Komentár z Ukrajiny: Severný vietor

Administrátor facebookovej komunity „Na východe nič nového“ nám poslal článok, ktorý pochádza zo stránky ruského vojenského publicistu Vladislava Šurgina a týka sa najzásadnejšieho zvratu v občianskej vojne na Ukrajine – protiofenzívy proruských síl v auguste 2014. Keďže je to už ale rok a neviem, koľko ľudí si na vtedajšiu situáciu pamätá tak najskôr krátky úvod.

Začiatkom augusta 2014 boli akékoľvek jednania medzi ukrajinskou vládou a separatistami v nedohľadne. Tvrdohlavý Igor Strelkov ústupky odmietal, Petro Porošenko bol zasa presvedčený o tom, že povstalcov dokáže poraziť aj vojensky. Spočiatku to tak aj naozaj vyzeralo. Ukrajinské jednotky postupujúce popri ruskej hranici (tzv. „južný kotol„) síce zdecimovala hustá delostrelecká paľba neistého pôvodu, na zvrátenie vývoja na fronte to ale nestačilo. Na severe ukrajinská armáda takmer odrezala Luhansk od zvyšku LNR, obsadila Debaľcevo a Krasnij Luč, ktorý kozácke jednotky vydali bez boja. Na juhu sa dobrovoľnícky batalión Donbas prebíja k Ilovajsku, o ktorý zvádza tvrdé boje s bataliónom Sparta.

Za tejto situácie nastala u opolčencov rada personálnych výmen. 7. augusta odstupuje z pozície premiéra DNR Alexander Borodai, na jeho miesto je vymenovaný Alexander Zacharčenko. 14. augusta odstupuje prezident LNR Valerij Bolotov a za svojho nástupcu menuje Igora Plotnického. V rovnakom čase bez slova rozlúčky mizne zo scény aj veliteľ armády DNR Igor Strelkov. Zacharčenko to na svojej prvej tlačovke vysvetľuje tým, že si zobral mesačnú dovolenku. Zároveň ohlasuje veľkú protiofenzívu a nasadenie nových záloh.

A situácia na fronte sa naozaj radikálne mení – mainstreamové médiá, ktoré dovtedy o vývoji informovali pravidelne, sú zrazu ticho. Toto však utajiť nejde. Na severe je prelomené obkľúčenie Luhanska a opolčenci obsadzujú predtým dlho nedobytné luhanské letisko. Na juhu sú ukrajinské jednotky v Ilovajsku obkľúčené a na ústupe zničené. Opolčenci zároveň postupujú o 80 kilometrov popri ruskej hranici až k Azovskému moru, obsadzujú Novoazovsk a stoja tesne pred Mariupolom. Do médií zároveň presakujú správy o sérii tajných pohrebov v elitných ruských jednotkách, pod Ilovajskom je zajatá skupina 10 ruských výsadkárov, ktorí podľa oficiálneho vysvetlenia zablúdili. Porošenko jedná s Putinom, v Minsku je podpísané prímerie a celý konflikt prechádza do „zamrznutej roviny.

Čo tento zvrat na fronte spôsobilo? Vysvetlenia sú rôzne. Oficiálne ruské kruhy hovoria o slede tragikomických náhod spojený s panikou v ukrajinskej armáde. Na vojenských fórach je však tento názor v menšine a mnohí analytici sa zhodujú na tom, že tu pôsobila tretia sila. Volajú ju rôzne – Igor Strelkov používa označenie „dovolenkári“, najčastejšie sa ale označuje ako „Severný vietor„.

Ešte na vysvetlenie – text pochádza z októbra 2014 a celkom dobre vidno, ako sa situácia odvtedy zmenila, ktoré prognózy sa vyplnili a ktoré nie.

[sociallocker][/sociallocker]

 


Človek zo severu

Poznáme sa už veľmi dlho, ešte od vojny v Čečensku. Preto sa aj tento rozhovor mohol odohrať?

Dohodnime sa že otázky ohľadom početnosti a organizácie preberať nebudeme. Rusko sa v tej vojne nijako neangažovalo, neangažuje a bodka! Preto budeme našu štruktúru nazývať ‚skupina Sever‚ a mňa ďalej nazývaj ‚človek zo severu‘. Budem odpovedať na tie otázky, ktoré sú podstatné pre budúcnosť Novoruska a ty to už nejak sformuluješ.

 

Severný vietor

Často sa hovorí, že „Severania“ zachránili opolčencov pred zničením. Že posily prišli v momente, keď do víťazstva VSU ostávali len hodiny. To je nezmysel. Situácia v polovici augusta bola ťažká, no nie kritická. V tom momente už VSU nasadila takmer všetky svoje rezervy a uviazla v ťažkých bojoch v severných štvrtiach Donecka, pri Ilovajsku a na prístupových cestách k Luhansku v rajóne Novosvetlivka-Lutunino. VSU už nemala silu rozsekať územie Novoruska a vojna sa zmenila na krvavý chaos – v zóne bojov sa ocitli najhustejšie obývané oblasti Donbasu. Počty mŕtvych civilistov išli do stoviek. Bolo nutné tú vojnu zastaviť a prinútiť Ukrajinu k mierovým jednaniam. Za týmto účelom bola naplánovaná operácia a my sme ju zrealizovali.

