Eva Horáková: O Magna Charte a 800 ročnom boji za slobodu

V diskusii k nášmu článku o dôsledkoch parížskej tragédie, sa objavil komentár, ktorý stojí za pripomenutie, pretože demaskuje myšlienkový koncept Rousseauvskej slepej uličky, ktorý viedol k tragédii. A ktorý svojou falošnosťou možno skôr, či neskôr spôsobí zánik tejto civilizácie, alebo jej pretvorenie do nejakej zvrátenej formy totality.

Včera v Paríži zabil pravdepodobne Islamský štát asi 120 nevinných ľudí, ďalších cca 300 je vo vážnom zdravotnom ohrození. Politici najmä z Európy sú v pohotovosti, zrazu vravia, že smr pustili medzi seba ľudí, o ktorých nič nevieme, v domnení, že potrebujú našu pomoc – v domnení humanity, slobody a úcty k životu iných – si myslíme, my obyčajní ľudia. Osobne nechápem, ako sa to všetko vlastne zabezpečiť pre nich ľudsky, teda z pohľadu nášho kúska sveta, vôbec dá a ako to vôbec môže niekto sľúbiť, niečo, čo vie, že nedokáže splniť a tak musí vedieť, že im spôsobí iné utrpenie, snáď si nemyslí, že mu poďakujú? Alebo sa chce hrať na ich spasiteľa? A darí sa mu to, aj napriek tomu, že všetci vieme, že je to nemožné a bude to kruté. Lebo naozaj všetko sa nedá?

A tak ma to vedie k tomu, napísať, čo ma v súvislosti s tým napadá:

„Magna charta libertatum – poučení z dějin„, názov článku v Lidových novinách z 13. júna 2015 (v prílohe Orientace Lidových novin). Autor článku: Jiří Přibáň. Náhodne som ho pred pár dňami čítala. Zaujal ma a nachádzam v ňom mnohé, čo so súčasným dianím v Európe súvisí. V článku som sa dozvedela, že (voľne z neho vyberám):

Magna Charta libertatum = Veľká listina práv a slobôd, anglický právny dokument, od jeho podpísania uplynulo 15.júna 2015 800 rokov! Aký význam môže mať dnes stredoveký akt panovníka ? Kráľ Ján I., Bezzemok, bol donútený Magnu Chartu zapečatiť – donútili ho vtedajší šľachtici v spojení s londýnskymi mešťanmi . A tak ju krátko na to, asi keď už mohol – odvolal. No dodnes je Magna Charta vysoko váženým dokumentom, a od nej sa odvíjajú aj dejiny novodobých snáh po poriadku v ľudskom spoločenstve.

Ak som správne pochopila, kráľ Ján I., Bezzemok, ju samozrejme odmietal, pretože:

Súčasťou Magny Charty bolo mnoho ustanovení z Listiny slobôd, ktorú už v r. 1100 vydal kráľ Henrich I., aby potvrdil záväzok podriadiť kráľovskú vládu zákonom. Nová a kritická bola tá časť Magny Charty, podľa ktorej výbor zložený z 25 barónov mohol kedykoľvek zrušiť kráľove zákony a to prípadne aj za použitia sily a zajatia kráľovských hradov. Práve kvôli tejto klauzule Jan Bezzemok okamžite Magnu Chartu odvolal. Každý ďalší následník anglického trónu potvrdil záväzok vydaním vlastnej verzie charty.

Mimoriadne silný symbolický význam získala Magna Charta v novoveku, v 17. storočí, v slávnej revolúcii roku 1688, keď obmedzila vládnu moc panovníka pri súčasnom posilnení parlamentu a vlády práva.

Podľa filozofky Hannah Arendtovej americkí revolucionári na rozdiel od revolucionárov francúzskych nikdy nepodľahli ilúzii o demokratickej vláde ako mysterióznej jednote ľudu s obecnou vôľou, ktorá má silu liečiť všetky politické neduhy ľudstva, a preto musí predkladať a ustanovovať aj každú ústavu. Naproti tomu americkí revolucionári nechápali ľud ako jednotné politické teleso, ale ako mnohosť a iný názov na pluralitu záujmov v spoločnosti, ktorá sa ovšem na základe princípu rovnosti musí podriadiť ústavnej vláde zaručujúcej práva a slobody občanov. Americkí revolucionári odmietli myšlienku, že by ľud mohol byť zdrojom celej politickej moci a jeho vôľa by mohla kedykoľvek diktovať čo má byť obsahom práv a slobôd. Podľa filozofky Hannah Arendtovej spočíval základný omyl francúzskych revolucionárov v tom, že politické otázky definovali ako otázky ľudskej prirodzenosti a z Deklarácie práv človeka a občana urobili nástroj revolučného teroru sľubujúceho odstrániť zo sveta ľudskú biedu a utrpenie.

Na rozdiel od nich americkí revolucionári, inšpirovaní Magnou chartou, prijali Deklaráciu nezávislosti a krátko na to aj ústavu a listinu práv, aby prostredníctvom občianskych práv a slobôd každú moc kontrolovali a obmedzovali.

K tomuto modernému poňatiu vlády sa viaže ešte ďalšia filozofická myšlienka, podľa ktorej slobodu a rovnosť nemožno získať a naplniť bezprostredne v nejakom autentickom spoločenstve, v ktorom vôľa jedinca splýva so všeobecnou politickou vôľou a jeho subjektívne zážitky získavajú objektívnu platnosť. Sloboda a rovnosť sú naopak zaručené až právnou subjektivitou, ktorá človeku umožňuje dovolávať sa svojich práv v riadnom a politicky zaručenom súdnom procese.

