Veľká šachovnica strategického súboja USA a Ruska v Sýrii.

Míting v Damašku na podporu Bashar al-Assada a Putina


Rádio Slobodná Európa sa nervózne vyjadrilo, že “Biely Dom naliehavo žiada Rusko aby sa pripojilo ku koalícii proti Islamskému štátu.” Použitie slova naliehavo poukazuje na skutočne veľký význam tohto prehlásenia. Je viac ako zrejmé, že sa schyľuje k zásadnému obratu v Sýrii.

Množstvo komentátorov tvrdí, že ide možno o komplot Ruska a USA a dohodu, pri ktorej pôjde o postupné odpútavanie sa od USA od Sýrie. Nemyslím si, že je to možné. Ako som už pár krát spomínal, dnešná kríza v Sýrii je ukončenie oblúku, ktorý začal ešte v roku 2013, keď sa Rusi postavili na odpor proti americkým plánom na bombardovanie Sýrie. Zasahovanie do plánov geopolitického hegemóna sa neodpúšťa, preto Američania zahájili aktivity na získanie Ukrajiny a Krymu, s následným tlakom na pozície Ruska na Kaukaze a na juhu. Prakticky nič z toho nevyšlo,  rok 2014 a začiatok roka 2015 bolo obdobím pokusom vytvoriť pre Rusko situáciu, v ktorej sa jeho sily viazali na Ukrajine. Po neúspechu tejto ofenzívy sa USA opäť vrátili do Sýrie a pokúšali sa dokončiť to, o čo sa spolu so spojencami – Katarom, Saudskou Arábiou, Tureckom a Izraelom začali ešte v roku 2011.

Stabilizáciu situácie na Ukrajine však nečakane využili aj Rusi, preto začali prisúvať veľké množstvo materiálu cez zásobovací prístav Tartus a cez konvoje lietadiel prilietavajúcich cez Irán a Irak. Podľa posledných správ došlo nielen k dodávkam najmodernejších pozemných zbraní, ale s veľkou pravdepodobnosťou môžu dôjsť aj niektoré prostriedky vzdušnej podpory. Často sa uvádza, že Rusko by  mohlo dodať MIG-29, alebo MIG-31. Na tieto dodávky nevidím žiadny dôvod, keďže obe stíhačky sú určené na vybojovanie vzdušnej nadvlády, čo pri neexistencii súpera v Sýrii nedáva zmysel. Zmysel by mala dodávka SU-25, alebo vrtuľníkov Mi-28, či Ka-50, ktoré sa skôr hodia na podporu pozemných operácií. Potvrdené sú dodávky prostriedkov PVO Pancir-S1, ktoré v rukách skúsených operátorov a s napojením na datalinky radarov včasnej výstrahy a lodí určených na zber spravodajských informácií sa stávajú nebezpečnou hrádzou pre možné vzdušné útoky z tretej strany. Rusko začalo vytvárať na západnom pobreží Sýrie strategické námorné (prístav Tartus) aj letecké predpolie (letisko v Latakii), ktoré v týchto dňoch upravujú ruskí špecialisti a na ochranu týchto zariadení boli prisunuté jednotky námornej pechoty.

Dodávka prostriedkov protivzdušnej obrany ďalekého dosahu S-300 sa nepotvrdili, ale podľa správ z izraelského zákulisia, Rusko varovalo Izrael pre dodávkou zbraní na Ukrajinu. V tom okamihu, by revidovalo svoj názor a rakety S-300 vo variante PMU-2 by mohli vymazať vzdušnú nadvládu Izraela nad pobrežím Stredomoria, keďže z Damašku by tieto rakety pokryli oblasť až po Jeruzalem.

Čo sa týka priamej vojenskej angažovanosti Ruska, nemyslím, že by hrozila nejaká veľká invázia, na to slúžia v krajine iránske Revolučné gardy a oddiely libanonskej milície  Hizballáh – aj keď riziko tu je, rovnakým spôsobom sa vo Vietname rozširovala účasť USA na konflikte – t.j. od poradcov až po priamu masívnu angažovanosť. Skôr je pravdepodobné, že Rusko rovnako ako v roku 2013 dostalo informácie hovoriace o príprave amerického útoku na súčasnú vládu, tak zvýšilo váhu svojej prítomnosti v krajine. Možná dodávka systémov S-300 a na lodiach v blízkosti Tartusu aj prostriedky S-400, by znamenali pre akúkoľvek inváznu silu účinný blok.

