Vianoce…

Deň za dňom rýchlo plynú, a zrazu sú tu Vianoce…

Kde sa vzali, tu vzali, ale vlastne, kde sa vzali ? Boli pôvodne vôbec kresťanským sviatkom ?

Jedna vec je jasná. 21.12 či 22.12 dochádza k zimnému slnovratu. Slnovrat je významný aj pre nás v našej technickej dobe a o to viac bol významný v minulosti.

Na rozdiel od trópov a subtrópov bolo nutné si v Európe vytvoriť na zimu zásoby. Pokiaľ z nejakých príčin neboli, ostával len lov zvierat , prípadne chov domácich zvierat (aj ten trpel zimou), ktorý mohol minimalizovať riziko hladu.

Preto bolo nutné mať aj akýsi manažment času, koľko sa do istej chvíle môže spotrebovať aby ostalo aj do novej úrody.

Spôsobov sledovania času bolo viacej, pozorovanie vegetácie, počítanie dní avšak jeden bola spoľahlivejší než iné. Pozorovanie pohybu slnka na oblohe. Ľudia intuitívne vedeli, že ak sa dni skracujú a Slnko je nižšie a nižšie, sila prírody klesá a naopak.

Osobne mám za to, že kultové miesta akým je Stonehenge boli svojím spôsobom strážcami času. Tiene jednotlivých kameňov ukazovali čas. Aj dnes máme autority, ktoré strážia presný čas. Dnes nás pravda na centrálnej úrovni nezaujímajú dni, ale milisekundy.

Nutnosť tvoriť zásoby, rozvrhnúť si spotrebu na časové obdobie, formovala našu civilizáciu. Naša civilizácia je de facto dielom bohyne Skadi, snehovej vločky.

Vidíme to aj v dnešnom multikulturálnom svete.

Mentalita ľudí z trópov a subtrópov je v princípe iná. Tamojšie podmienky nevytvárajú obdobia bez zdrojov. Na druhej strane skladovanie potravín je tam oveľa náročnejšie, tak ako všetko tam rýchlo rastie, rovnako tak rýchlo podlieha skaze. Miesto plánovania spotreby je tam nevyhnutné reagovať rýchlo, spotrebovať kým je, pretože to podlieha rozkladu.

Trópy pre prežitie vyžadujú prudkú až emotívnu reakciu človeka na rýchlo sa meniacu situáciu, sever rozvahu a plánovanie. Preto je pre časť príslušníkov zo súčasnej či niektorej z historických migračných vĺn problém rozplánovať si výdavky na celý mesiac. Trópy časový interval dlhší ako 24 hodín v princípe nepoznajú…

Na severe sa okolo 22.12 začína návrat Slnka na oblohu. Vtedy je jasné, že jar, leto a s ním nová úroda aj tento rok príde.

A ak sa darilo a zásob je dosť, prečo si práve v tento deň nedopriať viac ako po iné dni. A dať tak najavo aj slnku, božstvu, ktoré ho predstavuje, že sa z jeho návratu tešíme. Pre našich predkov nebolo Slnko ohnivá guľa s termonukleárnou reakciu, pre nich to bola Bytosť a sídlo bohov.

Kresťanstvo najprv oslovilo ľudí v oblasti Stredomoria a až postupne postupovalo na sever. Slnovrat nebol v centre ich kultúry, snáď len cez ich kontakt s kultom slnečného boha Mitru.

Boli takí kresťania, ktorí dokonca zakázali svätenie Vianoc dlhú dobu. Stalo sa to v roku 1659 v amerických kolóniách. Grécky teológ Origenes (185 – 253) považoval svätenie Vianoc za hriech. To by neprekvapovalo, pretože bol známy svojím asketizmom, zaujímavá je ale jeho argumentácia. Považoval Vianoce za sviatok pohanského pôvodu. Biblia nepíše o Vianociach nič.

Niektoré súčasné zvyky majú naozaj pohanský pôvod. Vyzdobovanie príbytkov počas Vianoc imelom je pozostatok z dôb Druidov. A možno aj stromčeky samotné.

Kresťanské zvyky sa v staroveku miešali s pohanskými, nejeden veriaci pragmaticky usúdil, že pre šťastie v živote pozemskom a  blaženosť v časoch po smrti je dobré byť zadobre so všetkými bohmi a bohyňami. Známe ja, ako veriaci v Korinte vedeli každú chvíľu „vytočiť“ apoštola Pavla. Miešanie zvykov pretrvávalo aj v stredoveku a v malej miere pretrváva dodnes.

Najviac však ovplyvnila Vianoce Rímska ríša, pretože do značnej časti Európy sa kresťanstvo dostalo práve jej pôsobením.

A tak prichádzajú na rad Saturnálie, niekoľkodňové oslavy na počesť Saturna, boha poľnohospodárstva. Rimania dali počas nich plný priechod svojim vrodeným sklonom k obžerstvu a pijatike v takej miere, že aj asketizmu nepodliehajúci pohanskí Galovia, Germáni či Venédi ostali v úžase, že čo sa to v tom Ríme deje.

Skutoční, praví kresťania boli asketickí, preto Saturnálie hlboko odsudzovali a považovali ich za „čiernu omšu“ pohanského boha.

Boli snahy cirkevných otcov Saturnálie zakázať, ale ako sa hovorí, starého psa novým kúskom nenaučíš a väčšina veriacich sa sviatkov spojených s obžerstvom vtedy vzdať nechcela, tak ako by sa ich nechcela vzdať ani dnes.

Tak sa ukazovalo nevyhnutné spraviť kompromis. Saturnálie sa ponechajú, ale dostanú kresťanský význam.

Iste si pamätáme časy, keď sa od rána do večere držal v rodinách pôst (v duchu asketického kresťanstva) aby sa po modlitbe na štedrej večeri a po nej spustili také Saturnálie, aké rodinná kasa dovolila.

Cirkevní otcovia však nechceli prevziať Saturnálie ako také, a tak 1 sviatok vianočný pripadá na za 25. december, ktorý určili, ako dátum Kristovho narodenia.

„Zhodou náhod“ je to až prvý deň po Saturnáliách, deň zvaný Brumálie. Ten deň bol venovaný stretávaniu sa rodín, aj keď,  čo sa týka „žranice a chľastu“ neostal nič dlžný Saturnáliám. Súčasne s tým prebiehal festival boha Slnka Mitru.

Celkovo bolo ťažké nájsť v rímskom kalendári deň, ktorý by vyhovoval asketickým požiadavkám cirkevných otcov. Rímska elita by nadmerne konzumovala a iných pôžitkov si užívala 365 dní v každom roku a ešte ak by sa dalo aj nejaké tie dni navyše. Európske elity sú ako sa zdá počas stáročí v princípe rovnaké.

V roku 742 Svätý Bonifác sa sťažuje pápežovi Zakariášovi, že pohanskí Frankovia a Alemáni vedia o pôžitkárstve rímskych kresťanov, preto neveria jeho misijnej práci. Dokonca aj pohania považovali hýrenie takého typu za prehnané. V odpovedi pápež priznal, že Rimania sa skutočne chovajú mimoriadne zle počas vianočných sviatkov.

Cirkev ohľadom vianočných sviatkov stavila na nádej, že svätosť sviatkov nakoniec zvíťazí, a prv, či neskôr sa Vianoce očistia od rímskych zvykov. Nestalo sa tak a dnes mnohí kresťania sa snažia vyzývať spoluobčanov aby nevnímali Vianoce ako Saturnálie – sviatok konzumu.

Aj ja som našiel v poštovej schránke leták a v ňom článok na tému Vianoc (autor Bc. Stanislav Drobný je na prvý pohľad kresťan). Vybral som z článku to najpodstatnejšie:

Nie je dôležité, koľko darčekov dokážeme dať pod stromček…

 

Lenže to najcennejšie, čo si dávame pod stromček, nie sú darčeky. Je to poznanie, že my, čo sa zídeme u štedrovečerného stola, my sme si tí najbližší, my máme jeden druhého pre ťažké chvíle…

 

A náš štedrovečerný stôl nie je osamoteným miestom vo vesmíre. Naši príbuzní a priatelia sedia u iných štedrovečerných stolov, rovnako sedia pri nich ľudia nám neznámi, občania nášho drahého Slovenska.

Nech nám čas vianočný pripomenie poznanie, že my občania Slovenska potrebujeme jeden druhého, aby sme v tejto dobe obstáli.

Sú časti Európy, kde sú vianočné symboly na verejnosti už zakázané, kresťanské kríže zvesované zo školských a iných budov, ktoré pamätajú desaťročia, ak nie aj stáročia. Vraj aby naše kresťanské symboly neurážali…

 

Nielen pre chvíle vianočné, ale aj pre dni všedné, je čas sa spýtať sám seba, čo skutočne cenné môžem dať členovi svojej rodiny, čím môžem jeho život spraviť krajším a hodnotnejším. Čo viem dať svojmu mestu a svojej vlasti.

Ak tak budeme činiť mnohí a jedného dňa sa prebudí rozhodujúca časť nášho národa, potom zlo sveta nás nikdy nezdolá.

 

Všetkým ľudom dobrej vôle, prajem požehnané Vianočné sviatky.

 Prajem krásne Vianoce, chvíle plné radosti a pohody

stonehenge

Stonehenge, strážca času. Foto: Pixabay

2 komentáre

Pridaj komentár