Geopolitický komentár k ukrajinskej kríze

Možno ste počuli meno George Friedman, je to americký analytik, podporujúci zachovanie globálnej hegemónie USA. Okrem toho, že je riaditeľom analytickej a konzultačnej firmy Stratfor, ktorá má veľmi dobré kontakty na US government, bol spolu s predstaviteľmi USA a NATO jednou z hlavných osobností, ktoré prezentovali na poslednej bezpečnostnej konferencii GLOBSEC 2014 svoje názory. Takže vyhlásiť Friedmana za prívrženca Ruska sa asi nedá.

V poslednom rozhovore pre ruský denník Kommersant sa otvorene vyjadril, že celá ukrajinská kríza bola animovaná diplomaciou USA za účelom dosadiť proamerickú vládu a s využitím tzv. mimovládok platených USA. Neokonzervatívci reprezentovaní hlavne ľuďmi z bývalého thin tanku PNAC, medzi ktorých sa ráta aj Friedman a V.Nuland Ukrajinu považujú za nástupný priestor pre kontrolu a prípadnú destabilizáciu Ruska. Krym je z geopolitického hľadiska kľúčový pre kontrolu regiónu až po Strednú Áziu a Blízky východ a je viac ako pravdepodobné, že hral v prípravách na americké prevzatie vplyvu na Ukrajine najdôležitejší význam (http://www.blogovisko.sk/krymskym-spindoctorom-ide-karta.html)

Zdroje americkej geopolitiky vychádzajú z klasickej MacKinderovej teórie a podľa nej je USA, ako tzv morská veľmoc povinná sa starať o kontrolu morských obchodných trás, ak si chce zachovať status globálnej veľmoci. S tým súvisí starostlivosť o námorníctvo. Len pre porovnanie, Amerika má okolo 290 plavidiel v zostave US Navy, všetky schopné operačného nasadenie hocikde na Zemi. Rusi sa im ani zďaleka rovnať nemôžu, majú síce 270 plavidiel, ale len 45 ich je schopných nasadenia. Hlavným protivníkom podľa MacKindera je krajina, ktorá kontroluje Heartland, územie v Eurázii s prirodzeným vplyvom na všetky krajiny svetového ostrova. A to je Rusko.

Samozrejme teória zo začiatku 20.storočia dnes už neplatí presne v rovnakých intenciách ako v minulosti, jadro však zostáva. V čom vidím rozdiel ja, je financovanie aktivít morskej veľmoci a ojedinelá úloha dolára ako rezervnej a obchodnej meny. V skutočnosti je dnes financovanie prosperity a životnej úrovne USA realizované predajom dolára, kde predaj surovín za doláre slúži ako hlavný argument prečo používať dolár v obchodných transakciách (oil money). Preferencia dolára v koši rezervných mien zase úzko súvisí so schopnosťou USA presadzovať svoje globálne záujmy a tým aj stabilitu meny. Na kontrolu kľúčových oblasti sveta a pre operatívnosť zásahov Amerika vytvára sieť základni s čím zase súvisí potreba financovania. Ak by stratili kontrolu nad obchodom a zároveň by nemohli v kľúčových bodoch zemegule presadzovať svoj záujem, ochladol by dopyt po doláre a tým by USA stratili schopnosť spreadovat infláciu do celého sveta. Treba si uvedomiť, že podobné obmedzenie Čína alebo Rusko nemajú. Ich zbrojenie je financované z prebytkov rozpočtu a Čína dnes už je na druhom mieste na svete.

Z toho jasne vyplýva, že ktokoľvek má schopnosť ohroziť zavedený poriadok pri obchodovaní so surovinami, musí počítať s reakciou USA. Čína to zatiaľ nie je, keďže jej armáda sa americkej nemôže rovnať, jej obchodné trasy kontroluje USA a príliš veľká viazanosť rezerv Číny na americké dlhopisy (skoro 2bilióny z celkových rezerv 4bilióny dolárov) jej zväzuje ruky. Dnes je takouto krajinou len Rusko, ktoré má prebytok strategických surovín, jeho unikátna poloha a rozloha mu umožňuje obchodovať s hlavnými zákazníkmi bez akéhokoľvek vplyvu USA a v neposlednom rade má aj armádu, ktorá jediná je schopná odolať aspoň prvému úderu USA.

Prakticky jediným externým vplyvom USA je kontrola finančného investičného trhu. Sankcie a obmedzovanie prístupu Ruska k financiám sú zbraňou, ktorú je možné použiť len raz. Ak to krajina prežije a ukončí angažovanosť na svetovom finančnom trhu, nájde si nové alternatívy, potom končí aj tento vplyv USA a zbraň stráca účinnosť. To sa práve v týchto chvíľach deje. Zdá sa, že Rusko napriek ťažkým úderom sankcií vydrží a cez vytváranie skupiny BRICS s vlastnými finančnými nástrojmi, cez swapové linky Ruska s obchodnými partnermi, cez vytvorenie ekvivalentu SWIFT a vlastných ratingových agentúr apod. sa Rusko skutočne dostáva na paralelný finančný trh nezávislý od amerických manipulácií.

