Islam a Západ: demarkačné čiary

V roku 2009 vyšiel v časopise Impulz preklad článku Rogera Scrutona, ktorý presvedčivo ukazuje, že akceptácia islamu, jeho podpora a obhajoba v našej postkresťanskej spoločnosti vedie k deštrukcii a v konečnom dôsledku k strate slobôd, kreativity, k diskriminácii apod. Teda všetko, čo sme dosiahli za posledných dvetisíc rokov, bude stratené

Roger Scruton
Islam a Západ: demarkačné čiary

Čo na našej civilizácii vyvoláva taký odpor a prečo ju musíme brániť
Západ sa dnes ocitol v dlhodobom a prudkom zápase so silami radikálneho islamu. Tento konflikt je nesmierne zložitý, jednak vzhľadom na nepriateľovo odhodlanie, a zároveň, či azda najmä preto, že v Európe a v Amerike sa od vietnamskej vojny odohral obrovský kultúrny posun. Jednoducho povedané, občania západných štátov stratili chuť na vojny v cudzine, stratili nádej na iné ako dočasné víťazstvá a stratili vieru vo svoj spôsob života. Vlastne si už vôbec nie sú istí, čo tento spôsob života od nich žiada.

Zároveň sú konfrontovaní s novým nepriateľom, ktorý je presvedčený, že západný spôsob života je hlboko pochybený a azda dokonca uráža Boha. V ?záchvate zatmenia myslí? umožnili západné spoločnosti nepriateľovi, aby sa zhromaždil v ich strede. Napríklad vo Francúzsku a v Británii a v Holandsku v getách, ktorých vzťahy k okolitému politickému poriadku sú len chabé a prevažne nepriateľské. A v Amerike aj v Európe zároveň narastá túžba po chlácholení protivníka: zvyk verejného pokánia, prijímanie, hoci neochotné, obmedzujúcich výrokov mullahov a čoraz výraznejšie oficiálne odmietanie vlastného kultúrneho a náboženského dedičstva. Pred dvadsiatimi rokmi by bolo nepredstaviteľné, aby arcibiskup z Canterbury verejne hovoril o začlenení islamského náboženského práva (šaríje) do anglického právneho systému. Dnes však mnohí pokladajú takýto postoj za obhájiteľný ďalší krok k mierovému kompromisu. Všetko toto naznačuje, že Západ sa ocitol na pokraji nebezpečného obdobia ústupkov, keď ignorujeme a tlmíme legitímne nároky našej vlastnej kultúry a dedičstva v úsilí dokázať vlastnú mierumilovnosť. Ešte prejde čas, kým pravda dostane možnosť zohrať svoju životne dôležitú rolu pri náprave našich súčasných chýb. To znamená, že dnes je ešte dôležitejšie opakovať pravdu a jasne a objektívne pochopiť, čo je v stávke. Preto mám v úmysle predložiť niektoré najvýznamnejšie črty západného dedičstva, ktoré je potrebné pochopiť a v našej situácii aj brániť. Každá z týchto čŕt vytvára kontrast a azda aj konflikt s tradičnou islamskou víziou spoločnosti a každá hrala zásadnú rolu pri vzniku moderného sveta. Islamská bojachtivosť vychádza z toho, že v tomto svete nenašla bezpečné miesto, a tak sa utieka k normám a hodnotám, ktoré sú so západným spôsobom života v rozpore. To neznamená, že by sme mali charakteristické črty našej civilizácie odmietnuť alebo zavrhnúť, ako to mnohí z nás robia. Naopak, mali by sme ich tým ostražitejšie brániť.

Prvou z týchto čŕt, ktoré mám tu na mysli, je občianstvo. Medzi západnými národmi panuje konsenzus, že zákon sa legitimizuje súhlasom tých, ktorí ho musia poslúchať. Tento súhlas sa rodí v politickom procese, v ktorom každý občan participuje na tvorbe a uplatňovaní zákona. Právo a povinnosť participácie je to, čo myslíme pod pojmom ?občianstvo?, a rozdiel medzi politickými a náboženskými komunitami sa dá zhrnúť výrokom, že politické komunity tvoria občania a náboženské komunity tvoria subjekty, ktoré ?sa odovzdali? (čo je hlavným významom slova islam). Ak chceme vysloviť prostú definíciu dnešného Západu, mali by sme začať týmto konceptom občianstva. Po ňom túžia milióny migrantov putujúcich po svete: po usporiadaní, ktoré ľuďom za ich súhlas poskytuje bezpečnosť a slobodu.
Naproti tomu tradičná islamská spoločnosť vníma zákon ako systém príkazov a odporúčaní, ktoré zakotvil Boh. Tieto edikty sa nedajú meniť, aj keď sa pri ich uplatňovaní v konkrétnych prípadoch dá použiť právna argumentácia. Zákon, ako ho chápe islam, je požiadavka poslušnosti a jej autorom je Boh. To je presný opak konceptu zákona, aký sme zdedili na Západe. Zákon je pre nás zárukou našich slobôd. Jeho autorom nie je Boh, ale človek, ktorý pri tvorbe zákona nasledoval svoje vrodené chápanie spravodlivosti, ktoré je súčasťou človečenstva. Nie je to systém posvätných príkazov, skôr pozostatok ľudských dohôd.

