. Dá sa povedať, že je to kriminál.

A Helena nechcela mať piliny v pračke, ani riešiť nezmyselné kriminálne veci a preto zabránila Nikole stretávať sa s kamarátkou. Inak bude sedieť doma.

Pani si niečo poznamenala v zošite. Bolo na nej vidno, že je rozrušená. Keď skončila, povedala, že má veľkú starosť o Helenu, že s niečím takým sa ešte nestretla počas celej svojej kariéry. Či Helena nevie čo spravila? Či sa len tak tvári? Predsa porušila základne právo človeka – právo na slobodu svojej dcéry. A ten zákaz vychádzok! To je psychický teror v najčistejšej forme. Nikto nemá právo zadržiavať druhého človeka, len štát po uznesení súdu.

Chýbajúca emocionálna istota.

Ďalšia návšteva bola už posledná. Panie z Barnevernet došli dve. Odkázali, že Nikola sa má zajtra zbaliť. Pôjde do náhradnej rodiny. Na ako dlho? Možno na 48 hodín, možno na štyri týždne alebo šesť. Počas tej doby úrad príjme rozhodnutie, čo ďalej.

Budú monitorovať situáciu v rodine Heleny, jej vzťah s manželom. Budú pozorovať, skúmať, testovať, anketovať – normálna procedúra. Musia sa zorientovať, či Nikola môže byť vychovávaná doma u svojej matky Heleny a otca.

Mali so sebou report. Prvý doklad v poľštine, boli tam poznámky s predošlých návštev, uzávery.

Bola to neschopnosť rodičov, manželské hádky, tichá domácnosť, o tom, že Nikola sa hrá sama v záhradke, a smrti babičky. O emočnej hojdačke a nespracovaných negatívnych emóciách, ktoré sa menia na plač. Nakoniec tam bolo aj niečo o obmedzovaní osobnej slobody dieťaťa.

Nakoniec Helena našla citát z rozhovoru s dcérou. Nikola hovorila, že veľmi ľúbi mamu a má starosti aj preto, že mama nemá pracú. Z toho dôvodu je jej veľmi smutno, lebo vidí, že mama sa veľmi trápi tým, že nemá pracú. Veľmi by chcela mame pomôcť, ale nevie ako.

V závere bolo napísané, že matka nie je schopná zabezpečiť dcére emočnú bezpečnosť, že prenáša svoje problémy na dieťa, tvoriac depresívnu atmosféru a to znemožňuje Nikole harmonický a bezpečný vývoj. Na ďalší deň Nikola odišla zo školy s dvoma úradníčkami. Plynuli dni. Od Nikoly prichádzali SMS (nezákonné, Helena jej dala v tajnosti pred úradníčkami mobilný telefón). Každý deň o piatej, najneskôr o šiestej ráno:“ Mami, kedy pre mňa prídeš? Koľko ešte? Kedy sa vrátim domov?

HitlerJugend

Nikto sa však neobjavoval, aby sledoval život Heleny. Neboli žiadne ankety, žiaden monitoring, prešetrenie, vyzvedanie. Okrem SMS-iek bol jediný kontakt s Nikolou stretnutie, dve hodiny týždenne. Ťažké stretnutia. Pani z Barnevernet povedala, že nesmie plakať a nesmie si túliť dcéru. Plač a túlenie má deštruktívny vplyv na emočný stav Nikoly. A ten po odseparovaní od nahromadených, nespracovaných negatívnych emócií sa zlepšuje každý deň. Občas síce bolo treba, niekedy zatvárať  Nikolu do novej izby na kľúč a odprevádzať ju do školy, ale naozaj sa to lepší. Dievčatko je veselé a má dobrý apetít.

A na ďalší deň o piatej ráno zas SMS: „Mami, kedy ma vezmeš domov? Chceš ma ešte?„. Helena pomaly prichádzala o rozum. Čo mohla spraviť? Kde hľadať pomoc? Prvá myšlienka: poľský konzulát v Oslo. Druhá: média, ale zle to dopadlo. Pani z konzulátu poslala dopis do Barnevernet. Napísala, že Nikola je poľskou občiankou, a že nie je možné len tak, aj keď jej rodina nie je ideálna, odobrať ju rodičom. Odvolala sa na medzinárodné konvencie a autoritu OSN, odpoveď však neprišla.

Ešte horšie bolo s médiami. Jeden z denníkov napísal, že Nóri uniesli poľské dieťa a že, poľský konzul považuje Barnevernet za totalitnú organizáciu, a čo viac porovnáva Barnevernet do Hitlerjugend. Vybuchol škandál.