Až na drobné nedostatky všetko išlo ako po masle. Nepriateľ nedokázal spozorovať náš nástup a o našej prítomnosti sa dozvedel až vtedy, keď sme sa dostali do priameho kontaktu. VSU neodhadlo naše počty a tak ukrajinské správy hlásili fantastické množstvá. Niektorí vojenskí náčelníci hlásili, že na územie Ukrajiny vošlo až 100 000 „Severanov„, čo je úplný nezmysel.

Žiadny globálny plán ako „dojsť do Kyjeva“ sme nemali. Ak to mám zostručniť, cieľ bol poraziť ukrajinskú armádu a vytvoriť podmienky pre prerušenie bojov a začiatok jednaní.

 

O „Severanoch

So „Severanmi“ som veľmi spokojný. Môžem povedať, že predviedli vysokú úroveň prípravy a spolupráce. Výborne pracovala rozviedka, úspešne plnili plány štábov na všetkých úrovniach.

Severania“ prakticky predviedli ten typ boja, ktorý na západe volajú „sieťovo-centralizovaná“ vojna. Neustály pohyb, neustály prieskum, včasné odhaľovanie cieľov a ich ničenie. Treba povedať, že napriek veľmi ohraničenej oblasti bojov „Severania“ takmer nikdy neprišli s VSU do priameho stretu takpovediac „z očí do očí„, likvidovali ich na veľkú vzdialenosť. Len v niekoľkých prípadoch prišlo k boju na blízko. Jediný prípad, keď viacero „Severanov“ skončilo v zajatí VSU bol následkom porušenia bojových plánov a pomalej reakcie mladších veliteľov.

 

O kotli pod Ilovajskom

Vina za tú porážku a obrovské straty leží výlučne na velení VSU. Spočiatku prakticky „do nory“ zahnali celú bojovú skupinu, nekryjúc si boky. Potom, keď uviazli v bojoch v meste, namiesto toho, aby ho obkľúčili, tam začali tlačiť ďalšie jednotky, chceli nad ním vztýčiť vlajku. A keď boli napadnutí zboku a plán padol, čakali na príkazy zhora, kým sa kotol neuzavrel.

Potom sme už žiadne velenie nevideli. Vnútri kotla sa metali batalióny Nacgvardie a VSU a jednotky zvonku sa ani nepokúšali kotol odblokovať. Zvláštne! Rátali sme s tým, že budeme brániť kotol pred útokmi zvonka, no oni sa ani nepohli. Akoby sa snažili vytvoriť dojem, že pod Ilovajskom sa nič nedeje a dúfali, že sa to vyrieši samé.

 

A aj sa vyriešilo?

Mali sme príkaz – pokiaľ je to možné, vyhnúť sa veľkému zabíjaniu. Preto sme aj veliteľom odrezaných oddielov doručili ultimátum – všetkým, ktorí odovzdajú svoje zbrane a techniku bude umožnený východ z kotla ku svojim.

Teraz „obkľúčenci“ všade hlásajú, že ich oklamali, že im sľúbili koridor, no miesto toho ich rozstrieľali delami. Znova nezmysel! Bolo konkrétne ultimátum – nechajte všetko na mieste a na autách určeným spôsobom odídete. No oni sa namiesto toho začali hrať na drsných rangerov. Prichystali kolónu na prielom – s tankami, BMP, húfnicami. Všetko, čo nemohli vyviezť začali páliť a demolovať. Všetko sme to sledovali. Znova sme ich varovali – nevymýšľajte! Ak chcete žiť, splňte podmienky a odídete podľa dohody – za dňa, bez techniky, po dohode a pod kontrolou. Všetkých pustíme von! Oni znova že „Áno, áno„. No za súmraku sa pokúsili prebiť von a schytali to. Skoro nikto neprežil. Také nezmyselné zabíjanie som si ani nevedel predstaviť. Cesta smrti.

 

Prečo nebol obsadený Mariupol?

Najskôr na to proste nebol čas. No podľa môjho názoru, jedným z hlavných problémov bolo to, že obsadzovať by sme ho museli my, „Severania“ a s tým by súviseli ďalšie problémy – straty a plné prezradenie našej prítomnosti. A ďalšie veci súvisiace s dobýjaním mesta – devastácia a smrť civilov. V Mariupole a jeho okolí sa nachádzalo jeden a pol tisíc ukrajinských „silovikov„. Opolčencov bolo ledva dosť na to, aby obsadili blokposty a organizovali predvoj ofenzívy – v podstate rozviedku, počas ktorej identifikovali oporné body ukrajinskej obrany, načo sme prišli my a rozstrieľali sme ich delostrelectvom. V otvorenom teréne to bola efektívna taktika, no vo veľkom meste fungovať nemohla.