Toto vidia najmä britskí a americkí občania, ktorí majú prospech zo systému common law ? systému, ktorý nezriadila nejaká nadriadená moc, ale vytvorili ho súdy pri úsilí spravodlivo riešiť individuálne konflikty. Západný zákon sa teda budoval ?odspodu? a rovnakým tónom, aký má pre občana, oslovuje aj panovníka. Tvrdí, že zvíťaziť musí spravodlivosť, nie moc. Preto bolo už od stredoveku jasné, že zákon, aj keď jeho zavedenie závisí od panovníka, môže toho istého panovníka zvrhnúť, ak ho ten nerešpektuje.

Ako sa náš zákon rozvíjal, umožnil ?zosúkromnenie? náboženstva a veľkých častí morálky. Pre nás je napríklad zákon trestajúci neveru nielen absurdný, ale aj utláčajúci. Nesúhlasíme s neverou, ale sme toho názoru, že zákon nemá hriech trestať len preto, že je to hriech. Zato šaríja nerozlišuje medzi morálkou a zákonom. Jedno i druhé vychádza z Boha a majú to vymáhať náboženské autority poslušné zjavenej Božej vôli. Do istej miery zmierňuje prísnosť takéhoto usporiadania tradícia, ktorá umožňuje pri rozsudkoch podľa svätého zákona nielen príkazy, ale aj odporúčania. Ale šaríja aj tak neponecháva miesto pre ?zosúkromnenie? morálnych, a už vôbec nie náboženských aspektov života.

Samozrejme, väčšina moslimov pod šaríjou nežije. Len tu a tam ? napríklad v Iráne, Saudskej Arábii a v Afganistane ? vidieť pokusy o jej nastolenie. Inde boli prijaté západné kódexy občianskeho a trestného zákona podľa tradície, ktorú začiatkom devätnásteho storočia začala Otomanská ríša. Ale toto uznanie, ktoré islamské štáty prejavili západnej civilizácii, má isté riziká. Nevyhnutne vyvoláva myšlienku, že zákon sekulárnych mocností nie je v skutočnosti zákonom, že nemá skutočnú autoritu a dokonca je v istom zmysle bohorúhačský. Sayyid Qutb, bývalý líder Moslimského bratstva, tvrdil vo svojom diele Míľniky presne toto. A rebélia proti sekulárnym mocnostiam sa ľahko ospravedlní, keď sa zákon týchto mocností interpretuje ako uzurpátor suverénnej autority Boha.
Islam od počiatku ťažko prijímal, že ľudstvo potrebuje iný zákon alebo iného panovníka ako tých zjavených v Koráne. Preto vznikla veľká schizma po Mohamedovej smrti, ktorá oddelila šiitov od sunitov. Z pohľadu sekulárnej vlády rieši otázky legitímneho následníctva (ako tie, ktoré odcudzili spomínané dve skupiny) tá ústava, ktorá riadi každodenné fungovanie zákona. To značí, že sú v konečnom dôsledku vecou ľudskej dohody. Ale komunita, ktorá je presvedčená, že jej vládne Boh a svoju vôľu jej oznámil prostredníctvom svojho posla, má po smrti posla veľký problém: Kto a ako nastúpi po ňom? Skutočnosť, že vládcovia v islamských komunitách majú nadpriemernú pravdepodobnosť smrti pri atentáte má tiež s touto otázkou istú súvislosť. Napríklad istanbulskí sultáni sa obklopili telesnou strážou janičiarov, ktorú si vyberali spomedzi kresťanských poddaných, lebo neverili, že by nejaký moslim nevyužil príležitosť napraviť urážku Boha, akú predstavuje osoba ľudského vládcu. Aj Korán sa k tomu vyjadruje ? v 3. súre, 64. verši, keď prikazuje židom a kresťanom, aby spomedzi seba nevyberali nijaké božstvo okrem jediného Boha a nijakých pánov (ârbâbân).
Skrátka, občianstvo a sekulárny zákon kráčajú ruka v ruke. Všetci sme účastníkmi procesu tvorby zákonov, a tak sa môžeme pokladať za slobodných občanov, ktorých práva treba rešpektovať a ktorých súkromný život nie je vecou nikoho iného. Vďaka tomu mohlo v západných spoločnostiach nastúpiť ?zosúkromnenie? náboženstva a mohli sa rozvinúť politické usporiadania, v ktorých sú povinnosti občanov prednejšie pred náboženskými zábranami. Ako je to možné, je hlbokou a náročnou otázkou politickej teórie. To, že to možné je, je skutočnosť, ktorej nepopierateľným dôkazom je západná civilizácia.

Toto ma privádza k druhej črte, ktorú pokladám za základ európskej civilizácie: k národnosti. Žiadne politické usporiadanie nedosiahne stabilitu, ak sa nemôže oprieť o spoločnú lojalitu, o ?prvú osobu množného čísla?, ktorá vyčlení tých, čo sa delia o výhody a bremená občianstva, od tých, ktorí sú mimo nich. V čase vojny je táto potreba spoločnej lojality jasná, no potrebná je aj v mieri, ak majú ľudia pokladať svoje občianstvo za čosi, čo definuje ich verejné povinnosti. Národná lojalita odsúva nabok lojalitu k rodine, ku kmeňu a k viere a pred občana kladie ako objekt jeho vlasteneckých citov nie osobu či skupinu, lež krajinu. Táto krajina je definovaná územím, históriou, kultúrou a zákonom, vďaka ktorému je územie naše. Národnosť sa skladá z pôdy a z narácie o jej vlastníctve.

