Washingtonskú zmluvu o založení NATO citujeme, ale nepoznáme

Miroslav Polreich - Foto Marek Reboš

Jednotlivé články Severoatlantickej zmluvy NATO, ktorá sa snáď až úmyselne nepropaguje, pre časopis Vedomie okomentoval Miroslav Polreich. Ukazuje sa totiž, že málokto vie, k čomu sa vlastne členské štáty upísali. Je veľmi užitočné si tento rozbor spraviť a pripomenúť v obsiahlom komentári.

Po prečítaní bude jasné, že naša propaganda je od základu falošná a NATO neslúži účelu, ktorý bol pri jeho založení deklarovaný. Aj keď je tiež nutné pripomenúť, že NATO vždy slúžilo a slúži rovnakému účelu, ktorý tak zjednodušene popísal prvý Generálny sekretár NATO Lord Ismay: …the purpose of the alliance was “to keep the Russians out, the Americans in, and the Germans down,” (účelom Aliance bolo zabezpečiť, aby Rusi ostali vonku, Amerika vo vnútri a Nemci pod kontrolou)

Článok je oveľa dlhší, ako je to pre mnoho ľudí znesiteľné, tak našu štandartnú poznámku o pomoc klikom na Like umiestňujem dopredu. Zároveň prosím všetkých čitateľov, aby v prípade, že je dĺžka článku pre nich neúnosná (niet sa čo diviť v tejto uponáhľanej dobe) – skočte si aspoň na komentár článku 5. Je to najdôležitejšia a kritická časť článku. Ospravedlňujem sa za dĺžku a dopredu ďakujem za trpezlivosť.

[sociallocker][/sociallocker]

Miroslav Polreich - Foto Marek Reboš

Miroslav Polreich – Foto Marek Reboš

Neraz ste sa zmienili, že pri svojej pedagogickej praxi narážate na pomerne zásadnú neznalosť zakladajúceho dokumentu NATO čiže zmluvy, podpísanej 4. apríla 1949 vo Washingtone, DC

Polreich: Vaša poznámka o všeobecnej neznalosti textu je veľmi podstatná, dokonca si myslím, že táto nevedomosť je až účelovo funkčná. O NATO sa vydávajú desiatky publikácií, ale sama zmluva sa akosi nepropaguje. V posledných rokoch som mal možnosť sa stretnúť s desiatkami “študentov”, niektorí z nich mali za sebou dokonca účasť v misiách na Balkáne či v Afganistane. Ani jeden z nich ale nečítal text Severoatlantickej zmluvy NATO (o rozsahu jednej strany A4), takže jej ani nemohol rozumieť. Jedná sa o nanajvýš závažnú, alarmujúcu skutočnosť. Sú snáď príslušníci armády úmyselne držaní v nevedomosti? Alebo dokonca politicky manipulovaní vlastnou generalitou (kto je hlavný nepriateľ a pod.)?

Poprosím vás teraz o komentáre k jednotlivým článkom zmluvy. Na rozdiel od tých, ktorí stále hovoria len o článku 5, bez toho aby ho poriadne poznali, začneme od začiatku. V preambule zmluvy stojí:

Strany tejto zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty OSN a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Ich snahou je podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a zachovanie mieru a bezpečnosti. Preto sa dohodli na tejto Severoatlantickej zmluve.

Polreich: V analýze sa budem striktne držať textu zmluvy, ale spomeniem aj jej závažné medzinárodne politické súvislosti.

Podstatná je nadväznosť Washingtonskej zmluvy na Chartu OSN. V súlade s ňou zmluvné strany deklarujú svoju túžbu žiť v mieri so všetkými. V tomto smere signatári tiež spájajú svoje úsilie. Toto politicko-právne vyhlásenie je jednoznačné a nespochybniteľné. Celý paragrafový text je vedený v tomto duchu a nemal by byť inak interpretovaný.

ČLÁNOK 1 – Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte OSN, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, v ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť a zdržať sa v medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi OSN.