Preto pre nás bolo prímerie istým spôsobom úľavou. Áno, chceli sme mesto obsadiť, no objektívne hodnotiac sily, nebolo by to vôbec ľahké. Ani na obkľúčenie a efektívnu blokádu nebolo dosť síl.

 

Prišlo prímerie vo vhodný čas či nie?

To sa mi ťažko hodnotí. Samozrejme, mohli sme ešte výrazne rozšíriť oblasti ovládané opolčencami. V momente zastavenia bojov takmer všetky časti VSU viedli ťažké boje alebo boli rozbité a látať diery vzniknuté po rozbití kotlov proste nemali čím. Myslím, že ak by sa bojovalo ešte týždeň, Kyjevu by začala hroziť plnohodnotná vojenská katastrofa a ukrajinské vojenské i politické vedenie si toho bolo vedomé.

No aj tak si myslím, že hlavná zodpovednosť za súčasný stav leží na pleciach tých, ktorí viedli jednania v Minsku. Pozície vyjednávačov Donbasu boli oveľa výhodnejšie a silnejšie než tých kyjevských. Kyjev bol prakticky prinútený k mieru, nemohol sa brániť. Boli prinútení podpísať čokoľvek, inak by stratili oveľa viac. Na druhú stranu, Rusko sa nachádzalo pod ohromným tlakom Západu a ten každý deň vojny silnel. Aj to na vyjednávačov doliehalo.

Vo výsledku, podpísali, čo podpísali. No ukrajinská strana sa to neponáhľa splniť.

 

Čo ďalej?

Podľa mňa, Kyjev je dnes v pokušení. Rusko ukončilo odsun svojich vojsk z hranice. A hrozba, ktorá nad Kyjevom visela 7 mesiacov, zmizla. Bojová pripravenosť vojsk je viacmenej obnovená. Rozbité jednotky boli nanovo doplnené ľuďmi aj technikou. Reformuje sa tyl, trénuje sa. A teraz pred vládou Ukrajiny a veliteľmi ATO stojí dilema – čakať na zimu zmieriť sa s porážkou v jarno-letnej kampani alebo sa počas posledných teplých týždňov pokúsiť vydobyť nejaké víťazstvá, aby vyvážili porážku v auguste. Plánovanie tejto lokálnej operácie dokazuje posilnenie skupiny nad Luhanskom, kde je podľa súčasných informácií aspoň šesť bataliónov a do 50-60 tankov a raketových systémov (MLRS).

Ešte jedna skupina je v oblasti doneckého letiska. Majú od 30 do 60 tankov a MLRS a do 2000 pešiakov rôznej kvality od specnazu po nacgvardiu. Prestrelky a neustále pokusy opolčencov vytlačiť VSU z letiska môžu byť použité ako zámienka na útok v tejto oblasti.

Podľa môjho názoru bude najlepšia doba na to pred voľbami. Pretože výsledok útoku vie byť ľahko konvertovaný do politického PR, alebo po nich – odvedie pozornosť od výsledkov. Zdržiava ich od toho síce formálny, no predsa len záväzok o prerušení bojov ako aj nebezpečenstvo, že tento útok skončí rovnako ako tie predtým neúspechom.

Ak sa do polovice novembra konflikt nevyostrí, možno očakávať jeho „hibernáciu“ – pozičné boje s nasadením delostrelectva a sabotážnych skupín. Toto obdobie do apríla budúceho roku obe strany použijú na posilnenie a prípravu na novú jarnú kampaň. No to sú už len špekulácie.

 

O protivníkovi

Mám o ňom vysokú mienku. Ber to ako chceš, ale Ukrajinci – to sme my. Tá istá rasa, ten istý národ. Zo silných stránok: odolnosť, húževnatosť. Hlavne elitné časti výsadkárov, aeromobilné brigády, „specnaz„. Aj keď boli porazení, nemali o čo bojovať. Ponúkame im vzdať sa, odovzdať zbrane a odísť – odmietajú. Snažia sa prebiť, nemajúc najmenšej šance. Preto ich aj mnoho pomrelo. Aby sme nemali straty, tak sme ich proste nakrývali delostrelectvom a bolo. Niekoľkokrát sme ich aj pustili von, nechceli sme ich rozstrieľať. Vedeli sme, že o všetku techniku už prišli cestou, tak načo ďalšie telá? Aj to sú niekoho synovia, manželia či otcovia.

Zo slabých stránok – velenie, vedenie boja, dezorganizácia.

Celá ich armáda je taká zmeska. VSU, Národná Garda, dobrovoľnícke batalióny. Niet tam jednotného velenia. Toto ich rozštiepenie je ich hlavný problém. My sme si to isté odžili pred 20 rokmi v prvej vojne v Čečensku. A oni na tie hrable stúpili až teraz. Z cudzej skúsenosti sa nepoučili, učia sa na vlastných chybách. Majú priveľa veliteľov. Jeden hovorí: „Poďme!„, druhý: „Stojme!“ a tretí: „Ustúpme!„.