Táto podoba územnej lojality umožnila ľuďom v západných demokraciách jestvovať bok po boku a rešpektovať občianske práva druhých aj napriek radikálnym odlišnostiam vo viere a bez rodinných, príbuzenských alebo dlhodobých miestno-zvykových pút tak, že medzi nimi udržala solidaritu. Takáto národná lojalita nie je známa všade na svete a rozhodne nie na miestach, kde sú korene islamistov. Ľudia občas uvádzajú Somálsko ako príklad ?zlyhania štátu?, lebo nemá centrálnu vládu schopnú rozhodovať v mene ľudu ako celku či nastoliť právny poriadok. Lenže skutočným problémom Somálska je to, že jeho štát nezlyhal ? zlyhal jeho národ. Nikdy sa tam nevyvinula sekulárna, územná a zákonná lojalita, ktorá krajine umožní pretvoriť sa na národný štát a nezostať len agregátom navzájom si konkurujúcich kmeňov a rodín.

To isté sa dá povedať o mnohých iných miestach, odkiaľ prichádzajú islamisti. Ako vidíme na Pakistane, fungujú tieto krajiny ako štáty, ako národy často zlyhávajú. Nepodarilo sa im vytvoriť ten typ územnej lojality, aký umožní ľuďom rozličného vyznania, rozličného príbuzenstva a rozličných kmeňov pokojne žiť bok po boku, a navyše aj bok po boku bojovať za spoločnú domovinu. Nedávna história týchto krajín v nás môže vyvolať otázku, či neexistuje skutočný a hlboký konflikt medzi islamským vnímaním komunity a medzi koncepciami, z ktorých vychádza naša myšlienka národnej vlády. Možno je národný štát v skutočnosti antiislamská idea.

Tento postreh vystihuje dnešný Stredný východ, kde vidieť pozostatky veľkej islamskej ríše rozdelenej na národné štáty. Okrem hŕstky výnimiek je toto rozdelenie výsledkom hraníc nakreslených západnými mocnosťami, najmä Britániou a Francúzskom v Sykesovej-Picotovej dohode z roku 1916. Nemalo by nás preto prekvapovať, že Irak má ako národný štát takú pestrú históriu, keďže bol štátom len sporadicky a nikdy nebol národom. Azda sa Kurdi, suniti a šiiti v Iraku napokon začnú nazývať Iračanmi. Ale táto národná identita bude pravdepodobne krehká a rozpadavá a v hocijakom konflikte sa skupiny identifikujú v opozícii jedna k druhej. Zrejme len Kurdi si zatiaľ rozvinuli skutočnú národnú identitu a je to identita v opozícii k štátu, do ktorého sú začlenení. Pokiaľ ide o šiitov, ich prevládajúcou lojalitou je tá náboženská a v ťažkých časoch sa utiekajú k svojmu vzoru, k domovine šiitskeho islamu v Iráne.

Je pravda, že nie všetky národné štáty vykrojené z pozostatkov Otomanskej ríše sú rovnako arbitrárne ako Irak. Turecko, ktoré sa zachránilo ako zvyšok ríše, sa úspešne pretvorilo na národný štát ? hoci nie bez vyhnania a masakrovania mnohých netureckých menšín. Libanon a Egypt majú istú kvázinárodnú identitu pod ochranou západu už od polovice devätnásteho storočia. A, samozrejme, Izrael si vytvoril skrz-naskrz západnú podobu národnej vlády na území, ktoré je presne preto predmetom sporov. Tieto príklady však nezmierňujú podozrenie, že islam neprechováva priateľstvo k idei národnej lojality a v kríze sa obracia skôr k duchovnému než národnému zväzku.
Vezmime si Turecko. Atatürk vytvoril turecký národný štát tým, že nastolil sekulárnu ústavu, prijal sekulárny právny systém na základe francúzskeho a belgického vzoru, zakázal islamské odievanie, vyhnal tradičných vykladačov islamského zákona (ulema) z verejných pôsobísk, zakázal polygamiu a vykorenil z turečtiny arabské slová, ako aj prijal latinku, a tým odrezal jazyk od jeho kultúrnych predchodcov. Výsledkom týchto revolučných zmien bolo, že sa mu podarilo zatlačiť do podzemia konflikt medzi islamom a sekulárnym štátom a dlho sa zdalo, že dosiahol stabilný kompromis. Teraz však konflikt znovu vybuchuje: sekularisti sa pokúsili postaviť mimo zákona vládnucu islamskú stranu AKP, jednoznačnú víťazku volieb, a vláda sa pokúsila zapliesť vedúcich sekularistov do teroristického súdneho procesu pochybnej legálnosti.

