Juraj Draxler: Ako pracuje kaviareň
Kaviareň sa chystá politiku miešať najmä „bojom proti hoaxom“
Tým, ako sa zintenzívňuje politické napätie v očakávaní predčasných volieb, postupne sa mobilizujú aj rôzne sily, ktoré budú do vývoja zasahovať.
Tradičná bratislavská kaviareň je politicky značne oslabená, ale to neznamená, že rôzni ľudia z tohto prostredia nebudú aktívni inak. Do značnej miery sa to bude diať pod rúškom „boja proti hoaxom“ a často to bude úplne priamo financované zo zahraničia.
V skutočnosti to bude len vytvárať zástierku pre iné druhy lží – tie, ktoré nájdeme v „serióznych médiách“ či v správach rôznych politických mimovládok.
Takýchto lží, ak dovolíte krátku analýzu, sú tri druhy:
– Pomocné lži. Ide o taký druh klamstva, kde ak niečo propagujem, tak si k tomu vymyslím nejaký vzor alebo odobrenie, alebo, naopak, niečo podstatné vypustím z kontextu. Napríklad tvrdím, že tak „je to vo vyspelom zahraničí“ aj keď o tom, ako funguje politika či štát inde, v zásade nemám ani šajnu. Kedysi veľmi dávno som v nejakých textoch aj systematicky na takéto klamstvá upozorňoval, ale naozaj to nemá zmysel. Tie klamstvá môžu byť o hocičom, napríklad, keď sa Dzurinda stal ministrom zahraničných vecí, tak komentáror SME Schutz, ktorý mal na to svoj estetický názor, napísal, že inde vo svete sa nestáva, aby bývalý premiér akceptoval takéto nižšie postavenie. Tak som mu verejne okamžite vymenoval rad príkladov, keď sa to vo veľmi nedávnej minulosti stalo, ale zbytočne. Hlavné pomocné lži sa ale, samozrejme, nepoužívajú v takýchto nevinných prípadoch, ale tam, kde sa to hodí v boji, ktorí oni vnímajú ako svätý. Úplne monštrózne to bolo napríklad vtedy, keď Paška ako predseda parlamentu zaviedol veľmi jemné obmedzenia pohybu novinárov po parlamente. Spustila sa záplava článkov, kde ho prirovnávali k stredoázijským despotom a kričali o katastrofálnom naštrbení demokracie. Pritom tie pravidlá boli absolútne nič oproti tomu, čo sa musí dodržiavať v západných parlamentoch. Opäť, upozornil som na to, že v takom americkom Kongrese médiá nesmú vôbec so zapnutou kamerou chodiť, spustiť ju smú len na vyhradených miestach a musí byť na statíve. V britskom parlamente vnútro budovy nesmie snímať vôbec nikto, ani verejnoprávna BBC, jedine kamery samotného parlamentu (ten záznam alebo livestream povoľuje použiť televíziám). Zaujímalo to niekoho? Vôbec. (Upozorňujem, že na to, aby ste videli fakty, nemá mať žiaden vplyv to, ako vnímate aktéra, napríklad ja som Pašku nikdy nemal rád, ale to ma absolútne nijako neovplyvňuje v porovnávaní. Bohužiaľ, pre kaviareň v takýchto prípadoch objektívna pravda zvyčajne neexistuje.)
Toto je len taký extrémnejší príklad, ale vymyslenie faktu alebo zamlčanie niečoho, čo sa do obrazu nehodí, sa ako praktika používa kedykoľvek sa to hodí. Chcete, aby sa deti namiesto spojitého písma učili písať paličkovým? Tak tvrdíte, že je to vo svete bežná vec. Presadzujete dôchodkové riešenie v štýle nášho „druhého piliera“? Tak budete podsúvať, že práve to je niečo, čo podporuje svetová odborná verejnosť. Chcete vyzerať ako vysokoškolský inovátor? Tak budete tvrdiť, že vysoké školy je nutné financovať podľa jednotného vzorca a je to riešenie všetkých úspešných VŠ systémov. A po niekoľkých rokoch pre zmenu, že zmluvy medzi štátom a VŠ treba diferencovať a je to riešenie všetkých vyspelých vysokoškolských systémov ?.