Prastará Magna Charta tak predznamenáva dôležité a dodnes platné filozofické poznanie, že totiž politika nie je spôsob, ako priviesť človeka k jeho ľudstvu a autentickému životu, ale naopak, vytváranie podmienok pre to, aby sa žiadna politická vôľa nikdy nemohla prehlásiť za prirodzenú vôľu ľudstva. Preto aj každá demokracia môže byť len reprezentatívnou vládou, a nie autentickým prejavom humanity. V opačnom prípade sa z nej totiž okamžite stáva despotická vláda považujúca a vyraďujúca všetky odlišné alebo nesúhlasné prejavy ako neľudské. Moderné dejiny sú plné dôkazov, aká tenká môže byť hranica medzi demokraciou a totalitou.

Britský marxistický historik E.P. Thompson spôsobil v 70.rokoch 20. storočia rozruch v radikálnej lavici vyjadrením, v ktorom namiesto triedneho boja a delenia sveta na tábor mieru a vojnových imperialistov rozdelil štáty podľa toho, či v nich vládne právo alebo ľubovôľa mocných. Thompson, Hayek, Arendtová a mnohí ďalší myslitelia ukazujú, že zásadný filozofický a politický spor sa v modernej dobe nevedie medzi pravicou a lavicou alebo socialistami, liberálmi a konzervatívcami. Magna Charta symbolizuje totiž oveľa všeobecnejší boj o vládu práva, ktorý sa v modernej dobe stal sporom o to, či demokracia so svojimi ideálmi slobody a rovnosti môže prehlásiť samu seba za bezprostredný a konečný účel ľudských dejín, alebo či aj ona nie je len jednou z mnohých reprezentácií sveta, ktorá práve preto potrebuje aj pre zvrchovanú moc ľudu nejaký reprezentatívny dokument, ústavu.

Historický i súčasný význam Magny Charty je treba chápať ako dedičstvo obmedzenej a reprezentatívnej vlády, ktorá nepatrí jednej zemi, či národu, ale ktorého platnosť je všeobecná a prekonáva ideologické rozdiely, politické programy i filozofické temperamenty. Je dôkazom toho, že existuje ešte iná história ako tá, ktorá je hegelovsky posadnutá absolútnym poznaním alebo konkrétnymi prejavmi svetového ducha v dejinách, či už sú nimi konkrétne činy politických vodcov, alebo všeobecná vôľa ľudu. Je to história omnoho skromnejšia, ale o to dôležitejšia, pretože ukazuje silu kritickej diskusie, úcty k druhému človeku a jeho názorom a aj striedmosti v myslení.

Základný problém politickej obce a jej ústavy nespočíva natoľko v otázke „Kto má vládnuť?“ ale oveľa viac v otázke „Koľko moci máme vláde zveriť?“. Je teda na čase opraviť základný klasifikačný omyl antických filozofov, ktorí delili formy vlády podľa toho, či vládne jeden, viac alebo mnoho ľudí. Namiesto toho je potrebné pýtať sa, či naše politické a právne inštitúcie zabraňujú zlým a nekompetentným ľuďom v páchaní obecných škôd a či môžeme namiesto nich zvoliť iných.

Toľko som voľne vybrala z článku o základnej listine, ktorá sa už pred 800 rokmi usilovala zaviesť zákony, platné pre všetkých ľudí – ľudí žijúcich v západnej kultúre. Aj keď sa vyjadruje k právam všetkých ľudí.

A tak ma napadá, že by som mala vlastne poznať dokonale ústavu, aby som prípadne mohla žiadať zákonodarcov o vysvetlenie, prečo dopustili aby sa z Európy, ktorá sa len pokúsila zjednocovať – nemajúc navonok nepriateľa, v deklarovanej túžbe byť dokonalejším spoločenstvom – teda nemajúc navonok nepriateľa a aj preto zjednocovať s mnohými ťažkosťami. Prečo dopustili, aby sa s tou krásnou Európou v tak zraniteľnom čase stalo niečo podobné ako s Babylonom? A dočítala som sa, že Bagdad, o ktorý sa pokúšajú teroristi z IŠ bol čiastočne budovaný z trosiek Babylonu. A ďalej čítať idem niečo pozitívnejšie. Lebo veď áno, história nám pripomína naše morálne zlyhania a ako sa píše vo vyššie spomínanom článku, je preto opakovane prepisovaná namiesto toho, aby nám bola učiteľkou?chýbalo nám možno dosť pokory a zabudli sme, že „kde sa dvaja bijú, tam tretí?“ …ale zvíťazí? nie to sa mi tam vôbec nehodí, …tam tretí… prehrá tiež. Áno, prehrajú vlastne všetci. Lebo ide o veľmi veľa. Že by sme si to neuvedomovali? Toľko múdrych a vzdelaných je na svete, ako nikdy doposiaľ, takže tomu neverím. Ale konšpirácie nemám rada.

A dovolávať sa dnes zákona? Kto bude mať na to čas? Keď sme, ako sa ukazuje, už jeden zo základných zákonov tak fatálne obišli. Nerob iným to, čo nechceš aby robili tebe. Neviem o tom, že by nás boli krajiny, v ktorých sa vedú vojny, žiadali o „pomoc“. Aj v tom prípade by sme mali zvážiť, či ju vieme poskytnúť bez toho, aby sme nespôsobili viac problémov, než majú. Vieme predsa predvídať následky svojich činov, ak sa pre ne zodpovedne rozhodujeme. Zachovali sme sa zdá sa nielen nerozumne ale aj nečestne. A tak možno musíme splatiť ten dlh.

Eva Horáková, 14.11.2015