Iným príkladom je Libanon. Ten vďačí za výnimočný status v arabskom svete svojej niekdajšej kresťanskej väčšine a dlhodobému spojenectvu maronitov a drúzov proti otomanskému sultánovi. Jeho súčasnú krehkosť majú do značnej miery na svedomí islamisti z Hizballáhu, ktorí sa spojili s Iránom a Sýriou a odmietajú Libanon ako národnú entitu hodnej lojality. Aj Egypt ako národný štát prežil len preto, že podnikol radikálne opatrenia proti Moslimskému bratstvu a oprel sa o právne a politické dedičstvo, ktoré by jeho moslimská populácia v slobodnom hlasovaní pravdepodobne odmietla ? ale prijali by ho koptskí kresťania, ktorí sú v menšine. Čo sa týka Izraela, jeho susedia ho odsúdili na život v permanentnom obliehaní.
Treťou základnou črtou západnej civilizácie je kresťanstvo. Nepochybujem, že práve dlhé storočia dominancie kresťanstva v Európe položili základy národnej lojality vyvýšenej nad lojalitu voči viere a rodine, teda lojality, na ktorej sa dá založiť sekulárna jurisdikcia a občianske usporiadanie. Možno vyznieva paradoxne, ak za rozvojom sekulárnej vlády identifikujeme ako hnaciu silu náboženstvo. Ale nemali by sme zabudnúť na zvláštne okolnosti vstupu kresťanstva do sveta. Židia v Judei v prvom storočí boli uzavretou komunitou, zviazanou sieťou náboženských legalizmov, no žili pod vládou Ríma a zákona, ktorý sa neodvolával na žiadneho boha a ponúkal ideál občianstva, na ktoré mohol ašpirovať každý slobodný človek v ríši.
Ježiš sa ocitol v konflikte s legalizmami svojich židovských spolubratov a jeho učenie sympatizovalo s ideou sekulárnej vlády. Spomeňme si na jeho slávne slová z podobenstva o daňovom peniaze: ?Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.? Po jeho smrti formoval kresťanskú vieru Pavol, v komunitách v rámci Rímskej ríše, ktoré chceli iba slobodu pre svoje uctievanie a nespochybňovali sekulárne mocnosti. Táto idea dvojitej lojality pokračovala aj po Konštantínovi a prijal ju pápež Gelasius I. v piatom storočí vo svojej doktríne o dvoch mečoch daných ľudstvu, aby mu vládli: jeden meč vládne politike, druhý duši jednotlivca. Práve to, že raná cirkev takto odobrila sekulárny zákon, podmienilo ďalší vývoj v Európe, od reformácie po osvietenstvo až po čisto teritoriálny zákon, ktorý dnes na Západe prevláda.

Počas raných storočí islamu sa rozliční filozofi pokúsili rozvinúť teóriu dokonalého štátu, no náboženstvo bolo vždy jej centrálnym bodom. V 10. storočí sa al-Fârâbî pokúsil dokonca preložiť platónsku republiku do islamských termínov a prorok v nej mal byť kráľom-filozofom. Keď sa tieto debaty skončili, a to bolo v čase Ibn Taymiyyu v 14. storočí, bolo jasné, že islam sa rozhodne obrátil chrbtom k sekulárnej vláde, takže nebude schopný rozvinúť nič podobné národnej oddanosti, ktorá je v protiklade k oddanosti náboženskej. Najvýznamnejší obhajca arabského nacionalizmu v nedávnom období, Michel Aflaq, vlastne ani nebol moslim, skôr grécky ortodoxný kresťan, ktorý sa narodil v Sýrii, študoval vo Francúzsku a zomrel v Iraku ? rozčarovaný stranou Baath, ktorú pomáhal zakladať. Ak sa v nedávnom období v moslimskom svete objavila nejaká oddanosť národu, je to vždy navzdory islamu, nie vďaka nemu. A nemalo by nás prekvapovať, že je to vždy veľmi krehká a trieštivá oddanosť, ako sme si všimli pri palestínskych pokusoch o národnú súdržnosť aj v búrlivej histórii Pakistanu.

Kresťanstvo sa niekedy charakterizuje ako syntéza židovskej metafyziky a gréckych ideí o politickej slobode. Je v tom nepochybne zrnko pravdy vzhľadom na historický kontext jeho vzniku. A azda práve grécky vklad do kresťanstva zodpovedá za štvrtú zo základných čŕt, ktorú pokladám za dôležitú, keď hovorím o západnej konfrontácii s islamom ? a touto črtou je irónia. Už v židovskej Biblii je prítomný náznak irónie, ktorý ešte rozvinul Talmud. Ale celkom nová irónia je prítomná v Ježišových výrokoch a podobenstvách ? irónia, ktorá sa prizerá ľudskému bláznovstvu a ukazuje nám, ako s ním žiť. Príkladom takéhoto Ježišovho výroku je prípad ženy pristihnutej pri cudzoložstve. ?Kto je bez viny,? hovorí, ?nech prvý hodí kameňom.? Inými slovami ? prestaňte, vari ste to, čo urobila, nechceli nikdy tiež urobiť, a teda ste to už v srdciach neurobili? Niekto tvrdí, že tento príbeh bol vložený až dodatočne ? ako jeden z mnohých vymyslený ranými kresťanmi z klenotnice zdedenej múdrosti pripísanej Ježišovi po jeho smrti. Ak je to pravda, aj to potvrdzuje, že kresťanské náboženstvo prijalo iróniu na významné miesto vo svojom posolstve. Túto iróniu majú aj veľkí súfijskí básnici, najmä Rúmí a Háfiz, ale zdá sa, že je prakticky neznáma v školách islamu, ktoré formujú duše islamistov. Ich náboženstvo odmieta vidieť samo seba zvonku, neznesie kritiku a už vôbec nie smiech ? a to sme nie tak dávno sami videli.