V samotnom VSU je poriadku viac. Stále cítiť starú sovietsku školu, desaťročiami preskúšavaný systém. Spolupráca medzi typmi vojska, organizácia boja, reakcia na zmenu situácie. No všetko to akoby zamrzlo na začiatku 90-tych rokov. Vidno, že sa armáde nevenovali. Systém ostal, no nevedia, ako viesť boj v praxi.

 

O typoch ich vojsk

Výsadkári a specnaz sú, ako všade inde, prichystaní najlepšie. No v bojoch utrpeli ťažké straty a po doplnení stavov už nedosahujú takú kvalitu ako na začiatku vojny. No morálku majú vysokú, vyplýva z ich zaradenia. My sme specnaz! My sme výsadkári! Našim „severanom“ bolo zvláštne vidieť zhorenú techniku z rovnakými symbolmi ako máme my, vlajky VDV, portréty Margelova. Ale nepriateľské. Surreálne.

 

Pechota – veľmi slabá. Väčšinou zmobilizovaní, odhodlanie bojovať nulové, velitelia často bez bojových skúseností. Vybavenie minimálne, žili často z toho, čo si našli. Hladní, špinaví, všivaví, v rozpadnutých uniformách – zombie! Len niekoľko bataliónov bolo poriadne oblečených a vybavených, na bojaschopnosti im to ale nepridalo.

Tanky – ako samostatný typ vojsk v tejto vojne nefungujú, len poskytujú palebnú podporu pechote. Preto boli aj v malých skupinkách – do roty. Kvôli tomu mali aj veľmi vysoké straty. Pechota namiesto toho, aby tanky chránila a podporovala ich hnala na fronte pred sebou. Vzhľadom na veľké množstvo protitankových zbraní u opolčencov to pre nich končilio neslávne.

Artiléria – najrozvinutejší typ vojsk vo VSU. Sovietska delostrelecká škola bola a stále je najlepšia na svete. Kvalita výučby v postsovietskych delostreleckých školách ostáva stále vysoká. Ukrajinské delostrelectvo rýchlo prešlo cestu od neskúsených, kade-tade páliacich strelcov do hlavného faktora tejto vojny. Artiléria nesie hlavnú ťarchu tejto vojny, kompenzuje nízku úroveň pechoty, slabé velenie a celý rad problémov. Všetko vyvažujú tony granátov a rakiet, ktoré na Donbas lietajú. Za posledný týždeň nášho nasadenia sa u Ukrajincov objavili stanice delostreleckej rozviedky a začali sa zapájať do efektívnych útokov na naše delostrelectvo.

Národná garda – vysoko motivované, no mizerne vycvičené a vybavené oddiely. Nazvané ako batalióny, no majú od 250 do 700 mužov. Zvyčajne nasadzované ako ľahká pechota pri začisťovaní obsadených územi, no veľmi slabo spolupracujú s VSU a majú preto veľké straty. V ťažkej situácii majú sklon spanikáriť, opustiť pozície a ustúpiť.

Hlavný štáb – veľmi zlé. Medzi štábom a vojskami proste priepasť. So svojimi vojakmi nakladajú ako s figúrkami. Vymysleli operáciu, rozdali príkazy a vpred! Davaj výsledky! Nepodarilo sa, sú straty? Nevieš bojovať, nemiluješ Ukrajinu! Vpred! A to, že cieľ bol od začiatku nesplniteľný, že nasadené sily a jednotky sú na jeho splnenie nedostatočné – to nikoho nezaujíma.

V nižších štáboch to isté. Vo všeobecnosti, najzásadnejší rozdiel medzi VSU a ruskou armádou, ktorý mi udrel do očí je prístup k vojakovi. V ruskej, aj počas 90. rokov si dôstojníci a generáli svojich vojakov cenili a bránili, ako mohli. Na generálov z toho obdobia spomína celé Rusko – Trošev, Šamanov, Pulikovskij, Rochlin.

A u Ukrajincov? V oblasti bojových operácií sedel jediný veliteľ južnej skupiny, bývalý veliteľ ôsmeho zboru generál Chomčak, velil útoku na Ilovajsk. Tak sa aj dobojoval do úplného obkľúčenia, z ktorého ušiel počas lokálneho prímeria so zvyškom štábu a niekoľkými desiatkami vojakov. Potom začal vykladať, že sa naňho vrhlo 4x toľko Rusov, než mal on vojakov.

To znamená, že ak sa pod velením generála nachádzalo 6000 vojakov, to Rusov tam potom muselo byť 24 000 ! Celý zbor! Výmysly ako od baróna Prášila! Druhý ukrajinský veliteľ, generál Litvin pri hrozbe obkľúčenia tiež svoje vojsko opustil, ušiel „z kotla“ a teraz, pokiaľ viem, bol povýšený do pozície v štábe.

Pre ukrajinské velenie sú vojaci – nikto.Poslali ich do boja ako stádo, čo s nimi bude, koľko prežije, koľko umrie – nikoho netrápi. Hlavne aby bol cieľ splnený. A ak prehráme tak lepšie bude ak neprežije nikto, to potom ututleme. A ľudí označíme za dezertérov.

