21. august 1968 nemá nič spoločné s Ukrajinou 2014
(Peter Králik) – Dnes si pripomíname 46 rokov od invázie vojsk Waršawskej zmluvy do Československa v auguste 1968.
Pre mnohých je august 1968 symbolom agresie Sovietskeho zväzu, symbol neslobody a násilného potlačenia reforiem „pražského jara“.
Ruská invázia je pre mnohých osobná jazva na duši.
Tento pocit je oprávnený! Ak niečo zmenilo v 20.storočí vzťah Čechov a Slovákov k Rusku a Rusom bol to práve august 1968.
Následná normalizácia, stranícke čistky a „dočasná“ prítomnosť waršavskych vojsk túto pachuť z Rusov hlboko zakorenil v Československom srdci.
Avšak po 46 rokoch je čas pozrieť sa na rok 1968 bez ilúzií.
Prvým zo zásadných poučení roka 1968 je, že komunizmus je nereformovateľný!
Druhým poučením je, že reformy možno v totalitnom režime spustiť, ale ich priebeh a dopad nikto nikdy nemá pod kontrolou.
Tretím poučením sú osobné postoje, charaktery a vývoj jednotlivých politických aktérov rokov 1968 – 1970.
Alexander Dubček vstupujúci do role I. tajomníka KSČ v roku 1968, žiadnym presvedčeným demokratom nebol.
Bol odchovanec 50tych rokov, kde v čase komunistických popráv robil úspešnú nomenklatúrnu kariéru okresného komunistu – tajomníka OV KSČ v Trenčíne plniaceho príkazy KSČ o kolektivizácií slovenské vidieka.
Alexander Dubček nebol demokratom ani v rokoch 1963 – 1968, keď už bol jeden z tajomníkov KSČ.
V tom období bol tichou súčasťou Novotného režimu.
Alexander Dubček zostal komunistom a autokratom aj v rokoch 1968 – 1970.
Ani po zosadení z funkcie prvého muža strany, nedokázal buchnúť dverami a jednoducho odísť! Svoje osobnú tragédiu roku 1968 začal podpisom moskovských protokolov a skončil podpisom „pendrekových zákonov“, proti ľuďom, ktorí ho v uliciach podporovali.
Najväčšia osobná trauma Dubčeka, bolo jeho vylúčenie z KSČ. Nikdy sa nezmieril s tým, „ako mu to jeho súdruhovia mohli urobiť“!
Ešte aj v Novembri 89 Alexander Dubček sníval svoj komunistický sen o „socializme s ľudskou tvárou“!
21. august 1968 v historickej a politickej rovine je o neuveriteľnej naivite vtedajších predstaviteľov KSČ, o neschopnosti vnímať geopolitické súvislosti a následnej desilúzie, ktorá trvala 21 rokov.
Napriek tomu drvivá väčšina „68 – mičkárov“ sa v Novembri 89 z ničoho nepoučila.
Na Slovensku to boli práve oni, ktorí sabotovali transformačný proces rokov 1990 – 1992, vytvárali modlu Mečiara a následne stvorili Slovensko 1. januáru 1993 „bez idei modernej štátnosti“ ako číry privátny oportunizmus.
Rok 1968 bol komunistický odmäk, ktorý nemohol dopadnúť inak ako dopadol a 21. august 1968 bol jeho prirodzeným a logickým vyústením. Akokoľvek to znie pre mnohých tristne je to jednoducho tak!
21. august 1968 však zrodil aj hrdinstvo, vzdor, občiansku statočnosť a charaktery, na ktoré môžeme byť hrdí. Lenže to sú individuálne príbehy jednotlivcov vzniknuté napriek komunistickému režimu Československa.
Mnohí dnes budú 21. august 1968 dávať do kontextu a súvislostí s Ukrajinou. Budú písať komentáre a presviedčať nás, že to čo sa deje na Ukrajine je obdobné s augustom 1968.
Nehrajme falošnými kartami.
Ukrajinský režim nemá s komunistickým odmäkom roka 1968 nič spoločné a ak už aj chceme hľadať nejakú podobnosť, tak má ďaleko viac podobné s obdobím po prijatí Dubčekových „pendrekových zákonov“.
Ukrajinský režim je totalitný, nedemokratický a zločinecký. Vraždí vlastné obyvateľstvo na Juhovýchode Ukrajiny, kriminalizuje politických protivníkov, obmedzuje slobodu slova a uzatvára dohody s nacistami z Pravého Sektoru pod hrozbou ultimát.
Anton Davidčenko, odsúdený na 5 rokov za petíciu o používaní ruského menšinového jazyka, je väzňom svedomia Ukrajinského režimu.
Západ podporou zločineckého režimu na Ukrajine podrýva všetko na čom bol za posledných 2000 rokov postavený. Dôsledky pre samotný Západ si nik nedokáže dnes predstaviť!
Západ chcel zmeniť Rusko, no zmenil totálne seba!
21. august 1968 nemá nič spoločné s Ukrajinou 2014 a keď už chceme byť teda presní, tak waršawské vojska, ktoré vtrhli do Československa 21. augusta 1968, poslal Ukrajinec Brežnev a ich súčasťou boli Rusi, Nemci, Poliaci, Bulhari a Maďari.