– Systémové lži. Tu už nejde o jednorazovú barličku, ale o lži, ktoré sú jednotné v rámci celého spektra. Asi najtypickejším predstaviteľom je tzv. Kosovská lož. Už som o nej viackrát písal, ale v krátkosti: Bombardovanie Juhoslávie kedysi veľmoci ospravedlňovali tým, že museli zabrániť vyvražďovaniu kosovského obyvateľstva. Niektorí politici buď priamo tvrdili, že prebieha, iní používali manipulatívne vyjadrenia (napríklad hovorili o možno až stotisíc nezvestných, s podtextom, že väčšina je, samozrejme, asi mŕtva). V skutočnosti sa po bombardovaní potvrdilo, že neexistovala nielen žiadna genocída, ale dokonca nikto nevie dokázať ani to, že by srbské oficiálne sily zabili vôbec nejakých (!!!) civilistov (celé pátranie sa nakoniec zúžilo na prípad obce Račak, ale ani tam sa to nedokázalo a „súdny proces“ s policajtmi si vyslúžil medzinárodné odsúdenie pre mnohé pochybenia v dokazovaní). Napriek tomu je Kosovská lož úplne bežná. A opäť, buď sa niečo podáva manipulatívne (napríklad sa povie, koľko tisíc ľudí je od vojny nezvestných, s podtextom, že zrejme zahynuli, čím už dochádza k zmiešavaniu dvoch udalostí, pred bombardovaním a počas bombardovania, čo je prvá manipulácia, ale najmä, v Kosove sa neviedli poriadne záznamy o tom, kto tam žil, a po vojne sa kopa ľudí rozpŕchla do celej Európy). Alebo sa priamo použije klamstvo o genocíde. Minule som tu spomínal prípad Andreja Bána (.týždeň a N), veľmi aktívneho exponenta tejto lži. Tá monštróznosť pritom berie dych: ľudia, ktorí by revali ako besní pri aj vzdialenom nábehu na popieranie holocaustu úplne bezostyšne širia lož o tom, ako jeden národ svojou štátnou mocou systematicky vyvražďoval druhý (nie je to to isté, ale tá paralela nie je zanedbateľná). Rozdiel v systémových lžiach oproti jednoduchým manipulatívnym lžiam je v tom, že pri tých manipulatívnych vám ich autori možno aj výnimočne uznajú, že „použili zjednodušenie“, pri takýchto hlbokých systémových lžiach to sotva urobia. Je tam ten pocit, že týmto už naozaj môžu jednak niekoho mocného v pozadí nahnevať, jednak, že by sa tým vyčlenili z kolektívu, lebo táto lož je niečím ako súborom hodnôt, ktoré definujú celé spoločenstvo.
– Hĺbkové manipulácie. To sú také, kde sa tvrdenia nedajú ani rýchlo vyvrátiť, lebo sa neopierajú o fakty, ale skôr o ich zamlčanie. Napríklad, ak korupčný prípad nikdy nezasadíte do medzinárodného kontextu, vytvoríte dojem, že inde sa niečo podobné v podstate ani nedeje (toto som si silne uvedomil v posledných rokoch, keď som v diskusiách s ľuďmi, ktorí informácie o svete čerpajú najmä zo SME a podobne, zistil, že oni naozaj takýto dojem o svete majú. Keď som im začal vymenúvať korupčné prípady v Nemecku či Británii, mysleli si, že si vymýšľam.)
Médiá takýmito praktikami významne pomohli vychovávať politkov, ale aj bežných občanov. Učenlivý Igor Matovič, ktorý si na tlačovke aj niekoľko krát za sebou proste vymyslí nejaký „fakt“, aby podoprel svoje tvrdenie, vlastne robí len to, čo nasával pri čítaní SME. Akurát to ešte znásobí. Taxikár, ku ktorému si sadnete a začne vám náruživo rozprávať, že na Slovensku sa ukradne zo štátneho toľko peňazí, že by sa z toho dal zaplatiť celý rozpočet zdravotníctva, vlastne len podvedome kopíruje médiá, ktoré ho naučili veriť tomu, čo znie senzačne, zvlášť, ak je to v kontexte „kradnutia“, „mafie“, a podobne.