No odvodzovať z toho, že ukrajinská armáda je v koncoch je hlúpe. Investujú miliardy dolárov z ukrajinského rozpočtu a zahraničných pôžičiek. Vojenská pomoc na Ukrajinu prichádza z tuctu štátov NATO, ba aj domáci vojenský priemysel začína ožívať. Teraz im začali dodávky moderných západných komunikačných a prieskumných prostriedkov. Poslali ľudí do Poľska a do Nemecka preškoliť sa na moderné západné zbrane. A to znamené, že čoskoro sa objavia aj tie. Na ukrajinských cvičiskách a učebných centrách vedú kurzy americkí a NATO inštruktori. Nanovo sa organizuje tylové zabezpečenie.

Za 6-7 mesiacov sa VSU dokáže (pri politickej vôli a pomoci západu) zreformovať a prejsť na úplné inú kvalitatívnu úroveň. Poučiť sa z porážok, vymeniť velenie, reorganizovať sa a potom uvidíme úplne iného protivníka. Nemožno preto žiť z minulých víťazstiev. Na protivníka, s ktorým sme bojovali môžeme zabudnúť. Už ho neuvidíme, to je minulosť.

 

O opolčencoch

Silnou stránkou opolčencov je jednoznačne vysoká motivácia. Miestni bojujú za svoj domov, dobrovoľníci za ideu. Bojujú statočne, so zápalom. Straty nesú ako nevyhnutnosť. Nepanikária, rýchlo sa učia.

Než sme tam prišli, tak som sa zaoberal výcvikom ich špecialistov a predtým som mohol o takých vojakoch len snívať. Ľudia sa učili naplno. Delostrelecké výpočty – posádky tankov sa prakticky za dni naučili to, čo inokedy trvá týždne.

Bezpodmienečná autorita veliteľov – idú za nimi, kam treba. Na rozdiel od VSU, kde nominácia kádrov je zložitý byrokratický proces ktorý často nemá mnoho spoločného so schopnosťami uchádzača, veliace pozície v milícii získali tí najodvážnejší a najschopnejší bojovníci nezávisle od hodnosti a seniority. Prirodzený výber, možno povedať.

 

O typoch ich vojsk

Pechota – výborne motivovaná, no úroveň výcviku zaostáva. Kompenzuje to ale chrabrosťou a iniciatívou.

Tanky – sú rozdelené medzi oddielmi. Vycvičené sú dobre, no tak ako u VSU sa používajú na palebnú podporu pechoty. Na rozdiel od VSU si ale opolčenci svoje tanky chránia, takže úroveň strát je neporovnateľná.

Artiléria – výborne vycvičená a organizovaná, prešla plnohodnotným výcvikom. Za ten zodpovedali „Severania“ a odviedli dobrú robotu.

Hlavný štáb – obsadený profesionálmi, ktorí majú špeciálny vojenský výcvik a skúsenosti s velením z iných vojen. Tento štáb je plne spôsobilý organizovať a vykonávať efektívne operácie do úrovne divízie, no tu začínajú slabé stránky opolčenia.

Hlavnou slabosťou opolčenia je „machnovčina„. V momente môjho odchodu z územia DNT tu žiadnej jednoty nebolo. A treba zdôrazniť, že žiadna „armáda Novoruska“ neexistuje. Namiesto toho sú tam desiatky oddielov s rôznou početnosťou, výzbrojou a úrovňou organizácie.

Vyhlásenie doneckých milícií za regulérnu armádu zatiaľ nič nezmenilo. Pritom početnosť jednotky často nezodpovedá jej bojovej schopnosti, je to skôr indikátor významu „warlorda“ na obsadenom území. Následkom toho každý bojový veliteľ rieši otázky zásobovania svojho oddielu sám. Každý si zaisťuje vlastné kanály na dodávky humanitárky a buduje si vlastné vzťahy s „Voyentorgom„.

A čím sú tieto kanály širšie, tým viac zásob prichádza, tým vyšší je status veliteľa a tým viac územia ovláda. Najsmutnejšie je, že práve tento prístup k zásobám a ovládanie oblastí je hlavnou prekážkou zjednoteniu síl. Koniec koncov – časť peňazí na muníciu, jedlo, vybavenie, platy a prémie opolčencov – všetko je to „vyzbierané zo zeme“ (autá, domy, obsah skladísk atď.). A dobré je, keď sa to deje akoby dobrovoľne – oficiálnymi daňami od miestnych obchodníkov – no častejšie je to proste „odobratie„, obyčajná lúpež.

Keď som tam bol, tak pivnica pre tvrdohlavých ?sponzorov? bola takmer povinným atribútom každého štábu opolčencov. Zjednotiť sa pod jediným velením znamená stratiť status, kanály zásobovania a kontrolu nad teritóriom, ktoré sýti všetkých bojových veliteľov. To znamená prísť o hlavný zdroj spokojnosti.