Polreich: Tento článok je jediným, ktorý vyjadruje a pozitívne špecifikuje “záväzok” signatárskej krajiny (pojem “záväzok” v článku 8 je vymedzený negatívne a slúži pre zdôraznenie dodržiavanie článku 1 aj voči ostatným štátom). Jeho citácia, ako je uvedené vyššie, je stručná a jasná. Navyše sa odvoláva a v podstate zdvojuje pre členské krajiny NATO záväzky a ciele Spojených národov.

Hoci odvolanie sa na Chartu OSN je všeobsiahle, sú zdôraznené ešte niektoré špecifiká záväzkov. Jedná sa najmä o povinnosti riešiť akékoľvek medzinárodné spory mierovými prostriedkami a zdržať sa hrozby alebo použitia sily. Tento záväzok má absolútnu váhu, nemôže byť žiadnym výkladom spochybnený a nemožno voči nemu uplatniť akúkoľvek relevantnú námietku. Naopak tento záväzok potvrdzuje úmysel otcov zakladateľov NATO (pri vedúcej úlohe USA) podporiť zásady medzinárodného práva a medzinárodne politickú silu OSN.

Význam tohto článku nemožno “ničím prebiť”! Táto jediná vecná povinnosť krajín NATO nebýva zdôrazňovaná a mediálny záujem je naopak zvádzaný k článku 5, ktorý však žiadny záväzok neobsahuje.

ČLÁNOK 2 – Zmluvné strany budú prispievať k ďalšiemu rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov posilňovaním svojich slobodných inštitúcií, usilovaním sa o lepšie porozumenie zásadám, na ktorých sú tieto inštitúcie založené a vytváraním podmienok pre stabilitu a blahobyt. Budú sa usilovať o vylúčenie z konfliktu zo svojej medzinárodnej hospodárskej politiky a budú podporovať hospodársku spoluprácu medzi všetkými zmluvnými stranami jednotlivo alebo spoločne.

(Poznámka: Text je citovaný z natoaktual.cz aj s chybou v preklade – “usilovat o vyloučení z konfliktu ze své mezinárodní hospodářské politiky” – pripájame odkaz na screenshot stránky –  nedáva zmysel, čo je ďalším dôkazom toho, že Washingtonskú zmluvu nikto kompetentný nečíta, a keď, tak jej nerozumie, a ku všetkému je mu to jedno. Originálny text článku 2 znie:  “The Parties will contribute toward the further development of peaceful and friendly international relations by strengthening their free institutions, by bringing about a better understanding of the principles upon which these institutions are founded, and by promoting conditions of stability and well-being. They will seek to eliminate conflict in their international economic policies and will encourage economic collaboration between any or all of them.“)

Polreich: Tento článok hovorí o operatívnom prístupe k plneniu a rozvoju medzinárodných vzťahov v záujme stability a blahobytu aj na základe hospodárskej spolupráce. Jedná sa v podstate o využitie ekonomickej diplomacie v pozitívnom zmysle. Vzhľadom k aktuálnej situácii je potrebné si uvedomiť, že prípadný sankčný systém nie je zmieňovaný. V tejto väzbe je možné zdôrazniť, že textácia všetkých jednotlivých článkov je vedená pozitívnym smerom.

ČLÁNOK 3 – Aby boli ciele tejto zmluvy dosiahnuté čo najúčinnejšie, budú zmluvné strany jednotlivo a spoločne stálou a účinnou svojpomocou a vzájomnou výpomocou udržiavať a rozvíjať svoju individuálnu a kolektívnu schopnosť odolávať ozbrojenému útoku.

Polreich: Tento článok si vyžaduje osobitnú pozornosť, pretože nabáda k dosiahnutiu cieľov zmluvy posilňovaním schopnosti odolávať ozbrojenému útoku. Nemožno však tento článok chápať úzko v zmysle jednoduchého zbrojenia, ale širšie v zmysle zlepšovania celkového bezpečnostného prostredia aj cestou prehlbovanie diplomatických väzieb.