Problém USA je jednoznačný, spolu s Katarom, Tureckom a Saudskou Arábiou z rôznych dôvodov stavili od začiatku všetko na kartu likvidácie režimu Bashar al-Assada. Prvý nápor po rozpútaní “revolúcie” (dnes už klasickým spôsobom, keď v Daraá začali do davu protestujúcich ale aj príslušníkov vládnych ozbrojených síl strieľať neznámi ozbrojenci) režim ustál, za pomoci Iránu a Hizballáhu začal dokonca dosahovať aj úspechy. V roky 2012 Američania podporili založenie Islamského štátu ako zbraň na zmenu vlády a ktorý sa dnes stal reálnou hrozbou pre export terorizmu do sveta. Súčasný boj USA proti IS je len fantómovým divadlom, ktorý bojaschopnosti džihádistov nijako neublížil. Zapojenie Turecka proti IS neznamenalo žiadnu zmenu, keďže Turecko aktívne podporuje IS v boji proti Kurdom a nálety tureckého letectva ostentatívne míňajú islamistické ciele, zato s nemilosrdnou a krutou presnosťou likvidujú Kurdov. USA si neprajú likvidáciu IS a keďže nálety ostávali bez škod a dokonca lietadlá často ani nebombardovali. nie je vylúčená predstava, že dopredu plánovali obrat v taktike a útok na Damašk spolu s IS

Rusko svojou prítomnosťou zmenilo strategickú situáciu v oblasti a dodávkou materiálu pomohlo výrazne posilniť možnosti vládnych vojsk. Aj bez leteckej podpory, ale s dokonalými satelitnými údajmi, údajmi z bezpilotných lietadiel, húfnicami Msta, s raketometmi TOS-1A Solncepek plnenými termobarickými hlavicami dokáže decimovať odpor nepriateľa na diaľku bez rizika strát. Ťažko povedať, či dodávky tankov T-80 a T-90 osadených sýrskymi posádkami budú výhodou. Kvalita obrnených vojsk závisí od výcviku a v prípade nevycvičených osádok bude značná časť potenciálu týchto zbraní nevyužitá. Avšak nové účinné zbrane zasahujúce s neomylnou presnosťou spoza horizontu postavenie teroristov môžu v krátkej dobe zvrátiť situáciu a umožnia obsadiť islamistami dobyté územie.

USA v tomto momente nemôže robiť oficiálne nič. Bashar al-Assad je neprijateľný, ale verejne deklarovali, že neprijateľný je aj Islamský štát. Proti ruskej prítomnosti však nemôžu nič namietať, keďže z právneho hľadiska je súčasná vláda legitímna a to umožňuje Rusku nielen dodávať vojnový materiál použitý proti teroristom, ale aj zvyšovať svoju vojenskú prítomnosť v oblasti na základe bilaterálnych dohôd. Ozbrojený zásah na základe americkej interpretácie ľudských práv je prakticky neuskutočniteľný, keďže bez medzinárodnej legitimity  OSN by boli USA sprostým agresorom. Amerika má jedinú šancu, síce nemôže oficiálne podporiť pre útok na Rusov oddiely Islamského štátu (aj keď v zákulisí to je možné), môže však použiť skupiny, ktoré nie sú súčasťou Islamského štátu a pokúsiť sa zatiahnuť Rusko do priamej akcie, čím by sa spochybnil status ruských vojsk ako v prevažnej miere určených na obranu ruských základní a pre poradenské účely. Eskaláciou konfliktu a dodávaním stále modernejších zbraní povstalcov, by došlo k viazaniu ruských síl a stratám na životoch, čo by podľa USA mohlo podlomiť pozíciu prezidenta Putina. To sa aj skutočne deje, povstalci už začali útočiť na ruské vojská. Nemyslím si však, že Rusi na túto provokáciu odpovedia priamo. Možností je veľa – od posilnenie oddielov sýrskej armády, k prisunutiu iránskych či libanonských bojovníkov, podpory Kurdov aby vytvorili protiváhu Turkom a tým prinútili Erdogana na zmenu politickej a logistickej podpory povstalcom, bez ktorej nemôžu pokračovať v boji, až po dohodu s ďalšími aktérmi konfliktu (mimo USA).