Kto tieto lži šíri? Na tej najprimitívnejšej úrovni sú to dezinformačné weby ako antipropaganda.sk, stratpol.sk a ďalšie (zhruba je za nimi rovnaká skupina ľudí, z rovnakého okruhu, ako minister Naď). Tu je propaganda úplne primitívna, poprekladaná vyslovenými klamstvami a písaná jazykom priemerného politruka, akých sme tu mali za socializmu tisíce (režim iný, mentalita je úplne tá istá).
Pre ilustráciu, o mne antipropaganda.sk cez víkend napísala, že som tu na FB zverejnil „chválospev na Putina“. Pritom v mojom celom veľmi dlhom poste (!) dnešné Rusko hodnotím len v troch vetách (!!!), vrátane poznámky, že to nie je raj na zemi, a Putina krátko spomeniem v ďalších dvoch. Celý post je o niečom úplne inom, o tom, aké špinavé zdroje sú za ľuďmi ako Pomerantsev alebo Applebaumová, ktorí sa písaním proti Rusku či Putinovi živia. To portál, samozrejme, nespomína.
Stratpol o mne pred časom napísal článok, kde ma bezostyšne označujú za člena Smeru a moje vyjadrenia zdôvodňujú týmto „faktom“. „Dokazujú“, že šírim zavádzajúce informácie na základe jedného titulku, pritom ja som vo svojom poste najprv použil typicky zavádzajúci mediálny titulok a potom celý zvyšok textu vysvetľujem, že ide o zavádzajúci titulok ? a prečo to tak je, a že presne takto médiá bežne pracujú.
Základom ale stále ostávajú „seriózne“ médiá, kde sa manipulácie predsa len dejú sofisitkovanejšie: zamlčiavaním faktov, manipuláciou kontextu, manipuláciou akcentu, jemnými zmenami detailov do takej miery, že je nakoniec značne zmenený výsledný obraz, atď. V skutočnosti ide o veci, o akých sa dočítate v bežných kvalitných učebniciach mediálnych analýz, ale u nás nemáme nezávislé centrá, ktoré by takéto analýzy robili a dostatočne veľké „kritické“ štruktúry, ktoré by výsledky takýchto analýz šírili.
Najhoršie na tom je, že svojím konaním bránia ozajstnému snaženiu o výchovu k racionalite, podpore (reálnych) intelektuálnych autorít, aj boju proti šialeným dezinformáciám či nelogickým príbehom, ktoré jednoducho naozaj existujú, a ten vývoj je hrozivý.
Mimochodom, dovoľte len krátko pripomenúť, koho myslím pod „kaviarňou“. Sú to rôzni pozéri, ktorí majú potrebu vydávať sa za tú vzdelanejšiu časť obyvateľstva. Správajú sa neuroticky, tekavo a realizujú sa najmä v rôznych stádovitých akciách: kampaniach, alebo v tom, že niekoho začnú masovo napádať.
Veľmi radi sa pritom okato starajú o osud nejakých bojovníkov niekde inde, a identifikujú sa s nimi. Až tak, že ak niečo poviete kaviarenskému intelektuálovi, ohradí sa, akoby bol bieloruským aktivistom a vy Lukašenkom s čižmou na jeho hlave. Pritom nie, rozhodne to nie sú žiadni partizáni, ani utláčaní disidenti.
Čo s kaviarňou? Niektorí ľudia z tohto okruhu sú v zásade rozumní, časom vyrastú. Iní síce nezmenia svoj základný ideologický postoj, ale v špecifických situáciách vedia byť veľmi konštruktívni, dá sa s nimi spolupracovať.
Najhorší sú tí, ktorí sú naozaj hlboko zarytí v zákopoch, jedovití, zákerní, niektoré jednoducho neschopní premýšľať, iní hlboko skorumpovaní a vďační svojim chlebodarcom. Voči nim bude treba byť veľmi ostražitý.
Zdroj: Facebook Juraja Draxlera