Najvýraznejšie to vidieť práve v záležitosti, ktorá podnietila Ježišov ironický výrok. Smrť ukameňovaním sa ešte stále oficiálne schvaľuje v mnohých častiach moslimského sveta ako trest za neveru a v mnohých islamských komunitách sa k ženám, len čo vykročia za hranice, ktoré im načrtli muži, správajú ako k prostitútkam. Téma sexu, o ktorej sa bez istej irónie nedá užitočne debatovať, sa stala medzi moslimami bolestným námetom, najmä keď sa konfrontuje, čo je nevyhnutné, s laxnou morálkou a zmätkom libida v západných spoločnostiach. Mullahovia nie sú schopní uvažovať o ženách ako o sexuálnych bytostiach a zároveň nie sú dlho schopní myslieť pri nich na nič iné. Výsledkom je, že medzi moslimskými komunitami v západných mestách sa vyvinulo obrovské napätie, keď sa mladí muži tešia z okolitej slobody a mladé ženy, ak urobia to isté, sú ukrývané a často sú terorizované.
Nebohý Richard Rorty chápal iróniu ako stav mysle dôverne spätý s postmoderným svetonázorom (1). Ako ústup od posudzovania, ktorý sa však usiluje o istý konsenzus, o spoločnú zhodu na neposudzovaní. Mne sa však zdá, že irónia, hoci infikuje náš stav mysle, sa lepšie chápe ako cnosť, ako dispozícia usilujúca sa o isté praktické naplnenie a morálny úspech. Ak by som sa mal túto cnosť pokúsiť definovať, opísal by som ju ako zvyk rozpoznávať inakosť všetkého, ešte aj seba. Nech ste už o správnosti svojich skutkov a pravdivosti svojich názorov akokoľvek presvedčení, pozerajte sa na ne ako na činy a názory niekoho iného, a podľa toho ich upravte. Takto definovaná irónia je odlišná od sarkazmu. Je to spôsob prijímania, nie odmietania. A je obojsmerná: prostredníctvom irónie sa učím prijímať iných, na ktorých obraciam svoj pohľad, a aj seba, toho, kto sa pozerá. Bez urážky voči Rortymu, ale irónia nie je bez posudzovania. Ona len uznáva, že ten, kto posudzuje, je tiež posudzovaný, a to sám sebou.

Irónia je spätá s piatou významnou črtou západnej civilizácie: sebakritikou. Je našou druhou prirodzenosťou vždy, keď niečo tvrdíme, nechať hovoriť aj oponenta. Diskusná metóda usudzovania je predpísaná aj naším zákonom, našimi formami vzdelávania a politickým systémom, ktorý sme vybudovali, aby presadzoval naše záujmy a riešil naše konflikty. Spomeňme si na hlasných kritikov západnej civilizácie, akých predstavujú nebohý Edward Said a všadeprítomný Noam Chomsky. Said rečnil veľmi nekompromisne a často až zlostne v mene islamského sveta proti tomu, čo považoval za pretrvávajúci západný imperializmus. Výsledkom bolo, že dostal prestížne miesto na vedúcej univerzite a nespočetné príležitosti na verejný prejav v Amerike a celom západnom svete. U Chomského je to v podstate rovnaké. Zvyk odmeňovať našich kritikov je podľa mňa jedinečnou črtou západnej civilizácie. Jediný problém spočíva v tom, že na našich univerzitách zašli veci tak ďaleko, že sa už neodmeňuje nik iný. Odmeny sa rozdeľujú v ľavej časti politického spektra, pretože to podporuje prevládajúcu ilúziu tých, ktorí ich udeľujú: že sebakritika nám prinesie bezpečie a že všetky hrozby vychádzajú od nás samých a z našej túžby brániť to, čo máme.

Tento zvyk sebakritiky vytvoril ďalšiu zásadnú črtu západnej civilizácie ? zastúpenie. My na Západe a najmä v anglicky hovoriacich krajinách sme dedičmi dlhého zvyku slobodného združovania, takže sa združujeme do klubov, firiem, nátlakových skupín a vzdelávacích nadácií. Tento duch združovania uľahčil jedinečný výhonok anglického common law ? podiel na majetku a zákon o trustoch. Vďaka nemu môžu ľudia združovať aj svoje prostriedky a spravovať ich bez toho, aby žiadali povolenie vyššej autority.
Zvyk združovania kráča ruka v ruke s tradíciou zastúpenia. Keď vytvoríme klub alebo spoločnosť, čo verejne vystupuje, máme vo zvyku poveriť jeho zastúpením funkcionárov. Rozhodnutia týchto funkcionárov sú pre všetkých členov záväzné a tí ich nemôžu odmietnuť, iba ak by vystúpili z klubu. Takto môže jedinec hovoriť za celú skupinu a žiadať, aby prijímala rozhodnutia urobené v jej mene. Neberieme to ako niečo čudné a výsledok mnohorako ovplyvnil politické, vzdelávacie, ekonomické aj voľnočasové inštitúcie v našej spoločnosti. Okrem toho ovplyvnil vládu našich náboženských inštitúcií, katolíckych aj protestantských. Práve medzi protestantskými teológmi v 19. storočí sa prvý raz plne rozvinula teória korporácie ako morálna idea. Vieme, že hierarchia našej cirkvi, či už je baptistická, episkopálna alebo katolícka, má moc rozhodovať v našom mene a môže vstupovať do dialógu s inštitúciami v iných častiach sveta, aby zabezpečila priestor, ktorý si žiadame na uctievanie.

Združovanie má však v tradičných islamských spoločnostiach veľmi odlišnú podobu. Kluby a spoločnosti inak neznámych ľudí sú tam zriedkavé a hlavnou sociálnou jednotkou nie je voľné združenie, ale rodina. Šaríja nemá rozvinutý právny rámec pre firmy a Malise Ruthven, ako aj iní argumentujú, že koncept právnickej osoby nemá v šaríji ekvivalent (2). To platí aj o iných formách združovania. Napríklad charitatívne spolky sa organizujú inak ako na Západe: nie ako majetok, ktorý sa spravuje v prospech oprávnených osôb, ale ako majetok, ktorý bol nábožensky ?obstavený? (waqf). Výsledkom je, že všetky verejné entity, vrátane škôl a nemocníc, sa pokladajú za podriadené mešite a ovládajú ich náboženské zásady. A sama mešita tiež nie je právnickou osobou, ba vlastne nejestvuje žiadna entita, ktorá by sa mohla nazvať ?mešita? v rovnakom zmysle, ako my označujeme cirkev ? teda ako entita, ktorej rozhodnutia sú záväzné pre všetkých jej členov, ktorá v ich mene môže vyjednávať a ktorá môže byť za svoje neprávosti a priestupky braná na zodpovednosť.