Dôležité je skrátka poznanie, že celý cirkus okolo boja proti sýrskej vláde by nebol možný bez platenia zbraní a samotných bojovníkov, bez zásobovania z tureckej, jordánskej alebo izraelskej strany, bez predaja ropy , ktorú ťaží Islamský štát. Čerešničkou na torte je potom účasť rodiny tureckého prezidenta Erdogana na profite a podpore teroristov. Jeho dcéra Sümeyye prevádzkuje pri hraniciach Sýrie kliniku, kde sa liečia zranení teroristi a prezidentov syn, Bilal, zase transportuje ich ropu do prístavov a predáva na medzinárodnom trhu.

Toto všetko sú karty, s ktorými sa hrá. Diplomatické ale aj vojenské tromfy sú však v rukách Ruska a čo sa týka schopností USA, tie nie sú na príliš vysokej úrovni, naviac čas nebude hrať v prospech Ameriky. Obratné manévrovanie ruskej strany, postavenie vzorového humanitárneho tábora je signálom, ktorý dokumentuje ďaleko vľúdnejšie stranu zasahovania do udalostí. Namiesto amerického bombardovania, Rusi ponúkajú konštruktívnu pomoc. Namiesto chaosu, stabilitu. Namiesto vojny, mierové riešenie.

Preto sú Američania nervózni, preto chcú dostať Rusov k jednaciemu stolu, kde by ich donútili kývnuť na podmienky, ktoré by boli výhodné pre Američanov. To je však dnes už nereálne. Ruská vojenská prítomnosť je realitou a vzhľadom na to, že v oblasti sa pohybujú oddiely amerických, ale aj britských tajných služieb v radoch teroristov, hrozí priamy stret armád atómových veľmocí. Ak naviac dôjde k masívnemu útoku za pomoci účinných rakiet a bômb ruskej výroby, ktorý skutočne zlikviduje odpor džihádistov a život v regióne sa začne normalizovať, bude veľmi ťažké presviedčať svetovú verejnosť, že za všetko môže len zlý Assad (a Rusko za jeho chrbátom).

Porážka plánov USA však bude definitívna až potom, keď Rusko presvedčí všetkých významných hráčov na zmenu stratégie. Nie je totiž problém poraziť a pozabíjať pár tisíc teroristov a ostatných rozohnať. Problém je, aby sa nevrátili naspäť podporovaní okolitými krajinami v boji proti Sýrii. Na tejto úlohe Rusko pracuje už dlhšiu dobu. Osud krajiny, ale aj celého Blízkeho Východu a nakoniec aj Európy, závisí na tom, či diplomacia Ruska bude dostatočne obratná v konkurencii nátlakovej agresívnej politiky USA.

Ak bude Amerika v tejto hre úspešnejšia, bude naďalej pokračovať chaos a deštrukcia. Rusko a súčasná vláda si udrží koridor od Stredozemného mora po Damašk, s možnosťou strategickej kontroly územia až po hranice s Irakom a tým aj prepojenia s Iránom cez severný Irak. Tým zabráni, aby sa nesplnili plány Kuvajtu na dodávku zemného plynu do Európy. Z regiónu budú naďalej prúdiť utečenci, teroristi a územie sa stane centrom kriminálnych aktivít typu predaj drog, otrokov, bieleho mäsa a ľudských orgánov. Nevyhrá nik

Ak bude úspešnejšie Rusko, začne postupný ústup Ameriky nielen z regiónu, ale aj z Európy. Previazanosť všetkých konfliktov od Severnej Afriky až po Ukrajinu bude znamenať úplnú porážku plánov USA na hegemóniu a vedúcu úlohu v regióne zaujme Rusko. Je ťažké predpovedať, akú pozíciu v tejto situácii zaujme NATO, keďže organizácia slúži v prvom rade na presadzovanie geopolitického vplyvu USA v Európe a okolí. Ak neodíde z neho žiadny člen, potom si myslím, že NATO ostane. Ale pri prechode celosvetovej politiky na polycentrický charakter, sa bude musieť politika aliancie obzerať ďaleko starostlivejšie na plány iných zoskupení, ako je napr. SCO. Ak však vypadne ľubovoľný dôležitý člen ako je Francúzsko, Turecko alebo Grécko, bude to znamenať postupný zánik NATO a posilní sa vplyv Ruska na kontinente. Logickým dôsledkom bude rozšírenie účasti ďalších krajín v SCO ako náhrade kolektívnej bezpečnosti a rovnako sa zvýši aj záujem o vstup do Eurázijskej Únie.

Zdroj: