Vojna je strašná, jej zneužitie ešte horšie

Oslobodzovanie Československa: Obyvatelia dediny Nižný Skalník v rozhovore so sovietskym rozviedčikom.
Autor: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV

Za posledné roky sme svedkami toho, ako sa z oprávnenej objektivizácie dejín, stáva opäť slúžka ideológie a podľa vzoru Ministerstva Pravdy z Orwellovho románu 1984 vzniká nová realita. Nasledujúci text bude občas skreslený podľa rétoriky dneška…

Na hranici Československa: Vojaci 1. československého armádneho zboru v ZSSR dosiahli hranicu. Foto: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV

Na hranici Československa: Vojaci 1. československého armádneho zboru v ZSSR dosiahli hranicu.
Foto: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV

Koniec druhej svetovej vojny

Koniec druhej svetovej vojny a porážka fašizmu sa v našich končinách oslavoval pri príležitosti podpísanie kapitulácie Nemecka za prítomnosti všetkých spojeneckých síl 9.5.1945.

Avšak kúsok za (česko)slovenskými hranicami začínali oslavy konca vojny 8.5. Aký bol vlastne dôvod tejto nezrovnalosti. Ako môže mať jedna udalosť dva dátumy?

Veľmi jednoducho. Nemecko od roku 1944 bojovalo na dvoch frontoch. Východný front bol dejiskom zúrivých bitiek na život a na smrť, kde milióny “statočných árijcov” s vypätím všetkých síl bránili prieniku ukrutnosťou preslávených nekonečných hord východných podľudí z azijských stepí. Na západnom fronte bojovali dve civilizované spoločenstvá o právo presadiť svoj koncept usporiadania spoločnosti. Aj keď smrť ostáva vždy smrťou a hrdinom je každý, kto bojuje proti nepriateľovi typu nacistické Nemecko, v skutočnosti tri štvrtiny všetkých strát nemeckých ozbrojených síl spôsobil boj proti Sovietskemu Zväzu na východnej fronte. O zvyšok sa postarali strety so spojencami všade inde – t.j. v Afrike, Južnej Európe, na Balkáne, Normandii a a neskôr v Západnej Európe. Faktom je, že najväčšie bitky s najväčšími stratami na technike a ľudských silách sa neudiali na Západe, faktom tiež je, že kvalita vojsk a výzbroje bola rozdielna – Východ bol vyhradený jednotkám, ktoré boli nielen na papieri, ale skutočne schopné spôsobiť protivníkovi maximálne straty.

Napriek tomu sa sovietska armáda predrala až k Berlínu a dobyla ho. Avšak Sovietom sa Nemci nevzdali, 7.5.1945 podpísali kapituláciu so spojencami vo východofrancúzskom Remeši. Pre Západ vojna skončila týmto podpisom a Nemci už neboli nepriatelia, ale porazený národ. S ktorým však už treba zaobchádzať podľa mierových konvencií a v prípade, že ho niekto bude “vraždiť” stáva sa zločincom.

Fikcia
História pozná viacero podobných aktov, máme pre to označenie “separátny mier”, keď dve strany väčšieho konfliktu prestanú na nejakej časti frontu bojovať. Lenže to potom umožňuje prehodnotiť vzťah k Sovietskemu zväzu, ktorý sa stáva “vrahom” nevinného nemeckého národa a proti ktorému treba zasiahnuť…

Spomenutá fikcia je samozrejme nezmysel, v tom období podobné hlúposti nikoho nemohli napadnúť, faktom je, že po právnej stránke Sovietsky zväz bol ešte stále vo vojne, keďže s jeho zástupcami Nemecko nepodpísalo právny akt bezpodmienečnej kapitulácie. Táto ceremónia za prítomnosti zástupcov Nemecka a všetkých spojencov sa udiala v Berlíne, v noci z 8. na 9. mája o 23:01 stredoeurópskeho času, t.j. 01:01 9.mája moskovského času.

Môžeme sa sporiť o tom, ktorý dátum je pre nás záväzný, ale dôležité je pripomínať si udalosti ako sa skutočne udiali. A tiež právne riziká, ktoré pri uvedenom postupe západných spojencov hrozili

 

Démonizácia východného frontu

Ďalšou témou, ktorú novodobí vykladači histórie milujú je vykresľovanie sovietskej armády ako skupiny vrahov, zlodejov a znásilňovačov. Je pravda, že história nie je čierno-biela a tak bol obraz láskyplných červenoarmejcov bohapustým výmyslom. Snahu o zreálnenie obrazu správania sa postupujúcej armády, však mnohí využili na preklopenie príbehu o Sovietoch do opačnej, rovnako čierno-bielej polohy. Napríklad v rozhovore s historikom Ivanom Kamencom sa “objektívny” denník SME pýta: “Historické pramene uvádzajú, že vojaci Sovietskeho zväzu pri oslobodzovaní páchali podobné zverstvá ako nacisti. Ako sa to odrazilo v následnom prístupe slovenského obyvateľstva k nim?

Podobní agitátori zabúdajú pripomenúť, že pri vstupe na územie Slovenska dostali vojaci informáciu, že vstupujú na spojenecké územie a pokiaľ sa velitelia dozvedeli o zločinoch, nemilosrdne ich trestali popravou na mieste. Áno, mnoho zločinov ostalo nepotrestaných, ale rozhodne nie je pravda, že by sa u nás Sovieti správali ako zvieratá odtrhnuté z reťaze.