Prípadné námietky proti tomuto výkladu možno vyvrátiť poukázaním na to, že už dva roky pred rozšírením NATO o Českú republiku a ďalšie štáty, bol (možno ako podmienka súhlasu Rusov s rozšírením NATO) podpísaný Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi Ruskou federáciou a Severoatlantickou alianciou, obsahujúci až prekvapivo podrobné ustanovenia, ktoré je možné zahrnúť práve pod článok 3. O tom však niekedy nabudúce.

ČLÁNOK 4 – Zmluvné strany budú spoločne konzultovať vždy, keď podľa názoru ktorejkoľvek z nich bude ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť akejkoľvek zmluvnej strany.

Polreich: Tento článok je tiež potrebné zahrnúť do oblasti negociácie a diplomatických väzieb. Je nutné pripomenúť, že aj vyššie citovaný “Zakladajúci akt…” s dnešným Ruskom, má taktiež stanoviť podrobný mechanizmus pre konzultácie a spoluprácu, vedúci ku “spoločným rozhodnutiam a spoločným akciám, týkajúcim sa bezpečnostných otázok“.

ČLÁNOK 5 – Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takémuto ozbrojenému útoku, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznanú článkom 51 Charty OSN, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súčinnosti s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a zachovať bezpečnosť severoatlantického priestoru. Každý takýto útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.

Polreich: Vzhľadom na to, že sa jedná o článok, ktorý je ako jediný popularizovaný a deformovaný, je nutné sa podrobne venovať textu – a hlavne motivácii dôvodov, pre ktoré bol tak špecifikovaný. Je nutné začať tým, že sama Washingtonská zmluva, pretože je naviazaná na Chartu OSN, nie je teda novou právnou konštantou.

Hovorí síce o ozbrojenom útoku a spôsobe, ako má byť posudzovaný, ale jednoznačne ponecháva na jednotlivých členských krajinách, akú akciu (a dodávam – či vôbec) podnikne či podniknú. Tu je potrebné upozorniť na skutočnosť, že táto časť vety väčšinou nie je interpretovaná, nieto aby bola príslušne zdôraznená. Niekedy je dokonca pri hodnotení závažnosti tohto článku ignorovaná!

Tu je potrebné pripomenúť, že v kampani pred naším vstupom do NATO táto rozhodujúca časť pre interpretáciu a záväznosť zmluvy bola buď vynechávaná, alebo dokonca dezinterpretovaná v zmysle, že tu je založená dokonca povinnosť nutnej obrany. (Poznámka prekl. – viď napr. článok SME z roku 1999, kde sa účelovo uvádza a komentuje článok 5 ako bezpodmienečný záväzok na ozbrojenú pomoc  “Z hľadiska nových členov je dôležitý najmä 5. článok, ktorý hovorí o kolektívnej ochrane….Článok 5 : Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým…”) Len pre ilustráciu uvádzam, že aj teraz v súvislosti s prejazdom konvoja amerických vojsk koncom marca 2015 dokonca minister zahraničných vecí Zaorálek uviedol, že zmluva je založená na základe zásady mušketierov – jeden za všetkých, všetci za jedného. A tým je zaistená aj naša bezpečnosť.

Posúďme podľa relevantných amerických autorít, ako je práve táto “povinnosť” posudzovaná. Ministerka zahraničných vecí pani Albrightová síce v Prahe vyhlásila, a to v rozpore s článkom 5, “že ak dôjde k ohrozeniu bezpečnosti SR, budeme my (USA) zaviazaní k spoločnej obrane“. Tak nám to médiá s radosťou opakovali, až si Albrightová od Havla vyslúžila odporúčanie, že by mohla byť našou (českou – poznámka prekl.) budúcou prezidentkou. Ale ona len blufovala. Každopádne sa k Čechom správala s nedostatočným rešpektom.

