Liberálne obmedzenia medzinárodnej politiky
Katastrofou súčasnej západnej medzinárodnej politiky je neuveriteľný a frustrujúci rozdiel medzi slovami a činmi, rovnako ako bezprecedentné uplatňovanie dvojitého metra či ignorácia a cynické porušovanie medzinárodného práva.
Medzinárodná politika Západu je dnes pod vplyvom americkej zahraničnej politiky, ktorej hlavným prúdom je „Conchita Würtz konsenzus“ ako to výstižne pomenoval kolega z Medzičasu Peter Králik. Ide hlavne o akčné zjednotenie neoliberálneho a neokonzervatívneho prístupu k reakciám voči zahranično-politickým výzvam Ameriky. Formálnym prejavom je politika zasahovania a neobmedzeného intervencionizmu pod vlajkou šírenia „demokracie a ľudských práv“, pričom americká diplomacia očakáva od západných krajín bezpodmienečnú podporu. V prípade, že na strane neamerických vlád nedochádza k hladkej akceptácii amerických zámerov, na scénu nastupujú proamerickí lobisti, začína nátlak a dokonca sprosté vydieranie.
Západné vlády sa vyznačujú demokratickým striedaním vlád na základe slobodných volieb. Ústavy krajín deklarujú podpory slobôd, ľudských práv a demokracie. Voľby, ale nakoniec aj celá politika Západu sa vyznačuje odvolávaním sa na základné hodnoty, od ktorých naša civilizácia odvodzuje najvyšší stupeň uvedomenia si vlastnej individuality a tým aj najvyšší stupeň osobnej slobody, ktorá následne stimuluje najvyšší pokrok západnej civilizácie. Náš pokrok a životná úroveň sú skutočne neprehliadnuteľné čo motivuje ostatné krajiny sveta vyrovnať sa Západu.
Medzinárodná politika je vo všeobecnosti vzťah uzavretej skupiny k okolitému svetu. Tento koncept stojí nielen na počiatku ľudských dejín, v skutočnosti sú známe aj vojnové vyhladzovacie výpravy primátov. Dá sa teda povedať, že medzinárodná politika je stará ako ľudstvo samotné. Jej princípy sa utvárali a dodnes realizujú na základe egoistických záujmov skupín ľudí, regiónov, krajín, kde nie je miesto pre ideológie, ale je to súčasť hry s nemennými pravidlami.
Liberálni politici však nemôžu v žiadnom prípade svojou rétorikou odmietnuť „západné hodnoty“ a hovoriť namiesto toho v intenciách cynického machiavellizmu. Celú svoju kariéru totiž postupujú záplavou prázdnych slov, bezduchých hesiel a floskúl o napĺňaní demokracie a boji za ľudské práva. Takže sú nútení pokračovať v tejto politike aj v zahraničnej diplomacii.
Ako sme už uviedli, pravidlá hry na medzinárodnej scéne sú dané a nemajú s ideologickým znásilňovaním nič spoločné. Odmietať realizmus a naopak presadzovať vlastné vízie skôr, či neskôr narazí a spôsobí nemožnosť nasledovať ideologickú fatamorgánu. Vlády a politici sú nútení v reálnom živote postupovať podľa osvedčených pravidiel reálpolitiky, presadzovať egoistické záujmy krajín, porušovať to, čo deklarujú ako sväté zásady západnej civilizácie. To však spôsobuje dezilúziu voličov západného sveta, demoralizuje ich, zosmiešňuje a vyprázdňuje obsah „posvätných hodnôt západnej civilizácie“.
Okrem islamských krajín, kde hrá ideológia náboženského fundamentalizmu zásadnú rolu pri kontakte so svetom, žiadne iné krajiny nepotrebujú ideologické barličky v medzinárodnej politike. Krajiny Ázie, Rusko, krajiny rozvojového sveta hľadia na svet pragmatickým pohľadom, kde sú ekonomické, resp. bezpečnostné záujmy krajín a ich ochrana všetkým.
Západná koncepcia liberálnej demokracie je sama osebe kultúrne a civilizačne podmienená jedinečným historickým vývinom v podmienkach Európy a Ameriky. Jej násilné presadzovanie tam, kde nedošlo k podobnému vývoju, neprináša očakávaný „pokrok a demokraciu“, ale len chaos a biedu. Ojedinelé príklady typu India s dvestoročným koloniálnym pôsobením Anglicka, je výnimkou z pravidla.
Západ teda presadzuje koncept, ktorý nie je obecne životaschopný, ktorý častokrát nikto nepotrebuje a naopak pôsobí deštruktívne. Zároveň pri strete s realitou porušujeme nami zavedené pravidlá a hodnoty, čím ich vlastne likvidujeme. Zvyšok sveta to vidí a keďže postupne moc Západu upadá, dochádza k vytváraniu spoločnej koordinovanej protizápadnej fronty. Avšak na rozdiel od vojenských aliancií nejde o zničenie protivníka, ale len o zoslabenie, aby nemohlo dochádzať k násilnému presadzovaniu virtuálnych západných zásad po celom svete a k presadzovaniu komplexnej medzinárodnej politiky vyznačujúcej sa realizmom a pragmatickým prístupom k riešeniu problémov bez rušivých ideologických vplyvov.
Reprezentantom Západu je dnes Amerika, ktorej nevládnu ľudia ochotní kooperovať so svetom. Bohužiaľ to povedie k ostrej konfrontácii, až do doby, kým nebude Amerika donútená sa stiahnuť násilím, alebo kým sa k moci nedostanú zástancovia realizmu, čo v americkom vyjadrení znamená politiku izolacionizmu.
Osobne by som privítal druhú možnosť. Tá prvá totiž zaváňa globálnou katastrofou obrovských rozmerov. Nechám sa prekvapiť…