Fašizmus na Slovensku v období I. Československej republiky.

Dnes sa slovo fašizmus skloňuje vo všetkých pádoch. Slúži však už len ako nálepka na hanenie politických protivníkov a označenie „fašista“ sa už ušlo asi každému v tomto štáte. Dnes je tiež úplne bežné, že rôzni „odborníci“ dávajú rovnítko medzi Adolfa Hitlera a fašizmus. V tomto článku sa stručne pozrieme na slovenský fašizmus v období 1. Československej republiky.

Hospodárske turbulencie v I. ČSR a s nimi spojená chudoba širokých más obyvateľstva v dôsledku sociálnej nespravodlivosti predstavovali potenciál pre vznik a rozvoj fašistických strán.

Prvým väčším slovenským hnutím s prvkami fašizmu bola Jednota slovenských junákov (JSJ). Vznikla v roku 1922. JSJ vďaka vnútorným rozporom nezískala významnejšie postavenie v spoločnosti.

Od roku 1923 sa na Slovensku skúsili etablovať Československí fašisti ako aj Národní hnutí. Odozva verejnosti však bola slabá.

Výrazné prvky talianskeho fašizmu niesla v sebe počas sedemročnej existencie (1923 – 1929) Rodobrana. Tá však bola (radikálnou) súčasťou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Za jej duchovného otca je považovaný Vojtech Tuka.

Najvýznamnejším politickým subjektom fašistického zamerania bola Národní obec fašistická (NOF). Vznikla v roku 1926 zjednotením Národního hnutí, Československých fašistov a Červenobílých.

Prvým „vodcom“ NOF sa stal továrnik Alois Klášterský.

NOF nabrala na sile, keď sa v januári 1927 do jej čela postavil generál čs. légií Radola Gajda. Za zmienku stojí, že Radola Gajda bol v dôsledku mocenských bojov za I. ČSR nespravodlivo obvinený z rôznych zločinov a do vedenia NOF nastupoval z akejsi pozície disidenta.

Vo voľbách v roku 1936 získala strana 2,04 % hlasov (v celej ČSR), čo jej zabezpečilo 6 poslaneckých mandátov. Poslancom sa stal aj slovenský funkcionár NOF Ján Ivák.

NOF bola inšpirovaná talianskym fašizmom – revolučným hnutím Benita Mussoliniho.

Prevzali pohľad na zákonodarnú moc, parlamentnú demokraciu chceli nahradiť demokraciou stavovskou. Zavedenie modelu korporatívneho štátu rátalo so zrušením politických strán a vytvorením nového parlamentu voleného v rámci jednotlivých profesijných komôr. Vízie NOF počítali s paritným zastúpením všetkých stavov: poľnohospodárov, robotníkov, obchodníkov, živnostníkov, priemyselníkovi tzv. duševných pracovníkov (učitelia, vedci atď.).

NOF bola za zachovanie súkromného vlastníctva, avšak za silnej regulácie štátom. Podriadenie osobných záujmov záujmom vyšším vyjadrovalo aj hlavné motto organizácie „Blaho národa budiž nejvyšším zákonem!“.

Napriek zjavnou inšpiráciou Partito Nazionale Fascista nedošlo medzi NOF a Mussoliniho stranou k významnejším kontaktom. Dialo sa tak hlavne pre nezáujem talianskej strany. Na strane NOF bolo zase cítiť rozčarovanie z agresívneho talianskeho prístupu voči slovanskej Juhoslávii.

Na domácej scéne mala NOF najlepšie vzťahy so Slovenskou národnou stranou (SNS). Pre SNS, ktorá vo voľbách v roku 1925 nezískala ani jeden mandát, bola spolupráca s NOF viacmenej účelovou záležitosťou – obe strany sa navzájom potrebovali. Spoluprácu SNS a NOF rozvíjal predovšetkým Martin Rázus.