Vo Washingtone, ktorý nebol rozširovaniu NATO naklonený, sa však musela správať ako zodpovedná americká ministerka zahraničia. Pred zahraničným výborom Senátu vystúpila 7. októbra 1997 v diskusii o “rozšírení, nákladoch a Rusku”. Citujem z dokumentu: “Rozšírenie …. nás nezaväzuje (does not bind us) reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.” Dodala však, že uzatvorením Zakladajúceho aktu s Ruskom sa vytvorilo priaznivé bezpečnostné prostredie v Európe a mechanizmus pre budovanie dôvery medzi NATO a Ruskom. Tieto slová Senát rád počul.

Vystúpenie Albrightovej však Senátu nestačilo. Obrátil sa priamo na prezidenta o stanovisko k rovnakej veci. K článku 5 sa im dostalo vysvetlenie, že útok na jedného z členov neznamená, že sa USA musia zúčastniť sporu. Uvedený bol dokonca príklad konfliktu medzi dvoma členskými krajinami NATO (Turecko – Grécko).

K problematike článku 5 pripravilo rozbor aj Kongresové výskumné stredisko, ktoré sumarizuje, že “Článok 5 Severoatlantickej zmluvy nezaisťuje (does not guarantee) použitie sily na pomoc žiadnemu spojencovi, ktorý by bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 prehlasuje, že členovia NATO musia zvážiť (consider) možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná (is not unconditional).

Inými slovami povedané, stanovisko amerického Kongresového výskumného strediska uvádza, že pred vstupom do konfliktu musí byť jasne definovaný výlučne (!) Americký národný záujem (…for the United States to fulfill a collective defense commitment, U.S. national interests must clearly be affected.). Ak neveríme svojim očiam, nech je nám stanovisko k článku 5 amerických autorít dobrým vodítkom.

Zaujímavá je aj otázka nemeckého prístupu. Keď sa USA chystali napadnúť Irak, zvažovala turecká vláda, že k tomu poskytne svoje územie. Chcela sa však uistiť, či môže počítať s aktivizáciou článku 5 v prípade irackého protiútoku. Dostala jednoznačnú odpoveď, že raketový útok proti Turecku nevyžaduje reakciu NATO, lebo samo dalo k dispozícii svoje základne pre útok na Irak.

Túto informáciu M.Pohlreicha neviem potvrdiť – v archívoch US vlády som našiel len komentár k Tureckej požiadavke o pomoc na NATO ( TURKEY’S REQUEST TO NATO FOR ASSISTANCE), kde sa Turecko dožadovalo dodávky rakiet Patriot, ale Nemecko, Francúzsko a Belgicko hlasovalo proti, pretože podľa ich mienky by aj pasívna obrana znamenala zatiahnutie NATO do vojny.

To len naši vládni predstavitelia v záujme zakrývania pravdy sa hrajú na mušketierov. Zarážajúce a odsúdeniahodné sú aj stanoviská našej (českej – poznámka prekl.) generality, ktorá jednoznačne, no nazvime to pravým menom – klamala, bez toho, aby tým riskovala stratu previerky podľa kritérií NBÚ.

Myslím však, že nie je od veci uviesť, ako sa zapojila aj naša akademická komunita, bez toho, aby ohrozila svoju akreditáciu a odbornú spôsobilosť.

Citujem napríklad známeho vedeckého pracovníka a vysokoškolského učiteľa, tiež “pána Radara” Tomáša Klvaňu. Ten napísal v Prítomnosti (jeseň 2006, Hašení suchou vodou) : “Buďme vďační, že bezpečnosť Českej republiky garantuje NATO, čiže najmä Spojené štáty.” V tak krátkej vete dve nepravdy.