Nie je to novinka. Snahy dostať Rusko pod kontrolu začali hneď po skončení studenej vojny a za čias Jeľcina sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Krajina vyvážala za nízke ceny v dolároch, ovládali ju oligarchovia a mafia. Z toho obdobia pochádza slávna veta M.Albright, že Sibír je príliš veľká a bohatá aby patrila jednej krajine. Ovšem nástup Putina tieto snahy USA spomalil. Amerika však naďalej investuje do procesu kontroly a destabilizácie v Rusku hlavne cez mimovládne organizácie. Časopis Forbes zverejnil, že za štyri mesiace roku 2012 prišlo na účty 654 ruských mimovládok 28,3 miliardy rubľov, čo bola skoro miliarda dolárov v tej dobe. Vo vonkajšej politike pokračuje približovanie sa NATO k ruským hraniciam a postupne uzatváranie obruče okolo hrdla Ruska. Už v roku 2008 chcel G.Bush presadiť prijatie Ukrajiny, Gruzínska a Moldavska do NATO, čím by sa otvorila cesta k pripojeniu aj ďalších stredoázijských krajín a tým by sa dokončilo obkľúčenie Ruska z juhu. Tieto plány však neprešli cez odpor Nemecka a Francúzska, ktoré v tom čase ešte mali schopnosť autonómneho konania.

Ukrajina je podľa mňa výsledkom poznania USA, že Rusko zosilnelo už príliš. Okrem toho je tu snaha pritiahnuť ekonomicky Európu cez zmluvu TTIP bližšie k USA a významný je aj rastúci podiel európskeho obchodu s Ruskom, čo je pre geopolitické záujmy USA neprijateľné. To sa týka hlavne Nemecka, kde v roku 2014 malo v Rusku svoje záujmy okolo 6000 firiem. Tieto pohyby a zmeny sa z hľadiska USA veľmi efektívne prerušili resp. mali prerušiť práve ovládnutím Ukrajiny, prerušením dodávok ruských surovín a pokiaľ by USA ovládli Krym, začal by proces vytláčania Ruska z celej oblasti.

To sú klasické závery geopolitiky. Rusi to samozrejme vedia, amerických autorov často spomína hlavne Lavrov, ale aj Putin a iní politici. Američania to vedia tiež, nakoniec známa je kontroverzia a vzrušená debata okolo záverov Johna Maersheimera uverejnených v časopise Foreign Affairs a kde tento doyen americkej geopolitiky k ukrajinskej kríze ukázal, že pôvodcom chaosu a vína na udalostiach je na strane USA. Rusko len reaguje na kroky Ameriky. Inak veľmi zaujímavý a logicky článok, ktorý si vzhľadom na veľmi vysoký kredit autora nedovolili odmietnuť a John Maersheimer aj v následnej otvorenej diskusii na stránkach časopisu prejavil veľmi konzistentné a logické odpovede na námietky oponentov.

Chcel by som pripomenúť, že tento názor nie je protiamerický, účelom týchto úvah je nájsť postoj, ktorý by umožňoval vyhodnotiť postavenie Európy, resp. Slovenska vo svete. Zdá sa, že slávna veta V.Nuland „Fuck the EÚ“ vyjadruje postoj USA k Európe ako ku skupine krajín, na ktoré netreba brat ohľad a využiť ich na geopolitické ciele USA. Možno viete aké heslo platilo pri založení NATO: „To keep the Americans in, the Russians out and the Germans down„. Nemyslím, že by sa odvtedy niečo zmenilo. NATO je vojenský geopolitický nástroj USA s jediným reálnym protivníkom Ruskom. Európske štáty sú len štatistami. Najlepšie vidno vzťah USA a Európy počas súčasnej krízy voči Rusku, keď Obama na stretnutí CEOs poriadanom The Wall Street Journal prehlásil, že síce Európa sankciami trpí, ale že je to nutné. Avšak rusko-americký obchod sa nijako významne nezmenil (medziročne sa zdvihol o 7%, čo je však v rámci štatistickej odchýlky).

Aj keď viem, že v súčasnosti nie je vôľa na strane politikov, myslím, že cesta k výhodnej politike pre Európu je konať nezávisle od záujmov USA a v prospech Európy. Rovnako by mala fungovať aj bezpečnostná politika kolektívnej obrany Európy. Rusko nie je krajina, ktorá si váži slabých partnerov, pre Európu majú len slová pohŕdania, keďže vidia jej podriadený postoj voči Amerike. Voči Američanom cítia Rusi rešpekt a bolo by veľmi vhodné, keby rovnaký postoj cítili aj voči Európe.

[sociallocker][/sociallocker]

One comment

Pridaj komentár