Problémom naďalej ostávala idea čechoslovakizmu NOF, pretože SNS a predovšetkým HSĽS videla budúcnosť Slovenska v jeho autonómii. V snahe zlepšiť pozíciu NOF na Slovensku Radola Gajda verbálne podporil autonómiu Slovenska. Nakoniec sa však vzťahy medzi NOF a HSĽS zhoršili a spolupráca sa skomplikovala.

NOF mala svoje organizácie o viacerých slovenských mestách, Existoval dokonca aj bratislavský akademický spolok s názvom Fašistický akademický klub.

Vtedajšia štátna moc sa snažila NOF činnosť komplikovať. Od júna 1934 platil všeobecný zákaz povoľovania mítingov NOF pod holým nebom a stretnutia v uzavretých priestoroch boli po ich začiatku úradne rozpúšťané. Paradoxne tým však polícia NOF nespôsobila prakticky žiadne škody, skôr naopak.

Po roku 1936 začala NOF na Slovenku výrazne upadať z dôvodu nekvality jej funkcionárov a ich osobných charakterových vád. Radola Gajda sa snažil stlmiť rozpory decentralizáciou fungovania strany – poskytnutím väčších práv zemským radám NOF.

V roku 1938 sa stali rozpory medzi NOF a HSĽS veľmi výrazné. NOF na Slovensku denitívne zanikla na jeseň 1938 po nie celkom dobrovoľnom včlenení do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. 6. októbra 1938 J. Ivák podpísal „kapituláciu“ NOF – tzv. Žilinskú dohodu a predstavitelia NOF sa z verejného života na Slovensku vytratili.

Zdroj: Anton Hruboň, Bankrot veľkých vízií: Národná obec fašistická a Slovensko (1926 – 1938)

 

 

One comment

  • Pojem fašizmu
    Italie Prof. Giovanni Cantoni

    Myslím, že je veľmi užitočné, aby sme si tu spoločne povedali niečo, v takom vedeckom duchu, o fenoméne fašizmu. Celkom iste je to problém, ktorý je zaujímavý pre všetkých. Osobitne pre vás. Prišiel som na takúto myšlienku, pretože minulý rok sa v katolíckom denníku v Taliansku objavil silný útok na Slovensko, obviňujúci ho z toho, že Slovensko je fašistickou krajinou. Preto si myslím, že je veľmi žiaduce, aby sa tieto veci vyjasnili. Ide o termín, ktorého používanie je rôznorodejšie, ako by sme si vedeli predstaviť. Súčasne neraz nie je jasný zmysel, v ktorom sa používa. Niekto z vás sa ma pýtal na informácie z môjho života a ja som v krátkosti povedal, že som sa narodil vo fašistickej rodine a značnú časť svojho života som prežil hľadajúc odpoveď na otázku: Čo je to fašizmus?

    Problém možno definovať týmto spôsobom. Jedinú jednoznačnú definíciu fašizmu som našiel len v komunistickej propagande. To znamená, že čo je fašizmus, je jasné len v komunistickej doktríne. V tridsiatych rokoch III. internacionála rozhodla, že pomenuje fašizmom všetko to, čo je akýmkoľvek spôsobom proti komunizmu. Evidentne tento príkaz dňa dosiahol mnohé úspechy. Týmto výrazom označovali mnohé režimy na celej Zemi. Od fašizmu talianskeho, ktorý dal meno tejto propagandistickej skutočnosti, až po posledný africký diktátorský režim. Propagandistický úspech pojmu nám vôbec nepomáha pochopiť tento fenomén. Medzi knihami, ktoré som prečítal v mladosti, bola aj propagandistická kniha od istého Rusa. Vyšla vo vydavateľstve Talianskej komunistickej strany a hovorilo sa v nej o téme fašizmu. Definícia fašizmu vyplývala z postupnosti dialektického materializmu. V tejto knihe ruskej propagandy sa fašizmus definoval ako najvyšší stupeň vývoja kapitalizmu. Uvedomte si, ako ťažko túto definíciu môže aplikovať africký diktátor. Diktátor v krajine, v ktorej neexistuje nielen kapitalizmus, ale ani nijaký priemysel.