Pozrime sa ale aj na hlbšiu štúdiu v prísne odbornom časopise Medzinárodné vzťahy 2/2006, ktorý vydáva Ústav medzinárodných vzťahov pri Ministerstve zahraničných vecí (riaditeľ Petr Drulák, dnes 1. námestník ministra). Autor Jan Karlas nás núti, aby sme uverili nasledujúcej téze:

Z hľadiska užšieho formálneho prístupu daného Severoatlantickou zmluvou, je možné za ciele NATO považovať kolektívnu obranu a prevenciu konfliktov. Článok 5 tejto zmluvy, ktorý je často označovaný za jej jadro, uvádza, že ozbrojený útok voči jednému alebo viacerým členským štátom bude považovaný za útok voči všetkým členským štátom. Štáty NATO sa zaväzujú, že si v takom prípade poskytnú vzájomnú pomoc, vrátane použitia ozbrojenej sily. V rámci užšieho formálneho prístupu je možné pripustiť aj to, že cieľom NATO je prevencia konfliktov, Článok 2 Severoatlantickej zmluvy totiž uvádza, že signatári zmluvy budú prispievať k rozvoju mierových a priateľských medzinárodných vzťahov. Týmto záväzkom došlo k určitému vytýčeniu prevencie konfliktov ako cieľa NATO.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že som v spolupráci s mojimi kolegami vo Washingtone spracoval podrobnú štúdiu, kde som upozornil na falošnú interpretáciu Washingtonskej zmluvy. Odoslal som ju do tlače Vojenských rozhľadov (publikácie MNO). Dostal som odpoveď, že štúdia nebude publikovaná, pretože nezodpovedá politickým záujmom!

ČLÁNOK 6 (po doplnení článkom 2 Protokolu k Severoatlantickej zmluve o pristúpení Grécka a Turecka) – Na účely článku 5 sa za ozbrojený útok na jednu alebo viac zmluvných strán pokladá ozbrojený útok jednak na území ktorejkoľvek zmluvnej strany v Európe alebo Severnej Amerike, na Alžírske departmenty Francúzska (16. januára 1963 ale vzala Rada na vedomie, že pokiaľ ide o bývalé alžírske departmenty Francúzska, stali sa príslušné ustanovenia tejto zmluvy od 3. júla 1962 nepoužiteľnými), na územie Turecka alebo na ostrovy pod jurisdikciou ktorejkoľvek zmluvnej strany v severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka; alebo na ozbrojené sily, lode alebo lietadlá ktorejkoľvek zmluvnej strany, ktoré sa nachádzajú na týchto územiach alebo nad nimi, alebo na ktoromkoľvek inom území v Európe, kde boli umiestnené okupačné vojská ktorejkoľvek zmluvnej strany v deň vstupu tejto zmluvy do platnosti, alebo v Stredozemnom mori, alebo v severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka.

Polreich: Nie je potrebné komentovať, pretože ide len o teritoriálne upresnenie, ak by sme nechceli pripomenúť tendenciu, do zmluvy však dodatočne nezahrnutú, o akciách “out off the area“. Tento prístup je snahou o zneužitie samotnej podstaty vlastnej Zmluvy nie geograficky, ale vecne čo do textácie a zmyslu Zmluvy.

Isté manipulačné tendencie, popísané v mojej predchádzajúcej úvahe, možno uplatniť aj pri charakteristike tohto dnes tendenčného prístupu.

Táto zmluva sa nedotýka a nebude žiadnym spôsobom vykladaná, ako by sa dotýkala práv a povinností zmluvných strán, ktoré sú členmi OSN, vyplývajúce z Charty, ani základnej zodpovednosti Bezpečnostnej rady za zachovanie svetového mieru a bezpečnosti.

Polreich: Tento článok zosilňuje prioritné postavenie Charty OSN, ako je aj charakterizovaná v rozhodujúcom článku č. 1.

ČLÁNOK 8 – Každá zo zmluvných strán vyhlasuje, že žiadne jej súčasne platné medzinárodné záväzky voči ktorejkoľvek inej zmluvnej strane alebo ktorémukoľvek tretiemu štátu nie sú v rozpore s ustanoveniami tejto zmluvy a zaväzuje sa, že neprijme žiadny medzinárodný záväzok, ktorý by bol s touto zmluvou v rozpore.