Ešte horšie je však to, že pod pláštikom opolčenia na území DNR pôsobia „Indiáni“ – desiatky gangov, ktoré doslova terorizujú miestne obyvateľstvo. Pod vlajkou DNR spôsobujú zmätok – lúpia, znásilňujú, zabíjajú. Sú celé dediny, ktoré prešli pod vládu takýchto „Indiánov„. A zatiaľ sa s nimi nebojuje. Poľní velitelia sa do nich nestarajú, oni si delia moc a vyjasňujú vzťahy na vlastných teritóriách a polícia a prokuratúra v DNR a LNR zatiaľ neexistuje.

Preto, napriek dostatočne vysokej početnosti opolčencov (v auguste 2014 mali asi 20 000 mužov) je ich bojová efektívnosť nevysoká. Opolčenci dobre bojujú v meste, úporne sa bránia, no kvôli „psychológii teritória“ a nekoordinovanosti sú takmer neschopní viesť modernú manévrovaciu vojnu. Mimo miest a dedín opolčenie len vykonáva prieskum a drží checkpointy na strategických cestách, no celé oblasti necháva bez obrany. Ukrajinské velenie túto slabosť spozorovalo už v polovici júla, načo svojimi výpadmi spravilo hlboké prielomy do pozícií opolčenia. V polovici júla bolo prakticky celé územie DNR a LNR narušené takýmito výpadmi. A znova len zásah „Severanov“ zmenil tieto prieniky na „kotly„, samotní opolčenci ich po nás len začisťovali a dotierali na rozbité, ustupujúce zvyšky VSU.

http://shurigin.livejournal.com/564319.html – zdroj

 

Dodatok ruského analytika Borisa Rožina:

P.S. Myslím, že v budúcnosti sa budú objavovať aj ďalšie detaily rýchlej, no efektívnej práce „robotníkov Voyentorgu„, keď na pár týždňov zafúkal „Severný vietor“ a spôsobil ukrajinskej armáde ťažkú porážku. Môj autorský post (http://colonelcassad.livejournal.com/1751820.html) bude dávať väčší zmysel. Vtedy bolo možné hovoriť iba tak, teraz je už možné prezradiť o trochu viac a za niekoľko mesiacov či rokov sa hádam dozvieme ešte viac.

Ťažko mlčať, keď sa vie o takých veciach a aj ľudia sa nerozumne vypytujú, odkiaľ sa vzala tá nová technika a prečo je to a to video rozostrené. Treba ale chápať, že informačná vojna a vojenské tajomstvo vyžadujú, aby sa o istých veciach do určitého času nehovorilo. Aj tí, ktorí na Donbase bojovali a tí, ktorí zabezpečovali logistické kanály si boli vedomí toho, že v TV a internete sa o práci „Voyentorgu“ písať nebude.

To sú pravidlá hybridných vojen, ktorá si Rusko v súčasnosti osvojuje. Informačné zabezpečenie a krytie sa stáva významnou časťou vojenského plánovania. Američania sú v tom už majstri, Rusko sa stále učí no vojna v Gruzínsku, Krymská jar a „Voyentorg v Novorusku“ ukazujú, že z čisto vojenského uhlu pohľadu sa naša armáda učí dobre, hoci ešte stále sú chyby a rôzne nedostatky.

No a čo je najdôležitejšie – oficiálne žiadne ruské vojská na územi DNR a LNR neboli.

10 komentárov

  • Důkazů o ruském podílu na vyvolání vnitřní války na Ukrajině je díky moderním komunikačním prostředkům dostatek. Mezi nejpřesvědčivější patří záznamy radiového provozu, v němž ruští „poradci“ vyštěkávají rozkazy na ukrajinské „aktivisty“.

    Nejhmatatelnějším důkazem ruské vojenské přítomnosti na Ukrajině jsou zbraně. Arzenál ukrajinské armády z pochopitelných důvodů pochází ještě ze sovětských časů. Výzbroj vládních a „separatistických“ jednotek bývá zastaralá. Typickým příkladem mohou být protitankové pušky PTRS 41 nebo samopal PPŠ 41 z časů 2. světové války – je ale třeba dodat, že náboj vystřelený ze sedmdesát let starého samopalu není o nic méně smrtící než náboj ze samopalu, který právě vyšel ze zbrojovky.

    Sbírku obstarožního materiálu na obou stranách doplňují všudypřítomné transportéry Kamaz nebo transportéry řady BTR80, jejichž bojovou hodnotu mají zvýšit dodatečné pancéřové plechy a mříže, které se nápadně podobají drátěnému pletivu.

    Současně ale Ukrajina ruským ozbrojeným silám slouží jako zkušební polygon, na kterém si lze v ostrém nasazení otestovat nové zbraňové systémy. Tak například neidentifikovatelní ozbrojenci na Krymu (údajně domobrana) měli ve své výzbroji odstřelovací pušky Vintorez, supermoderní zbraň, která není běžná ani u pravidelných jednotek ruské armády. Dopravní letoun An 26, který separatističtí povstalci sestřelili 6. června, se s velkou pravděpodobností stal obětí zbrusu nové rakety 9K333 Verba – tu přitom ruská armáda začala zařazovat do výzbroje jen krátce předtím.