    Osud pojmu fašizmus je veľmi podobný osudu pojmu kapitalizmus. Aj vysvetliť pojem kapitalizmus je veľmi ťažké. Našiel som veľmi prefíkanú definíciu istého nemeckého autora z prelomu storočí. Tento nemecký ekonóm píše: „Kapitalizmus je ekonomický život videný očami socialistu.“ Ekonomický život tak ako sa nám predstavuje, to znamená v každej krajine a na každom mieste iný, dokiaľ ešte neexistuje socializmus, sa nazýva kapitalizmom. Čiže je to definícia veľmi polemická a propagandistická, bez definovania obsahu. Keby ste dnes položili ľuďom z talianskeho politického života otázku: Čo je to fašizmus?, nedostali by ste primeranú vedeckú odpoveď. Dostali by ste len odpovede propagandistického charakteru. Predstavte si, že takýto je stav teraz, po 50 rokoch od konca fašizmu. Najväčší historik, ktorý sa v Taliansku zaoberal fašizmom, bol presvedčený antifašista a profesor na univerzite v Jeruzaleme. Renzo de Felice sa nedávno v jednom rozhovore vyjadril, že nacistický fašizmus nikdy neexistoval a je to len čistý výmysel propagandy.

    Kto dal meno tejto propagandistickej skutočnosti? Ako viete meno tejto propagandistickej skutočnosti vychádza z talianskej politickej reality. V mesiacoch, ktoré bezprostredne predchádzali prvej svetovej vojne, prišlo v talianskom socialistickom hnutí k politickému rozdeleniu. Jedna časť talianských socialistov bola za vojnu s Rakúskom, druhá časť za to, aby si Taliansko zachovalo neutralitu. Môžeme povedať, že talianske socialistické hnutie sa rozdelilo na národných socialistov a na socialistov medzinárodných. Národných socialistov viedol starý socialistický vodca Benito Mussolini. Mussolini bol rodený socialista, nikdy neprestal byť socialistom a bol ním aj počas Talianskej socialistickej republiky, ktorá vznikla v severnej časti Talianska v roku 1943. Dôležité je, že socialistické hnutie v Taliansku sa pred začiatkom prvej svetovej vojny rozdelilo na dva prúdy. Na konci prvej svetovej vojny v Taliansku, ako aj v iných európskych krajinách, ako napríklad Nemecko, vznikajú socialistické vzbury, podnecované medzinárodnými socialistami a komunistami. V tomto období pretrvávajú spory medzi dvoma socialistickými prúdmi. Zo strachu, že sa môže stať to, čo sa stalo v Rusku, spojili sa liberáli a katolíci s národnými socialistami Mussoliniho, aby boli proti komunistom.

    Nešlo tu o spojenie na ideologickom základe, ale o spojenie praktické, ktoré malo zabrániť víťazstvu komunizmu. Mussolini napísal, že skutok predbehol idey. Táto veta je kľúčom k pochopeniu fašizmu. Je to výraz, ktorý nám umožňuje zostrojiť takýto model: Vždy, keď v nejakom národe hrozí nebezpečenstvo komunizmu, všetci tí, ktorí nie sú komunisti, sa zjednotia, aby čelili tomuto nebezpečenstvu. Nezjednotia sa preto, že by rovnako rozmýšľali, ale preto, že majú spoločného nepriateľa. Pretože to je nepriateľ, pred ktorým majú všetci rovnaký strach. Tento typ politického fenoménu nevzniká na základe jednej ideológie, ale preto, aby bol reakciou na historickú nevyhnutnosť. Zoči-voči možnosti víťazstva komunizmu, vzniká v istej sociálnej skupine istá reakcia.

    pokracovanie na linku
    http://www.narmyslenka.cz/view.php?cisloclanku=2012010038

Pridaj komentár