Výsledkom tejto dlhej tradície združovania len pod egidou mešity alebo rodiny je to, že islamským komunitám chýba pojem hovorcu (3). Keď sa medzi moslimskými komunitami na Západe a spoločnosťou okolo nich rozhoria vážne konflikty, je pre nás ťažké, ak nie priam nemožné, vyjednávať s moslimskou komunitou, lebo niet nikoho, kto by za ňu hovoril či sa od nej odvážil vyžadovať plnenie nejakého rozhodnutia. Ak sa náhodou niekto nájde, jednotliví členovia moslimskej komunity majú pocit, že jeho rozhodnutia môžu alebo nemusia prijať. Rovnaký problém je v Afganistane, Pakistane a v iných krajinách s radikalizovanou moslimskou populáciou. Keď sa niekto pokúsi hovoriť za rebelujúcu skupinu, veľmi často je to jeho vlastná iniciatíva a nepredchádza jej proces, ktorý by jeho funkciu legitimizoval. Je dosť možné, že ak dospeje k riešeniu problému, bude zavraždený alebo vyhnaný radikálnymi členmi skupiny, za ktorú sa odvážil hovoriť.

To ma opäť vedie k úvahe o občianstve. Významný dôvod stability a pokojamilovnosti spoločností založených na občianstve je ten, že jednotlivci v takýchto spoločnostiach sú plne chránení svojimi právami. Sú oddelení od svojich susedov vo sférach súkromných, kde rozhodujú len sami. Výsledkom je spoločnosť, kde občania môžu zakladať dobré vzťahy a zdieľať oddanosť nejakej veci aj s neznámymi. Človek nemusí poznať spoluobčana, aby mohol voči nemu uplatniť svoje práva alebo povinnosti. Ba to, že ho nepozná, nič nemení na skutočnosti, že obaja sú pripravení zomrieť za územie, na ktorom žijú, a za zákony, pod ktorými žijú. Táto pozoruhodná črta národných štátov vychádza zo zvykov, o ktorých som hovoril: sebakritika, zastúpenie a korporatívny život. A to sú zvyky, ktoré sa v tradičných islamských spoločnostiach nenachádzajú. Islamské hnutia svojim prívržencom nesľubujú občianstvo, ale ?bratstvo? ? ikhwân ? ako niečo omnoho srdečnejšie, bližšie a metafyzicky uspokojujúcejšie.

Lenže čím je vzťah srdečnejší a bližší, tým menej sa dá šíriť. Bratstvo je selektívne a exkluzívne. Nemôže sa rozšíriť veľmi ďaleko, aby sa nevystavilo náhlemu a násilnému odmietaniu. Preto hovorí arabské príslovie: ?Ja a môj brat proti môjmu bratrancovi, ja a môj bratranec proti svetu.? Združenie bratov nie je nová entita, korporácia, ktorá by mohla za svojich členov vyjednávať. Zostáva v podstate plurálom ? vlastne ikhwân je jednoducho plurál slova akh, ?brat?, a označuje združenie rovnako mysliacich ľudí, ktorých spojil spoločný záväzok, nie inštitúciu, ktorá si nad nimi môže uplatniť suverenitu. Má to významné politické dôsledky. Napríklad keď Anwar Sadat, nástupca po Násirovi v úrade egyptského prezidenta, vyčlenil v parlamente kreslá pre Moslimské bratstvo, okamžite ich obsadili tí, ktorých odobril prezident, no Bratstvo ich odvrhlo a pokračovalo v násilí, ktoré vyvrcholilo Sadatovým zavraždením. Jednoducho, bratia si nedajú rozkázať. Konajú spoločne ako rodina ? až kým sa nepohádajú, a potom bojujú.

To ma privádza k poslednému a zásadnému rozdielu medzi západnými a islamskými komunitami. Žijeme v spoločnosti neznámych ľudí, ktorí sa rýchlo združujú a tolerujú navzájom svoje odlišnosti. Ale nie je to spoločnosť bdelej konformnosti. Vyslovuje len málo verejných požiadaviek, ktoré by neboli obsiahnuté v sekulárnom zákone, a umožňuje ľuďom rýchly presun z jednej skupiny do ďalšej, z jedného vzťahu do druhého, z jedného náboženstva, podnikania alebo spôsobu života k druhému, a to všetko pomerne jednoducho. Je nekonečne kreatívna pri vytváraní inštitúcií a združení, ktoré ľuďom umožňujú žiť so svojimi odlišnosťami a bez boja, bez potreby dôvernosti, bratstva či kmeňovej lojality. Netvrdím, že je to dobre, ale tak to je a je to nevyhnutný vedľajší produkt občianstva, aké som opísal.