Je zaujímavé, že až desiatky rokov po vojne sa odvážili Nemci na odomknutie zakázanej komory a na Západe rovnako kolorovaný obraz o americkom vojakovi, ktorí ochraňuje s nasadením vlastného života civilistov a deťom rozdáva žuvačky nemá s realitou nič spoločné. V skutočnosti je Nemecko plné tabuizovaných príbehov o zločinoch spojeneckej armády, o ktorých sa nesmelo rovnako ako u nás hovoriť.  Podľa nemeckej štátnej televízie ZDF sa hlavne americkí vojaci dopúšťali vojnových zločinov a podľa nemeckej historičky Gebhardtovej minimálne 190 tisíc žien našlo to “potešenie” zistiť ako chutí moc – moc znásilňujúcich spojencov…

Vojna je neuveriteľné zverstvo samé osebe, ľudia v nej strácajú civilizačný nános a otvárajú sa dokorán primitívnym pudom a reakciám. Nie je nutné si myslieť o Sovietoch, či spojencoch len to najhoršie a treba súdiť zločiny jednotlivo. Jedno znásilnenie jednej slovenskej, či nemeckej ženy neospravedlňuje vinu Nemecka na rozpútaní vojny a nerobí z Červenej armády a vojsk spojencov ozbrojené gangy…

 

Dobytie Československa namiesto oslobodenia?

Keď sa niekto po roku 1968 prebúdza každé ráno s pocitom nenávisti voči Sovietskemu zväzu, je prirodzené že nebude ochotný venovať ani sekundu na zamyslenie sa nad dejinami našich národov. Hitler dal jasne najavo, že len rasovo čistý priestor je pre neho akceptovateľný a Protektorát Čechy a Morava, resp. Slovenský štát sú len dočasnou epizódou. Osud židovského národa čakal neskôr aj nás. Stavať na jednu rovinu Nemcov a Sovietov v tom období bolo vstupenkou do ústavu pre duševne chorých. Pamätníci vítali Červenú armádu ako osloboditeľov , zvlášť na pozadí trpkého pomníchovského sklamania. Otvorene si tiež treba povedať, že hoci dnes Rusko nepriťahuje žiadnou ideológiou, koncept sociálnej spravodlivosti, ktorý šíril Sovietsky zväz mal obrovský propagandistický náboj. Rovnako si treba pripomenúť, že podobne ako v Mníchove sa o nás jednalo bez nás, aj na Jalte v roku 1945 si kreslili spojenci so Stalinom čiary  krížom cez Európe a opäť bez nás rozhodli o sférach vplyvu.

Oslobodzovanie Československa: Obyvatelia dediny Nižný Skalník v rozhovore so sovietskym rozviedčikom. Autor: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV

Oslobodzovanie Československa: Obyvatelia dediny Nižný Skalník v rozhovore so sovietskym rozviedčikom.
Autor: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV

Takže popisovať udalosti tých dní ako dobytie ďalšieho územia Sovietskym zväzom, nie je korektné. Pre nás to bol jednoznačne pozitívny akt a pre Sovietsky zväz to bolo oslobodenie územia spojencov spod nacistickej nadvlády. Ani jedna strana to nevnímala ako dobytie. Neskoršie udalosti, ktoré viedli k ovládnutiu Československa Sovietskym zväzom neboli len následkom nemilosrdnej politiky Moskvy. Často sa hovorí, že Beneš bol na Moskvu naviazaný až príliš, rovnako ako mala podpora Komunistickej strany v Československu stále väčšiu podporu. Je zrejmé, že ak by naša politická reprezentácia, ale nakoniec aj voliči hlavne v Česku, nekráčali ochotne do medvedieho náručia, situácia by sa pre boľševikov nevyvíjala tak jednoducho.

Ak teda milujeme predstavy o dobýjaní, nemali by sme hovoriť o tom, že sme sa dobyli sami a macochisticky sme sa venovali krajine sovietov? Z historického hľadiska by to bolo ďaleko presnejšie…

 

Záver

Myslím, že čo rozumnejším ľuďom netreba stále dokola pripomínať nejednoznačnosť historických udalostí a ich kontextovú historickú viazanosť. To, čo sa nám môže zdať ako amorálne z dnešného hľadiska v období súčasníkov malo svoje racionálne vysvetlenia a nakoniec aj súdiť činy minulosti podľa dnešnej precitlivenej morálky je vonkoncom nemieste. Neaplikujme na históriu dnešné morálne imperatívy, nerobí to dobrotu. Nejde ani tak o to, že sa týmto premaľováva pravda na lož, ale udalosti minulých liet slúžia propagandistom ako ospravedlnenie udalostí, ktoré prinesie (plánovaná) budúcnosť.

Ak chce niekto zo spojenca urobiť v histórii nepriateľa, logický krok je potom pokračovať v nepriateľstve aj v budúcnosti. Čo pri jadrovom arzenále “nepriateľa” nie je príliš dobrý nápad. Mohlo by sa totiž stať, že 60 miliónov obetí druhej svetovej vojny, by bolo potom len vstupenkou do mnohonásobne väčšej tragédie. 

 

Zdroj:

One comment

Pridaj komentár