Hádzali po nás výkalmi, udierali do dverí, aby im vodič otvoril, pľuli na okná

Kamil Bulonis, poľský cestovateľ a bloger, sa podelil o svoje zážitky z útoku imigrantov na autobus. Nie je lepší liek na „Refugees Welcome“ ako priamy kontakt s „Refugees“:

„Jeden a pol hodiny dozadu na rakúsko-talianskej hranici, som na vlastné oči videl davy imigrantov. Pri celej solidarite s tými ľuďmi, ktorí sa nachádzajú v ťažkej životnej situácii musím povedať, že tom čo som videl vyvoláva hrôzu…

Ta ohromná hmota ľudí – odpusťte mi, že to tak napíšem – ale to bola absolútna divočina.. Vulgarizmy, hádzanie fliaš, hlasné pokriky ‚Chceme do Nemecka“ – či Nemci to je nejaký raj?‘

Videl som ako otočili auto nejakej staršej Talianky, vytiahli ju za vlasy z auta a chceli tým autom odísť.

Autobus, v ktorom som sa nachádzal so skupinou sa pokúsili rozhojdať. Hádzali po nás výkalmi, udierali do dverí, aby im vodič otvoril, pľuli na okná… Pýtam sa za akým účelom?! Ako sa tá divočina má asimilovať v Nemecku? Cítil som sa ako na vojne. (…)

Na hraniciach sme stáli tri hodiny, nepodarilo sa nám prejsť. Celá skupina v kordóne polície bola presunutá naspäť do Talianska. Autobus je zmasakrovaný, natretý fekáliami, oškretý, rozbité okná. (?) boli to vo väčšine agresívni dospelí muži.(…)

Ešte včera som ich ľutoval, mal som o nich starosť, dnes keď som ich uvidel, jednoducho sa bojím a teším sa, že môj kraj nie je ich cieľom.(…)

Do EÚ ide niečo patologické, niečo čo sme ešte nemali príležitosť vidieť. (…)

Dodám ešte, že na hranicu došli autá s humanitárnou pomocou – s jedlom a vodou, oni tie autá obyčajne prevracali na strechu.(…)

Cez amplióny im Rakúšania oznámili, že otvorili hranicu, ale oni ničomu nerozumeli. A to bol ten najväčší problém – nikto z tých tisícov ľudí nerozumel po taliansky, anglicky, nemecky, rusky, ani po španielsky. Rátal sa len zákon pästí. Bojovali o súhlas aby mohli prejsť, aj ten súhlas dostali – a ani nerozumeli, že ho majú. Autobus francúzskych turistov vykradli, otvorili batožinový priestor a všetko do minúty ukradli a potom časť vecí povyhadzovali. Ešte nikdy som nič také nevidel, pomáhať treba, ale nie za každú cenu.“

kamil

 

Mariusz Malinowski

5 komentárov

Pridaj komentár