Ženy, deti, chorí a Hvorecký

hvorecky

Si tichý a citlivý, ale keď pristúpim na riziko, spoznám tvoje vnútro, bystré, citlivé, milujúce verne.“. To je fragment dialógu z filmu Trainspotting, tak zhruba 23 minúta. Tento opis nesmelého chlapca baliaceho rázne dievča, vychádza z jej úst. Keď už nemáte gule, ale chcete byt za každú cenu zaujímavý môžete si svoje vzduchoprázdno okoreniť trebárs ľudovým prdom. Tiež si vás všimnú. Ale môžete tiež robiť zo seba tu najcitlivejšiu a najhlbšiu bytosť. Tak asi by som v skratke opísal to čo Michal Hvorecký napísal o sebe na sociálnej sieti.

A kašľať na to, mam problém, svoj problém. Ak ním chcem zaujať, nech sa páči.

Aj tak sa dajú robiť peniaze a zároveň tvrdiť, že mi na nich nezáleží.

Ale Hvorecký ide ďalej. Nestačí mu, že sa do spoločnosti akože “neintegroval” a tak dodáva:  “Svojej národnosti neprikladám prakticky nijaký význam.” To tiež nie je nič zvláštne. Trockij, Lenin a Radek tiež vždy kde sa len dalo podčiarkovali, že sú internacionalistami. Moslimovia tiež nad národnú identitu kladú islam. Takže ľudí s takýmto postojom svet už videl dosť a za veľa im … vďačí. Ale hlboko premýšľajúci Hvorecký pár riadkov povyše píše, tiež o sebe – lebo o sebe on asi píše rád, aj keď sa hrá na nesmelého: “Vždy sa na cestách držím jedného pevného sna: vrátiť sa, ideálne s hŕbou kníh, ktoré mi nesmierne pomáhajú prežívať to zvyšné obdobie. Radšej si čítam, ako pochodujem. Necítim nijakú zvláštnu spolupatričnosť k nijakej mase a ani netuším, prečo by som mal.

A no zase no citlivé chlapča “Si tichý a citlivý ale keď pristúpim… atď.“.

Ale slovo “vrátiť” ma v tom zaráža. Hvorecký sa totižto má kam vrátiť. Zrejme si vybojoval kus zeme, svoj priestor, svoj kút na tejto zemi o ktorej píše: “Vonkoncom si nemyslím, že mi patrí táto zem.

Ale kamže sa to pán Hvorecký vraciate? Ktože vám vybojoval ten kút zeme, o ktorej si myslíte, že Vám nepatrí? A kdeže si to môžete zložiť svoje knihy? “Hnusí sa mi násilie,” ale plnými hrsťami požívate a konzumujete to, za čo iní museli položiť svoje životy, brať cudzie životy, byt mrzačení a mrzačiť cudzích ľudí a robiť to len preto aby sa Michal Hvorecký, človek, ktorý “Svojej národnosti neprikladá prakticky nijaký význam.” mal kam vrátiť.

 

Mariusz Malinowski

[sociallocker][/sociallocker]

P.S. “Naučilo ma to nerobiť si ilúzie o tom, ako by dopadli jednotlivci so zmýšľaním podobným môjmu, keby sa raz niečo zvrtlo.” – nijako by nedopadli. Totižto v rozhodujúcich okamihoch, ženy, deti, chorí a zbabelci sú pod ochranou tých ostatných.

P.P.S. celý Hvorecký:

Keď sa už toľko hovorí o migrantoch a integrácii, tak by som sa rád s niečím priznal. Mne sa ani po 38 rokoch do slovenskej spoločnosti integrovať nepodarilo. Dokonca musím povedať, že môj pocit odcudzenia od väčšiny sa v uplynulých týždňoch a mesiacoch ešte stupňuje.