Vďaka čomu sa dá takto žiť? Je jedna prostá odpoveď: alkohol. To, čo Korán sľubuje v raji, no tu zakazuje, je nevyhnutným mazadlom pre západné dynamo. Vidieť to v Amerike, kde sa na koktailových večierkoch prelamujú ľady medzi cudzincami a koktaily dávajú do pohybu každé veľké zhromaždenie, stimulujú kolektívnu túžbu po rýchlom súhlase medzi ľuďmi, ktorí sa pred chvíľou vôbec nepoznali. Tento zvyk rýchleho súhlasu závisí od mnohých aspektov našej kultúry, no alkohol je ich významnou podmienkou a tí, ktorí tento fenomén študovali, sú v podstate presvedčení, že napriek všetkým daniam, ktoré zaň naša civilizácia zaplatila v podobe alkoholizmu, dopravných nehôd a rozbitých rodín, aj vďaka alkoholu sme v dlhodobom meradle uspeli. Samozrejme, islamské spoločnosti majú vlastné spôsoby, ako vytvárajú letmé združenia: hookah, kaviareň, a tradičný kúpeľ, ktorý tak vychvaľovala lady Mary Wortleyová Montagueová ako miesto vzniku solidarity medzi ženami, čo nemá v kresťanskom svete obdobu. Ale tieto formy združovania sú zároveň vyčleňovaním, pokojnou rezignáciou a cúvnutím od vládnutia. Alkohol má presne opačný efekt: zbližuje neznámych ľudí v stave ovládanej agresie, ľudí schopných a ochotných angažovať sa v hocičom, čo z konverzácie vzíde.

Črty, ktoré som uviedol, nielen vysvetľujú jedinečnosť západnej civilizácie, ale zároveň zodpovedajú za jej úspech pri prekonávaní obrovských zmien, ktoré sa objavili s rozvojom techniky a vedy. Ba ešte aj vysvetľujú politickú stabilitu a demokratický étos národných štátov tejto civilizácie. Tieto črty odlišujú západnú spoločnosť od islamských komunít, v ktorých vyrastajú teroristi. A pomáhajú vysvetliť veľký odpor týchto teroristov, ktorí svojimi morálnymi a náboženskými zdrojmi nevedia poskytnúť alternatívu ľahkosti, s akou občania Európy a Ameriky zvládajú moderný svet.

Ak je to tak, ako by sme mali brániť Západ pred islamským terorizmom? Navrhnem krátku odpoveď. Predovšetkým by sme mali jasne vyjadriť, čo bránime a čo nebránime. Napríklad nebránime naše bohatstvo alebo naše územie, o tie veci ani nejde. Bránime naše politické a kultúrne dedičstvo, stelesnené v siedmich črtách, na ktoré som tu poukázal. Po druhé, mali by sme jasne vyjadriť, že odpor sa nedá prekonať pocitmi viny ani priznaním chyby. Slabosť provokuje, pretože upozorňuje nepriateľa, že vás môže zničiť. A tak by sme sa mali hlásiť k tomu, čo máme, a vyjadrovať naše odhodlanie držať sa toho. Musíme uznať, že teroristu neženie závisť, ale odpor. Závisť je túžba vlastniť to, čo má druhý, odpor je túžba zničiť to. Ako sa dá reagovať na odpor? Toto je ťažká otázka, na ktorú bolo schopných odpovedať veľmi málo lídrov ľudstva. Kresťania však majú šťastie, že zdedili jeden z najväčších pokusov o odpoveď na ňu, ktorého autorom bol Ježiš, čerpajúci z dávnej židovskej tradície, čo sa tiahne až k Tóre, a ktorú podobne vyjadril aj jeho súčasník R. Hillel. Odpor prekonáte, keď mu odpustíte, povedal nám Ježiš. Ponúknuť ducha odpustenia nie je samoobviňovaním, je to dar druhému. A práve tu, zdá sa, sme v posledných desaťročiach poblúdili. Ilúzia, že sme na vine, že musíme priznať naše chyby a spojiť sa s našimi nepriateľmi, nás vystavila ešte odhodlanejšej nenávisti. Pravda je, že nie sme na vine, nenávisť našich nepriateľov je nepodložená a ich nezmieriteľné nepriateľstvo nezaženieme, keď sa budeme kajúcne biť do pŕs.

Žiaľ, táto pravda má jednu nevýhodu. Vytvára zdanie, akoby sme boli bezmocní. Lenže nie sme. Pri našej obrane môžeme čerpať z dvoch zdrojov, jedného verejného a jedného súkromného. Vo verejnej sfére sa môžeme rozhodnúť chrániť to dobré, čo sme zdedili. To znamená nulové ústupky tým, ktorí chcú, aby sme vymenili občianstvo za poddanstvo, národnosť za nábožnosť, sekulárny zákon za šaríju, židovsko-kresťanské dedičstvo za islam, iróniu za vážnosť, sebakritiku za dogmatizmus, zastúpenie za odovzdanie a veselé pitie za prísnu abstinenciu. Budeme pohŕdať všetkými, ktorí žiadajú tieto zmeny, a vyzveme ich, aby žili tam, kde je už politické usporiadanie, aké preferujú, zavedené. A na ich násilie musíme odpovedať akoukoľvek silou, aká je nutná na jeho zadržanie.

V súkromnej sfére by však kresťania mali nasledovať cestu danú Ježišom: mali by triezvo a v duchu odpustenia nazerať na rany, ktorých sa nám dostáva, a mali by vlastným príkladom ukazovať, že tie rany nedosiahnu nič, len diskreditujú toho, kto ich rozdáva. Toto je najťažšie ? ťažko sa to robí, ťažko sa to obhajuje a ťažko sa to odporúča druhým. Ale taká je naša úloha a v boji, v ktorom ide o veľa, nesmieme túto úlohu zanedbať.