    Zdroj: http://technet.idnes.cz/putin-na-ukrajina-nacvicuje-nova-valka-online-maskirovka-pzp-/vojenstvi.aspx?c=A140703_163345_vojenstvi_kuz

    je jasne ze Rusi tam su, kedze maju svoje zaujmy, ale na druhej strane je pravda aj to ze len „pomahaju“ – nie je tam regulerna armada

  • To je práve o tom, že opolčenci dosť flákali zdanlivé maličkosti – v tomto prípade prieskum a koordináciu boja s inými jednotkami.
    Proste nabehnúť len tak s tankami, bez vlastnej pechoty, na zakopanú nepriateľskú pechotu, navyše dostatočne nasýtenú protitankovými zbraňami, je zarušený recept na katastrofu. Vždy, všade a „odjakživa“ – nepomohli by im tam ani superodolné Abramsy…

  • Jednoznacne najlepsi clanok na Medzicase za posledny mesiac – ak nie aj celkovo.

    Konecne clanok o udalostiach na Donbase v lete 2014, pri citani ktoreho nemam pocit, ze nadrziava jednej alebo druhej strane, ale suchym sposobom konstatuje fakty stylom padni komu padni. A vzhladom na to, ze popisovane udalosti nielenze neodporuju ani ruskym verziam, ani prozapadnym, dokonca presne je z nich vidiet, ktore udalosti si ktora strana vytrhla z kontextu, dovolujem si tvrdit, ze tento clanok na k pravde asi najblizsie.

    Vlastne sa jedna o prvy clanok, ktory vysvetluje, ako mohla byt „armada Severanov“ pritomna na Donbase a zaroven ako bolo mozne, ze ich Zapad ani Kyjev nedokazali usvedcit z masivnej pritomnosti na Donbase. Na strane jednej perfektna ukazka hybridnej vojny v podani Rusov ( a popri tomto sa Krym javi len ako cvicenie ), na strane druhej musime povedat, ze sme v jednej veci Porosenkovi krivdili – musel byt fakt zufaly, ked vedel, ze Rusi vstupili na Ukrajinu a zaroven mu nikto neveril…

    • Mylite sa, ak tvrdite, ze mu nik neveril. Od zaciatku predsa vsetci neutralni analytici (vratane mna) tvrdia jedno. Ano, Rusi su tu, ale nie ako pravidelna armada, ale ako oddiely Specnaz, ktore maju na starosti v prvom rade koordinaciu, vycvik a ako bolo v clanku popisane likvidaciu nepriatela na dialku presnou palbou na zaklade prieskumu opolcencov a radaroveho prieskumu. Rovnako to bolo aj s americkou armadou a instruktormi NATO. Rusko ma ulahcenu ulohu pri dodavkach zbrani tym, ze moze poskytovat zbrane, ktore sa vyskytuju na strane Ukrajiny a je tazsie ich usvedcit z priamej vojenskej podpory. Predsa len je rozdiel, ked sa striela nabojmi, ktore sa vyskytuju len v armadach USA a NATO…
      Bohuzial, propaganda nasej strany sa stale vyhyba vykreslit obraz konfliktu ako boj v zastupeni (proxy vojna) USA proti Rusku. To je jedina realna konstrukcia. Vsetko ostatne je len fikcia propagandy. Ukrajina je z tohto pohladu len americky nastroj, americka palica na Rusko. Nakoniec to bol od zaciatku ciel celeho prevratu, ktory pripravila USA za vzornej spoluprace s europskou koloniou a ktory George Friedman oznacil za najkriklavejsi americky prevrat v historii. Takze hovorit o nejakej samostatnosti Ukrajiny bude mozne az potom, ked skonci vplyv a nadvlada Ameriky na Ukrajine. Precitajte si, co som napisal pred pol rokom.
      „Článok je však hlavne obzretím sa do minulosti, aby bola jasnejšia cesta, ktorá viedla k udalostiam na Ukrajine. Dôležitý je záver: ukrajinská kríza nemôže ostať v polohe remízy medzi oboma aktérmi, t.j. USA a Ruska. Musí byť len jeden víťaz, t.j. skôr, či neskôr sa z jej územia stiahne jedna z veľmocí a tým prizná svoju porážku s následnými konzekvenciami. Udalosti na Ukrajine potom budú začiatkom globálnej zmeny, ktorá predurčí vývoj vo svete na desiatky rokov dopredu.“
      http://medzicas.sk/perspektivy-ukrajinskej-krizy-vo-svetle-minulosti/

      • Tak mozno ste aj verili, no z clankov na Medzicase to tak nevyzeralo. Prevladal tu rusky pohlad na situaciu

        http://medzicas.sk/miro-juris-tragikomedia-pochodu-povstaleckych-vojsk-na-mariupol/