Polreich: Prihlásenie sa k tomuto vyhláseniu je úplne logické. Treba však zdôrazniť, že sa vzťahuje aj na akékoľvek “tretie štáty”, ktoré stoja mimo túto Zmluvu. A tento špecifický záväzok (dajme do súvislosti s článkom 1), je smerovaný aj do budúcnosti a má tak preventívny a stabilizačný charakter. Má tak byť zmluvne zaistený súčasný mierový stav nielen členských krajín, ale aj ich vzťah k ostatným tretím stranám.

ČLÁNOK 9 – Zmluvné strany týmto zakladajú Radu, v ktorej bude každá z nich zastúpená, aby prejednávala záležitosti týkajúce sa plnenia tejto zmluvy. Rada bude organizovaná tak, aby sa mohla kedykoľvek pohotovo stretnúť. Rada zriadi taktiež pomocné orgány, ktoré môžu byť potrebné, najmä ihneď založí výbor pre obranu, ktorý bude odporúčať opatrenia potrebné na uplatňovanie článkov 3 a 5.

Jedná sa o organizačne technické ustanovenia.

ČLÁNOK 10 – Zmluvné strany môžu na základe jednohlasného súhlasu vyzvať ktorýkoľvek iný európsky štát, ktorý je schopný napomáhať rozvoju zásad tejto zmluvy a prispieť k bezpečnosti severoatlantickej oblasti, aby pristúpil k tejto zmluve. Každý takýto zmluvný štát sa môže stať zmluvnou stranou tým, že uloží u vlády Spojených štátov amerických svoju listinu o pristúpení. Vláda Spojených štátov amerických informuje každú zo zmluvných strán o uložení každej takejto listiny o pristúpení.

Polreich: Ustanovenie určuje prijímanie iných nových členov. Podstatné je ustanovenie o jednohlasnom súhlase všetkých členských štátov pri rozhodovaní, kto by mal byť vyzvaný na pristúpenie k tejto zmluve – za podmienky, že bude schopný napomáhať rozvoju zásad Zmluvy vedúcich k bezpečnosti v oblasti. Tá podmienka nie je zanedbateľná, pretože napríklad by predpokladala mierové stabilné vzťahy Gruzínska s okolitými štátmi.

ČLÁNOK 11 – Táto zmluva bude ratifikovaná a jej ustanovenia budú zmluvnými stranami plnené v súlade s ich ústavnými postupmi. Ratifikačné listiny budú uložené čo najskôr vládou Spojených štátov amerických, ktorá informuje všetkých ostatných signatárov o každom uložení. Zmluva nadobudne platnosť medzi štátmi, ktoré ho ratifikovali, akonáhle budú uložené ratifikačné listiny väčšiny signatárov, pozostávajúce z ratifikačných listín Belgicka, Francúzska, Kanady, Luxemburska, Holandska, Spojeného kráľovstva a Spojených štátov a pre ďalšie štáty zmluva nadobudne účinnosť dňom uloženia ich ratifikačných listín. (Zmluva nadobudla platnosť 24. augusta 1949 po uložení ratifikačných listín všetkých signatárskych štátov).

Polreich: Obsahuje procedurálny mechanizmus pri ratifikácii zmluvy.

ČLÁNOK 12 – Potom, ako zmluva bude v platnosti desať rokov, alebo kedykoľvek neskôr, sa zmluvné strany, ak o to niektorá z nich požiada, poradia o revízii zmluvy, pričom vezmú do úvahy faktory ovplyvňujúce mier a bezpečnosť severoatlantickej oblasti vrátane vývoja svetových i regionálnych usporiadaní podľa Charty OSN pre zachovanie medzinárodného práva a bezpečnosti.

Polreich: Jedná sa o možnosti prípadnej revízie zmluvy, avšak za podmienok vyhodnotenie faktorov, ovplyvňujúcich mier a bezpečnosť, vrátane už dohodnutých podmienok podľa ustanovení Charty OSN. Znovu je zdôraznený mierový a bezpečnostný záujem, ktorý je nosným ustanovením Zmluvy.