Roger Scruton je spisovateľ, filozof a komentátor vecí verejných. V súčasnosti je profesorom na Institute for the Psychological Sciences v Arlingtone, v americkom štáte Virginia. Táto esej je zrevidovanou verziou prednášky, ktorá odznela ako súčasť Programu na ochranu americkej slobody na Ethics and Public Policy Center vo Washingtone, D. C.

Poznámky:
1. Richard Rorty: Contingency, Irony, Solidarity (Cambridge: Cambridge University, 1989). 2. Malise Ruthven: Islam in the World (Oxford: Oxford University, 2000). 3. Významnou výnimkou z tohto pravidla je časť komunity izmaelitov, ktorá našla svojho zástupcu a hovorcu v osobe Agu Chána.

Zdroj : http://www.impulzrevue.sk/article.php?462

Článok vyšiel v zimnom čísle časopisu Azure na prelome rokov 2008 ? 2009. Vychádza s láskavým dovolením Azure a Rogera Scrutona. Preklad Vladislav Galis.

One comment

  • Cnie sa mi po zásadovom liberalizme, ktorý hľadá pravdu, snaží sa o spravodlivosť, bráni práva, ktorý možno s vaším názorom nesúhlasí, no bude brániť vaše právo povedať ho. Tento liberalizmus porazil nacizmus a komunizmus.

    Bol to liberalizmus vašich otcov, ktorého obhajcovia hovorili veci ako:
    Keby mali všetci ľudia okrem jedného nejaký názor a iba jeden človek by mal názor opačný, ľudstvo by nemalo o nič väčšie právo umlčať tohto jedného človeka, než by mal on právo umlčať celé ľudstvo, keby mal na to moc. (John Stuart Mill, 1859)

    Alebo toto:
    Ak má naša ústavná konštelácia nejakú stálicu, je to tá, že žiaden úradník, vysoký ani nízky, nesmie predpisovať, aký má byť správny názor v politike, nacionalizme, náboženstve či v iných oblastiach, kde sú možné rozličné mienky, alebo nútiť občanov vyznávať vieru v tento názor slovami alebo skutkami. Ak existujú nejaké okolnosti, ktoré v tejto veci povoľujú výnimku, momentálne nám žiadne nenapadajú. (sudca Robert Jackson, 1943)

    Či dokonca toto:
    Chcem povedať toto – sekularisti sa mýlia, keď od veriacich žiadajú, aby pred vstupom do verejného života zanechali svoje náboženstvo predo dvermi. Frederick Douglas, Abraham Lincoln, Williams Jennings Bryant, Dorothy Dayová, Martin Luther King – vlastne väčšina veľkých reformátorov v amerických dejinách – všetci títo boli nielenže motivovaní vierou, ale opakovane používali náboženský jazyk na obhajovanie svojej veci. Je teda praktickou absurditou vyžadovať, aby muži a ženy nevnášali do diskusií o verejnej politike svoju „osobnú morálku“. Náš zákon je zo svojej definície kodifikáciou morálky a veľká časť z nej sa zakladá na židovsko-kresťanskej tradícii. (Senátor Barack Obama, 2006)

    Hnacou silou tohto liberalizmu bola skutočná tolerancia, nie tá falošná, ktorá je v skutočnosti iba starou moralistickou netoleranciou s lepším marketingovým tímom, protináboženskými sklonmi a s oveľa väčšou politickou a byrokratickou mocou.

    V dávnych časoch – predtým, než sociálne médiá inštitucionalizovali kedysi právom zavrhovaný „tlak rovesníkov“ a dali mu tichý súhlas – vám rodičia či učitelia (alebo jedni i druhí) dali určité usmernenia, ako zvládať svoje reflexy a orientovať svoje myslenie v slobodnej a otvorenej spoločnosti. (Viem, nie každý mal rodičov zásadových liberálov, ako som mal ja. Ale s tým nič nenarobím.) Zvyčajne sa to stalo vtedy, keď ste sa sťažovali či fňukali nad tým, že ste počuli, videli alebo čítali niečo, čo spochybnilo vaše hlboké presvedčenia alebo vás prinútilo myslieť spôsobom, ktorý bol pre vás nepríjemný či dezorientujúci.

    Hovorili niečo v tomto duchu: „Ferko (alebo ako sa už voláte), jednou z najlepších vecí na živote v slobodnej a otvorenej spoločnosti je to, že nemáš inú možnosť, než chápať ľudí, s ktorými nesúhlasíš, a učiť sa od nich. Je to dobré minimálne zo štyroch dôvodov:
    – Po prvé, ten druhý má možno pravdu, a keď sa s ním pustíš do reči, máš príležitosť sa ju dozvedieť.
    – Po druhé, ten druhý možno nemá pravdu, ale ak sa konfrontuješ s jeho námietkami, naučíš sa viacej oceniť a chápať svoje vlastné presvedčenia a dôvody pre ne.
    – Po tretie, možno máš pravdu ty, a keď sa ten druhý pustí s tebou do reči, má príležitosť stať sa intelektuálne cnostnejším a väčšmi sa s tebou spriateliť, lebo si mu pomohol získať pravdu.
    – Po štvrté, ani jeden z vás možno nemá celú pravdu, ale v rámci dialógu si možno svoje presvedčenia navzájom poopravíte, a dostanete sa tak bližšie nielen k pravde, ale i k sebe navzájom.“

    https://www.postoj.sk/17009/zasadovy-verzus-ustrachany-liberalizmus

    podpisujem vsetkymi desiatimi, presne tohoto zacina byt v nasej spolocnosti zufaly nedostatok

Napísať odpoveď pre Myskin Zrušiť odpoveď