        • To je pravda, Miro Juriš má vlastný pohľad na konflikt. Ja sa k samotným vojnovým operáciám nevyjadrujem, keďže to vyžadovalo svojho času veľmi podrobné sledovanie bojov presuny vojsk a obsadzovanie bodov prakticky na dennej báze. Mňa zaujíma skôr zasadenie celého konfliktu do geopolitických súvislostí a z tohto pohľadu sa mi to javí ako veľká cynická šachová partia. Američania, ale aj Rusi vnímajú Ukrajincov ako nesvojprávne objekty geopolitickej hry a preto ma neprekvapuje niečo, čo sa v demagogických plátkoch označuje ako „porušovanie práva“ a „nehumánne konanie“. Šachové figúrky žiadne práva nemajú…

        • Skúste si prečítať tento článok, ktorý cituje úryvok knihy amerického analytika z roku 2007!
          http://www.blogovisko.sk/novy-svetovy-poriadok-usa-ako-faktor-globalnej-nestability.html

      • Dakujem za dovysvetlenie,(100% suhlas) usetri mi to opakovat. Aj moje nazory na dianie na UA sa mnohym mozu zdat „pro-ruske“ a pritom mam rusov pekne v zuboch. Uraza ma vsak MSM propaganda a manipulacia s verejnou mienkou.
        Nikto nemohol nikdy pochybovat o asistencii ktoru opolcenci od RF dostavali. Bez nej by bolo vsetko inak.
        Rusi su tam a boli od sameho zaciatku ci v podobe „dovolenkarov“, „zelenych muzickov“ alebo viac sofistikovanych specnaz. Su tam rovnako ako Blackwater/Academy alebo „instruktori“ z NATO.
        Ruska regulerna armada tam ale nieje a ak by bola a bol o tom dokaz, ocakaval by som od Kieva ze vyhlasi RF vojnu. Bol by na to legitimny dovod a mozno aj dovod na otvorenu vojensku podporu UA zo strany NATO. Nestalo sa tak a to napriek tomu ze si War Hawks a aj Chicken Hawks nezelaju nic ine ako otvorenu konfrontaciu s RF.
        Su tam „dobrovolnici“ z celeho sveta na oboch stranach, dokonca aj nasi chlapci. Znamena to ze SK teda napadlo UA?!
        Zoldierstvo je remeslo este starsie ako prostitucia, vzdy boli a vzdy budu ale obvinovat RF z priamej agresie voci UA za pouzitia vraj az 100 000 vojakov regularnej armady je totalny ulet a navyse kontraproduktivny voci zamerom zapadu.
        Po tom co UA pouzitelnost expiruje odtiahne aj US a aj NATO. Ukrajinci si s dnesnou juntou spravia poriadok sami. Rusko zo susedstva neodtiahne nikdy rovnako ako sa nikdy nepodari pretrhat etnicke vazby medzi UA a RF.
        UA sa vydalo na samovrazednu cestu, naleteli US rovnako ako im naletelo nespocetne inych etnik pocas historie. UA imploduje a ako statny utvar nema sancu na prezitie. Skoda, ale po tom co UA predvadza voci civilom na vychode je vylucene ze tito budu schopni a ochotni existovat aj vramci federalizovanej UA.
        Pravdolaskari vtom maju tiez pekny chaos. Nova diagnoza „Rusofrenia“ (ICD code F 20.?), v jednej vete su schopni tvrdit ze rusko ide uz uz kolabovat ale zaroven ide uz uz napadnut EU ! WTF?!
        V dnesnej dobe satelitov a inych vychytavok si moze len hlupak mysliet ze ci uz RF alebo US ma schopnosti napadnut jeden druheho konvecnou armadou. Tu mozu pouzit len v pripade hyridnych konfliktov ale otvorena agresia medzi RF a Zapadom moze prebehnut len pomocou nuklearnych zbrani. Operacny radius konvecnych zbrani RF je mozno tak 500km od hranic RF a rovnako to plati pre US.
        Masirovanie ohladom opolcencov prejavuje rovnake znamky schizy. Na jednej strane nam tvrdia ze opolcenci su tak vymakani ze vedia BUKom zostrelit lietadlo z 10km vysky (bez sonic boom alebo vapor trail) a obratom nam tvrdia ze prelety dronov zo strany opolcencov je dokaz ze su tam rusi pretoze opolcenci su take tupela ze drony ovladat nevedia!!!
        Tento konflikt ma len jeden mozny vysledok a ten bol zjavny od zaciatku. Vplyv RF na UA neoslabne a jedine co sa podarilo dosiahnut je rozburenie mnoho zlej krvi a zanhanie RF do naruce „vychodu“, a to si este pekne vyzerieme. Tato epizoda je kompletne zlyhanie REALPOLITIK a obavam sa ale ze k chybicke nedoslo, toto bol zamer………

  • http://www.ovkscmfm.estranky.cz/clanky/zpravodajstvi/ ….. Čech – Oldřich Grund: Pod Debalcevo jsme ztratili 40% našeho tankového praporu. Чешский доброволец, подполковник танковых войск армии ДНР в интервью «Украина.Ру» о том, как он сражался в Славянске и Иловайске, и о том, когда сможет позволить себе кружку пива.

  • Pingback: Anonymous Slovensko UK &raquo Komentár z Ukrajiny: Severný vietor

Pridaj komentár