A ráno došli ďalšie SMS-ky. Helena si zobrala advokáta. Nora. Ten prečítal report Barnevernet a povedal aký je scenár: za šesť týždňov bude súdne pojednávanie, ktoré Helena prehrá. Príde o rodičovské práva. Nikola pôjde do náhradnej rodiny. Bude tam až do plnoletosti. Súd zakáže akékoľvek kontakty s biologickými rodičmi ? to je štandardná procedúra. Aby dieťa uchránili pred bolestnými spomienkami a emočnou destabilizáciou, bude sa tiež snažiť obmedziť jej kontakty s poľskou menšinou a tiež poľským jazykom a kultúrou. Za tým účelom zvolí pre ňu vhodné ? vzdialené od tých deštrukčných vplyvov ? miesto bývania.

O piatej ráno: „Mami, kedy sa vrátim domov?“. To bol 29 deň v náhradnej rodine.

Detektív-Kidnaper

Helena sa rozhodla konať. Obratila sa na detektíva Rutkowskeho. Obratila ? lebo nikto, sa nepriznáva, že sa naňho obracia. Ani Helena, ani konzulát. Matka cez utajený telefón začala pripravovať dieťa: „Nemôžeme Ťa uniesť. To ty musíš sama… Keď chceš…“. Chcela. SMS od Nikoly: „Mami, naučila som sa blokovať okno. Som pripravená“. Človek od Rutkowskeho diskrétne podhodil lano. V noci, v dohodnutý čas čakal v záhrade. Dievčatko zaviazalo lano o posteľ. Potom poschodie dole. Cez zablokovane okno. Na zemi človek od Rutkowskeho pomáhal Nikole. Na ulici čakali autá. K Nikole sa pripojili rodičia, ktorí v Nórsku nechali všetko: nábytok, prácu. A potom bol už len útek: Švédsko, Dánsko, Nemecko, Štetín.

Keď sa náhradná rodina zobudila, dievčatko už bolo v Poľsku. V stredu 29. Júna o 09:00 ráno dostala nórska polícia hlásenie o zmiznutí Nikoly.

Ešte v ten istý deň nórske média alarmovali unesené dieťa. Nórske zákony nepoznajú pojem „rodič„, len „opatrovateľ„. Rodič a opatrovateľ v zmysle zákona znamená to isté. Písali: ?Detektív-kidnaper uniesol dieťa právoplatným opatrovateľom?. Denníky písali senzačnú správu: ?Rodičia Nikoly sa hádali a boli blízko rozvodu! Preto bol potrebný zásah Barnevernet?.

Sám úrad nič nepotvrdil, ani nič nekomentuje. Veci ktorými sa zaoberá sú dôverné. Sú to rodinné intímne veci. Ale majú veľkú starosť o Nikolu. Veď predsa toľko času a úsilia investovala Nórska sociálna služba, aby zabezpečili Nikolke stabilnú emocionálnu budúcnosť.

Mariusz Malinowski

Na zaklade:?Porwaliśmy własne dziecko?, Polaków walka z norweską służbą socjalną

9 komentárov

  • Mne práve uniesla dieťa sociálka v Bratislave. Omnoho horším spôsobom. Pripravený „únos“. Bez dokladov. Bez ničoho.Pani zo sociálky, z Ligy otcov zorganizovala „návštevu“. Vraj musím dať dieťa bez akéhokoľvek dôvodu a bez akéhokoľvek dokladu!!! na prešetrenie. Vraj povinné! „že oni môžu, oni sú sociálka“. Len toto!!! Žiadne šetrenie. NIČ! Inak to urobia násilím políciou. Vyhrážali sa nám hrubou brutalitou! Dookola sa mi vyhrážali, ak dieťa nepôjde s nimi, že im ho musím vydať, že je to ich „povinnosť“!!! Že „oni sú sociálka, oni môžu“. Všetko mali dopredu pripravené. Potrebovali len dostať fyzicky dieťa do rúk. Moje malé dieťa mi odviedli na neznáme miesto. Vraj mi to nemôžu povedať, lebo „je piatok, oni sú úrad a už presčasujú“ cit. Že o pár dní sa môj malý syn vráti domov, aby som bola „v kľude“. Na bratislavskej sociálke už čakal otec. Následne oklamali na druhý deň sudcu, že som vraj „vyhodila dieťa z domu“, aby ho zveril otcovi, s ktorým niekoľko rokov nebol. Sudca im to bez akéhokoľvek dokladovania, skúmania, dôkazov podpísal. Pritom otec syna ani nechcel, opakovane žiadal, mali sme súd o dieťa, aby ho súd zveril mne. Vzápätí mi zakázal sa k dieťaťu približovať, ku škole, k jeho domu a dokonca táto pani z Ligy otcov dala otcovi pokyn, napriek tomu, že súd mi kontakt nijako neobmedzil ani môjmu synovi so mnou, že nemám mať absolútne žiadny kontakt so synom a teda ani on so svojou mamou, kým „si na situáciu „nezvyknem““. Syn otca z prvého manželstva mi povedal, že jeho otec ma chce zabiť. Polícia, keď som bola kedysi ohlásiť to, že ma napadol, mi povedala, nech to radšej neoznamujem, lebo bude ešte zúrivejší. Zrušil mu všetky mimoškolské krúžky, zavrel ho doma, môj malý syn nesmie chodiť ani na prechádzky, stretávať sa s kamarátmi, s rodinou. Keď mal zle úlohu – práve začal chodiť do školy, tak naňho reval, a keď mu môj syn povedal, aby naňho nekričal, tak ho hodil o gauč. Odvolací súd len doslova citoval sociálku, odvolaním, ktoré išlo viac ako mesiac (malo ísť „bezodkladne“) vybavil cca za jednu hodinu. Zavolal na sociálku, a ako mu to nadiktovali, tak mi to napísal. A odvolanie jednoducho zamietol.Inicioval to spolu so sociálkou UNICEF, na ktorý som sa obrátila ohľadom asistovaného kontaktu! Že „pre dieťa je dobré, keď bude vystavené zlu, aspoň sa naučí brániť“ (cit.). Keď som opakovane žiadala UNICEF, aby sa dištancoval od tohto totálneho odlučovania dieťaťa od jeho mamy, čo je v rozpore s dohovorom o právach detí, ktorý práve by mal deti chrániť a nie spôsobovať im traumy, a ktoré je navyše v rozpore so súdnym rozhodnutím, nikdy to neurobili a ďalej nabádali otca, aby mi nedovolil žiadny kontakt so synom. Bez akéhokoľvek dôvodu. Len tak. A všetko im tu na Slovensku prešlo. Nemám si už ako pomôcť. Po ťažkom boji sa podarilo, aby ma môj syn mohol aspoň vídať. Bojujem ďalej. Za syna. Za mňa. Za ľudskosť. Môj syn stále plače. Plače, kedy sa vráti domov. Môj syn sa domov nevrátil.