ČLÁNOK 13 – Po dvadsiatich rokoch platnosti zmluvy môže ktorákoľvek zmluvná strana odstúpiť od zmluvy rok po tom, čo podá oznámenie o odstúpení vláde Spojených štátov amerických, ktorá informuje vlády ostatných zmluvných strán o každom oznámení o odstúpení.

Polreich: Odstúpenie od zmluvy je podmienené ročnou lehotou. Možno však rozumieť tomu, že nie je dotknutá suverenita členských štátov, ktorá zostáva zvrchovanou. Stanovená lehota je len poriadková a jej nedodržanie nie je spojené so žiadnymi následkami.

ČLÁNOK 14 – Táto zmluva, ktorej anglické aj francúzske znenie majú rovnakú platnosť originálu, sa uloží v archíve Spojených štátov amerických. Riadne overené kópie budú touto vládou odovzdané vládam ostatných signatárov.

Polreich: Administratívne ustanovenia, ktoré uvedením Spojených štátov dáva najavo isté nielen faktické, ale aj administratívne postavenie tejto krajiny v systéme NATO.

Na záver je potrebné zdôrazniť dva faktory.

Za prvé – aj keď zmluva vo veci obrany jednotlivých štátov neobsahuje explicitne akčný záväzok, neznižuje to istý politický význam Zmluvy, spočívajúci v spolupatričnosti spoločenstva zmluvných štátov, čo má pochopiteľne v medzinárodných vzťahoch svoju váhu.

Za druhé – treba vychádzať z faktu, že NATO ako organizácia nedisponuje žiadnymi vojakmi ani vojenskou technikou, iba jednotlivé krajiny podľa svojej vôle môžu poskytnúť svoje vojenské prostriedky na plnenie zásad Zmluvy. Nemožno preto uviesť, že NATO je agresorom (napríklad pri vojnových operáciách proti bývalej Juhoslávii). Washingtonská zmluva to priamo vylučuje.

Je však pravdou, že členské krajiny NATO sa na základe spoločného súhlasu stali útokom na Juhosláviu bez mandátu BR OSN agresormi. Nie teda NATO, ale napríklad aj Česká republika sa stala agresorom (prvýkrát vo svojej takmer storočnej histórii: predseda vlády Zeman, minister zahraničia Kavan).

Podľa definície agresie, prijatej na Valnom zhromaždení OSN 14. decembra 1974, je agresorom tiež štát, ktorý podľa článku 3 písm. f “umožní, aby jeho územie bolo dané k dispozícii agresii proti zemi tretieho štátu” (povolenie preletov v našom prípade).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že organizácia NATO je zneužívaná pre neoprávnené krytie agresívnych činov niektorých členských štátov, ktoré svojimi agresívnymi akciami dokonca priamo porušujú zmluvný záväzok svojho členstva v NATO (čl. 1).

Pre udržanie mieru a spolupráce krajín je rozhodujúce vytvárať dobré bezpečnostné prostredie. K tomu je daný priestor organizáciami OSN, OBSE a nakoniec aj samotnou textáciou Zmluvy NATO.

Prečo tomu tak nie je, aj keď v deväťdesiatych rokoch vďaka úzkej spolupráci USA s Ruskom sme boli svedkami iného prostredia? Vysvetlenia by sme našli u našich predstaviteľov, ktorí nepochopili zmeny vedúce po rozpade bipolárneho sveta k spolupráci a dôvere a hľadali podmienky pre vytváranie nových nepriateľov. O tom radšej podrobnejšie v osobitnej úvahe.

jan_schneider_miniJAN SCHNEIDER

 

Zdroje:

One comment

  • cele NATO, Washington atd. su spolky degeneratov, deviantov a verbeze, posadnutej tajnymi spolkami a okultizmom.

    myslim, ze sa s nimi netreba babrat.

    ich lzi, zahmlievania, vojny uz presahuju vsetko normalne, civilizovane a hlavne sa uz ani netaja so svojimi zamerami a lzami.

Pridaj komentár