Nechápem problémy, ktoré tu ľudia riešia – väčšinu z nich za skutočné problémy vôbec nepovažujem – a dokonca sa mi stáva, že už ani nerozumiem jazyku, akým hovoria osoby okolo mňa, alebo akým píšu či rozprávajú v niektorých populárnych médiách. Pripadám si ako nevedomý divoch medzi ľuďmi, ktorí o sebe tvrdia, že sú slušní, civilizovaní a všetko vedia rýchlo a ľahko vyriešiť. Chcel by som mať tiež také schopnosti, ale nemám ich a obávam sa, že ich už ani mať nebudem.

Odmietam žiť v nenávisti. Hnusí sa mi násilie. Nikdy som sa nenaučil poriadne piť alkohol a priam sa mi bridí opíjať sa. Nepoužívam nadávky. A vonkoncom sa mi nechce tieto svoje zvyklosti meniť. Za vzdelanie nepovažujem diplom. Som presvedčený, že aj v najtemnejšej minulosti sa treba vŕtať a vyrovnávať sa s ňou, pretože inak sa zavŕta ona do nás a vyvedie nás z rovnováhy.

Nevyznávam kamarádšafty. Myslím si, že aj priateľov treba kritizovať, tak ako ja potrebujem, aby oni kritizovali mňa. Je mi srdečne jedno, kto čo vyznáva a čomu verí, ak mi to nevnucuje a ak svoj pohľad na svet nenadraďuje nad iné názory.

Svojej národnosti neprikladám prakticky nijaký význam. Nemám jednu trvalú identitu. Som niekto značne iný ako pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. Hodnoty kritického myslenia a poznania, ktoré mi vštepila rodina, sa stávajú absolútne menšinovými. Sprisahania ma bavia iba v literatúre, v realite ma smrteľne nudia a otravujú.

Vždy po istom čase doma potrebujem vyraziť aspoň na pár dní preč, aby som znova nabral silu vrátiť sa tam, kam zjavne nepatrím, ale kde to mám napriek tomu rád, kde vychovávam rodinu a kde žijú moji priatelia. Mám veľmi rád mnohé miesta na Slovensku, ale nie oveľa radšej ako oblasti trebárs na Morave, v Maďarsku, na Ukrajine či v Nemecku.

Vždy sa na cestách držím jedného pevného sna: vrátiť sa, ideálne s hŕbou kníh, ktoré mi nesmierne pomáhajú prežívať to zvyšné obdobie. Radšej si čítam, ako pochodujem. Necítim nijakú zvláštnu spolupatričnosť k nijakej mase a ani netuším, prečo by som mal.

Som večne nespokojný, hlavne sám so sebou a pritom žijem v krajine, kde vládne obrovská spokojnosť, a kde si ľudia neželajú ani len o jedného človeka viac, aby náhodou nepokazil vládnuci pokoj.

Nežijem len v tejto kultúre, som doma v mnohých. Vonkoncom si nemyslím, že mi patrí táto zem. V živote som veľakrát utekal, najmä sám pred sebou. Kto som, aby som súdil, prečo sa toľkí ľudia vydávajú na smrteľne nebezpečné putovania?

Keďže mi viacerí blízki emigrovali, takýto odchod vnímam ako niečo extrémne náročné a traumatické. Zažil som tichý aj hlučnejší fašizmus doma aj v oveľa chudobnejších i oveľa vyspelejších krajinách, a všade mi bol rovnako odporný.

Nechutnosti, ktoré čítam o prisťahovalcoch (krátko predtým o gejoch a onedlho iste zasa o niekom inom), aj oveľa horšie, som si už mnohokrát prečítal aj o sebe a o mnohých ľuďoch, ktorých si vážim a ktorých prácu so záujmom a obdivom sledujem. Naučilo ma to nerobiť si ilúzie o tom, ako by dopadli jednotlivci so zmýšľaním podobným môjmu, keby sa raz niečo zvrtlo.

Mysliaci človek podľa mňa v tomto kúte sveta nemôže nadávať na utečencov už len z jedného prostého dôvodu ? nikdy nevie, či sa ním onedlho nestane…

2 komentáre

Pridaj komentár