Koniec sna o novej tureckej ríši na čele s Erdoganom

Parlamentné voľby, ktoré včera prebehli v Turecku boli vlastne plebiscitom o tom, či Turecko posilní právomoci súčasného prezidenta Erdogana alebo sa naopak postaví proti tomuto zámeru. Turecko si zvolilo. Erdoganova AKP, ktorá plánovala útočiť na parlamentnú ústavnú väčšinu nakoniec získala len 40,70%, čo nestačí ani na vytvorenie väčšinovej vlády. Výsledkom bude menšinová vláda, alebo koalícia.

Volby v Turecku

Pred voľbami sa vytvárali čierne scenáre o tom, ako získa AKP parlamentnú a ústavnú väčšinu. To by znamenalo, že Turecko sa bude najbližšie roky orientovať na prípravu a uskutočnenie legislatívnych zmien, ktoré Sultánovi, ako prezývajú Erdogana, umožní vytvoriť systém vlády jedného muža. Zároveň sa očakávalo ako dopadne len rok existujúca kurdská strana HDP, ktorá sa ukazovala ako čierny kôň volieb a predvolebný prieskumy naznačovali, že Kurdi budú mať prvýkrát zastúpenie v parlamente. Ak by sa HDP nedostala do parlamentu a AKP by získala aspoň 45% hlasov, vzhľadom na prerozdeľovanie hlasov by nakoniec prezidentská strana skončila s viac ako 66% mandátmi.

Dnes vieme, že čierny scenár sa nenaplnil. Kurdská strana pritiahla k volebným urnám nielen príslušníkov minority, strana sa stala stranou protestu a získala celkove 82 mandátov. Republikáni CHP získali 25,16% a 132 mandátov, ultrapravica MHP 16,50% a 82 mandátov. Zaujímavosťou je tiež účasť štyroch kresťanských poslancov v zostave CHP.

Na to, aby mohla AKP vládnuť s väčšinovou podporou v parlamente potrebuje aspoň jednu stranu do koalície. Varianta, že by sa všetky tri opozičné strany dali dokopy je nepravdepodobná kvôli predvolebným rozporm a ostrým názorovým rozdielom medzi stranami.

[sociallocker][/sociallocker]

Čo to bude znamenať?

Počas éry silnej vlády AKP sa Turecko politicky pod tvrdou rukou Erdogana presúvalo na samostatnú obežnú dráhu nezávislú od Západu. Charakteristickým znakom tureckej politiky bolo aj protikurdské zameranie, ktoré úplne modifikovalo aj bezpečnostné ciele v regióne, kde sa nebezpečenstvom nejavil Islamský štát (aj vzhľadom na postupnú islamizáciu Turecka) ale snaha Kurdom o národné sebaurčenie. Vstupom HDP do parlamentu sa práve tento charakterizujúci prvok politiky Turecka otupil a Erdogan už nebude môcť využívať kurdskú kartu ako liek na všetko.

Okrem toho AKP nezískala rozhodujúcu časť podpory verejnosti.  Výsledok AKP je ďaleko horší než v minulosti, keď získala skoro 50% hlasov a úspech HDP neumožnil efektívne rozdelenie hlasov v prospech najsilnejšej strany. Dá sa teda povedať, že Erdoganova strana zoslabla po tom, ako sa opozícia viac skoncentrovala.

Pre medzinárodnú politiku to bude podľa mňa znamenať, že Turecko bude musieť viac dbať na externé vplyvy a viac priblížiť k záujmom Západu resp. NATO. Takže dokiaľ nebude mať Erdogan opäť silnú podporu na domácej scéne, nehrozia žiadne zásadné geopolitické zvraty. Príklad farebných revolúcií pri takto oslabenej mocenskej základni AKP je nočnou morou každého diktátora. Východiskom je ukázať vľúdnu tvár smerom, odkiaľ tieto farebné revolúcie prichádzajú.

Takže je celkom dobre možné, že Turecký prúd a na neho nadväzujúci Balkánsky, o ktorom sa americká administratíva vyjadrila, „No Pasarán“, t.j. že Turecko nemá od americkej vlády dovolené, aby v tomto projekte pokračovala, jednoducho skončí a tým sa definitívne zablokuje možnosť Ruska dostať svoj plyn do Európy južnou trasou nezávisle od vôle USA. Turecko má podpísanú zmluvu o dodávke rakiet PVO s Čínou, je možné, že bude prinútené nakoniec zastaviť aj tento projekt.

Geopolitické dôsledky

Okrem už spomínaných dôsledkov na ruské snahy dostať sa spod kontroly USA pri obchodovaní s Európou a tým pádom bude Rusko hľadať nové možnosti ako spod tohto tlaku dostať, geopolitika sa môže posunúť na rádovo vyššiu úroveň. Ak USA dokážu správne vyhodnotiť možnosti, ktoré im prudké oslabenie Erdogana a naopak veľmi silné posilnenie Kurdov dáva,  môžeme sa nakoniec dočkať zvratu v geopolitickej hre, keď sa začne realizovať scenár Petersovej mapy a celkové prekresľovanie máp na Blízkom Východe.

Reakcie rusko-čínskej osi by však zrejme boli v tomto prípadde veľmi tvrdé.  Irán posilňuje svoju vojenskú prítomnosť v Sýrii a Rusko naopak v Iraku. V prípade, že ani jedna strana nezíska výraznú prevahu, ukrajinský konflikt, ktorý vznikol ako následok sýrskej krízy sa utlmí a oblúkom sa vrátime tam, kde ostrá fáza geopolitického zápasu začala – do Sýrie. A je celkom dobre možné, že práve tu vznikne vojenský konflikt veľkých rozmerov s priamym zapojením regionálnych aktérov. Turecko podporované USA a NATO sa postaví proti Sýrii podporovanej Iránom a Ruskom. Čína zrejme zostane neutrálna s tichou podporou rusko-iránskeho zapojenia sa do konfliktu a bude podporovať hlavne svoje záujmy. Rovnako ako pri ukrajinskej kríze Rusko, Európa a krajiny Blízkeho východu zoslabnú, profitovať bude Čína a USA.

Konflikt však má potenciál sa rozhorieť do ďaleko väčších rozmerov. Sýria je síce tŕňom v päte pre americké geopolitické plány, ale zmenu režimu si prajú hlavne Saudi, ktorí by radi videli oslabenie svojho regionálneho súpera Iránu. Podpora Iránu Sýrii a taktiež priame angažmá v Iraku by Saudov priviedlo na prah vojny s Iránom, pričom by sa teoreticky mohlo zapojiť viacero rôznych štátov, s netušeným výberom strany.

Na záver len jedno želanie.

Katastrofické scenáre sa píšu, aby sa neuskutočnili. Pevne verím, že aj v tomto prípade si aktéri uvedomia, že by sme sa posunuli na samý okraj globálneho šialenstva a nič podobné nedopustia. Zvlášť keď prichádzajú voľby v USA a s veľkou pravdepodobnosťou Obamova administratíva už bude po sebe len upratávať bordel. Nový neporiadok nebudú chcieť založiť. To už nechajú na novú vládu

Zdroj:

One comment

Pridaj komentár