  • vychodnar401

    čo je na Norsku pekné ?? v lete je tam zima a v zime je tam ešte vacsia. Zlatý stred stredná europa. Dúfam že ich tam muslmani zožerú zaživa..

  • Ruscak ma skvely komentar ako vzdy: Norsko (a Barnevern) je totiz symbol totalitnej zvratenosti zapadu

    http://andrejruscak.blog.idnes.cz/c/482581/proc-ma-boj-proti-barnevernu-smysl-a-proc-se-pan-kapitan-myli.html

  • Pohladenie od mamy alebo facka od oca su integralnou sucastou vychovy, nebyt tychto elementov vyrastie zo mna robot bez citu a discipliny … z prvej ruky mozem povedat, ze pristup miestnych k detom je prinajmensom divny, decko reve na cely ochod a mava cukrikmi, nikto nic neurobi ani nepovie, dokonca som bol napomenuty, ked som tckol na to decko …

    Decko malo 5 rokov a spravalo sa velmi zle, rodic ani okolie nerobili s tym nic …

    Jedna teta mi slusne anglictinou vysvetlila, ze toto je ich sposob vychovy a ze nemam v ziadnom pripade zasahovat do vychovneho procesu, kedze som host v ich krajine tak som to akceptoval a pani z deckom som sa ospravedlnil, boli tam asi 4 ludia co na mna pozerali ako na pripeceneho barbara …

    Keby to urobil muzuman, tak sa nic nedeje a je ticho ignorovany …

    • Mne príde Nórsko a jemu podobné štáty v tejto oblasti ako totálne zdebilnené a vygumované. Až keď človek číta príbehy ako je tento si uvedomuje cenu toho, čo máme doma – v strednej Európe. Ak si to nebudeme chrániť, veľmi ľahko o to prídeme.

  • A takáto svetlá budúcnosť čaká aj Slovensko, ak nevystúpime z EU. Nanútia nám podobné hovadiny aj sem.

  • Jana Ludvigova

    Je mi z toho na vracanie. Je jasne, ze si nori sami kopu hrob a ako narod nemaju sancu prezit ani ked ukradnu deti vsetkym pristahovalcom. A to este len zacne cirkus, az zacnu odoberat deti muslimskym pristahovalcom!

    • Knieza Myskin

      je to hnus a zial nie je to jediny pripad ale cely kopec
      a najhorsie su na tom samotni Nori a ich vlastne deti ….

      je smutne ze Cesi sa viac nepostavili za deti pani Michalakovej
      teda ludia ano ale ceska socialka nebola dost dorazna (lebo je financovana norskymi peniazmi) myslim si ze Cesi mali minimalne vypovedat norskeho velvyslanca za neopravnene zadrziavanie ceskeho obcana (deti pani michalakovej)

  • Pingback: Anonymous Slovensko UK &raquo “Uniesli sme svoje vlastné dieťa”, boj poliakov s nórskou sociálnou službou.

Napísať odpoveď pre Miroslav Zrušiť odpoveď